Osamelá loďka pokojne plávala v tichu lesa. No ticho postupne prerušoval hluk vodopádu. Bratia v loďke nemajúc na výber vyšli na breh.

Zobrali si zásoby a šli lesom. No šli pomaly, ak by stúpili tam kde nemali, tak by ich našli.

Ticho prerušil mladší brat „Milan, nenajeme sa?“

Milan zastavil a pozrel sa na Daniela. Na bratovej tvári bola túžba po jedle, tak prikývol a na bezpečnej čistinke sa najedli.

„Ako ešte dlho k priehrade?“ spýtal sa Daniel počas toho ako jedol skromný obed.

„Asi ešte dva dni a sme tam, ak nás nič nezdrží.“

„Čo keď to útočisko neexistuje? Čo budeme robiť potom?“

„Vymyslíme nový plán a sa prispôsobíme, tak ako vždy.“

„Čo keď to nemá zmysel? Čo keď už Zeleň napadla aj posledné útočisko?“

„Tak pôjdeme na juh, niekde do Afriky na púšť, tam Zeleň ťažko prežije.“ Povedal Milan.

Dojedli, šli sa odľahčiť od strávenej potravy.

Ticho lesa začalo narúšať chrčanie, a čudné dýchanie. Bratia spozorneli pri známom vzduchu nebezpečia a si čupli.

Niekoľko metrov od nich prešlo niekoľko zelených.

Z rôznych častí ich tiel rástla tráva a kvety. Viacerým Zeleň už rozožrala mäso a bolo vidno kosti a vnútornosti. Síce boli bez rozumu ale aj tak šli poslušne za sebou. Zdalo sa, že ich niekto vedie, ale nik tam nebol.

K Danielovi sa postupne plazila stonka Zelene. Pozerajúc na zelených si nevšimol, že sa začala obmotávať okolo jeho nohy.

Stonka sa stiahla a vyskočili z nej tŕne. Daniel tlmene skríkol. Nákaza sa dostala do tela.

Milan zobral sekeru a odťal stonku. Zelení to nejako vycítili a šli na nich.

Ďalšie stonky začali obmotávať bratov. No ti sekali čo mohli.

Prvému zelenému čo sa dostal k staršiemu bratovi skočil s rozbitou lebkou. Krv netiekla, ale zelený chlorofyl.

Tele bez rozumu ležali viac mŕtve ako predtým na zemi. Tráve v nich to však bolo jedno. Ona bude rásť aj tak.

Bratia už zanechali opatrnosť a behali lesom. Po chvíľke sa zastavili a snažili sa nabrať dych.

Mladší brat sa rozkašľal. V ústach dominovala pachuť trávy.

Starší brat zobral do ruky sekeru. Váhal. Lieku niet, bude iba trpieť.

Napriahol sekeru a tá rozťala mladšiemu bratovi hlavu. Hlava so sekerou v hlave sa zvalila na zem.

Viac to už nevydržal. Zvalil sa na zem vedľa svojho bračeka a plakal. Ako z neho tiekli slzy, tak ho opúšťalo odhodlanie žiť. S poslednou kvapkou odišiel aj starší brat.