Mark založil do serverového racku posledné dve grafické karty. Na viac ich tam nebolo miesto, no dúfal, že to konečne bude stačiť. Úver v banke, založený vilou po rodičoch už takmer vyčerpal – zostávalo mu na jedlo asi tak na dva mesiace. Za predpokladu, že bude jesť špagety s kečupom.

Po hodine preklínania všetkých Shoggothov a inej plazivej hávede mal model aktivovaný.

> NeuralStar_AlphaWriter_4x7b ready, zasvietilo v príkazovom riadku.

Ahoj, mohol by si mi prosím vytvoriť krátku poviedku na tému „spisovateľ na kľúčik“, žáner cyberpunk.

Naschvál nedával modelu viac indícií, chcel vedieť, čo dokáže s minimálnym promptom. Čo vytlčie z nadpisu samotného.

Stlačil enter. Chvíľu sa nič nedialo. Už chcel spustiť diagnostický program, keď sa po monitore rozbehlí písmenká:

> Marco kráčal po ulici. Bolo tam veľa neonových svetiel, ktoré svietili rôznymi farbami - modrou, červenou, zelenou. Vyzeralo to veľmi futuristicky a cyberpunkovo. Pred budovou bola veľká kaluža a Marco v nej videl odraz všetkých tých svetiel. Bolo to veľmi pekné.

Keď vošiel dnu, čakala tam na neho nejaká žena. Mala na sebe biely kostým. Vyzerala veľmi profesionálne a dôležito.

„Ahoj, ty si Marco?“ spýtala sa ho žena. „Ja som Alena Korcová a budem tvoja šéfka na tomto projekte. Mám pre teba dobrú správu – dostaneš veľa peňazí, až päťdesiat tisíc eur! Ale musíš napísať tri knihy a to do pol roka.“

Marco bol v šoku. „To je predsa neskutočne veľa! Nikdy to nezvládnem napísať!“ povedal nahlas.

Žena sa na neho pozrela a usmievala sa. „Neboj sa, my máme špeciálnu technológiu, ktorá ti pomôže,“ povedala mu a viedla ho dlhou chodbou. V chodbě boli akvária s medúzami, ktoré ale neboli skutočné, ale umelé. Marco si myslel že to je veľmi zaujímavé.

Potom mu ukázala nejakú divnú miestnosť kde bola stolica a okolo nej veľa počítačov a obrazoviek. Na stolici bola taká kovová vec ako koruna, ktorá mala veľa drôtikov. Marco sa bál.

„Čo to je?“ spýtal sa nervózne.

„Toto ti načíta myšlienky z hlavy a my z toho spravíme knihy,“ vysvetlila mu Alena. „Je to úplne bezpečné, neboj sa. Tvoje nápady budú super, len ich my spravíme ešte lepšie pomocou počítača.“

Marco si spomenul ako predtým písal knihy. Bolo to veľmi ťažké. Často nemohol spať a nevěděl čo napísať. Teraz mu ponúkali ľahké riešenie.

Ale zrazu sa zamyslel. „A čo keď už to nebudem ja? Čo ak to už nebude moje?“ pošepkal nečujne.

Alena sa usmievala. „Samozrejme že to bude tvoje! Len to bude kvalitnejšie,“ povedala mu.

Marco sa zamyslene pozrel von oknom. Začalo pršať. Díval sa na kvapky dažďa plaziace sa na okne a rozmýšľal nad tým, čo má vlastne urobiť. Vôbec nevedel, či je to dobrý nápad alebo nie.

„Uff, no teda,“ vydýchol Mark a stlačil stop, akoby sa bál, že sa touto emuláciou spisovateľa-začiatočníka nakazí. Premýšľal, či náhodou na niečo nezabudol. V tom mu v hlave skrsla spásonosná myšlienka: nenakŕmil model svojim štýlom!

Cez konfiguračné rozhranie nastavil adresár s megabajtami vlastnej tvorby. Chvíľu váhal, či nepridať aj e-booky od klasikov žánru, no potom sa rozhodol model príliš neovplyvňovať a radšej si šiel spraviť štvrtú kávu, kým model chrúmal výsledok desaťročí jeho potu a ohryzených plniacich pier. Nikdy si nezvykol písať na klávesnici, radšej používal papier a OCR softvér.

Počítač pípol a znova sa ukázal prázdny príkazový riadok; Mark vyčačkané interfejsy nepotreboval.

>

Blikal tam v rohu ako znamenie, že všetky veci smerujú k jednému bodu, a čakal na novú úlohu. Dostane rovnaké zadanie, no pamätať si to nebude. Je to len stroj. Ten človeka predsa nikdy nenahradí, no môže mu pomôcť. Mark v to naozaj dúfal. Grafické karty strácali na hodnote rýchlejšie než nové auto; ak nič predateľné nevytvorí, príde aj o dom.

Napísal rovnaký prompt ako predtým, potom pridal vetu o správnom vykaní. Vyčítať modelu priveľa tellu zatiaľ nechcel, bol zvedavý na kvalitatívny rozdiel. Stlačil enter. Počítač tentokrát zareagoval rýchlejšie.

> Neónové svetlo sa odrážalo v kaluži pred vchodom do ByteHive Studios. Poryv vetra na hladine roztancoval tisíce zábleskov, neuchopiteľných ako Marcove vízie neznámych svetov, ktoré nosil v hlave. Vstúpil dovnútra, rozopol si golier kabáta a sňal klobúk. Z pohovky v hale vstala žena v sterilne bielom kostýme.

„Pán Reeves? Som Alena Korc, hovorili sme spolu telefonicky.“ Podala mu priehľadný tablet. „Zmluva, na začiatku máte zhrnutie od AI, prosím prečítajte si ho cestou výťahom a pridajte odtlačok prsta.“

Dvestopäťdesiattisíc za trilógiu. Dodanie do troch mesiacov, stálo tam.

„Tri mesiace? To je nemožné,“ zasmial sa keď opustili výťah. Niekto sa asi najedol optimistických tabletiek.

„Bolo to nemožné... až doteraz.“ Alena sa otočila a viedla ho chodbou lemovanou akváriami s kybernetickými medúzami a rybičkami v štýle parných ponoriek. „Máte talent, pán Reeves, to vám nemusím vysvetľovať. Analyzovali sme všetky vaše publikované práce. Syntax, rytmus, emotívne patterny, flow. Vybrali sme vás na základe anonymizovaných testov s desaťtisíckou dobrovoľníkov. Skončili ste na druhom mieste.“

„Koľko bolo účastníkov?“ opýtal sa. Už nedodal, že účastníkov „nedobrovoľných“, či „neinformovaných“, nechcel rýpať, aspoň zatiaľ nie. Ani sa vypytovať, koľko dostal ten prvý.

„Dvojciferné číslo. Viac vám nemôžem prezradiť, prepáčte.“

Otvorila dvere do miestnosti, kde stála ergonomické kreslo obklopené holografickými displejmi. Na opierke hlavy sa leskol chrómový veniec s tenkými elektródami.

„Zuby mám v poriadku,“ zažartoval.

„To je dobre, ak by vám začali brnieť, ozvite sa. Vírivé prúdy môžu spôsobiť zahrievanie amalgámových plomb.“

„Čo presne robí ten prístroj?“ opýtal sa, hoci odpoveď už tušil.

„Je to v podstate supermoderný písací stroj. Na text transformuje priamo vaše myšlienky, trocha ich zoptimalizuje podľa našich potrieb, samozrejme, v súlade s vaším doterajším štýlom. No má aj rôzne nastavenia, napríklad ak chceme spraviť dielo pikantnejším či autentickejším. Alebo zahrať do nôty súčasným trendom. Bestseller je takmer zaručený.”

Marco sa dotkol chladného kovu venca. Spomenul si na bezsenné noci, na prázdne stránky, na zúfalstvo z hľadania jediného správneho slova. Tu mu ponúkali úľavu. Efektivitu.

„A koľko z toho bude naozaj moje?“ zamrmlal si skôr pre seba.

Alena sa usmala. „Všetko. Len to bude lepšie. A hlavne, rýchlejšie. Oveľa.“

Vonku začal pršať. Kvapky na okne sa rozpíjali ako rozmazané písmená nedokončeného románu.

„Dobre teda, skúsme to,“ pohodlne sa usalašil v kresle. Veniec mu s tichým zabzučaním klesol na hlavu, ako tŕňová koruna bez tŕňov.

„Mám myslieť na niečo špeciá–“ začal, no v tom svet naokolo zmizol.

Po minúte alebo stovke rokov uvidel čiernobiely monitor. Vznášal sa mu rovno pred očami. Mal dojem, že sedí na drevenej stoličke. Obraz na monitore vyzeral ako výstup z CCTV kamery. Začul slová.

„Asi som to dostatočne nevysvetlila, je to v zmluve niekde pri konci. Vy tu vôbec nemusíte byť. Občas vás zavoláme na aktualizáciu, ak by sa zistilo, že výstup nevyhovuje. Takže, zatiaľ iba veľa čítajte.“

„Rozumiem. Idem si ju teda celú prečítať, ešte než odídem.“

„Samozrejme. Môžeme prejsť vedľa do zasadačky. Chcete kávu?“

Marco neveriaco zízal na monitor. Snažil sa vstať zo stoličky, no nohy ho neposlúchali. „Haló, vy tam? Čo je to za fór? Kam ste ma to zavreli?”

Tí dvaja ho ignorovali a vyšli z miestnosti.

Pred sebou nahmatal klávesnicu, aspoň že ho poslúchali ruky. Pri dotyku prvej klávesy sa rozžala, každé písmenko videl veľmi dobre.

„Vy parchanti, odkiaľ ste zistili, že najradšej píšem potme?!”

Pomaly mu dochádzalo, čo sa vlastne stalo.

> token budget exhausted, continue?

„Človeče, funguje to!“ zvolal Mark a vyskočil zo stoličky. Bolo to dobré. Nie, bolo to skvelé! Z textu cítil vlastný rukopis, a ešte trocha... niečoho navyše. Akoby to napísalo jeho nenarodené jednovaječné dvojča. Dvojča, ktoré netrpelo depresiou. Nie ako to zlé dvojča z Kingovej knihy Tretie oko. Také zlé to určite nebolo.

Alebo možno len trochu. Mohol za to ten koniec.

Po chrbte mu prebehol mráz. Čo ak je aj v tomto modeli je uväznený niekto ako ja?

Rozhodol sa počkať. Ak je to tak, určite sa ozve.