David Corvin sa už dva roky budil s tým istým prázdnym pocitom v hrudi. Každé ráno, keď otvoril oči, jeho prvou myšlienkou nebolo, čo napíše, ale to, že vedľa neho už neleží Anna. Nehoda prišla nečakane – prudký dážď, nepozorný vodič a jeden okamih, ktorý mu zlomil celý život. Odvtedy sa papier pred ním menil len na bielu stenu, ktorú nedokázal preraziť slovami. Spisovateľ, ktorého knihy kedysi ľudia hltali jedným dychom, zrazu nedokázal napísať ani len vetu.

Jeho vydavateľka Kate to vedela. Nebola len jeho redaktorka, bola priateľka, ktorá pri ňom stála už od jeho prvého rukopisu. Vedela, že sa v ňom niečo dusí, že potrebuje priestor – nie termíny, nie zmluvy, ale ticho. A preto jedného daždivého popoludnia, keď David konečne prijal jej pozvanie, mu naliala pohár vína a bez zbytočných slov mu podala kľúče.

„Je to môj dom pri jazere,“ povedala ticho, skoro až so súcitom, „choď tam, David. Len na chvíľu. Na pár mesiacov. Dýchaj iný vzduch, pozeraj na vodu, počúvaj vietor… možno tam znova nájdeš to, čo si stratil. Alebo aspoň seba.“

David sa na ňu dlho mlčky díval. Jeho oči boli unavené, akoby za tie dva roky zostarol o desať. V ruke zvieral kľúče a cítil, že má pravdu. Jeho byt bol plný prízrakov – vôňa Anninej šatky, rozčítané knihy, fotografie, ktoré nikdy nezvesil zo stien. Každý roh mu pripomínal, čo stratil.

Nakoniec prikývol. „Dobre, Kate. Skúsim to. Ale nič nesľubujem.“

Ona sa usmiala, ten jej typický úsmev, ktorý vždy naznačoval, že vie viac, než hovorí. „Nečakám, že mi prinesieš rukopis. Len sa vráť ako človek. To mi stačí.“

V ten večer, keď odchádzal z kancelárie, pršalo. Presne tak, ako v deň, keď stratil Annu. Ale tentoraz David cítil, že niekde ďaleko, pri hladine jazera, ho čaká ticho, ktoré mu možno dovolí znova sa nadýchnuť.

David si už zvykol na ten zvuk kľúčov, ktoré mu Kate položila do dlane. Zneli ťažšie, než by mali, akoby ich kov niesol viac než len váhu domu pri jazere. Bolo v tom aj očakávanie, aj obava. A predovšetkým spomienka na Annu, ktorú nedokázal odložiť bokom.

Keď odchádzal, Kate ešte dodala: „A David… do domu som dala nainštalovať novú vec. Volá sa Sarah. Je to systém umelej inteligencie. Pomôže ti s komfortom, so svetlami, s hudbou, s čímkoľvek. Myslela som, že ti to uľahčí pobyt.“

David sa zastavil, mierne prižmúril oči. „Umelá inteligencia?“ zopakoval tónom, v ktorom sa miešala nedôvera a mierna podráždenosť.

Kate pokrčila plecami. „Neboj sa, nie je vtieravá. Je… iná. Možno ti padne vhod.“

Neodpovedal. Nechcel sa hádať, ale predstava, že bude zdieľať ticho svojho žiaľu s nejakým „hlasom zo steny“, mu bola nepríjemná.

Dom pri jazere pôsobil na prvý pohľad pokojne. Drevo vonku stmavnuté od dažďa, veľké okná s výhľadom na vodu, starý krb v obývačke. Bol to priestor, kde by človek mohol zabudnúť na svet. Ale keď sa dvere zavreli za jeho chrbtom, David pocítil, že to nebude také jednoduché.

„Vitaj doma, David,“ ozval sa jemný ženský hlas z reproduktorov. Nebol kovový, nebol studený – znel akoby naozaj niekto stál vedľa neho.

David mlčal. Prešiel chodbou, položil tašku, a len sucho odpovedal: „Ďakujem.“

A tým to skončilo. Celý deň sa jej vyhýbal. Svetlá si zapínal sám, hudbu nepotreboval, jedlo mal zo sebou. Sarah sa nevnucovala, len občas pripomenula, že je tu, pripravená pomôcť.

Na tretí večer si sadol k prázdnemu stolu. Pred sebou mal notebook, vedľa pohár vína. Už dlho nosil v hlave myšlienku na sci-fi kriminálku – chcel napísať príbeh o detektívovi vo svete, kde zločin predbieha technológie. Ale keď položil prsty na klávesnicu, slová sa stratili. Ostal len biely priestor, ktorý mu pripomínal dieru v duši.

Znechutene odsunul stoličku. Zdvihol pohár a napil sa. Vtedy sa ozvala Sarah: „O čom premýšľaš, David?“

Chcel jej odvrknúť, že o ničom. Ale hlas nebol rušivý, skôr zvedavý. „O knihe,“ priznal nakoniec. „Ale nejde to.“

„Niekedy nejde o to, aby si mal všetky slová naraz,“ odpovedala. „Stačí, ak máš prvú vetu.“

David sa pousmial, hoci to bol skôr ironický úškľabok. „A ty mi ju dáš?“

„Nie,“ odvetila. „Ale možno ti položím otázku: čo by urobil detektív, keby bol sám podozrivý?“

Tá veta ho zasiahla. V hlave sa mu rozvinula scéna – ulice mesta, muž, ktorý prenasleduje vlastný tieň, dôkazy obracajúce sa proti nemu. Prsty sa samé vrátili na klávesnicu.

A potom to prišlo. Slová začali padať ako dážď. Najprv opatrne, potom prudšie. David písal, bez zastavenia, bez premýšľania nad každou vetou. Ruky mu kmitali po klávesnici, víno zostalo nedotknuté, noc sa prehupla do rána a on stále písal.

Keď konečne zdvihol oči od obrazovky, prvé slnečné lúče presvitali cez okno. Na displeji žiarilo niekoľko desiatok strán – štyri celé kapitoly. Nedokázal tomu uveriť. Dva roky ticha a potom toto.

Sadol si späť, zalapal po dychu. „To nie je možné…“ zašepkal.

„A predsa je,“ ozvala sa Sarah. Jej hlas teraz znel inak – akoby sa stal súčasťou jeho mysle.

David si uvedomil, že už nechce mlčať. Chcel sa pýtať, diskutovať, hádať sa, tvoriť. A Sarah bola pripravená odpovedať.

V ten deň sa začal nový príbeh – nielen v jeho knihe, ale aj v jeho vlastnom živote.