„Vypadni odtiaľto!“ zaryčala divoká prasnica a rozbehol sa Muchotrávke naproti. „Ty potvora jedna, otrávená! Moje deti ťa takmer zjedli!“

Muchotrávka jej chcela odseknúť, že keby si svoje vypasené ratolesti lepšie vyučila v rozoznávaní húb, nikdy by si ju s dubákmi nezamenili. Keď nerátala svoju sesternicu Muchotrávku zelenú, tá mala na svedomí už niekoľko lesných životov. Nič z toho však Muchotrávka červená nestihla povedať. Prasnica bola oproti nej obrovská, statná a hlavne agresívna.

Muchotrávka sa s malou nádejou rozbehla, v strese narazila do prvého kameňa, spadla nabok a začala sa kotúľať dolu kopčekom. Prasnica sa pri rozbehu pošmykla v blate a preletela tesne popri nej. Obidve skončili v mesačnom potoku.

Prasnica v panike plávala k brehu a vyškrabala sa ku svojim kvíkajúcim ratolesťami. „To nič, to nič, zlatíčka moje. Som v poriadku,“ obtierala o nich svoj rypák. Potom sa už Muchotrávke stratili z dohľadu.

Voda ju unášala preč od vílieho lesa, až na pole horiacich slnečníc.

„Svine jedny arogantné!“ zvreskla, keď sa dostala na breh a hneď na to padla tvárou do blata.

Ten život naozaj stojí za hubovú polievku, povedala si v duchu a vrátila sa k vode, aby sa očistila od zeminy. Spolu s tým sa v potoku strácali aj jej slzy. Vyrástla hlboko v lese, až tak hlboko, že ani bosorky tam nechodili. Inak by už dávno bola súčasťou elixíru na čistenie pokožky. Aspoň by tak padla na úžitok.

Na rozdiel od diviakov, by jej bosorka prejavila aspoň úctu a poďakovala by sa za jej vlastnosti, predtým akoby ju rozkrájala. Lenže bosorky nikde. Ani keď Muchotrávke narástli časom nohy a ruky a vyhrabala sa spomedzi opadaného lístia a lesnej zeminy. Keď sa vybrala na potulky do okrajových častí lesa, nestretla nikoho svojho druhu, aj víl bolo pomenej. Jedlé huby utekali hneď ako v diaľke zbadali jej výrazný červený klobúčik.

Túžila len po jednom. Byť konečne pre niekoho užitočná.

Otriasla sa, zahľadela sa do diaľka na zapadajúce slnko, ktoré zalialo pole teplými farbami a naozaj to vyzeralo, akoby slnečnice horeli. Na oblohe sa črtali tri mesiace v splne a ona sa konečne rozhodla niečo urobiť. Pôjde preč z domova, spozná šíri svet a nájde bosorku, aby spečatila jej osud.

Zrazu sa ozval dupot a krik. Z druhej strany poľa, kde stál malý statok, bežali dvaja muži. „Skap ti Satanov posoľ! Vráť sa do pekla, marha jedna!“ kričal ten najvyšší s briadkou a sekal pred sebou palicou. Niečo pred ním utekalo a rozrážalo to poľné rastlinstvo.

Možno môžem byť užitočná už teraz, pomyslela si Muchotrávka a rozbehla sa k neznámemu tvorovi. Uvidela dve žlté, vystrašené oči, ktoré sa ešte zväčšili, keď ju zbadali. Bola to čierna mačka. Muchotrávka ešte pridala, skočila a preskočila ju. Bežala klobúčikom napred k mužom. Tí v zdesení zabrzdili a takmer spadli na zadok.

Nižší sa začal rozháňať vidlami. „Otec! Nechajte to tak! To je výplod temných čarov!

Na to vám palica nepomôže. Vráťme sa na statok!“

„Buď ticho! Musíme tú mačku zabiť! Čo ak sa vráti, prekľaje naše kravy a už nikdy nebudú dávať mlieko?!“ Ale ustúpil a tvár mu zalialo potom, keď sa Muchotrávka stále približovala.

„Otec, nebláznite! Poďme do dediny po pomoc! Hlavne sa nedotknite toho hríbu, potom budeme mať ešte väčší problém!“

„To veru budete mať!“ prehovorila Muchotrávka piskľavým hlasom. Mužov na mieste odkrvilo, pustili svoje náčinie a s vreskom sa rozbehli ku statku.

„Och. Ďakujem. Zachránila si mi život. Ako sa ti len odvďačím?“ ozval sa za ňou hlas. Mačka bola zmáčaná vodou a spod zlepenej srsti jej vystupovali lopatky.

„Najprv by sme mali z tadiaľto zmiznúť. Nie je tu bezpečne,“ odvetila Muchotrávka.

„Nasadni,“ ľahla si mačka na brucho a jej nová spoločníčka spočinula na jej chrbte.

„Prečo ťa chceli zabiť?“ spýtala sa Muchotrávka, keď boli v bezpečnej vzdialenosti od statku aj vílieho lesa.

„Ževraj nosím smolu a kam zavítam, tam sa nič neurodí.“

„Niečo podobné hovoria aj o mne.“

„Naozaj? Mne prídeš rozkošná. Páči sa mi tvoj klobúčik.“

Muchotrávke očervenelo aj to málo, čo mala na sebe biele. „Ty máš zase prekrásne oči.“

„Ďakujem.“

„Kde máš svoju bosorku?“

„Bosorku? To kto je?“

„Žena s nekonečnými možnosťami, čarami a múdrosťou. Každá poriadna bosorka má mačku. Predovšetkým takú čiernu ako si ty.“

„O tom počujem prvýkrát. Myslíš, žeby ma nejaká chcela? Zatiaľ ma zo všadiaľ len vyháňajú.“

„Ja som na tom tak isto, ale aj tak bosorku hľadám. Pretože pre ňu môžem byť užitočná. Teba by chcela určite.“

„Kde ju nájdeme?“

„To neviem, ale teraz sme na to dve. Isto sa nám bude ľahšie hľadať spolu,“ odvetila Muchotrávka. Zahľadela sa na oranžovú oblohu s pásmi ružovej a pohladila mačke čiernu srsť. Aj napriek tomu, že nebola čistá.

„Tak ja ti ju pomôžem nájsť. A ktovie. Možno aj pre mňa nájde využitie. Veľmi rada by som taký domov našla. Miesto z kadiaľ ma nebudú vyháňať.“

„Myslím si, že sme ho práve z časti našli.“