Nechápal som prečo som taký zbabelec. Ocitol som sa v tom skurvenom aute, a nič som neurobil. Žiadny protest. Nič. Sedel som vzadu, vedľa mňa jeden a vpredu dvaja nabudení chalani z mojej bandy. Nemohol som už počúvať ich blbé reči, radšej som myslel na ňu. Na Evu. Na jej hlboké modré oči, jemné pery, jazyk... Ach, či vedela bohovsky bozkávať. Čo na tom, že patrila k nim. K mimozemšťanom. Žili vo svojich štvrtiach a vyzerali ako ľudia. Výnimočná schopnosť premeny im pomohla prispôsobiť svoj vzhľad, aby sme ich lepšie prijali žiť spolu s nami, pretože ich planéta zamrzla. Učili sa náš jazyk, náš spôsob života. Od ich pristátia prešli dlhé storočia, zvykli sme si na nich a do istej miery ich aj rešpektujeme. No, sú aj výnimky, ako moji kamaráti, ktorí ich neznášajú. Na nete som ich videl pred premenou. Otras. Dvíhal sa mi žalúdok. Ale teraz sú v pohode.

„Hej, Rudo,“ buchol mi po pleci jeden z chalanov a vytrhol ma zo snenia, „čo sa tak vážne tváriš? Veď sa teš! Trochu im to tam zmaľujeme, aby vedeli, že sa nemajú nabudúce ukazovať na našej ulici,“ vrieskal mi do ucha. Snažil sa prekričať hlasnú hudbu a basy. Vyceril som široký úsmev. Všetci sa smiali, tak som sa pripojil. Ale vo vnútri som ich preklínal. Vlastne aj seba. Chcel som im povedať nie, keď ma ťahali na záťah. Ale nemohol som. Vysmiali by ma, že som sráč. A keby vedeli, že milujem mimozemšťanku, odsúdili by ma.

Stretávali sme sa tajne. Väčšinou chodila ku mne domov, keď nebola mama doma, pretože moje okolie bolo dosť konzervatívne, kde zmiešané páry odsudzovali.

„Chalani, serme na to! Budú z toho len problémy,“ zakričal som na celé auto, „veď nič také hrozné neurobili.“ „Čo to trepeš?! Tí votrelci zaberajú našu planétu a ešte tie svoje chápadlá strkajú na našu ulicu! Radšej si nachystaj kuklu! Už tam budeme!“ veliteľ akcie sa otočil dozadu a zasiahol ma pohľadom. V očiach mu vírilo čisté šialenstvo. Šliapol na plyn. Pozrel som von oknom. Všetko som videl rozmazané. Domy, ľudia, všetko sa miešalo do jednej formy. Ešte viac pridal. Oprelo ma do sedačky. Neveril som mu. Zatiahol som za pás. A urobil som dobre.

Posledné, čo som videl, boli mihajúce sa stromy, lebo sme akurát prechádzali popri lúke. „Dávaj pozor!“ zreval jeden z nich. Zacítil som obrovský náraz. Narazili sme.

Keď som sa prebral, poobzeral som sa. Jediný som sedel v aute a tiekla mi krv z nosa. Odopol som sa a vyšiel von. Vtedy som pochopil, čo sa stalo. Buchli sme do auta. Nevedel som, či mám byť smutný, že sa chalani zvíjajú v bolestivých kŕčoch alebo šťastný, že mi nič nie je.

Vedel som len jedno, že im musím pomôcť. Krv im tiekla z každého kúska tela, trčali im kosti zo zlomenín. Kričali od bolesti. Rýchlo som vytiahol mobil, aby som privolal pomoc. Ruky sa mi triasli. Chcel som, aby už boli ticho. Ten ich nárek bol ohlušujúci. Zacítil som, ako ma niekto ťahá za tričko. Otočil som sa.

„Neboj sa, ja ich vyliečim,“ povedal mi malý chlapček. „Ako?“ „Počkaj chvíľku.“ Drobná postava sa sklonila nad ranenými. Natiahol ruky. Všimol som si modré, ploché znamenie na jeho ruke, aké majú mimozemšťania. Kúsok z bývalej kože si nechali na pamiatku.

„Čo to robíš?“ ozval sa hrubý mužský hlas.

„Chcem im pomôcť ocko,“ povedal chlapec.

„Nesmieš. Prezradíš sa.“

„Ale ja chcem. Oni trpia.“

„Nie!“

Chlapec nepočúval otcove príkazy a vypustil zo seba obrovskú žiaru. Oslepila ma tá sila. Biele, teplé svetlo ma zasiahlo. Cítil som, ako ma zohrieva zvnútra. Krv z nosa mi prestala tiecť. Pozrel som na chlapca. Stále vypúšťal z rúk oslnivú žiaru. Chalani na zemi strácali svoje zranenia. Trčiace kosti, hlboké rany a škrabance zmizli. Telá sa im zahojili. Všetko som sledoval so zatajeným dychom. Nič podobné som ešte nevidel. Chlapec skončil a usmieval sa.

„Poď už,“ zvolal na chlapca otec.

„Všetci sú vyliečení,“ zhodnotil malý liečiteľ.

„Áno. Vidím. A my máme teraz problém. Prezradil si sa a teraz musíme utiecť.“

„Ale, veď ma videlo len pár chlapcov.“

„Máš pravdu. Lenže v dnešnej dobe nemôžeš veriť nikomu.“

Zachytil som slová rozzúreného otca a nechápal som. Utiecť? Prečo? Veď to bol hotový zázrak. Stál som na mieste a videl ako mi malý liečiteľ máva. Zdvihol som ruku, usmial sa a zakýval mu tiež.

„To čo bolo?“ divili sa chalani, keď vstali. „Bože, videl som ako mi trčia kosti.“ „ Aj ja som videl svoje. Fuj. Je mi z toho na grcanie.“ Prekrikovali sa navzájom. „To boli tí skurvení mimozemšťania,“ zakričal veliteľ bandy a jeho oči chrlili pekelný pohľad. „Jasné,“ ozval sa ďalší. „To oni do nás narazili. Musíme sa im pomstiť!“

„Čo vám všetkým šibe? Veď vás ten malý uzdravil!“ ozval som sa.

„Keby do nás nebuchli, tak by nemusel! Iba tu zavadzajú. Mali by z našej planéty odísť!“ zreval mi do tváre veliteľ bandy.

„Dajte sa všetci vypchať!“ zreval som tiež a otočil som sa na odchod.

„Rudo! Ty zradca! Sráč!“ kričali po mne. Žalúdok sa mi zvieral od hnevu. Potreboval som rýchlo utiecť a upokojiť sa v Evinom náručí. Uvedomoval som si, že pred rokom som aj ja nadával na votrelcov, ale zmenil som sa. Eva ma zmenila.

Naše prvé stretnutie mám stále pred očami. Pálilo horúce letné slnko a s chalanmi sme boli na kúpalisku. Vyšiel som z bazéna. Zakotvil som v bufete a dal si hranolky s kečupom. Vychutnával som si chrumkavú dobrotu. Ona sedela neďaleko a jedla langoš. Bože, ako ho len hryzkala. Malé ústočká trhali z cesta kúsočky poliate smotanou a syrom. Nehrala sa na dámu, ale jedla s pôžitkom dieťaťa. Videl som, že má na ruke mimozemské znamenie. Stŕpol som. Chcel som ju osloviť a pozvať na kofolu, ale neodvážil som sa. Moja hlava mi hovorila, ako ich nenávidím a srdce ma pokúšalo s myšlienkou na divokú krásku. „Hej, budeš na mňa len zízať alebo sa aj prihovoríš?“ ozval sa jej mäkký hlas. A osud rozhodol. Vstal som, zobral si hranolky a sadol si k žene, ktorá mi ukázala nový pohľad na svet.

Zašiel som na koniec lúky a zavolal taxík. Potreboval som sa prezliecť a zmyť zo seba krv, čo mi striekala z nosa.

„Rudino, čo sa ti stalo?“ ozvala sa matka, keď zbadala krvavé biele tričko.

„Nič. Trochu mi tiekla krv,“ upokojil som hysterku.

„Dúfam, že nie si v niečom namočený!“

„Nie. Čo sú to za otázky.“

„Počkaj. Kam bežíš. Bolo tu nejaké dievča.“

„Kto?“

„Neviem. Taká pekná blondínka. Podala mi do ruky list a bežala preč.“

„List?“

„Áno. Tu máš,“ povedala matka a podala mi obálku s mojím menom. Tušil som, že to bola Eva.

Ponáhľal som sa do izby. Sadol som si na posteľ, otvoril list a čítal:

„Drahý Rudko, asi sa čuduješ, prečo som ti napísala list. Otec mi zobral mobil, tuším ho aj zničil, tak sa mi nedovoláš. Musíme odísť z mesta. Môj brat, nehovorila som ti o ňom, mal s otcom dnes autonehodu. A niečo tam vyviedol. Nemôžem ti napísať čo, lebo sme to držali v tajnosti. Keby sa to dozvedela vláda, odobrala by nám ho a už by sme ho nikdy neuvideli, ako to urobila aj iným rodinám. Prosím nepátraj po mne. A znič tento list. Navždy ostaneš v mojom srdci. Milujem ťa, tvoja Evka.“

List mi spadol na zem. Uvedomil som si, že ten zázračný liečiteľ, bol Evin brat. Nadával som na seba, na svoju zbabelosť. Keby som chalanov odhovoril z tej cesty, nemuselo sa to stať a nemuseli utiecť. Nie. Mal som sa vzchopiť hneď na začiatku a priznať svoj vzťah s mimozemšťankou. Eva ma o to viac krát prosila. Nechcela skrývať našu lásku. Telo sa mi triaslo od hnevu. Cítil som sa bezbranný. Nemohol som nič urobiť. Len sedieť, nadávať a revať. List som nezničil. Nechal som si ho, ako pripomienku mojej zbabelosti a ako spomienku na moju prvú lásku.

Pátral som po nej dlhé roky, no bez úspechu. S chalanmi som už viac neprehovoril a po škole som sa prihlásil k armáde, aby som našiel odvahu čeliť prízrakom z minulosti.

Jedného dňa ma prevelili na tajnú misiu. Našou úlohou bolo pátrať po mimozemšťanoch, ktorí mali dar uzdravovať chorých a liečiť rany. Vláda ich unášala a zabíjala, ak sa bránili. Moje potlačené spomienky na Evu sa vrátili. Prečítal som celý zoznam hľadaných zázrakov a jej brat tam nebol. Možno sa o ňom nedozvedeli. A to mi prinieslo aspoň malé uspokojenie, že ich náhly odchod z mesta mal zmysel a zázračný liečiteľ bol v bezpečí. .