Stopár Erlyn vytiahol ťažké nohy zo strmeňov a s úľavou ich natiahol. Z vysokého hrebeňa hľadel na dno horskej doliny, v ktorej sa rozprestieralo mesto Svetava. Kľukatý potok sa plazil pomedzi domy a jeho hladina odrážala žiaru žeravého kotúča planúceho vysoko na azúrovej oblohe. Z diaľky prichádzali tupé údery sekery do stromu.

Stopa ženy ho ťahala do ospalého mesta, kde sa otáčali nákladné vozy a mozoľnaté ruky zamieňali narúbané drevo za zlaté mince

Štuchol hnedáka do slabín a ten ho niesol dole strmou serpentínou. A keď dorazil do doliny, odstavil svojho koňa do stajne, kde sa popýtal na kráľovského bieleho koňa. Chlapci v stajni len nesúhlasne vrteli hlavami.

---

Erlyn vošiel do hostinca v meste Svetava, ktorý páchol ako pot preliaty pivom po dni ťažkej práce. Niekoľko mocných mužov si ho zvedavo premeralo, avšak keď si všimli jeho rázny tvrdý krok a meč pod červeným plášťom, radšej otočili pohľady a ďalej zapíjali prach a piliny.

„Zdravím,“ prihovoril sa mu hostinský vo vyťahanej košeli so spotenými kruhmi pod pazuchami a na hrudi. Jeho tvrdé predlaktia a mozoľnaté dlane boli spomienkami na drevorubačské časy. „Čo ťa sem privádza?“

„Práca,“ odvetil Erlyn rozhliadajúc sa po hostinci.

„Chceš izbu?“

„Možno,“ odpovedal stopár. „Koľko?“

„Zlatka na noc.“

„Dobre.“ Zalovil vo vrecúšku za opaskom a vyložil jednu mincu na pult.

Hostinský na oplátku vyložil hrubý kľúč. „Izba číslo tri.“

„Niekoho hľadám.“

„Ach,“ povzdychol si hostinský. Vzal do ruky pivový pohár a začal ho leštiť utierkou. „Všetci niečo hľadáme.“

„Je to žena.“

„Odporúčam nevestinec. Jeden je na druhom konci Svetavy.“

„Má popolavé vlasy a bieleho koňa.“

Hostinský mykol plecami. Zdvihol pohár na svetlo a pozrel sa, či je dosť naleštený. „Nevidel som takú. Dáš si niečo? Pivo? Víno?“

„Čo máš na jedenie?“

„Mám tam chlieb, nejaký syr, šunku a voľáky vývar.“

„Vývar.“

„To budú štyri strieborné.“

Erlyn vyložil ďalšiu zlatku.

„Menšie nemáš?“

„Nie.“

Hostinský prekrútil očami. Zobral zlatú mincu a potom čosi hľadal pod pultom. Šesť strieborných cinklo na pulte. „Tu máš výdavok. Sadni si. Jedlo ti donesiem.“

Erlyn zhrabol svoje mince, kľúč od izby a potom našiel odpočinok pri malom stolu v rohu krčmy.

Žena, ktorú hľadal musela týmto mestom prejsť. Vlákna jej esencie mu unikali ako pavučiny vo vetre. Možno to bolo tým, že deň cesty sa nachádzali Záhrobné Hory, vryté do histórie ničivou silou.

„Nech sa páči,“ riekol hostinský a položil na stôl misku s vývarom z ktorej sa stúpala lahodná para.

„Ďakujem.“

Dobré jedlo rozprúdilo krv a uvoľnilo okovy z unavených nôh.

...

Slnko sa dotýkalo vrcholkov hôr, vzduch ochladol a domy vrhali dlhé tiene oznamujúce blížiaci sa súmrak. Červený stopár prešiel celou Svetavou tam a späť. Stopa nevychádzala z mesta a bezradne sa krútila ako had za vlastným chvostom.

Popred domy sa vliekol voz, ktorý ťahali dva ťažné kone. Naložené drevo nadskakovalo na krivej dlažbe. Kočiš sedel zhrbený a znudene držal oťaž, ale keď uvidel stopára, zastavil voz. „Hou, hou. Stojíme.“

Kone poslušne zastavili. Jeden zdvihol chvost a vykadil sa priamo na dlažbu.

„Hej ty,“ riekol kočiš smerom k stopárovi.

„Áno?“ Erlyn pristúpil bližšie. Do nosa mu vbehol pach trusu.

„Všimol som si, že chodíš po celom meste. Hľadáš čosi? Miestni sú podozrievaví voči cudzincom a hlavne keď prídu ozbrojení.“

„Hľadám ženu,“ odpovedal Erlyn.

Kočiš zoskočil z vozu a oprášil si špinavé sedliacke nohavice. „Ženu?“ spýtal sa a poškriabal sa na hlave. „V tejto diere? Máme tu staré gazdiné, ale žiadnu nevestu si tu teda nenájdeš.“

„Nehľadám nevestu.“

„Tak potom na konci mesta,“ ukázal kamsi pomedzi domy, „je taký menší bordel. Chodia sem za robotou muži z veľkej diaľky. Po ťažkom dni v lese si vypijú a potom chcú ukojiť svoje vášne. Ale tie ženské sú jazdené viac ako tento môj starý voz.“

„Nehľadám potešenie,“ riekol stopár. „Hľadám ženu popolavých vlasov na bielom koni.“

„Aha, aha,“ spustil kočiš a potľapkal po boku jedného zo svojich ťažných koní. „Tak ten biely kôň je teda krajší ako tieto moje mrciny.“

Erlyn spozornel. „Takže si ju videl?“

„Hlboko v lese,“ odpovedal muž. „Máme tam rúbanisko. Ono ti tam z tých kriakov vyšla žena na bielom koni. Bola vyplašená, sťa by ju naháňala svorka vlkov a sotva držala oči otvorené.“

„Povedala niečo?“

„Nie, nič. Reku ak chce oddych a bezpečie nech ide do mesta.“ Kočiš ukázal prstom na hostinec na druhej strane námestia za chrbtom stopára. „To je jediné miesto kde je aj ubytovanie pre cudzích.“

„Kde ju nájdem? Je stále na rúbanisku?“

Kočiš mávol rukou. „Ale kdeže. Dala si poradiť. Obrátila koňa a vybrala sa dole smerom k mestu.“

„Kedy to bolo?“

„Dnes poobede.“

„Takže by mohla byť už v meste?“

„No ja ti neviem,“ mykol plecami. „Kým som schádzal s týmto drevom som ju nestretol.“

Erlyn úctivo pokynul hlavou. „Ďakujem“

„No nie je zač. A prečo ju hľadáš? Čo si ty nejaký ten oný z kráľovského dvora?“

„Nie som.“

„No nebudem ďalej vyzvedať,“ povedal kočiš a jeho pohľad spočinul na rukoväti meča, ktorá trčala stopárovi spod plášťa. „Nechceme tu problémy. Dúfam, že ho nepoužiješ.“

„Ďakujem za informácie,“ riekol Erlyn, zvrtol sa a vykročil smerom k hostincu.

---

Erlyn sedel na posteli v objatí tmy s prekríženými nohami a opretý chrbtom o stenu. Oddychoval v plachom polospánku pripravený reagovať pri prvej známke nebezpečia.

Jeho myseľ opäť zaplavovali cudzie pocity, ktoré presakovali cez závoj bytia a šepotali mu priamo do uší.

Prečo mi nedajú pokoja? Prečo ma volajú tie hory?

tNiekto ja blízko. Viem to.

tIdú z kopcov.

tMusím utiecť.

Náhly dupot kopýt ho vytrhol z bdelého spánku. Erlyn okamžite vstal a nazrel z okna. Biely kôň stál pod žiarou mesiaca uprostred vyľudneného námestia.

Bez zaváhania stopár vybehol zo svojej izby, zbehol do hostinca a potom sa vyrútil dverami von do chladnej noci. Kráľovský valach z nozdier vyfukoval oblaky pary a jeho srsť bola mokrá, akoby ho hnali do pekla a späť. Erlyn však nikde nevidel jazdca, no aj tak sa podvedome obzrel.

Z tmavej ulice sa k nemu približovali dvaja muži. Jeden držal napnutý luk a mieril na neho šípom. Druhý zvieral v rukách nôž ktorého ostrie sa hrozivo zalesklo.

„Hej, ty!“

Erlyn si oboch zamračene premeral. „Pomôžem, páni?“

„Kde je tá žena?“

„Neviem o akej žene hovoríte.“

„Si predsa stopár, či nie?“

„Podľa toho,“ povytiahol meč z pošvy na pol prsta, „kto sa pýta.“

Muž s lukom napol tetivu.

Druhý pevne zovrel svoj nôž.

Meč vyletel z pošvy. Ostrie zasvišťalo, rozťalo oblečenie a skĺzlo po rebrách. Nôž zacinkal na dlažbe. Muž sa zatackal, jeho halenu zmáčala krv.

Zapískal šíp, no rýchly švih čepele ho zrazil nabok. Erlyn priskočil k lukostrelcovi ako šelma a zaklal mu hrot meča do čriev. Luk vypadol z roztrasených rúk.

„Patríš k tieňom?“ spýtal sa ho Erlyn.

„Kch,“ žlč a krv plnili jeho ústa. „Červené tiene ťa... ťa...“

Erlyn z neho za vlhkého mľasknutia vytiahol meč. Muž s desom v očiach hľadel na svojho vraha, zatiaľ čo si dlaňou tlačil na ranu a pokúšajúc sa zastaviť vnútornosti derúce sa von.

Jeden prudký švih oddelil hlavu od tela. Na kamennú dlažbu dopadla nehybná mŕtvola.

Druhý muž sa zvíjal v kaluži vlastnej krvi. Erlyn ho nechá skonať pomaly, nech má smrť posledné slovo.

Potom spojil svoje stopársky zmysly s esenciou popolavej ženy. Vlákna ho viedli do jednej z bočných ulíc.

---

Tma v spleti úzkych uličiek mútila oči a esencia ženy sa rozplývala v nočnom chlade. Opäť ho vodila do kruhu ako slepca, keď jeho sústredenie prerušili odľahlé hlasy.

„Hej!“ znelo medzi múrmi ako ozvena.

„Bola tu! Nájdite ju!“

Erlyn spozornel. Rýchle kroky sa približovali.

Tieň sa vyrútil z tmy. Ktosi do neho sotil plnou silou, až stratil rovnováhu a on znova zacítil stopu, i keď len na okamih.

„Rozdeľte sa!“ kričal hlas.

Dupot mnohých nôh sa rozlieval ulicou, akoby prichádzal odvšadiaľ a odnikiaľ zároveň.

Erlyn vedel, že ak ho tu zovrú do pasce a zatlačia do kúta, skončí obesený vlastnými črevami. Rozbehol sa z tmavej uličky a len čo sa pred ním otvorila dláždená promenáda, noc prehlušil dupot kopýt. Precválal popred neho biely kôň ako prízrak namočený v mesačnej žiare. Jazdca si v tej rýchlosti všimol len letmo. Viali za ním popolavé vlasy.

Z temnoty za ním vybehli traja muži. Ďalší dvaja sa približovali po promenáde. Hrdlorezi takmer nikdy nepracovali v tak veľkej skupine a tobôž nie takto otvorene.

Dýka sa zaleskla v tme.

Cink!

Erlyn ju odrazil čepeľou meča. Zvrtol sa a utekal ulicou jediným voľným smerom a to bol ten, ktorým práve odcválala žena na bielom koni.

Muži sa hnali zúrivo za ním, dokonca na streche domu sa oproti nočnej oblohe mihli obrysy postáv s lukmi v rukách. Zasvišťal šíp, narazil do podlahy a vykresal z nej roj iskier.

Erlyn utekal.

---

Les sa ponoril do ticha a tmy. Chladný vzduch sa zatínal do kože a para Erlynovho dychu sa rozplývali rovnako ako sila jeho nôh. Zvalil sa pod strom na vlhkú zem, prekrížil nohy a oprel sa o mocný kmeň. Do lona si zložil pošvu s mečom a jeho viečka oťaželi.

Závoj mysle sa odhrnul, aby dnu vpustil cudzie pocity a myšlienky, ktoré vnímal akoby boli jeho vlastné. Jej hlas, tichý ako šepot v tme, znel v hlave aj duši.

Musím ísť na sever.

To je jediná možnosť.

Volajú ma hory.

Len tam prežijem.

Niekto sa vkráda do mojej hlavy. Kto to je? Prečo?

Falošná stopa ho nezastavila.

Erlyn sa odpútal od jej myšlienok a otvoril oči.

Precitol do vlhkého rána, ktoré voňalo ako lesný mach a práchnivé drevo. Cez tiché nehybné lístie stromov sa pozrel na útržky sivej oblohy.

Pochopil, že tá žena smeruje do Záhrobných Hôr, ale prečo to ostávalo nejasné. Dovolil cudzím myšlienkam preniknúť do jeho hlavy. Tie sa dotkli jeho vnútra a vryli mu do duše stopu, bolestivú a pochmúrnu.

---

Mieril hlbšie do severných hôr. Z korún stromov znel zlovestný šepot. Bahnitú cestu zahladilo lístie, akoby chcelo ukryť stopy temna kráčajúceho v šere lesa. Stopár cítil tlak neznámej sily. Mráz ho bodol medzi lopatky.

Dvíhala sa hmla. Obklopila ho ako mĺkva zrada, akoby ho chcela zahaliť a umlčať. Ozývalo sa len mľaskanie topánok v kalnej brečke lesného chodníka.

Zazrel svetlo ako volanie bezpečia uprostred nočnej mory. Vynorila sa pred ním drevená chatrč na čistine. Šedý dym stúpal z komína a miesil sa s hmlou. Stopár k nemu zamieril.

Dvere sa otvorili. Na prahu sa zjavil muž dlhých vlasoch. Ľahké vrásky na tvári sa prehĺbili keď zaostril na prichádzajúce muža v červenom plášti. Jeho prostý sedliacky odev vôbec neladil s hlbokomyseľným pohľadom v očiach.

„Zdravím, cudzinec,“ ozval sa muž. „Čo ťa sem privádza?“

„Práca,“ odvetil Erlyn keď prišiel pred dvere domu.

„Veľa ľudí nechodí do týchto hlbokých lesov,“ riekol muž a pozorne si premeral návštevníka od hlavy po päty. Od špinavých zablatených topánok až po jeho vlasy farby slamy. „Stopár.“

Erlyn stuhol a ruka mu klesla k opasku.

„Nechaj ten meč tak,“ povedal cudzí muž. Podľa pokojnej reči tela sa nechystal útočiť. „Ja ti neublížim. Dovoľ, aby som sa predstavil. Som Hedonín z cechu Pozemských mágov.“

„Erlyn,“ pokynul hlavou na pozdrav. „Som stopár.“

„Povedz, stopár, prečo si sem prišiel?“

„Ako som už povedal, práca.“

„Niekoho hľadáš?“

„Áno.“

„Takto blízko Záhrobných Hôr?“

„Vyzerá to tak,“ odpovedal mu Erlyn. Jeden malý detail mu však nesedel. „Ak si Pozemský Mág, kde máš medailón?“

„Ach,“ povzdychol si Hedonín. „Samozrejme.“ Spod haleny vytiahol zlatý medailón v tvare kosoštvorca. Visel na šnúrke okolo jeho krku. „Poď, stopár, pozývam ťa do môjho domu. Vyzeráš byť na smrť vyčerpaný.“

„Ďakujem,“ povedal Erlyn. Pred vstupom podupal, aby opadlo blato z topánok.

---

Útulné vnútro drevenice voňalo ako borovicové drevo. V krbe sa plamene načahovali po malom kotlíku, z ktorého stúpala para a roznášala korenistú arómu. Hrubá svieca žiarila na stole. Všetko bolo dokonale zarovnané, od nožov na pracovnom pulte až po knihy na policiach.

„Vitaj u mňa, Erlyn. Prosím posaď sa,“ odsunul jednu stoličku do stola. „Čoskoro bude hotový guláš z diviny. Veľmi dobrý.“

Stopár si sadol. Zalial ho blažený pocit úľavy. Vystrel si unavené a stuhnuté nohy pod stôl.

Jeho hostiteľ ho ponúkol vodou. Tá stiekla hrdlom dole ako vodopád do vyprahnutej trhliny.

„Kým naložím jedlo budem rád, keď mi povieš čo vieš o cechu Pozemských Mágov.“ Hedonín prešiel ku krbu a veľkou varechou premiešal guláš.

Erlyn si utrel kútiky úst do rukáva. „Viem, že skúmate pozemské sily.“

Hedonín položil na stôl dve lyžice a pekne ich narovnal. „Presne tak. Ja som tu už niekoľko mesiacov. Skúmam Záhrobné Hory. Sem tam niečo ulovím.“

„Mág čo loví?“

Hedonín priniesol dve misky s gulášom a zložil ich na stôl. „Veru lovím. Dobrú chuť.“

Ticho prerušovalo len srkanie. Teplé jedlo zahrialo nielen Erlynov žalúdok, ale aj jeho myseľ.

„Ách,,“ vzdychol spokojne Hedonín. „Tento recept nikdy nesklame. Chutilo ti?“

Erlyn prikývol a do prázdnej misky odložil lyžicu.

„Prezraď mi,“ spustil mág Hedonín a pohodlne sa oprel. „Prečo ideš smerom k tým prekliatym horám?“

„Práca.“

„Nikto tam nejde kvôli práci. Ich skaza sa šíri až sem a to sú poldňa ďaleko. Určite si to cítil tam vonku.“

„Niekto tam má namierené.“

Mág mu pozrel do očí. „Ten niekto je žena, ktorej esenciu máš v sebe?“

Erlyn zvraštil obočie.

„Prečo ten pohľad? Ja to z teba cítim,“ vysvetľoval pokojne. „To čo si skonzumoval, nech to bolo čokoľvek, má v sebe čosi zo Záhrobných Hôr.“

„Tá žena je z tých hôr?“

Mág nesúhlasne zavrtel hlavou. „Nemyslím si, ale nesie v sebe rovnakú silu. Poznáš históriu Záhrobných Hor?“

„Tú nepozná nikto.“

„Máš pravdu, ale s istotou vieme, že niekto vypustil vlnu posmrtnej mágie. Všetko živé zahynulo a premenilo sa na karmínový popol. Zo zničenia povstali znetvorené bytosti bez duše, ostali len pudy. Každý kameň, každá skala, zoschnutý kmeň či zrnko prachu vypúšťa posmrtné žiarenie.“ Hedonín si povzdychol. „Čo sa tam odohralo je záhada dokonca aj pre Pozemských mágov.“

Erlynova tvár skrehla. „Preto si ma pozval dnu? Aby si ma mohol skúmať?“

„Ach, nie,“ mávol rukou mág. „Nemám záujem ťa skúmať, ale skôr tú ženu. Neublížim jej. Chcel by som ju vidieť zblízka, dotknúť sa jej.“

„Mám to brať ako zákazku?“

„Ach vy stopári. Nie, nie je to zákazka, ale ak by si ju našiel, zastav sa s ňou u mňa. Sľubujem na môj medailón, že jej neublížim.“ Priložil si k perám zlatý kosoštvorec a pobozkal ho.

Erlyn sa naklonil nad stôl a prehovoril potichu. „Nie som jediný, čo ju hľadá.“

„To som čakal,“ povedal Hedonín. „Za takú silu by veľa ľudí kráľovsky zaplatilo.“

„Vieš mi v hľadaní pomôcť?“ spýtal sa stopár a znova sa pohodlne oprel.

„Pozrime sa na to.“ Hedonín vstal, obišiel stôl a postavil sa za Erlyna. Zložil mu dlaň na rameno. „Možno niečo zacítiš. Nezľakni sa.“

Hedonín z rádu Pozemských mágov videl svojim tretím okom magickú priadzu, ktorú vytvoril inteligentný dizajnér, ľudovo povedané boh. Esencia ženy bola napísaná v jazyku, ktorému rozumel len on. Rozplietol zauzlené vlákna existencie, ktoré ležali mimo hmotný svet, mimo chápanie ľudskej mysle.

Erlyn sa na stoličke otriasol, sťa by mu smrť zaťala nôž do chrbta.

Hedonín potľapkal stopára po pleci. „Je to hotové.“

„Úf,“ vydýchol Erlyn.

„Budeš cítiť jej stopu celkom neomylne,“ ubezpečil ho mág. Zobral misky zo stola a odniesol ich na pracovný pult. Namočil handru a umýval ich vo vedre s vodou. „Šikovná žena to je. Zauzlila vlákna mágie. Rozplietol som ich. Aspoň niečo som sa o týchto nešťastných horách naučil.“

Erlyn vstal a zasunul stoličku pod stôl. „Ďakujem. Pomôžem ti s niečím?“

„Ach, nie. Si môj hosť. Musíš načerpať sily. Ľahni si ku krbu. Tam v rohu v skrinke je deka.“

„V tejto skrinke?“

„Na strednej poličke.“

„Mám ju,“ povedal Erlyn a vytiahol hrubú deku. Rozložil ju na zem rovno pred krb.

Hedonín odložil umyté misky na policu a pekne ich narovnal. „Oddýchni si, stopár. Ráno vyrazíš do Záhrobných Hôr. Odtiaľto je to poldňa cesty rovno na sever.“

„Urobím tak.“

Hedonín otvoril dvere na svojej izbe „A ešte jedna vec. V Záhrobných Horách zúria prachové víchrice, ktorá dokážu ohlodať mäso z kostí. Dávaj si veľký pozor.“

„Budem,“ prikývol.

Hedonín sa zavrel do svojej spálne.

Erlyn prehodil plášť cez operadlo stoličky. Meč oprel o stenu a topánky zložil pod stôl. Spadol do hrubej deky, akoby to bol oblak odpočinku. V krbe zápasili plamene a vháňali do jeho oči únavu. Padol do náručia spánku.

---

Cítil všetko čo cítila aj žena. Vnímal buchot jej srdca.

Bola blízko Záhrobných Hôr. Volal ju tam akýsi vnútorný hlas.

„Kto si?“ ozvala sa v jeho mysli. „Cítim tvoju prítomnosť v mojej hlave. Kto si? Prečo ma sleduješ?“

Erlyn jej nedokázal odpovedať. Z tmy počúval jej hlas.

„Prečo ma hľadáš? Odpovedz mi!“

„Kto ti platí? Poslal ťa on?“

„Nechaj ma tak. Ja tu nechcem byť. Nechajte ma všetci na pokoji. Choď preč z mojej hlavy!“

---

Erlyn druhého dňa vstal pred svitaním, keď šero v chatrči rozháňali len posledné uhlíky dusiace sa v šedom popole. Opäť dokázal vnímať stopu, neviditeľné vlákno, ktoré ho viedlo ďalej.

Opustil zdanlivé bezpečie chatrče pokračoval na sever. Les potemnel, kmene stromov sa skrúcali v agónii a ticho prezradilo len jedno - život odtiaľto uteká.

Keď vystúpil na strmý hrebeň, jeho srdce udieralo hnané desom. Zdevastované horské masívy zaliate karmínovým prachom sa rozliehali kam oko dohliadlo. Absolútna skaza zahubila všetko živé. Tu existovala len špinavá šeď pretkaná suchou krvou. Obloha potemnela a mraky viseli duivo nízko.

Červený stopár sa vybral dole po strmých skalách do nehostinného a vyprahnutého údolia.