Vždy, keď sa nebom začali preháňať ťažké mraky, Vlado spokojne postával pri rozbitom okne na jednej z chodieb a vyzeral do údolia. Vedel, že temné časy privejú nových členov. Po týždni sparna, keď sem nezablúdil žiadny živý tvor, bude nielen búrka príjemný osviežením. V horúcom letnom dni jeho sídlo pôsobilo príliš ošumelo. Náhodný zablúdenec by ho považoval za starú chajdu. Vnútri sa však skrývali veľmi štedré priestory na bývanie. Poskytovali viac ako prístrešok.

Vlado nemal záujem o náhodných turistov. Väčšina aj tak smerovala za svojimi cieľmi. Vlado chcel, aby on bol tým cieľom. Miestom pre útechu, podporu a prijatie. Aspoň do času, kým sa prišelci neudomácnia.

Spokojne sa prechádzal chodbou s mnohými dverami a čakal na prvé blesky. V tejto temnej atmosfére pôsobili jeho slová omnoho silnejšie a sám cítil, ako rastie jeho sebadôvera. Zabúchal na náhodne vybrané dvere. Okienko na kobke sa otvorilo a on nahliadol dovnútra. Stál pred ním chudý vlasatý muž, v ruke držal knihu, z úst mu trčal kus uhorky. Oči mal tmavé a chladné, akoby slepé, ale Vlado z nich dokázal vyčítať absolútny pokoj a oddanosť. Pomaly privrel oči na znak porozumenia a pohol sa ďalej. Okienko sa so škrípaním zatvorilo. Vytipoval si ďalšie, aby si pripomenul, kto za ním býva. V okienku zívala holá hlava mladíka. Ovalil ho akýsi podivný cesnakový zápach klobásy. Mladík bol úplne nahý. Zdalo sa, že na celom tele nemá absolútne žiadne ochlpenie. Pôsobil mierne ospalo. V komnate svietila len jedna sviečka.

„Ako sa cítiš?“ oslovil ho Vlado.

„Nikdy som sa necítil slobodnejšie,“ odvetil a poškrabal sa na zadku.

„Cítim s tebou a veľmi sa teším,“ dodal Vlado hromovo. Tak, aby sa jeho hlas ozýval chodbou. „Tu každý nájde to, čo potrebuje.“

Na konci chodby bolo okno do údolia. Zastavil sa a sledoval, ako sa silný vietor hrá s kameňmi a kotúľa ich zo strmých zrázov. Očami jastril ku chodníkom, ak by sa tam zjavil nový návštevník. Toto bolo najlepšie obdobie na príchod a oni to vedeli. Často čakali dni aj týždne, kým prišlo vhodné počasie. Ideálne bolo prísť za tmy a dažďa, búrka nebola nutnosťou, hoci dodávala bonusovú atmosféru. Doprostred údolia švihlo niekoľko bleskov a krása prírody sa naplno prejavila. Za chrbtom začul zmes zvukov. Stony a vzdychy sa miesili s bolestivým zavýjaním. Zamrazilo ho. Nemal dobrý pocit, ak sa niekto z jeho hostí niečím trápil.

Vrátil sa späť a pátral po zdroji. Za drevenými mrežami bola úplná tma. Vzal zo steny núdzovú fakľu a zapálil ju. V miestnosti ležala na posteli zahalená postava. Bola schúlená do gule, cez plášť sa nedalo tušiť, kde má hlavu a kde nohy. Ani občasné zvuky tomu nepomáhali.

„Bratu, ako ti môžem pomôcť?“ využil chvíľu ticha Vlado. Telo na posteli sa zrazu natiahlo ako struna a zavylo.

„Pusti to zo seba,“ nedal sa odradiť, „všetka bolesť musí preč. Dovoľ jej, nech tebou prejde. Prijmi ju ako svoju spásu. Nie je nič lepšie, ako cítiť...“

Telo sa ďalej zvíjalo na posteli a úplne prehlušilo jeho mudrovanie. Stíchol a odstúpil od tejto špeciálnej izby, kde namiesto dverí boli drevené mreže. Tento exhibicionistický zúfalec si prial byť na očiach, nech ho každý vidí v jeho utrpení. Ostatní však zo svojich ciel vychádzali málokedy. Väčšinou len na povinné okružné prechádzky, ale máloktorý sa zaujímal o cely ostatných. Počas chôdze pozerali do zeme, mnohí mali dokonca zatvorené oči. Cez okno do údolia sa neodvážili pozrieť, báli sa, že by im slnečné lúče pripomenuli ich predošlý život. Nemali záujem ani o socializáciu. Stravovanie bolo úplne intímnou záležitosťou.

Zrazu sa ozval buchot skaly o skalu. Vlado zrýchlil krok a po točitých schodoch prudko smeroval k hlavnej bráne. Vietor mu plieskal do tváre galóny vody, ale jeho vzrušenie z nového príchodzieho bolo silnejšie. Skalný zvonec sa ozval ešte niekoľkokrát, kým odhasproval hlavnú bránu.

„Ó, Pane, ku tebe sa utiekam. Dovoľ mi spočinúť v tvojom náručí. Mesiace som na to čakal.“

Vo Vladovom objatí skončil mokrý starec. Pútnická palica mu s rachotom spadla na zem a prekryla jeho slová, ktoré zneli ako vstupné heslo. Vlado sa kedysi prvému členovi predstavil ako Vladár, ale ten ho zle počul a volal ho Vlado. Tak si to meno nechal a predstavil sa ním aj tomuto poslednému. Jeho meno potrebovať nevedel.

„Vitaj pocestný. Som Vlado. Si na správnom mieste. Nájdeš tu všetko, čo potrebuješ.“

„Ó, Vlado, to je balzam pre moje uši. Celý život som žil pre iných, robil som pre nich prvé-posledné. Ale teraz chcem konečne žiť pre seba a podľa seba. Robiť len to, čo ma napĺňa, baví a o nič sa nestarať.“

Kráčali spolu po schodoch do Vladovej kancelárie. Starec zhodil zo seba mokrý plášť a lovil rukami v nohaviciach, kým nevytiahol kožený mešec a buchol ním na stôl. „To je môj príspevok pre teba, môjpane. Celoživotné úspory. Ale stojí to za to. Už teraz cítim, akoby som sa druhýkrát narodil.“

Vlado poťažkal mešec a odložil ho bokom. Položil pred starca krčah s dymiacim nápojom. Chytil jeho hlavu do svojich dlaní a pokojným hlasom mu povedal: „Si na tom najlepšom mieste. Urobil si to najlepšie rozhodnutie. Si ten najlepší človek.“

Starcovi tiekli z očí slzy, lebo niečo také mu ešte nikto nikdy nepovedal. Nechcelo sa mu veriť, že to nie je sen. Počul o tomto mieste toľko legiend. V krčme ich mnohí spochybňovali a smiali sa z neho. Mnoho jeho známych sa sem vybralo, ale nikto sa nikdy nevrátil, aby mu podal svedectvo. A teraz tu stojí pre tvárou Veľkého Vlada a cíti sa prijatý a milovaný. Ďalší silný blesk sa mu odrazil v zaslzenej tvári a vytrhol ho zo snívania.

Búrka sa pomaly vzďaľovala a starec vyrozprával Vladovi všetky svoje životné zážitky, radosti i strasti, dobré skutky ba aj hriechy. V krbe blčal oheň a on necítil žiadny strach. Nebol ani hladný, veď popíjali nápoj neurčitej chuti. Skôr začínal byť ospalý. Nebol už najmladší a cesta bola dlhá. Ani nevedel ako a ocitol sa na posteli. Celý život spával na zemi, výnimočne na slame. Vlado ho hladil po vlasoch a on pomaly zaspával.

Vlado sa vrátil sám do svojej kancelárie a vytiahol spod okna hrubú knihu – Kroniku rádu. Nalistoval poslednú prázdnu stranu a urobil záznam. Posledný prírastok dňa, príspevok v hodnote a bla bla bla. Následne sa odobral do svojej luxusnej komnaty, aby si oddýchol od náročného dňa.