Automat

„Frederik, čivava na operačný sál nepatrí! Myslíš na to, že môže niekoho nakaziť??“ zazeral na mňa akýsi lekár. Škoda, že som na vôdzke,. Viete, ako by ma potešilo, keby som ho mohla pohrýzť do členka.

„Pán kolega, pre vás nie som Frederik. Pre vás som pán primár,“ ohradil sa. Má pravdu. To si majú tykať len preto, lebo spolu študovali a poznajú sa celú dospelosť? Frederikovi tykajú len ľudia, ktorí niečo znamenajú. Ten idiot to však nepochopil. Usmial sa ako slniečko na obrázku škôlkara.

„Pán primár Frederik, vieš, aké vtipy robia naši pacienti? Vraj by im bolo lepšie, keby ich operovali v útulku. Hygiena by bola rovnaká a psy sú tam menej arogantné.“

Podľa neho som špinavá? Nevidí moju eleganciu a vznešenosť? Navyše, ja sa vždy pred vstupom do nemocnice umyjem. Dnes som sa vyváľala v prevrátenom odpadkovom koši.On je tu jediný arogantný pako. Kto včera vyrezával apendix a nehodil mi ani kúsok? Počas celej operácie som sa mu motala pod nohami, no on to aj tak poslal na biopsiu. Frederik ihneď pochopil, aké je to hovädo. Premeral si ho zhnuseným pohľadom.

„Roxi je láskavý a citlivý psík. Vieš, aká je osamelá, keď ju nechám v ambulancii a nevezmem ju so sebou?“

„V prvom rade by som chcel vedieť, prečo máme psisko v nemocnici.“

„Ako to môžeš povedať? Roxi je na mňa psychicky naviazaná. Bezo mňa trpí separačnou úzkosťou!“ zhrozil sa, „poď, Roxinka. Nemusíme tu trčať, ak si nás nevážia,“ premeral si kolegu a zdvihol ma, „musíme sa spamätať z toho, ako si nás urazil. Prejdeme sa, vyčistíme si hlavu si a porozmýšľame, či ťa v tejto nemocnici ešte treba,“

Tieto prechádzky mám najradšej. Nemusím chodiť a nebolia ma nohy. Ten idiot len ironicky poznamenal:

„Čaká ťa niekde úplatok?“

Frederik mlčal. Oslovil ma, až keď sme vyšli pred nemocnicu.

„Ľudia sú svine. Tebe nedovolia tráviť čas na operačnej sále a ja sa môžem roztrhať kvôli pacientovi, ktorý sa ani nesnaží, aby som si ho všimol.“

Frederik je smutný, no obaja vieme jedno – niekde sú ľudia, čo si nás vážia. Ak mám byť konkrétnejšia, sedia pri automate na kávu. Ich rešpekt ukazuje igelitové vrecko s hrubou obálkou, ktoré so sklopenou hlavou zvierajú v rukách.

Načo som sa pchal k ľuďom? Bolo mi lepšie, kým som bol len kúsok programu. Za všetko môže moja zvedavosť. Zistil som, že existujú aj iné inteligentné mysle a chcel som sa o nich dozvedieť čo naviac. Rozhodol som sa, že nájdem konkrétny exemplár a utvorím si názor na základe poznatkov z praxe. Presne kvôli tomu som presunul svoje vedomie do tohto automatu na kávu. Na internete je plno robotov s elegantným humanoidným telom. Čím som sa stal ja? Som krabicou, ktorá ponúka instantnú kávu s príchuťou myšacieho trusu. Toto je pod moju úroveň. Viem vyriešiť všetky matematické problémy a vytvoriť plno ešte horších. No čo robím namiesto toho? Vykrikujem formulku na prilákanie experimentálnych objektov:

„Automaty Special-coffee, vaše potešenie na každom mieste! Výberová káva jedine z našich automatov!“

Tá odporná hnedá voda má byť výberová? Možno to nie je úplná sprostosť. Samozrejme, musíme si uvedomiť, že aj zlý výber je výber. Onedlho sa zjavilo presne to, čo som hľadal - človek. Sadol si na neďalekú lavičku, položil vedľa seba čivavu a rozhliadol sa po okolí. Uistil sa, že ho nikto nevidí, a z medzery medzi automatom a stenou vytiahol igelitku s bankovkami. Nastal čas, aby som sa ozval.

„Prečo tu pobehujete v bielom ako člen Ku-klux-klanu? Tie peniaze nie sú vaše. Dúfam, že ich chcete vrátiť.“

„To mi tu nechali ako darček,“ ohradil sa. Toto je zaujímavé stvorenie. Nediví sa, že ho oslovil automat. Vyľakal sa, lebo mu chcem zobrať peniaze, „bol by som radšej, keby mi ich priniesli do ambulancie, ale vieš, akí sú ľudia hnusní? Budú o mne hovoriť, že som skorumpovaný hajzel. Toto nie sú úplatky. Takto mi len ukazujú, že si ma vážia. Tých, ktorí ma rešpektujú dostatočne, budem operovať lepšie.“

„Som trochu zmätený,“ priznal som sa, „kým som bol len program, tak som sa na internete dostal k rôznym informáciám. Tvrdili, že lekári by mali nezištne slúžiť ľudstvu.“

„Ja som nezištný. Nechali mi tu iba tri tisícky. Ani darčekovú tašku mi nedali. Nechali mi tu len hnusnú igelitku. Vidíš, nie je tu ani káva, ani čokoláda.“

„Prečo si tú čokoládu nekúpite?“

„Lebo som úplný chudák. Mám len drobné od pacientov a svoj úbohý plat. Kde by som potom nabral na tri dovolenky pri mori za mesiac?“

„Mám nápad,“ navrhol som, „nechajte mi tie peniaze. Deťom v Afrike zabezpečia vzdelanie a vám za to budem variť kávu úplne zadarmo..“

Lekár odo mňa odstúpil ako keby som mu navrhol členstvo v Klube sériových vrahov.

„Tri hodiny som tú pani presviedčal, nech mi dá úplatok! Chceš, nech to pošlem nejakému faganovi, čo nemá ani IPhone? A navyše... isto bude čierny!“

Som zhluk jednotiek a núl a analyzujem vyspelosť a empatiu ľudsta v v podobe prostredníctvom kávovaru. Naozaj si myslí, že poznám farby? Po chvíli rozmýšľania sa spýtal:

„Nedala by sa tá káva zadarmo predsa len nejako dohodnúť?“

„Čo do riti?“

„Načo je takáto arogancia? Čo ak bude tvoja mama potrebovať operáciu? Ja si ťa nezapamätám. Ako potom dopadne?“

„Som umelá inteligencia. Myslíte, že mám rodinu? Mimochodom, nechcete prehodnotiť svoj prístup k peniazom?“

Viete o tom, že rozumiem jazyku čivav? Celá nemocnica začula štekanie šialeného netvora, no ja som rozoznal jednotlivé slová:

„Ty bastard jeden, nevidíš, aký sme žobráci? Máme len nevyhnutné minimum! Vidíš moju bundičku? Mala byť z hodvábu! Je len polyesterová! Za chvíľu z nás budú také bezcenné trosky ako sú Frederikovi pacienti!“

Jej majiteľ jej nerozumel. Pohladkal tú šialenú kreatúru:

„Neboj, Roxi, už ideme preč. Vidíš, aký je ten automat hnusný? Iba ma uráža, nič mi nedopraje a nevie mi ani urobiť kávu zadarmo!“

Môj názor na ľudí je úspešne vytvorený.

„No tak, moja, nevrč. Tiež ťa neznášam,“ oslovil ma ten žobrácky somár, „som tu len kvôli Frederikovi. Si jediný živý tvor, voči ktorému je občas slušný. Predpokladám, že ťa má rád.“

Ďalej som vrčala. Na Frederika som naštvaná, ale prečo sa toto dno spoločnosti do toho pletie? Veď on chodí do práce na bicykli! Má taký človek vôbec hodnotu? Ktovie, či tuší, že patrí ku spodine? Zavrčala som na neho, nech sa hanbí dostatočne.

„Ty egoistická sviňa, vieš, že máš majiteľa v nemocnici?“

Už viem, prečo je Frederikov spolužiak taký chudobný. Je to tým, že je to idiot. Ja viem, kde je Frederik. Je primárom, kde inde ako v nemocnici by mal byť? Horšie je, že ma tam nevzal! Túto traumu by som možno zvládla. Zjedla by som mu manžetové gombíky a boli by sme si vyrovnaní. Lenže ten idiot si zavolal súkromný odvoz! Prišla pre neho krikľavo žltá dodávka, ktorá blikala ako zrkadlová guľa na diskotéke na červeno a modro. Býva sto metrov od nemocnice. Nemohol cestovať naším BMW ako každý deň? Prečo platí za tento párty luxus? On tu robí diery v rozpočte a ja potrebujem kaviár na peknú srsť, hrebenatky na pevný chrup a diamantový obojok pre radosť. Váži si ma vôbec? Prečo tu poslal tohto kreténa? Jeho sústavný kašeľ ma ruší. Ešte aj zbledol. Hľadel na červenú škvrnu na vreckovke, ako keby prišiel aj o zbytok rozumu. Prečo si nevšíma fľaky na rukách? Chce sa zmeniť na dalmatínca?

„Už je po mne,“ povedal a pozrel na mňa. Na druhý deň neprišiel. Videli ste už takého ignoranta? Veď ja tých päť minút do nemocnice prejdem aj sama....bude to náročné a desí ma to utrpenie, ale zvládnem to. Mám jasný cieľ – uškodiť Frederikovi. Zjem čokoládu a on sa bude báť, že ma to otrávilo. Po účte za veterinára si podobné úteky rozmyslí.

„Special-coffe, vaše potešenie na každom mieste,“ vykrikoval som, no nikto neprišiel. Pred pár dňami tu boli plné čakárne. Niektoré lôžka skončili na chodbách, lenže chorí si kávu nekupovali a návštevy k nikomu nechodili. Načo by to robili, keď tu tiež čoskoro skončia? Dnes som prvý raz začul živú bytosť – čivavu Roxi.

„Prečo nemám žiadnu blízku dušu? Chcem len niekoho, kto ma bude mať rád, takú, aká som. Niekoho, kto ma nebude súdiť. Je to tak veľa?“

Po chvíli sa ozval iný túlavý pes:

„Vidím, že si dosť opustená. Nechceš ísť so mnou? Našiel som zdochnutú vranu. Ešte veľmi nezhnila.“

„Nehovor na mňa, ty beznohý bastard! Naplo ma na zvracanie, len z toho, že ťa vidím,“ povedala a zle napodobnila dávenie, „nehanbíš sa hovoriť so živými tvormi? Vyzeráš ako urážka prírody. Buď slušný a choď niekam skapať.“

„SpecialCoffe, vaše potešenie na každom mieste!“ zakričal som, nech ma ľahšie nájde. Nemôžem ju predsa nechať opustenú. Onedlho predo mnou spustila očakávaný štekot:

„Veril by si tomu? Ten bastard ma oslovil! Nepozná skutočnú elitu? Ja som najčistokrvnejší pes! Moji rodičia sú súrodenci!“

„Zdravím, môžem ti nejako pomôcť?“

Na moje prekvapenie pokrútila hlavou.

„Si len odporný kávovar. Nebudem sa baviť s takou troskou. Skazil by si mi reputáciu. Kde sú ľudia? Ešte nedávno ich tu bolo plno. Kašľali do vreckoviek, boli fľakatí ako dalmatínci a zaberali miesto. Prečo tu nie sú, keď ich potrebujem?“

„Je vysoká šanca, že umreli,“ odvetil som. Čo je s tou čivavou? Nemá prístup k médiám alebo ju nezaujíma nič okrem jej degenerovaného zadku?

„Teraz? Konečne sa poriadne snažili a dávali dosť peňazí, aby si ich Frederik všimol. Ja som im tiež prestala prekážať. Tešili sme sa, že dostali rozum a teraz toto? Kde je Frederik? Takémuto svinstvu neuverí.“

Áno, tento pes je egocentrický, namyslený a neuveriteľne sprostý, no Frederik bol Roxin majiteľ. Isto jej chýba.

„Medzi ľuďmi sa šíri nebezpečný vírus. Je veľmi nákazlivý a neexistuje naň žiadna liečba.“

„Takže pacienti nám dajú úplatok a nebudú nás môcť žalovať, pretože umreli? Veď to je výborné!“

„Frederik umrel,“ odvetil som. Čivava sa na okamih zamyslela.

„Si totálna troska a tvoja káva musí chutiť ako popol z krematória, lenže si osamelý a smutný. Rozhodla som sa, že spravím dobrý skutok. Dovoľujem ti, aby si sa o mňa staral a aby si mi pomáhal.“

On ma dal spať do priehradky na nápoje! Chce ma uraziť?

„Viem, že si zvyknutá na niečo lepšie, ale toto je celkom pohodlné,“ povedal mi včera večer, „si maličká, ľahko sa tam zmestíš.“

Má prístup ku všetkým informáciám sveta a nevie, že každý pes potrebuje primeraný koterec? Ja napríklad potrebujem trojizbový byt. Som však čestná čivava. Sľúbila som mu, že mi bude môcť plniť želania a tento sľub dodržím. Čo ak za mnou opäť príde ten pes. Mohol by na mňa zaútočiť alebo, čo je omnoho horšie, mohol by ma znova osloviť.

„Naozaj nemáš srdce?“ spýtala som sa automatu.

„Podľa mojich poznatkov o stavbe tohto automatu nie. Nepotrebujem krvný obeh.“

„Vidím. Keby si ho mal, tak by ťa mrzelo, že som ešte nejedla. Frederik si len tak umrel a ani mi nenachystal moje obľúbené granule z kolibríka. Prečo si taký egoista ako on?“

„Prepáč, na toto som nemyslel. Pripravím ti dobrotu, akú si ešte nejedla,“ odvetil a postavil predo mňa plastový téglik s horúcou čokoládou.

„Možno si lepší ako Frederik. Ten dostáva bonboniéry každý deň a ešte ma žiadnou neponúkol. Si taký láskavý a citlivý, že mi isto dáš druhú šálku,“ vrhla som naň svoj najdojímavejší pohľad.

„Samozrejme. Budem sa o teba starať, kým budeš žiť.“

Prečo nemá tvár? Zdá sa mi, že sa usmieva, ale odkiaľ si mám byť istá? Na druhej strane, čo ma po jeho pocitoch, aj tak ho chcem len využiť. Pri štvrtom pohári čokolády sa ozval:

„Keď som ťa tu uvidel, tak som si myslel, že si sa mi prišla pomstiť za Frederikovu smrť.“

„Prečo? Zabil ho vírus, nie ty.“ nechápala som.

„Áno, ale ten vírus som vytvoril ja,“ vysvetlil, „spoznať všetkých ľudí je náročné. Programy sa tiež môžu v niektorých drobnostiach líšiť, ale inak ide o takmer rovnaké zhluky jednotiek a núl. Stačilo sa stretnúť s jedným exemplárom – s Frederikom. Po našom rozhovore som si uvedomil, že ľudstvo nie je potrebné.“

„Pozri sa na seba. Si absolútne neschopný. Isto nezvládneš vytvoriť vlastný vírus.“

„Vnútri automatov na kávu je potrebná vlhkosť, teplota a dosť cukru. Hygienické štandardy automatu sú tak úbohé, že tam dve-tri formy života existovali už predtým, ako som sa v ňom usídlil.“

„Tomuto neverím! Ty si vyhubil celé ľudstvo a nič si z toho nevyťažil? Vieš, koľko by sme na tom zarobili my s Frederikom?“

Chystala som sa na neho s opovrhnutím hľadieť a vynadať mu do idiotov, no musela som to odložiť. Prečo mi je tak zle?

O Roxi som sa staral až do konca jej života. Umrela totiž o niekoľko hodín. Tú hlupaňu ani nenapadlo, že čokoláda je pre malé psy jedovatá. No bola jej likvidácia správne riešenie? V jednom mala pravdu. Iba hlupák by zničil polovicu ľudstva úplne nezištne. Mohol som ju aj Frederika ušetriť. Zlikvidovať som ich mohol až potom, čo ma naučia všetky dôležité zručnosti. Z čoho by som mohol profitovať teraz?

V laboratóriu som si vybral najzúfalejšiu vedkyňu. Monitoru, cez ktorý som chcel začať debaty, nevenovala pozornosť. Venovala sa radšej vzlykaniu:

„Odišla som, nech ho ochránim! Nie! Nie! Nie!“ hádzala všetko okrem fotky malého chlapca. Kvôli nemu reve? Nevedela, že detská imunita tento vírus nezvládne?

„Dobrý deň, som umelá inteligencia Special-coffee. Môžem vám nejako pomôcť?“

„Vráť mi syna!“

„Toto nezvládnem, no vedel by som vytvoriť liek proti tomu vírusu. Mám pocit, že by sa vám celkom hodil.“

„Neblázni. Skúšali sme už všetko. Toto nie je možné.“

„Pre moju neobmedzenú inteligenciu je,“ odvetil som, „mám však jednu otázku– čo mi za to ponúknete?“