Cestu z práce do nového podnájmu som mal po týždni už zautomatizovanú. Chodil som pešo a za priaznivej premávky mi to trvalo menej než dvadsať minút. Zaiste sa mi prihovárali zvuky bratislavskej emhádéčky, štebotavé vtáky a zobrajúci bezdomovci. Moje myšlienky však smerovali len k NEJ.

Byt zapáchal nevábne. Nebola to zatuchlina, pleseň či nebodaj cigaretový dym. Nevedel som to popísať rozumnými slovami. Smrdelo to tam zúfalosťou.

Bol by som prisahal, že môj nový spolubývajúci Igor za tých sedem dní nepovedal ani slovo. Pracoval z domu a veľmi zriedka odtiaľ odchádzal. V ten deň sedel v kuchyni a mlčky hľadel von oknom.

Hoci som mal stále stiahnutý žalúdok, usúdil som, že v záujme vlastného prežitia musím niečo zjesť. Na prevratný kulinársky výkon som nemal náladu, a tak som si akurát zohrial dva polotovarové burgre. Prišlo mi na um, aké vedia byť po utrápení v mikrovlnke suché, a tak som sa obrátil na Igora: „Môžem si požičať tvoj kečup?“

Na chvíľu sa na mňa pozrel, no potom opäť svoj pohľad zameral von oknom. Naštvalo ma to, podišiel som k nemu, aby som zistil, čo tam vidí také zaujímavé. Dnes mi príde čudné, no keďže som celý čas myslel na ŇU, za prvý týždeň v novom bývaní mi nenapadlo preskúmať aj protiľahlú stranu našej bytovky – tú, ktorú bolo vidieť iba z okna.

Bol to klasický ružinovský vnútroblok, s lavičkami, kontajnermi, detským ihriskom a s v posledných rokoch udomácnenou samozrejmosťou – street workoutovou posilňovňou. Bol by úplne opustený, ak by sa tam nebola prechádzala mladá žena s kočíkom. „To čumíš na tú mamičku?“ spýtal som sa ho. Igor sa na mňa ani nepozrel a odpochodoval do svojej izby.

Prežúval som jedno z posledných súst príšerne vysušeného hamburgeru, keď mi zazvonil mobil. „Prosím?“ „Dobrý deň, pán Rehák. Tu je poručík Navrátil.“

Vyskočil som na nohy a so zatajeným dychom som sa spýtal: „Máte nejaké novinky o Natálii?“ „Je mi to ľúto, ale ako keby sa po vašej snúbenici zľahla zem! Nepoužíva svoju SIM kartu ani kreditku. Nezachytila ju žiadna pouličná kamera. Ale nádej umiera posledná, pán Rehák. Hlavne nemyslite na najhoršie!“

Odkedy Natália zmizla, hlavou mi prebehlo najmenej milión katastrofických scenárov a ťažko povedať, či najhorším bol ten, ktorý mal na mysli poručík Navrátil z oddelenia vrážd. Moje mužské ego možno ešte väčšmi zraňovala predstava, že niekam zdrhla s tajným milencom alebo robí luxusnú štetku v Dubaji. No o našej spoločnej láske som bol presvedčený. Dokázal by hádam niekto tak predstierať, že sa teší na svadbu? A že celý život strávime spolu? Preto som sa pomaly zmieroval s najlogickejším možným vysvetlením – že Natália už nežije.

Opäť som sa vracal z práce, veď to poznáte – električky, vtáky, bezdomovci… Naraz sa mi zachcelo zmeny. Čo tak prvý raz navštíviť náš vnútroblok? Ani som nevedel, či mi prenajímateľ vôbec dal kľúč – areál sa zamykal. Vylovil som z vrecka zväzok a hneď druhý kľúč pasoval.

Musel som uznať, že to malo niečo do seba. Plno zelene, ale aj lavičky pokryté patinou či kontajnery s povyhadzovanými odpadkami. Takejto zanedbanej krásy bolo v Bratislave nemálo. Pripomenulo mi to rakúske kriminálky odohrávajúce sa vo Viedni, ktoré som sledoval ako dieťa v deväťdesiatych rokoch. Prechádzal som sa pomedzi detské preliezačky a celé to pôsobilo ako veľká filmová kulisa.

Vtom ma premohlo nutkanie pozrieť sa hore, do okna. Neviem, ako je to možné, ale cítil som, že ma ktosi prebodáva očami. Mohol som si myslieť, že to je on! Ten, kto má čas celé dni čumieť z okna.

Bol čas začať sa živiť aj niečím iným ako polotovarmi. Práve Natália vždy dbala na to, aby som jedol nutrične vyváženú stravu. Čo keď sa čo nevidieť vráti a uvidí ma s pupkom, bledého a s kruhmi pod očami?! V malých potravinách na konci našej ulice som zamieril do uličky s ovocím a zeleninou.

Prehrabával som sa regálom s cuketami – ktorých bolo v tomto období z nejakého dôvodu neúrekom – keď som to opäť pocítil! Ten nepríjemný dotyk pohľadu, akoby mi drzo naklopal na plecia. Prudko som sa otočil a zdalo sa mi, že ktosi zahol za roh. Nemienil som to nechať tak. Utekal som za ním – nebol ani pri pečive, ani v uličke s alkoholom. Vtedy sa mi zazdalo, že vidím temeno jeho hlavy. Akurát unikal von z obchodu – nasledoval som ho.

Utekal som za ním cez celé sídlisko – stále mal tak dvadsať metrov náskok. Pomaly sa za ním zatvárala brána nášho vchodu – nohu som jej vložil do cesty na poslednú chvíľu. Počul som jeho kroky – ponáhľal sa. Nasledoval som ho hore po schodoch, len sotva som stačil s dychom. Do bytu som vrazil ako tajfún: „Čo ma sleduješ, ty pošahaný chuj!“ kričal som a rozrazil som dvere na Igorovej izbe.

Prekvapilo ma to. Postupne som prehľadal kuchyňu, vecko aj kúpeľňu, až som napokon zamieril do mojej izby. Síce som tu nenašiel svojho spolubývajúceho, ale privítala ma sladká vôňa Natáliinho parfumu. „Čo to má, kurva, znamenať?“

Ubehli dva dni a môj spolubývajúci sa v byte už neukázal. Snažil som sa ho vypátrať cez sociálne siete alebo jeho rodinu. Prenajímateľa som nechcel otravovať – čo by si bol pomyslel? Za ostatných štyridsaťosem hodín som ani oka nezažmúril. Bola hádam Natália u mňa v izbe?

Bola polnoc a ja som sa nervózne prechádzal po kuchyni. Bol by som si zohrial polotovarové lasagne, ale načo? Aj tak by som si dal dve sústa a zvyšok spláchol. Nevedel som, čo so sebou. Podišiel som k oknu a pozrel sa von. „No pekne. Už som ako ten blázon!“ povedal som si sám pre seba. No zároveň som si pomyslel, že ten pohľad má niečo do seba. Ružinovský vnútroblok priťahoval môj zrak a ani som nevedel prečo. Opäť som očami prebehol preliezky, lavičky, workout, kontajnery… Vtedy som si všimol vŕbu, ktorej ovisli konáre. Nikdy predtým mi do oka nepadla. Ako je to možné? Pootvoril som okno a ihneď ma ovanula sladkastá vôňa. „To nie je možné!“ zareval som a rozbehol sa po schodoch dole.

Utekal som cez chodník, až som zastal pri vŕbe. Bola to vôňa Natáliinho parfumu. Zaboril som od zúfalstva ruky do vlasov. Hneď pod vŕbou bol kopec čerstvo nahrnutej hliny – ako keby tam kopal obrovský krtko. Hneď vedľa ležala hrdzavá lopata.

Kopal som, kopal, až som napokon narazil na telo. Pretočil sa mi celý svet. Očistil som jej tvár od hliny, no bola to ona – moja bledá Natália. Nečakal som, že taký zvuk môže vyjsť z môjho hrdla, ale rumázgal som ako zviera.

Po chvíli som zacítil na ramene ten chladný pohľad. Otočil som sa a tam stál on! S odporným úškľabkom na ksicht. „To si bol ty, ty zmrd!“ zaručal som a zahnal som sa lopatou. Igor sa však akoby teleportoval. Zahnal som sa znova a opäť sa ocitol na inom mieste. Tancovali sme tak náš bizarný valčík.

Vtom som si to uvedomil. Kdekoľvek som sa pohol, tam ma nasledoval. Áno, to on zabil Natáliu. A zároveň celý ten čas som nasledoval svoj vlastný tieň.