„Schovaný-neschovaný. Idem!“ Oliver sa prudko otočil smerom do priestoru. Energia z rožku s paštétou od mamy mu brnela celým telom a oči sa mu hýbali rýchlejšie, než dokázal mozog spracovávať. Okolie vnútrobloku osvetľovali blikajúce lampy, slabšie ako mesiac v splne. Už po desiaty raz naňho vyšlo hľadanie, ale tentoraz bol pripravený. Z vrecka vylovil malý ďalekohľad s nočným videním, ukradnutý z bratovej skautskej výbavy. Prsty mu klepali po ráme, nešikovne sa snažil zaostriť, no všetok pohyb akoby zmizol z povrchu zemského. Nehýbali sa ani stromy, ani steblá trávy a ako na potvoru, domov neprichádzal ani jeden sused. Zvraštil tvár, celým telom sa šľahol na trávu do tureckého sedu a odhodil ďalekohľad.

V momente, keď sa chcel vzdať a zacítil z okna kuchyne mamin kurací perkelt, k nemu pribehla čierna mačka.

„Viem, kde sú ukryté tajomstvá, chlapče.“ Mačkin hlas bol pevný, ale zároveň jemný. Oliver vyskočil na nohy a do ruky schmatol prvú drevenú palicu, ktorú našiel.

„Maja, to vôbec nie je sranda. Kde si?“ Jedným okom blúdil po okolí a hľadal kamarátov, druhým sa snažil čiernu mačku odplašiť čo najďalej.

„Nesnaž sa utiecť, chlapče. Nasleduj ma a ukážem ti veľké veci.“ Nehybná mačka naňho upierala svoj pohľad. Oliver odhodil palicu a sklonil sa k nej. Vyzerala ako obyčajná pouličná mačka, až kým si na krku nevšimol maličký motúz a na ňom akúsi miniatúrnu krabičku, z ktorej vychádzal hlas.

„To vôbec nie je vtipné!“ zakričal z plného hrdla a obrátil sa späť k mačke. „Zaveď ma k svojim pánom, maličká. Šup-šup.“ Rukou ju pohladil po čiernej srsti a vzápätí sa rozbehla smerom k preliezkam materskej školy. Na bráne visel veľký zámok, a tak sa Oliver predral cez dieru v plote o pár metrov ďalej. Mačka už čakala pri tunelovej preliezke. Idióti, sú určite skrytí vnútri, pomyslel si a bez ďalších pochybností sa začal plaziť úzkym tunelom tiahnucim sa pozdĺž školského dvora.

Keď vyšiel na druhej strane, tvár mu zaplavilo denné svetlo a na malý moment ho oslepilo. Zmätene sa obzeral okolo seba, až kým sa jeho pohľad nestretol s bielou mačkou.

„Čo to má znamenať? Ako ste to urobili? Halo? Maja? Michal?“ Panika v jeho hlase sa zvyšovala s každým vysloveným menom.

„To si urobil ty. Si démon, Oliver. A prišiel čas, aby si vykonal svoju prvú skúšku.“ Biela mačka sa ladne pohybovala okolo jeho nôh. Červené oči sa naňho pozerali so zvedavosťou.

„D-démon? Ja nie som žiadny démon. Kde sú moji priatelia?“ S vyslovenou otázkou sa otočil o sto osemdesiat stupňov. Tam, na konároch stromov, ich zbadal. Zavesených za ruky s páskou cez ústa.

„Priatelia? Ak to teda tvrdíš, dáme im šancu. Každý z nich dostane jednu otázku. Ak bude ich odpoveď správna, môžu sa s tebou vrátiť do sveta živých. Ak zlyhajú, budeš to ty, kto musí ukončiť ich existenciu.“

Oliver ťažko prehltol guču v krku. Biela mačka pristúpila najprv ku chlapcovi.

„Kedy sa Oliver narodil?“ Páska z úst zmizla, no z Michalových úst nevyšiel ani hlások.

„Ja… ja neviem. Oliver sa zrazu zjavil na sídlisku. Neviem. Ešte sme jeho narodeniny nikdy neoslavovali. Prosím, ušetrite nás. My sme nič nerobili. Oliver, pr…“ Michalov hlas utlmila páska cez ústa.

Mačka sa otočila k Maji a predostrela rovnakú otázku. Maja mlčala. Po tvári jej stekali slzy, ale akokoľvek sa snažila, ani ona nepoznala správnu odpoveď.

„Tak? Vidíš. Toto sú tvoji priatelia. Je čas, Oliver.“

Oči mu zaplavila vlna sĺz. Obzrel sa za seba do tmavého tunela a potom vytiahol z vrecka nožík. Ani on si nepamätal presný deň svojich narodenín. Démoni predsa narodeniny neoslavujú.