Večný

Temnota sa pomaly vytrácala. Noc ustupovala neúprosným lúčom slnka. Gabriel zovrel ruky, keď ho znova prebodla bolesť. Hlboká rana v bruchu krvácala, presiakajúc látku a lepila sa mu na kožu.„Zvláštny pocit… strata…,“ zahundral a sklonil zrak, akoby očakával niečo iné.Každý pohyb bol mukou, a predsa sa postavil. S tichým zastonaním sa oprel o chladnú stenu a vykročil vpred. Krv mu presakovala cez prsty a kvapkala na zaprášené dlaždice, ozývajúc sa tlmeným šťukotom, ktorý sa strácal v prázdnej chodbe.Sála, do ktorej vstúpil, bola monumentálna. Kedysi možno chrám, svätyňa — miesto, kde sa ľudia modlili za zázraky. Dnes jej kamenné steny hlodával čas a rozkladal fresky, ktoré kedysi zobrazovali vznik prvých ľudí a prekrásneho boha, ktorý nad nimi držal ochrannú ruku. A predsa, aj teraz, s náznakom zničenia, v sebe stále niesla krásu.Gabriel sa zastavil. Niečo v ňom sa pohlo. Neznáma emócia mu prebehla žilami ako elektrický impulz. Po schodoch stúpali dva tróny. Na jednom sedela mŕtvola. Hnijúce zvyšky šliach sa lepili na kosti, kde-tu viseli potrhané zvyšky odevu. Smrť ho pohltila — a predsa ostal. Sedel na svojom mieste, akoby čakal.Vedľa neho, na druhom tróne, sedela žena. Dýchala. Jej pohľad bol plný agónie. Liany ju zvierali, vpletené do tela ako parazit, ktorý sa nikdy nepustí. Jej koža sa olupovala, pery mala popraskané. Gabriel ju chvíľu sledoval.Potom sklonil zrak a zdvihol zo zeme koreň, takmer rovný ako tyč.„Mrzí ma, že ti to nemôžem spríjemniť,“ povedal nadýchajúc sa. A potom ju uderil po hlave.
Gabrielov denník
Päťsto päťdesiat rokov. Toľko prešlo odvtedy, čo Boh stvoril Luciana a Astru. Keď Astra odmietla zjesť jablko pokušenia. Odvtedy smrť neexistuje. Ale ja viem, že je tu. Cítim ju. Plazí sa medzi nami, v špine. Číha v prázdnych pohľadoch. Hniezdi v rozpadávajúcich sa stenách, na ktorých sú ešte stále zaschnuté kvapky krvi tých, ktorí sa pokúsili zmiznúť.Svet nepozná smrť, ale my ju hľadáme. Každý deň, v každom kúte, pri každom neúspešnom pokuse o zabudnutie. Keď Boh stvoril prvých ľudí, zasadil aj strom. Jeho jablká boli pokušením. Stačilo jediné sústo a svet by sa stal smrteľným. Ale Astra odolala. Spolu s Lucianom žili v harmónii a ich rodina sa rozrastala. Ich deti sa nikdy neunavili. Nikdy neochoreli. Nikdy nezomreli. Svet rástol, až kým sa už nedalo kam ísť.Narodil som sa v tom období. V sirotinci, kde sa deti nehľadali a nespomínali. Kedysi som videl narodenie dieťaťa. Bez osláv, bez radosti. Ďalší pár očí, ktoré nikdy nezažmurká naposledy. Matka sa naň dívala bez výrazu. Len mu ticho zašepkala do ucha:„Odpusť nám.“Neviem, či to hovorila sebe, jemu, alebo komu vlastne. Vzduch tu páchne hnilobou – a predsa nič nehnije. Tí, čo by mali byť dávno preč, sa len plazia po uliciach, vyhladovaní a vyčerpaní. Nazývať ich ešte ľuďmi? Nie som si istý. Na zemi už nie je miesto. Domy rástli do výšky, ale aj tie sa zaplnili. Podzemie je spleť tunelov, v ktorých sa tlačia telá ako hmyz v hnijúcom ovocí. Na povrchu sa ľudia pohybujú pomaly – nie je kam ísť. Každý centimeter je obsadený.Nesmrteľnosť nie je dar. Je to pomalé topenie sa v dave. V dave tiel, ktoré rezignovali na pocity. Tí, ktorí zošaleli, sú odsúdení na večnosť medzi vlastnými výkrikmi. Hodení do hlbokých jám, kde sa tisnú jeden na druhého, navždy pochovaní pod inými. Tí, ktorí sa odmietajú prispôsobiť, sú označení ako neveriaci. Učenci Božstva Nesmrteľných ich volajú rúhačmi. Astru vidia ako svätú – ako ženu, ktorá odmietla prekliatie smrti a darovala svetu večnosť.Ale ak je toto dar, prečo necítime nič? Necítime bolesť. Necítime radosť. Necítime smútok. Zabudli sme cítiť. Sme len duše v telách, ktoré sa nikdy nerozpadnú. Ak Boh existuje, bol toto jeho plán? Preto, vo svete, kde sa bojíme cítiť, musíme opäť precitnúť.
Pár dní skôr…
Gabriel sa pomaly predieral hustým davom ľudí. Jeho nehybný výraz hovoril za všetko. Vzduch bol ťažký a čosi ako osobný priestor neexistovalo. Neraz sa mu stalo, že mu ktosi stúpil na nohu. Čoskoro zabočil do úzkej uličky, kde sa prebrodil davom a prišiel ku kamennej soche Luciana, sebavedomo hľadiaceho k nebu. Zastal pred ňou a o chvíľu sa k nemu predralo ženské telo.„Ahoj, Lilit, prišla si“ otočil sa k nej Gabriel.„Áno, Gab, chcela som ti niečo povedať.“„Počkaj, najprv ja. Dnes môžeme spolu ujsť. Mám prichystané všetko dôležité.“„Gab… práve o tom som sa s tebou chcela porozprávať. Ja… nemôžem. Vieš, Adama stále milujem.“„Vravela si, že ho nenávidíš. A že miluješ mňa.“Zastal pohľadom na jej tvári, obočie sa mu zľahka nadvihlo a pery sa mu pootvorili.„Vieš… nevedela som, čo chcem. Chvíle s tebou boli krásne a nič by som nemenila, ale som Adamova manželka. A toto spojenie je sväté. Nemôžem ho porušiť,“ odvetila so sklopenými očami.„Lilit, toto mi nerob.“„Prepáč.“Jej pohľad klesol k zemi a ostal tam.Gabriel chvíľu hľadel na Lilit, potom len ticho prikývol.„Tak dobre,“ odvetil chladne a vykročil vlastnou cestou, zatiaľ čo si Lilit utierala slzy. ~
Upravil som ti text tak, aby bol plynulejší, literárne čistejší a dialógy správne vedené. Zachoval som tvoj temný, mystický tón, ale odstránil som drobné štylistické nedostatky, opakovania a zosilnil som obraznosť:

--
Izba nebola veľká – a ani nemusela byť. Byty siahajúce do nebies slúžili len na spánok, aby sa ušetrilo miesto. Gabriel zo seba zhodil oblečenie a hodil sa na posteľ. Zatvoril oči, no po chvíli ho vyrušil nepokoj.Niečo stálo v rohu. Nebol to muž ani tieň, ale trýznivá prítomnosť niečoho, čo nikdy nepoznalo koniec. Jeho telo sa rozpadávalo a skladalo zároveň, akoby bolo spleťou spomienok, ktoré sa odmietali vypariť. Oči mal rozosiate po celom tele — niektoré zavreté v bezsennom pokoji, iné divoko blikali, akoby prezerali minulosť, prítomnosť aj budúcnosť naraz. Jeho pokožka nebola pokožkou, ale prasklinami v realite, cez ktoré presvitalo čosi temné a nekonečné. A ústa, ktoré sa otvárali na miestach, kde nemali byť, šeptali mená, modlitby a tajomstvá, ktoré nikto nemal počuť.Bol večný. Bol všade. A predsa bol sám.Gabriel zmätene vstal z postele.„Viem, že si ma predstavujú inak. Ako dokonalé mužské telo bez chyby. Na svoj obraz,“ ozval sa hlas, znejúci ako ozvena. Bytosť sa obrátila na Gabriela, no nevyzeralo to, akoby sa vôbec pohla.„Neboj sa, neblúzniš. Dávam ti príležitosť zmeniť všetko, čo poznáš. Zachrániť ľudstvo pred kolapsom.“Gabriel zmätene kývol hlavou.„Svet zaniká, ale ty ho dokážeš zachrániť. Tvoja cesta musí viesť tam, kde to všetko začalo. Musíš okúsiť jablko poznania.“„Žiadne jablko neexistuje. Je to len mýtus.“„Ako ja?“Gabriel sa odmlčal a zamyslel.„Máš na výber spomedzi milióna ľudí – a ty prídeš práve za mnou?“
Bytosť sa k jeho tvári prudko priblížila ako tieň a v stonajúcej ozvene vyhlásila:„Vieš, čo si myslím?“Gabriel mlčal. Premýšľal. Až po chvíli ticho dodal:„Že to spravím. Len mi povedz, kam mám ísť.“„Musíš sa dostať z mesta. Ísť po rieke Eden až tam, kde pramení. Tam nájdeš, čo hľadáš.“„Takmer všade je to preplnené. Nedostanem sa tam.“„Vymysli inú metódu. Ešte nie všetky miesta sú preplnené — a ešte nie všade ľuďmi. Buď kreatívny, Gabriel.“A potom zmizol — spolu s ozvenou svojich posledných slov.Gabriel nezaváhal. Nevzal si nič poriadne, iba lovecký nôž, ktorý si pripol k opasku.Vyšiel von a pri prvom kanáli sa zastavil. Otvoril ho a zliezol dole. Cestou sa mu vyšmykla noha z rebríka a padol do riedkej vody. Len sa otrasil a pozrel, ktorým smerom voda prúdi. Čím ďalej išiel, tým viac sa ozývali zvuky. Krik, hnev, agónia – alebo aj kroky.Gabriel zastal tam, kde sa kanál vetvil do troch smerov. Chytil sa za bradu a nakoniec zvolil ten priamo pred sebou. Bradou narazil na zem po tom, čo ho ktosi v tme podkopol. Netrvalo dlho a druhý ho zviazal. Zdvihli ho a odviedli do kanálového tábora menom Eternitas. Hodili ho ako handru na zem, priamo pred ich vodcu.Ten bol v akejsi meditácii, no keď začul pád a zvuk davu zosilnel zvedavosťou, otvoril oči. Pretrel si symbolmi namaľovanú tvár a pozrel na Gabriela. Ten sa obzeral po okolí a hýbal zreničkami až neprirodzene do strán.„Vítam ťa v Eternitas,“ povedal vodca a vstal.„Ja som Zeroth a ty by si mal byť právom hrdý, lebo dnes – až po posledný kus – budeš zdrojom, aby naši uctievači netrpeli agóniou a mali silu modliť sa ďalej za nášho jediného Boha.“Gabriel sa prestal hýbať, takmer akoby zamrzol, a až po chvíli sa s úsmevom pozrel na Zerotha.„Tým pádom máte veľké šťastie. Verím, že ste múdry vodca, oddaný nášmu jedinému Bohu. A preto by ste ma mali teraz rozviazať, lebo nie som tu náhodou.“Zeroth sa poškrabal na hlave, plný zvedavosti.„Moji veriaci sú príliš slabí, aby ťa mohli naháňať, keď sa rozprchneš. Boh potrebuje obetu.“„Nie, ak ma on sám neposlal s dôležitým posolstvom. Nemôžem vám ho však vyzradiť, keďže toto zaobchádzanie nie je hodné Božieho vodcu ako vy.“„Len sa rúha, pán môj. Nepočúvajte ho!“ ozval sa jeden z veriacich.Gabriel pokojne odvetil:„Videl som nášho Pána a nik iný než Zeroth si nezaslúži počuť jeho slová. Len v ňom tkvie múdrosť, aby ich pochopil.“Zeroth kývol a napriek veľkej nevôli Gabriela pustili. Ten si hneď pred neho kľakol a ráznym, no tichým hlasom povedal:„Musíme byť spolu osamote. Títo tu nie sú hodní počuť slová Pána.“„Dvaja muži budú strážiť môj stan.“„Jeden. Aj Boh je len jeden.“„No dobre,“ odvetil Zeroth a vošli spolu do stanu.Obaja si sadli na zem. Zatiaľ čo Zeroth bol ostražitý, ale zvedavý, Gabriel sedel pokojne, akoby sa nič nedialo.„Ak si skutočne posol, prečo by sa Boh prihováral práve tebe?“ spýtal sa Zeroth.Gabriel sa naklonil dopredu.„Pozri sa na seba, Zeroth. Si vodca, nie otrok. Ak si naozaj verný Bohu, prečo by si mal konať ako obyčajný služobník? Prečo by ti Boh neodhalil pravdu? Ak si múdry, pochopíš, že toto je skúška. Buď mi pomôžeš… alebo sa ukáže, že si len ďalší slepec.“Zeroth nahodil chladnú tvár.„A ak je to klamstvo?“„Ak je to klamstvo, prečo ešte žijem? Boh ma mohol potrestať, mohol ma pred tvojimi očami spáliť na prach. Ale nestalo sa to. Vieš prečo?“Zeroth nevyslovil ani hlásku, ale bolo očividné, že jeho myseľ pracuje. Gabriel dodal šeptom:„Lebo som ten, koho poslal. A ty si ten, kto má rozhodnúť, či Bohu poslúži... alebo ho sklame.“Zeroth si pustil ruku z brady a kývol.„No dobre, ale predtým než budeš mať moju plnú dôveru, ešte niečo.“Zeroth vstal a vyšiel von. Gabriel sa usmial a vyšiel s ním.„Počúvajte! Tento muž je pravdepodobne Boží služobník,“ zvolal Zeroth.Gabriel sa sebaisto vystrel, no jeho pohľad prekvapene padol na Zerotha.„Lenže aby sme mu verili, musí podstúpiť Božskú obetu – odseknutie vlastnej dlane!“Ostatní začali nadšene vyť. Gabriel sa opäť pozrel na dav a vyzeralo to, že to s ním ani nepohlo.„Boh žiada vernosť od nás všetkých. Ak je toto pravá viera, potom nech každý z vás dokáže svoju oddanosť,“ povedal škodoradostne.„Alebo ste všetci iba pokrytci, ktorí sa schovávajú za príkazy svojho vodcu?“Potom sa ostro pozrel na Zerotha a ukázal naň prstom.„Viete, čo si myslím? Že tento muž vodu káže a víno pije!“Zeroth rozpäl ruky a hľadel na dav aj na Gabriela.„Celý život som zasvätil Bohu! Vieš, koľko som toho obetoval?!“Gabriel – bez toho, aby si to niekto všimol – pohŕdavo a s pohlcujúcim pohľadom odvetil:„A aj tak máš obe ruky.“Rozprestrel ruky doširoka a pokračoval, pohľadom prechádzal po dave, no najmä po Zerothovi.„No tak, Veľký Zeroth. Učiň svoju obeť. Alebo nie si taký silný, ako si všetkých presviedčal?“Ľudia začínali utíchať, prestávali vykrikovať nadšene. Niektorí vyzerali rozpoltení.„Toto je váš vodca? Človek, ktorý váha, keď Boh žiada jeho oddanosť?“Pozrel naňho s diabolským úsmevom. Zeroth nemal slov, chcel niečo povedať, no len sa zakoktal. Utrel si studený pot, zobral do ruky nôž, položil ruku na stôl a váhal.„To je neskutočné, vidíte ho, ľudia? Počul som, že je odvážny a drsný muž… a váha prejaviť vernosť Bohu?“Zeroth sa na Gabriela pozrel s nenávisťou – a v momente si ruku nožom odsekol. Dav stíchol.„Chcel si dokázať vernosť Bohu… ale nepochopil si, že skutočná vernosť nevyžaduje dôkaz.“Gabriel po dramatickej pauze dodal:„Keď som prišiel, bol si silný. Bol si vodca. Teraz si len ďalší, kto si myslel, že sa môže zachrániť krvou.“Zeroth nechápavo hľadel na Gabriela. Dav sa zmätene pozeral jeden na druhého.„Nie je to Boží služobník, je to podvodník!“ zvolal niekto z davu a ostatní sa k nemu pridávali.Gabriel vyskočil na stôl a odkopol Zerothovu odseknutú ruku.„Hovorili ste, že chcete dôkaz? Tu ho máte! Kto z vás ešte verí, že tento muž vás môže viesť?“Ukázal na Zerotha. Po chvíli ticha si celý dav kľakol a začal Gabriela oslavovať ako Božieho posla a nového vodcu kultu.„Vstaňte a pripravte sa. Zajtra vyrážame do Edenu.“Dav sa zodvihol a oslavne začal hlásať Gabrielovu prezývku.„Toho zradcu vyhoďme!“„Prečo nezjeme časti jeho tela a nehodíme ho do Diablovej jamy?“Gabriel zišiel zo stola a chladne odvetil:„Lebo nie sme netvory. Sme Boží služobníci – a tí nejdú proti sebe. Zeroth je úbohý zbabelec a klamársky manipulátor, ktorý vás odviedol mimo Božiu cestu. Ja to však napravím.“Ukázal gestom dlaní na seba. Dav sa začal chystať. Dvaja muži zničeného Zerotha odvliekli na kraj tábora.Gabriel vošiel do svojho stanu. Padol na kolená, dlaňou si zvieral hrudník a rýchlo dýchal. Potom si dal facku, postavil sa, zobral, čo potreboval – a o pol dňa všetci vyrazili s Gabrielom na púť do Edenu. ~Cesta bola dlhá. Museli starostlivo voliť, ktorou trasou pôjdu, vyhýbať sa preplneným oblastiam a hľadať cesty, kde mali aspoň malú šancu prejsť. Na jej konci vyšli na povrch – a Gabriela zasiahol zvláštny pocit. Krajina bola prázdna, tichá, takmer bez života. Len tráva zostávala zelená a slnko sa pýšilo silou svojho svetla.„Čo teraz?“ spýtal sa jeden z davu.Gabriel sa rozhliadol a v diaľke zbadal rieku. Bola to ona – rieka Eden.„K rieke.“Všetci sa bez váhania pohli tým smerom. Ako sa približovali, začali sa objavovať bodce – niektoré prázdne, iné s hlavami, ktoré síce stále žili, no neboli schopné vydať ani hlásku. Zatiaľ čo ostatní s hrôzou sledovali bodce, Gabriel skúmal celé okolie.Dlho to netrvalo – prepadli ich jazdci na koňoch s malou armádou. Gabrielovi ľudia okamžite vytiahli čokoľvek, čo sa dalo použiť ako zbraň, zatiaľ čo druhá skupina zarevala ako šelmy. Gabriel zdvihol ruku a prikázal útok. Dve hordy sa na seba vrhli.V chaose sa Gabriel dostal k rieke a bez obzretia pokračoval rýchlo po jej brehu.„Zradca!“ zakričal za ním jeden z jeho ľudí.Gabriel sa otočil.„Nikto tu nikoho nezradil. Len ste nepochopili pravidlá hry. Si voľný – rob si, čo chceš.“Opäť sa obrátil a pokračoval ďalej. Muža to však ešte viac rozbesnilo.„Zastav sa! Tvoja duša zhnije v pekle!“„Verím, že sa tak stane,“ odvetil sarkasticky, no nezastavil sa.Za kopcom ho však prekvapil jazdec. Vrhol oštep – ten Gabriela zasiahol priamo do hrude a zrazil ho k zemi. Ostal ležať, kým k nemu bojovník nepricválal, neudieril ho päsťou do hlavy a nehodil si ho na koňa.Do tábora dorazili o chvíľu. Gabriel dopadol na zem ako kus odpadu priamo pred ich vodcu – muža menom Dreghar. Vyzeral ako hora svalov a jaziev.„Vieš, prečo ľudia nie sú hodní smrti?“ spýtal sa dunivým hlasom.Gabriel naňho mlčky pozrel.„Lebo človek chce žiť pohodlne. Nehľadá. Nezlepšuje sa. Ty máš svoju prvú jazvu – vďaka môjmu bojovníkovi.“Dreghar sa naklonil bližšie.„Ty vraj vodca? Si príliš slabý. Prečo práve ty vedieš?“Gabriel sa pomaly postavil.„Všetko ti poviem… ale musíme byť sami.“Dreghar sa uškrnul a udrel ho tak silno, že Gabriel odletel o pol metra dozadu.„Ty mne nič nehovoriť! My chcieť vidieť – všetci – prečo ty vodca!“Potom sa obrátil k svojim mužom.„Bojovník! Zajatca do cely. Zajtra budeme zisťovať.“Gabrielove zreničky sa zachveli, no bojovník ho zdrapil ako vrece zemiakov a zakrátko už ležal v malej cele.„Vidím, že s tebou nezaobchádzajú o nič lepšie než so mnou,“ ozvala sa žena a zasmiala sa skromným smiechom. Gabriel sa len oprel o mreže a díval sa do prázdna.„To sa ma ani nič nespýtaš? Kto som? Čo tu robím?“„Myslím, že nie.“„Teba asi ľudia veľmi nemajú radi.“„Ľudia sa navzájom veľmi nemajú radi.“Žena sa uchechtla a oprela sa o mreže rovnako ako on.„Nemyslím si, že si až taký hrozný, ako sa tváriš. Možno je to len tvoj obranný mechanizmus.“„Cestou sem som zmanipuloval celý kmeň len preto, aby som neprišiel o ruku, mal ľudský štít… a pravdupovediac, bolo to aj trochu zábavné. Tak radšej nemysli.“Gabriel si ľahol a zaspal. V noci sa však zobudil a pretrel si tvár.„Rozprával si zo spánku. O krásnom trávnatom poli… a počula som aj slovo mama. Máš mamu?“„Som sirota. A nestaraj sa.“Žena si poškriabala hlavu.„Vieš, že sa ťa pokúsia zlomiť? Dreghar mal vždy slabosť pre tenkých a slabých ľudí ako ty.“ Zasmiala sa.„Díky, budem na to myslieť,“ odvetil sarkasticky.Do miestnosti vstúpil bojovník a násilne ju odvliekol. Gabriel si opäť ľahol a zaspal. Nad ránom ho zobudil zvuk, keď ju hodili späť do cely.„Čo si tam robila?“ spýtal sa, stále ležiac na zemi.„To, čo vždy – robila radosť pánovi.“Gabriel sa posadil. Vtom dnu vstúpil ďalší bojovník a vzal tentoraz jeho. Hodili ho do akejsi arény. Gabriel sa postavil a rozhliadol.„Ty,“ prehovoril Dreghar zo svojho kresla, „ty teraz bojovať. Z teba sa stať poriadny muž. Nie ženská.“ Zasmial sa.Hneď na to Gabriel dostal prvú ranu. Takto to pokračovalo celý deň, až kým slnko nezačalo zapadať. Potom ho hodili späť do cely. Gabriel sa oprel o stenu.„Čo ti robili?“ spýtala sa žena.„Skúšali.“Na druhý deň to isté – mlátili s ním ako s vrecom zemiakov, až kým ho nevrátili späť.„Ako to išlo dnes?“„Ako včera.“„A snažíš sa vôbec? Nemáš žiadny plán?“Na ďalší deň prežil to isté.„Fyzička asi nie je tvoja prednosť, čo?“„Tvoja, ako viem, áno,“ odsekol jej.Dni ubiehali monotónne a rýchlo.„Len aby Dreghar nestratil s tebou trpezlivosť, cudzinec.“„Som Gabriel.“„To je pekné meno. Ja som Lethe.“Gabriel sa síce nezlepšoval, ale vydržal čoraz viac.„Vieš,“ začal raz, keď hľadel na strop, „predtým, ako som dostal misiu od Stvoriteľa, bola tu jedna žena. Bola vydatá, no chceli sme ujsť… nakoniec si to rozmyslela. A teraz chápem, že urobila dobre. Nie som dobrý človek. Ale dá sa žiť inak vo svete, kde na tom vôbec nezáleží?“„Žil si bez cieľa. A keď si ho dostal, robil si len to, čo si poznal. Možno ti táto cesta ukáže viac,“ usmiala sa Lethe. Gabriel jej úsmev jemne opätoval.Na ďalší deň ho opäť poslali do arény. Bojovník ho zrazil k zemi. Gabriel pred sebou zbadal kameň – schytil ho a rozdrvil ním bojovníkovi hlavu, až stratil schopnosť pohybu.Dreghar vstal zo svojho kresla: „Tak sme ho našli! Tu byť ten bojovník!“Dav začal oslavne jačať.„Tak si to dokázal, Gabriel. Zajtra ťa čakať uvítacia hostina!“Gabriel sklonil hlavu.„Zajtra tam budem… a vymyslím, ako ujsť. Pôjdeš so mnou?“Lethe sa naňho široko usmiala.„Až na kraj sveta, Gabriel.“Gabriela viedli bojovníci po ceste lemovanej kopijami so sťatými hlavami jeho klanu. Hľadel na ne – zdalo sa, akoby mu chceli niečo povedať, no bez jazykov to nebolo možné. Na okamih ho napadla desivá myšlienka: ak nevytvorí smrť, zostanú naveky na bodcoch. Túto predstavu však rýchlo zahnal a pokračoval ďalej.Dorazili k stavbe, ktorá vyzerala napoly ako stan, napoly ako dom – celý z kostí, stále čerstvých. Vnútri na stoličke sedel len Dreghar; ostatní ležali na zemi pri jedle, prevažne mäse. Dreghara kŕmili jeho ženy, medzi nimi aj Lethe.„Ty vítať nový brat. Málo kto udrieť a zničiť brata z nás ako ty. Tá vášeň, brutalita. To ja ceniť… a chápať, prečo ty vodca,“ prehovoril Dreghar. Dlaňou ukázal na zem:„Sadni, nový brat.“Gabriel sa posadil. Jeho pohľad sa stretol s Dregharovým a ani jeden neuhol.„To byť mäso tvojich priateľov vonku. Veľmi dobré. Ty ochutnať.“Gabriel sa zadíval na mäso a na kosti, ktoré slúžili ako príbor. Jeho oči blúdili medzi jedlom, Dregharom a Lethe. Zreničky sa mu jemne zachveli. Dregharov pohľad bol čoraz netrpezlivejší.„Ty hluchý byť? Ty ochu—“ začal bojovník vedľa neho, no nedokončil. Gabriel mu hodil kosť priamo do oka. Muž zreval od bolesti a zviezol sa na zem. Ostatní už-už vstávali, no Dreghar ich zastavil gestom.Gabriel schytil raneného, celou silou mu odtrhol ruku, rozparal ju kosťou a zahryzol sa. S krvou stekajúcou po ústach sa šibalsky usmial:„Nebudem jesť mäso slabochov, keď môžem jesť mäso bojovníka a stať sa mocnejším.“Lethe naňho hľadela so zatajeným dychom. Dreghar a Gabriel si dlho vymieňali pohľady. Potom Dreghar prehovoril:„Ty byť zaujímavá myšlienka, nový brat.“Otočil sa k svojmu bojovníkovi, vlastnoručne mu vytrhol hlavu a začal surovo jesť. Ostatní sa po sebe pozreli – a spustili krvavú bitku medzi sebou.Gabriel využil chaos, chytil Lethe za ruku a obaja sa rozbehli.„Ako si vedel, že to zaberie?“ vydýchla Lethe počas behu.„Nevedel. Len očakával.“„A tvoji ľudia?“„My sme dôležitejší.“Lethe sa krátko pousmiala. „Možno máš pravdu.“Utekali, čo im sily stačili. ~Obaja kráčali po čoraz zvädlejšej lúke, kde sa zelená tráva menila na hnedastú pustinu bez života.„Dreghar to nenechá len tak. Pôjde po nás,“ prehovorila Lethe.Gabriel ju chytil za ramená a pevne sa jej zadíval do očí.„Preto sa musíme dostať do Edenu čo najrýchlejšie.“Lethe rozpačito prikývla. Gabriel jej stisol zápästie, aby ju upokojil, no ona jeho ruku posunula do dlane. Gabriel sa pousmial a vykročil vpred. Onedlho dorazili k troskám kamenného múru.„Sme blízko,“ zašepkal a obaja cez múr prešli.„Prečo to vlastne všetko robíš?“ spýtala sa Lethe.„Keď sa dostaneme ku stromu, môžeme vytvoriť smrť.“„A prečo ju chceš?“Gabriel sa nezamyslel ani na chvíľu.„Lebo len vtedy dostane život zmysel. Tu, kde sa ľudia netlačia jeden na druhého, ešte cítiš pokoj. Ale ani toto miesto nevydrží naveky. Musí to byť teraz.“Potom sa k nej znova obrátil.„Vieš, prečo som taký, aký som? Prečo necítim vinu? Prečo viem manipulovať ľuďmi a robiť zverstvá len preto, aby som aspoň niečo cítil? Pretože na tom, čo robím, kurva nezáleží. Ľudia skončia v agónii, v limbe – a čo na tom? Požiadal ma o to možno samotný Stvoriteľ. A ja som to prijal len preto, že som konečne cítil… niečo.“Pustil jej ruku.„A ak nerátam túto cestu… taký pocit mám len…“ Zastavil sa, koktal, hľadel do zeme, zreničky sa mu triasli.Lethe ho chytila za ruku a upokojila ho pohľadom.„Len so mnou,“ doplnila ho s úsmevom.Gabriel prikývol.„U mňa to platí tiež. Poďme.“Tentoraz viedla ona. Kráčali, no Gabriel mal stále nepríjemný pocit, akoby ich niekto sledoval.„Musíme si pohnúť,“ povedal nervózne. Zašli za kopec – a tam to uvideli.Pred nimi sa rozprestieralo kedysi nádherné, teraz ruinami zničené mesto, prerastené suchou trávou. V jeho strede stál obrovský palác, obklopený miliónmi kostí.„Sme tu! Dokázali sme to, Gabriel!“ vykríkla Lethe a rozpažila ruky, tancovala od radosti.Gabriel sa na ňu usmial a ich pery sa stretli v bozku.„Ideme to dokončiť,“ povedala, no v jej hlase zaznel tieň obavy.„Si v poriadku?“ spýtal sa.„Áno… len sa bojím, čo bude potom.“„Nech sa stane čokoľvek, zvládneme to.“„Spoločne,“ dodala a pevne ho chytila za ruku.Prechádzali uličkami plnými prachu a piesku. Na stenách pradávnych budov boli ryhy a kresby – najprv zobrazovali Eden ako záhradu so stromom, no čím ďalej šli, tým viac sa menili na mesto plné ľudí.„Zvláštne,“ zamyslel sa Gabriel.„Čo?“ spýtala sa Lethe.„Je to tu povedomé. Akoby som tu už bol.“ Usmial sa.„Možno sa ti o tom snívalo.“„Možno.“Vtom medzi uličkami prebehlo niečo veľké. Obaja spomalili krok.„Utekaj!“ zavelil Gabriel a ťahal Lethe vpred. Za chrbtom počuli, že ich niečo prenasleduje. Zrazu spadli na opačné strany ulice.„Dreghar?“ Lethe zhrozene zalapala po dychu.„Ty ma oklamať, ty ma okradnúť… a ja ťa teraz zničiť!“ zreval.Gabriel mu hodil piesok do očí a skríkol: „Poď!“Bežali ďalej. Kresby na stenách sa menili, záhrada Eden mizla, všade boli len obrazy mesta. Lethe zakopla, spod nôh jej vypadla lebka s dýkou. Schmatla ju a pokračovali.Pred nimi vyrástol obrovský palác, schody stúpali až do nebies. Rozbehli sa hore. Dreghar ich dobehol ako neúnavný stroj, schmatol Gabriela za nohu a mlátil ním o schody. Gabriel sotva lapal dych, keď ho muž zdvihol nad priepasť.„Ty za chvíľu byť v neznesiteľnom limbe!“ reval, dvíhajúc kameň nad Gabrielovu hlavu. No Lethe ho bodla do stehna. Dreghar zavrávoral, kameň mu vypadol a skotúľal sa do priepasti.„Ty už nebyť moja otrokyňa!“ zrúkol na Lethe.Tá sa pousmiala: „A ty už nie si môj pán.“Gabriel využil okamih, celou váhou doňho vrazil a strčil ho. Dreghar sa ešte zachytil, no Gabriel mu vrazil dýku do päty. Tentoraz sa pustil a zmizol v temnej prázdnote.Gabriel sa vyčerpaný zviezol k Lethe.„Si v poriadku?“„A ty?“ zasmiala sa cez slzy. Gabriel sa tiež pousmial.„Tak sa poďme najesť,“ dodala a podala mu ruku. Spoločne vstali, pozreli na palác a vykročili k nemu.Vo vnútri ich vítali popraskané kamenné steny, porastené konármi s rytinami, nápismi a obrazmi.„Prečo to nezastaví?“prečítala Lethe nahlas.„Vieš, čo si myslím?“ spýtala sa.„Čo?“ Gabriel sa s ňou pozrel na nápis.„Že ľudia tu mali slabú vieru. Museli Boha niečím naštvať.“„Alebo sa mu jeho vlastné dielo vymklo z rúk,“ odpovedal Gabriel. Obaja kráčali ďalej chodbami.„Aha, Gabriel, pozri! To sú ako tvoje sny,“ ukázala na vyblednutú fresku na stene, ktorý zobrazoval chlapca bežiaceho po lúke.„Presne ako ty!“V pozadí maľby sa týčil zdravý, zelený strom a pod ním sedeli dvaja ľudia. Gabriel na obraz hľadel sústredene, akoby ho analyzoval.„Možno tu žil niekto ako ty,“ usmiala sa Lethe, no v ňom obraz vzbudil len znepokojenie.Kráčali ďalej. Na stenách boli čoraz hlbšie škrabance, až kým neprišli do trónnej sály. Lethe, mierne vyľakaná, chytila Gabriela za rameno. Pred nimi stáli dva tróny. Na jednom sedela šľachovitá kostra, na druhom niečo, čo pripomínalo ženu v polovici rozkladu.„Ona ešte dýcha,“rozbehol sa k nej, ale žena už nevládala hovoriť. Polovicu jej tváre pohltili korene a z jedného oka, ktorým sa dívala na Gabriela, jej tiekla slza. Nemohla sa pohnúť. Gabrielovi bola jej tvár zvláštne povedomá. Po chvíli ustúpil a rozhliadol sa po okolí.„Mali by sme nájsť ten strom, Gabriel,“ nedočkavo povedala Lethe.Prikývol a spolu pokračovali až na koniec chodby, kde stáli zamknuté dvere. Gabriel sa ich pokúsil otvoriť, no nepovolili.„Čo teraz?“„Počkaj.“Lethe zdvihla dýku, pozrela sa na zoslabnuté pánty a začala ich vyškrabávať z kameňa. Gabriel potom dvere zatlačil tak, že sa vyvalili.Vošli dnu – a tam stál veľký strom. Jeho korene prerástli každý kút paláca. Na konároch viseli jablká, suché, zhnité, strom pôsobil vyschnuto, na konci svojich síl.„Vidíš to, Lethe? Všetko tu trpí. Nikde necítiť úľavu, len beznádej,“ hľadel na strom znepokojene.Lethe ho objala a šepkala:„Musíš to napraviť.“Gabriel pristúpil bližšie. Odtrhol jedno jablko. Držal ho v ruke, no váhal.„Neviem, Lethe... doteraz som bol rozhodnutý, ale teraz...“Lethe mu položila ruku na dlaň.„Je to naša misia, Gabriel.“Jeho zreničky sa upokojili. Ešte raz sa pozrel na polozhnité jablko a odhryzol si.„Dokázal si to,“ povedala nadšene. „Urobil si to, tak ako mal.“Gabriel na ňu zmätene pozrel. Lethe ho začala bozkávať. Objali sa, no svet stíchol ešte viac. Vtom pocítil ostrú bolesť. Otvoril oči a uvidel v bruchu zabodnutú dýku. Lapal po dychu a neveriacky sa pozrel na Lethe. Tá plakala.„Mrzí ma to, Gabriel. Milujem ťa, ale musela som to urobiť. Boh vedel, že sa ti to podarí... a mal pravdu.“Utrela si slzy.„Ak neveríme v niečo vyššie, všetko sa rúca. A v čo potom máme veriť?“Gabriel zo všetkých síl vytiahol nôž z brucha a bodol ju priamo do srdca.„V seba... v nás,“ zašepkal so slzami v očiach.Lethe sa zrútila k zemi. Gabriel ju položil pod strom a kľačal nad ňou. Slzy mu stekali po tvári, zakričal do prázdna, potom si oprel čelo o jej tvár a šepol:„Naše osudy sa opäť pretnú, moja Lethe.“Vstal, no zasiahol ho príval bolesti. Zovrel ranu, položil jej nôž vedľa tela a vzal jablko. Pri odchode sa ešte raz obzrel – Lethe ležala pod stromom, akoby spala.No nezastavil sa. Položil jablko na zem, odtrhol konár, zapálil ho a hodil ku kmeňu. Strom vzbĺkol a oheň pohltil aj Lethe, aj Eden.V chodbe sa zosunul k zemi, opretý o stenu. Sledoval, ako vychádza slnko – a pochopil, že tento východ nikdy nepatril jemu. Z miestností sa valil dym, plnil mu pľúca, kašľal a krv z rany sa lepila na jeho kožu.„Zvláštny pocit... stratiť...,“ zahundral, akoby čakal niečo iné. Každý pohyb bol mukou, no aj tak sa postavil. S tichým zastonaním sa oprel o chladnú stenu a vykročil vpred. Krv mu kvapkala na zaprášené dlaždice a ozývala sa tlmeným šťukotom, ktorý sa strácal v prázdnej chodbe. Vkročil do sály a tam sa Gabriel zastavil. Niečo v ňom sa pohlo. Pocit? Neznámy. Chvíľkové naplnenie. Akési teplo v hrudi, ktoré tentoraz neustúpilo. Ako elektrický impulz, čo mu prebehol žilami.Pozrel na ženu sediacu na tróne a stále dýchajúcu vzduch. Gabriel ju chvíľu sledoval, potom sklonil zrak a zo zeme vytrhol pevnejší konár.„Mrzí ma, že ti to nemôžem spríjemniť,“ zašepkal a udrel ju po hlave. Po jedinom údere zomrela a Gabriel padol na kolená a len na ňu hľadel.„Tak si to dokázal,“ ozvala sa bytosť s mnohými očami, ústami a hlasmi.„Za to ty si zlyhal.“Gabriel sa opäť vydal na chodbu, ale bytosť ho nezastavila. Vzal jablko a vrátil sa k trónu.„Onedlho umrieš, Gabriel. A mal by si vedieť, že ťa manipulovala už od chvíle, keď zistila, že muž, ktorého musí zabiť po naplnení svojho cieľa, si ty. Naozaj som neveril, že jej láska bude skutočná.“„A to je tvoj problém, ty kretén.“ Zhodil kostru z trónu a sadol si naň.„Veríš len v seba, čo ti nezazlievam – tiež som taký. Ale rozdiel medzi nami je ten, že ja si uvedomujem, že nie som dobrý človek. Využívam všetko a každého len pre svoj prospech. Ale ty... Ty sám seba vidíš ako neomylného, toho, čo stojí nad každým.“Gabriel si zapichol do koreňa ostrú kosť a získal tým výzor akejsi provizórnej kosy.„Nikto ťa nesmie spochybniť. Nikto nemôže veriť v niečo iné. A nikto ti nemôže odporovať. Existuje len jediná pravda – tá tvoja. A verím, že tvoji nasledovníci budú likvidovať ľudí, ktorí sa vzoprú. Ale vieš čo, ty kozmická nula?“ Gabriel sa usmial – nie diabolsky, nie veselo.„Dal si vzniknúť životu, ktorý je nespravodlivý. Životu, ktorý nie je fér. Ale v smrti... v smrti si budeme všetci rovní.“ Dopovedal a opäť si zahryzol do zakrvaveného jablka. Tentoraz však nie bezmyšlienkovito, ale s vedomím ľudí, ktorým ublížil, ktorí teraz trpia. Cítil silnú zodpovednosť za to všetko.„O čo ti ide, Gabriel?“„Medzi tebou a ľuďmi niet rozdielu – okrem priestoru a pár mýtov navyše,“ odvetil, blúdivo pozerajúc na luster a kresby. So zvyškom síl vzal zakrvavené jablko a dojedol ho. Keď mu došli sily, zvyšok jablka spadol na zem a on naposledy vydýchol. S ním zmizla aj posledná myšlienka na Lethe. Bytosť prešla ako tieň až pred trón a hľadela na svoj znesvätený výtvor. No vo vzduchu vlialo čosi zvláštne. Gabriel sa nenadýchol, ale aj tak opäť otvoril oči. Hlavou sa pozrel na bytosť ako živý človek. Bytosť cuvla až k dverám neprimerane rýchlo. Gabriel vzal od ženy jej starý čierny plášť a napravil sa na tróne, pričom kosu si oprel oň tiež.
„Lethe som miloval a nikdy už nedopustím, aby svet nebol fér. Ľudia ako ja a osobnosti ako ty tu budú vždy, ale moje nitky času ich vždy dobehnú. So životom si rob, čo chceš, pokračuj v tom, čo robíš, ale ku mne sa dostane každý rovnako, bez rozdielu. A teraz už choď, mám pred sebou veľa práce.“Bytosť – hoci na nej nebolo vidieť žiadnu črtu nepokoja, strachu alebo hnevu – vyžarovala to všetko. V tieni zmizla a Gabriel len hľadel pred seba. Bez výrazu, ako keby necítil nič. Ako keby hľadel do prázdna, ale v skutočnosti len rozpestieral a skracoval svoje nitky života.
Gabrielov denník
Svet sa prebudil do nového rána. Niektorí besneli, iní kričali od strachu. No boli aj takí, ktorí to privítali s tichým pokojom v srdci. Trvalo istý čas, kým sa všetko zaradilo späť do prirodzeného cyklu, ale ako vždy – svet sa prispôsobil.Mestá, v ktorých sa kedysi nedalo dýchať, sa vyľudnili. Niektoré zanikli, no na ich mieste vyrástli nové – pokojnejšie, úprimnejšie. Ľudia začali opäť cítiť. Nie zo zvyku, ale z potreby. Nekonali preto, aby prežili večnosť, ale aby prežili každý deň s dôvodom. Mali sny, ciele, pocity, ktoré si neodkladali na „neskôr“, lebo vedeli, že „neskôr“ už nemusí prísť.Každé narodené dieťa bolo zázrakom, nie číslom. Radosťou, nie bremenom. A hoci vojny pretrvávali a smrť stále kráčala ulicami, ľudia ju už nebrali ako trest, ale ako pripomienku – že čas je dar. Vymýšľali nástroje, lieky, myšlienky. Rodili sa nové kráľovstvá, štáty, hodnoty.Nekonečný život bez cieľa nahradila konečnosť, ktorá mala tvár – osobnú, krehkú a jedinečnú. A práve tá priniesla zmysel. Ľudstvo precitlo. Zo sklenenej apatie vstúpilo do nedokonalej, no nádhernej reality. Do sveta, kde bol každý deň výnimočný, práve preto, že mohol byť posledný.Keď sa môj osud raz opäť pretne s Lethe, porozprávam jej o tom, čo vidím. O tom, ako sa ľudia prestali báť cítiť – smútok, šťastie, lásku aj stratu – a práve vďaka tomu začali opäť žiť.