Odhrnuli zvädnuté lístie a pustili sa do kopania. Patrik si pritom pošepky pospevoval, akoby aj obyčajná lopatka v jeho ruke patrila k melódii.

Anna vykopávala jamu s nežným dotykom – každý jej pohyb niesol opatrnosť a kúsok lásky.

Vincent dvíhal hrste piesku so smelosťou. A Milan? Ten sa smial a rozdával úsmevy, všade naokol.

„To musí stačiť, Vinco. Vezmi tú plechovku,“ povedal Patrik a zaryl ju do zeme ako vlajku do nového územia.

Všetci do nej vložili svoje lístočky. Patrik svoj len stisol v dlani. Anna ho na druhý pokus zložila do tvaru, čo pripomínal malý sľub. Vincent si zo svojho spravil lietadielko a poslal ho dnu ako odvážnu správu budúcnosti. Milan ten svoj len položil, bez zbytočných ozdôb.

Plechovku uzavreli a uložili do zeme pod vrstvou mäkkej hliny.

„Takže,“ začala Anna,

„o dvadsať rokov sa sem vrátime a uvidíme, či sa naše sny splnili.“

Milan zatrepotal dlaňami ako vták, čo sa chystá vzlietnuť. Všetci vstali a rozbehli sa späť na ihrisko, zatiaľ čo ich poklad mizol pod korunami majestátneho dubu.

~

Prostredie sa dusilo napätím.

„Vyber už to prádlo,“ zavrčal muž.

„Áno? Žena vyperie, žena navarí a ja si mám len váľať ten tĺstý bachor? Čo tak sa postaviť a pomôcť?“

„Čo ma po tom, že si neschopná.“

„Neschopná? Prestaň chlastať, Jozef.“

Jozef sa otočil k televízii, napil sa piva a mrmľal:

„Americká špina… všade sa budú roztahovať… a tá piča Grezlingová…“

„Môžeš konečne prestať nadávať?“

„Bodaj by skap…“

„Halo? Halo? Halo?..“

Jozefom to ani nehlo.

„Tebe asi tiež začína hrabať v hlave.“

Zazvonil zvonček.

„Áno, hrabe mi z teba.“

Anna upustila prádlo a rozrazila dvere.

„Čo?“

Stál tam malý chlapec s poštou. Jej ramená klesli a ihneď ho objala.

„Prepáč, Danko, mamička nechcela kričať. Doniesol si poštu? No ty si ale šikovný.“

S prázdnou dušou zavrela dvere.

„Sadni si do kuchyne, miláčik. Spravím ti kakao.“

Prádlo zdvihla a hodila do práčky. Oprela sa o umývadlo a hlboko dýchala, pohľad sklonený k zemi a srdce jej išlo vyskočiť z hrude.

„Niečo ti prišlo, mami“

Utrela si tvár dlaňami a vzala telefón.

„Pane Bože, úplne mi to vypadlo.“

Pozrela na hodiny. Za chvíľu boli dve.

„Uprac aspoň riad, musím sa pripraviť na stretnutie,“ a šprintovala do izby.

„Bla, bla, bla…“ zabrblal Jozef.

~

Stroj hlučne buchotal.

„Zobud sa!“ zreval Karol.

Patrik si vytiahol slúchadlo a pozrel na Karola.

„Čo je?“

„Rob rýchlejšie, vyzeráš, akoby si bol mimo.“

„Len som sa zamyslel.“

„V práci sa nemáš zamýšľať, v práci máš makať.“

Patrik sa opäť pozrel na obrábací stroj a pokračoval v práci.

„Nevšímaj si ho, odkedy je vedúci, tak je debil. Moja teória je…“

„Prepáč, Peťo, ale nemám teraz náladu.“

„A na pivo po práci máš?“

Patrikove oči sa potmehúcky rozžiarili.

„Tak sa vidíme,“ zamával a odišiel.

Smena ušla ako výdych vetra. O pätnásť minút už sedel v najbližšej krčme.

„Hahá, doniesol som pivo a panáka!“

„Díky.“

Patrik chytil orosený pohár.

„Čo si taký smutný?“

Patrik sa poškrabal na hlave, chytil panáka a vypil ho.

„Cítim sa znudený, stratený.“

„Teraz sa nemáš dobre? Robota v pohode, po práci jedno vychladené, žiadne stresy a netreba nič riešiť.“

Odvetil a kopol do seba panáka tiež. Patrik sa oprel.

„Chcem ale čosi viac, toto ma zabíja.“

„A čo by si chcel robiť?“

Patrik sa zamyslel.

„Ako malý som chcel spievať.“

Peter vyprskol.

„Na taký koncert by som si zašiel.“

„Ha, ha, ha,“ odvetil sarkasticky a napil sa zhlboka piva.

Peter bleskom dopil pivo.

„Cez víkend môžeme dlhšie posedieť, zatiaľ serus.“

~

Patrik vyšiel schodmi a vstúpil do bytu. Zhodil zo seba oblečenie a zamieril k chladničke. Vytiahol pivo a sadol si pred televíziu. Kanály prepínal s prázdnymi očami. Keď po dvadsiaty raz započul slovo „dušičky”, buchol do stola. Nakoniec telku vypol. Zastavil sa pri chladničke. Niečo tam ležalo - papierik:

„Stretnutie.”

Patrik otvoril oči dokorán, dopil pivo a rýchlo sa pustil do príprav.

~

Príjemný chlad sa rozniesol po celej miestnosti. Sofia vstúpila do prázdneho ateliéru. Rozhliadala sa s rozšírenými zreničkami, akoby hltala každý detail.

„Vincent? Vincent?“

Zo zadu ju náhle objal muž a nežne ju pobozkal na líce.

„Ako sa ti tu páči?“

Sofia sa k nemu otočila a Vincent ju okamžite vzal do tanca.

„Je tu nádherne… ale čo tu vlastne robíme?“

Sofia urobila ladnú otočku do jeho ruky.

„Je to tvoje.“

Vincent sa na ňu zahľadel, oči mu žiarili ešte jasnejšie.

„Moje? Ako to myslíš?“

„Áno, láska. Potrebuješ miesto, kde budeš tvoriť svoje diela.“

„Ale… ako?“

„Majiteľovi som sľúbil spomenutie v knihe.“

Sofia prerušila tanec a silno ho objala. Ich pery sa stretli vo vášnivom bozku.

„Aby si nezabudol,“ zašepkala mu do ucha, „dnes ťa čaká aj beseda.“

„To vážne? dnes mám mať stretnutie po rokoch.“

Na chvíľu sa zamyslel.

„Niečo vymyslíme cestou,“ usmial sa.

Chytili sa za ruku a spolu odkráčali z ateliéru, ktorý ešte chvíľu dýchal ich smiechom a krokom tanca.

~

Chutná vôňa reznov sa prechádzala po celom byte.

Milan otvoril oči. Vystrel sa na posteli a rozospato vstal.

„Už je obed.“

„Dobre, mama,“ odvetil a napil sa vody.

Pozrel z okna a nechal sa pohltiť slnečným dňom. Smeroval rovno k šatníku. Keď odchádzal, jeho matka ho zastavila.

„To sa ani nenaješ? Načo som potom varila?“

„Nie som hladný, mama. Neskôr si dám. Pa.“

Zatvoril za sebou dvere. Po vonku behali deti v kostýmoch. Milan kráčal popri rieke, pozrel na hodiny – mal čas. Zašiel do najbližšieho obchodu, kúpil si colu a začal hľadať lavičku. Žiadna voľná. Nakoniec si sadol vedľa čudne pôsobiaceho muža.

„Máte skvelý kostým,“ prehodil s úsmevom.

Chlap sa naň ani nepozrel, iba sa slabo pousmial. Milanovi vŕtalo v hlave, kde sa dá kúpiť tak realisticky vyzerajúci viktoriánsky oblek. Či si ten muž schválne prefarbil dlhé vlasy na bielo, alebo či jeho neprirodzene bledá a popraskaná pokožka s krvavo červenými očami bola len dielo maskéra… či jeho vlastné.

„Pripravovali ste sa dlho?“ spýtal sa, aby prerušil ticho.

„Dlho? Ja sa stále pripravujem.“

Milanovi sa zrazu stiahlo hrdlo. Niečo v jeho hlase bolo… znepokojivé.

„A… na čo sa pripravujete?“

Bledý muž sa konečne otočil.

„Útek aj odvetu,“ povedal a usmial sa démonicky.

Milan prehltol, rýchlo sa napil a postavil sa. Otočil sa a polohlasne si zamrmlal:

„Magor.“

A kráčal rovno na miesto stretnutia. Jesenné listy mu lietali popod nohy. Keď prišiel, rozhliadal sa po ihrisku – po preliezačkách, ktoré sa z upokojujúcej zelenej farby zmenili na hnedastý, zhrdzavený kov. Po lavičkách, z ktorých sa drevo už lúplo. Len pieskovisko zostalo nezmenené, akoby čas zabudol, že existuje.

„Zvláštne, čo?“ Patrik ukázal prstom na strom. „Všetko tu vyzerá, akoby prešli stáročia… ale ten strom… ten prekliaty strom vyzerá rovnako ako predtým.“

Milan vstal a podali si ruky.

Patrik si prehodil ruksak dopredu a vytiahol z neho dve plechovky piva.

„Dáš si?“

Milan prikývol. Štrngli si.

„Vinco písal, že sa oneskorí, ale vraj určite príde,“ poznamenal Patrik.

Milan len kývol hlavou.

„Čo tu sedíte ako dvaja úchyláci?“ ozval sa so smiechom ženský hlas.

„Anna!“ zvolali obaja takmer naraz a smiechom jej vybehli v ústrety. Objali ju.

„Vek ti moc krásy nepridal,“ podpichol Patrik.

„Ale buď ticho,“ odsekla so smiechom Anna.

„Dáš si pivo?“

„Nie, ďakujem.“

Milan sa poškrabal po hlave. „Keď bude Vinco meškať, mohli by sme si zatiaľ sadnúť pod strom.“

„Budeme vyzerať ako pri sabate,“ uškrnula sa Anna.

„Odkedy ti vadí byť ježibaba?“ podpichol ju Patrik.

Anna ho buchla po ramene.

Všetci traja vykročili k stromu. Usadili sa do trávy a Patrik vytiahol fľašu slivovice.

„Kto si dá?“

„Bože, Peťo, ako môžeš piť taký kentus?“ zhrozila sa Anna.

Milan sa na chvíľu odmlčal a potom sa zasmial.

„Daj mi trochu.“

Patrik sa pozrel na Annu, no tá len viditeľne odmietavo pokrútila hlavou.

„Tak rozprávajte, chlapci,“ začala. „Čo ste všetko zažili? Splnili sa vaše sny?“

„Ani náhodou,“ povzdychol si Patrik. „Môj život sa z veľkých snov zmenil na nudnú realitu.“

„Prečo? Snažil si sa?“ spýtal sa Milan.

Patrik sklopil oči k zemi. „Rád by som povedal, že áno. Myslím, že snaha tam bola… ale klamal by som, keby som tvrdil, že som nečakal, že to príde samo.“

Zhlboka sa napil. Nastalo ticho, ktoré sa zdalo nekonečné.

Anna ho po chvíli prerušila: „Vieš, nie si v tom sám. Moji rodičia vždy pôsobili, že sa beznádejne ľúbia, vážia si jeden druhého, nedokážu bez seba existovať… a mne to vždy prišlo krásne. Ale namiesto toho mám doma tlstého ožrana s narcistickou poruchou osobnosti.“

Milan sklopil pohľad. „Ja som naopak sám. Žijem s rodičmi, žiadnu víziu, ani chuť… všetko je, akoby som len čakal na niečo, čo nepríde.“

„V niečom sme museli pochybiť,“ zamyslene povedal Patrik a dlho hľadel do zeme.

„Vzdali sme to príliš skoro.“

„Mysleli sme si, že to príde samo,“ pridala sa Anna.

„Kiežby sa dalo všetko vrátiť späť a mať druhý pokus,“ zašepkal Milan.

„Ten stále máme,“ odvetil Patrik. „Verím, že ho stále máme… len je kdesi ďaleko.“

„Alebo sa len vyhovárame,“ namietla Anna.

„Čo by si chcel vlastne robiť?“ spýtal sa Milan.

Patrik pokrčil plecami. „Neviem, či sa v mojom prípade ešte dá niečo zmeniť.“

Milan si pretrel tvár, Patrik sa natiahol do trávy a Anna hľadela do diaľky, akoby tam hľadala odpovede.

„Pamätám si, ako mi rodičia stále vraveli: Keď budeš dospelý, budeš takýto. Keď budeš dospelý, budeš robiť toto. Cítim sa ako produkt. Moji rodičia sú večne mrzutí, tak by som mal byť aj ja. Veď takí dospelí sú.“ Patrik si vzdychol.

„Akoby bola každá generácia len produktom tej predošlej… nezlomiteľný kruh.“

„Každý kruh je zlomiteľný, môj frustrovaný priateľu.“

Všetci sa otočili. Vedľa nich si pokojne sadol Vincent.

„Podľa nálady tu sedíte už poriadne dlho,“ poznamenal.

„Žijeme už dlho,“ odvetil prázdnym hlasom Patrik, ležiaci v tráve.

Vincent si oprášil nohavice a nadýchol sa. „Ak mám prispieť do konverzácie… viete, že ma v detstve všetci podceňovali. V škole, v prvých vzťahoch, v práci. Ako keby svet odo mňa chcel, aby som bol len niktoš – nenávidiaci svoju robotu niekde v kancli s veľkým pupkom, až kým si jedného dňa nevystrelím mozog.“

„A nestala sa polovica tých vecí?“ spýtal sa Milan.

Vincent sa pousmial. „Múdry človek by sa tou cestou asi nechal viesť. Ja som však nikdy múdry nebol. Chcel som sa stať slávnym autorom – a tak sa aj stalo. Bolo to náročné, na nervy, ale vďaka svojej láske a tvrdohlavosti sa mi to nakoniec ako-tak darí.“

„To ti prajem,“ usmiala sa Anna.

„Tak to poďme vykopať,“ ozval sa zrazu Patrik a vstal s odhodlaním. Vzal lopatku a začal kopať do zeme.

„Zdá sa mi to hlbšie,“ zamrmlal, keď mu kovové hrany narazili na niečo pevné. Zastal a zablyslo sa mu v očiach.

„Je to…“ nedopovedal, strčil ruku do jamy a zrazu vykríkol.

Všetci prudko vstali, zdesení. Patrik však zmenil krik na hlasný smiech a vytiahol z diery starú plechovku – vyzerala, akoby sa jej čas dotkol len bozkom.

„Debil,“ odfrkla Anna, no Patrik sa nevedel prestať smiať. Položil plechovku doprostred kruhu a spoločne ju otvorili. Všetci si z nej vytiahli svoj papierik – poznali ich príliš dobre.

„Kto chce začať?“ spýtal sa Milan.

„Dámy majú prednosť,“ podpichol Patrik.

„Haha,“ odvetila Anna sarkasticky. Milan sa teda prihlásil dobrovoľne. Otvoril papierik a začal čítať:

„Keď budem veľký, chcem, aby som bol stále so svojimi kamarátmi po kope a nič nás nerozdelilo. Aby sme sa mohli spolu hrať, aj keď budeme starí a bezzubí.“

Nikto sa nezasmial. Všetci len hľadeli do zeme. Milan si potichu utrel oči.

„Vieme, čo zlepšiť,“ povedal pokojne Vincent a otvoril svoj lístok.

„Keď budem dospelý, chcem byť režisérom a natáčať veľké príbehy.“

„Takže sa ti tiež nesplnil sen?“ spýtal sa Milan.

„Skôr som našiel nový – pretransformovaný, lepší. Ale áno… a kto vie, možno do toho nakoniec pôjdem.“

Patrik sa nadýchol a rozbalil svoj papierik.

„Keď budem veľký, túžim byť spevákom, hrať na veľkých koncertoch, aby na mňa boli všetci pyšní.“

Vzdychol a lístok vrátil späť.

„Prečo si to nikdy neskúsil?“ spýtal sa Vincent.

„Asi sa bojím. Nechcem sa strápniť, aby sa na mňa každý díval ako na idiota.“

„Len si to nahováraš,“ usmial sa Vincent. „Ja by som chcel byť na tvojom koncerte.“

Milan aj Anna súhlasne prikývli. Patrikovi sa jemne rozžiarili oči.

Anna si nakoniec otvorila svoj papierik.

„Keď budem veľká, prajem si nájsť pravú lásku, skvelú rodinu a žiť šťastne až naveky.“

Utierala si slzy, Milan ju jemne pohladil po chrbte.

„Čo si to pred chvíľou povedal, Vinco?“

„Trepem veľa vecí, Patrik.“

„Vravel si, že možno do toho nakoniec pôjdeš.“

Vincent sa pousmial. „Snažím sa dovtípiť, ale nejde mi to.“

„Chcem tým povedať, že sme neskončili. Toto nie je naša konečná,“ povedal Patrik a postavil sa.

„Napríklad ja – zbavím sa strachu a pôjdem na kurzy. Splním si sen, a to do roka a do dňa. Nevzdám to.“

„Ja vás už nikdy neopustím. Vždy tu budem, keď ma budete potrebovať,“ pridal sa Milan. Vstal, pozrel na Annu a objal ju.

Anna sa k nim pridala so slzami i úsmevom. „Ja sa pokúsim dať svoj život do poriadku. Moje dieťa bude vyrastať s chlapom, nie s večným deckom. A ja… ja budem mať skvelú rodinu.“

Vincent sa usmial, postavil sa a pokývol hlavou. „A ja zavrtam k filmom – tak, ako sa patrí a aby sa nám naše sny aj splnili tak sa budeme stretávať raz týždenne nech to zvládneme spoločne a to….“

Všetci sa navzájom objali a v jednom hlase zašepkali:

„Do roka a do dňa.“

Zostali v objatí ešte pekne dlhú chvíľu, akoby tým chceli spečatiť tiché sľuby, ktoré konečne odvážne vyslovili.