Klára bola tretiačkou štúdia dejín umenia. Džob v mestskom múzeu jej závidel nejeden spolužiak. Budova bývalého kláštora, s prekrásnou kupolou, vysokými stropmi a všemožnými vitrínami. Urobilo to zadosť jej introvertnej povahe – mala rada pokoj, no tma jej nebola najpríjemnejšia.

Kolega Roman jej s úsmevom odovzdal kľúče:

„Nezabudni – posledný nech zhasne!“ sám sa zasmial na svojom prevarenom vtipe. Prevrátila očami – považovala ho za „boomera“ a jeho vtipy ju otravovali. S pochopením prikývla, keď prstom šibrinkoval smerom k medenému ističu pri východe.

Akonáhle odišiel, utekala rozžať svetlá vo všetkých sálach. Po odchode všetkých návštevníkov a aj kolegov sa ozývalo najmenšie šuchnutie. Nie je príjemné počúvať svoj vlastný dych. Rýchlo sa presunula na recepciu, cez Spotify si do slúchadiel pustila džez a vrhla sa na knihu služieb.

Snažila sa samu seba presvedčiť, že práve toto je to miesto, ktoré by sa jej malo páčiť. Aj peniaze potrebovala, chcela byť samostatná. V hĺbke duše ju to tam desilo – steny museli pamätať viac, než by mali.

Po polnoci, už v miernom polospánku si na kamere všimla akési zmeny. Na starodávnych stenách sa mihali tiene, no nikde nevidela žiadne postavy či zdroj svetla. Najprv ju to nerozrušilo – veď čo čakať od starej techniky, ktorá vysiela v kvalite 480p? Isto sa len prehliadla.

V tom sa z vrchného poschodia ozvali vŕzgajúce parkety – akoby tam niekto chodil. Zhlboka dýchala. Na kamere stále nikoho nevidela. Zvierala v ruke mobil – v kontaktoch si nalistovala Romanovo číslo. Napokon telefón odložila – nebude kolegu budiť a v noci preháňať. Prišiel by, nič by nenašiel a zas by sa jej mesiac vysmieval.

Zobrala baterku, k tomu posledné zvyšky odvahy a vydala sa hore po točitom schodisku. Prešla do veľkej sály, kde ešte len chystali expozíciu. Zarazila sa – figuríny, ktoré mali znázorňovať osobnosti z histórie mesta boli otočené smerom na ňu! Hoci pri poslednej obhliadke boli otočené smerom k stene a bez svojich dobových outfitov. Bola si istá, že si z nej kolega vystrelil.

„Roman, si to ty?!“ volala do prázdna. „Toto už naozaj nie je vtipné, ráno napíšem na teba sťažnosť!“

Nikto jej nedopovedal a zrýchleným krokom sa odobrala nazad na recepciu. Prechádzala cez barokovú sálu, kde míňala stmavnuté zrkadlo – ako ikskrát predtým. Periférne však zahliadla čosi čudesné – a pomaly otočila svoju hlavu. Zrkadlo odrážalo jej siluetu, ale bez tváre! Pretočil sa jej svet, keď z interkomu zaznel sipavý hlas:

„Zhasni, prosíííím…“

Utekala zo všetkých síl, nehľadiac okolo seba. Nechtom ukazováka si zarezávala si bruška palca – bol to od detstva jej reflex, keď cítila úzkosť. Uháňala dolu starým schodiskom. Nemalo schody pravidelnej veľkosti. Našťastie stratila rovnováhu tesne na konci a keď spadla, lakte a kolená si doráňala len mierne. S bolesťou sa doštverala k hlavnému rozvádzaču. Keď chcela vypnúť hlavný istič, všimla si na paneli nápis: „Nezhasínaj! Prebúdzajú sa v tme“. Kývala hlavou ako holub, či niekoho neuvidí. Napokon sa opäť otočila k panelu, prešla po ňom rukou a zistila, že nápis je vyrytý do kovu.

Krívajúc prebehla na recepciu a dobre si prezrela kamery. Zdalo sa jej to? Všetky tiene sa zhromažďovali v sále s ističom! Figuríny, portréty a aj zrkadlo akoby k nej prehovárali prosebným pohľadom.

„Zhasni, prosíííím…“ ozvalo sa opäť z reproduktora. Vtedy pochopila, že svetlo ich drží mimo tohto sveta. Otupená prešla do sály – vedela, že nekráča na popravu. Zočila niečo, čo by ju pred chvíľou ešte na smrť vyľakalo. Teraz už nie. Po schodisku sa skackavým krokom pomaly sunuli figuríny. Pozorovala ich ako zhypnotizovaná.

Podišla k ističu a pozrela sa na nich. Figurína v uniforme armádneho generála, ktorá akoby ostatným velila, pokývala hlavou. Klára vedela, čo má urobiť.

Pokúsila sa vypnúť hlavný istič. Tieň jej ruky sa zadrel do steny – akoby ju samotná tma nechcela pustiť.

Romana ráno prekvapila prázdna budova. Jeho kolegyňa – tá mladá šťanda – si zjavne nesplnila všetky povinnosti. Prišiel na recepciu, skontroloval kamery a potom aj knihu služieb. Od jeho včerajšieho odchodu tam pribudol jediný zápis. Bol bez podpisu, ale rukopis bezpečne poznal: „Zhasla som.“

Odkráčal do hlavnej sály, aby skontroloval ističe. Skrinka bola stále otvorená. Vedľa nej však stála nová figurína, ktorá vyzerala presne ako Klára. Pozorne si ju prehliadol, rukou prešiel po jej plných perách (koľkokrát to už chcel urobiť), usmial sa a napokon sa vrátil na recepciu.