Keď som nastúpila do metra, ako prvé ma ovalil strašný puch. Zaváhala som medzi dverami, ale zozadu sa tisli ďalší, tak som nemala na výber. Veď sú to len tri zastávky. To vydržím. Predrala som sa na kraj a našla som voľné miesto pri okne. Bolo pootvorené a dnu prúdil trochu menej smradľavý vzduch z nástupišťa.

Keď som sem šla na dovolenku, nečakala som, že to tu bude v takom rozklade. Toto miesto každý ospevoval a moje naivné ja uverilo aj fotkám a videám na sociálnych sieťach. V duchu som si za to nadávala, ale čo už teraz zmôžem. Vyhodila som za to pekné prachy, tak sa budem snažiť nájsť tu niečo pekné.

Akože áno, Fangornský les má stále svoje čaro, ale je to tam dosť mŕtve. Ani jeden Ent, ani len nepatrný pohyb konárov mimo fúkania vetra. Nič. Debilní turisti zničia všetko. Pár fotiek ale mám, hádam niečo z toho využijem na svoj blog. Aj keď ešte stále neviem, či napíšem o tomto mieste pravdu alebo pôjdem s prúdom a trošku si „pomôžem“, aby som to nejako oživila.

Vagónom sa ozvalo grgnutie, pri ktorom ma natiahlo. Hodila som škaredý pohľad na trola v modrom tričku. Smartfóny sa používať naučia, ale móresom ich nenaučí nik. Pekne.

Pohľad mi prešiel na dievčinu vo výstredných šatách. Ruka s telefónom vystrčená, pery našpúlené. Až špicaté uši ju odlíšili od bežných smrteľníčok. Pokrútila som hlavou a v duchu si sťažka povzdychla.

Kam tento svet speje.

Nervózne som si uhladila vlasy. Po očku som sledovala ďalších cestujúcich, ale zdalo sa, že si ma nik nevšímal.

Z úvah ma vytrhlo kvílenie. Ostrý zvuk mi rezonoval v bubienkoch, telom mi prebehla triaška. Schúlila som sa na sedadle a nervózne sa obzerala. Čo urobím? Presunúť sa niekam dozadu? A čo ak si ma vtedy všimne? Rozhodla som sa tváriť nenápadne. Hlavne na seba nepriťahovať pozornosť. Srdce mi prudko búšilo. Bolo mi ťažko. V hlave sa mi zatočilo, ale snažila som sa držať pri živote. Ruka mi vystrelila k hrudi, ale hneď som ju aj stiahla. Nesmú ma zavetriť. Miesto toho som v ruke žmolila remienok ruksaku. Objala som ho ako obľúbeného plyšáka a dúfala, že pridá ďalšiu vrstvu ako ochranu. Očami som stále blúdila po vagóne.

Neverila som, že jedného z nich naozaj stretnem.

Ale bol tam. Vysoký, kapucňa na hlave, tvár skrytá v temnote. Zostal stáť dosť ďaleko odo mňa, tak som si trochu vydýchla. Na jeho krku som si všimla prívesok s okom. Okamžite som odvrátila zrak. Nepotrebujem, aby mi Sauron čítal myšlienky. Mám svoje práva. Ako je možné, že ich ešte nezakázali? Pamätám si, aký to bol pred pár rokmi boom, predávali sa snáď v každom obchode. Ale potom ľuďom z toho začalo šibať, nepokoje narušili pokojné životy mnohých krajín.

Hovorilo sa, že stále hľadal svoj prsteň. Podľa legendy sa ho Frodovi nepodarilo zničiť. Uchmatol mu ho Gollum a zmizol s ním.

Niekto však vedel, kam.

Privrela som oči, snažila sa tú myšlienku vypudiť z hlavy preč.

Začalo sa ozývať nepokojné mrmlanie. Nazgulova prítomnosť vplývala na všetkých. Normálne som cítila, ako si každý prial, aby už ten prízrak vystúpil.

Ja som dúfala, že nejde tam, kde ja. Dosť by mi to skrížilo plány.

Stredozem, miesto, kde zažijete nečakané. Sprosté reklamy s milými tancujúcimi hobitmi, krásy prírody a mágia.

Všetko je len klam. Stredozem už dávno nie je tým, čím bývala. A to som si z rozprávania mojich prastarých rodičov utvorila celkom pekný obraz.

Muselo byť pre nich zvláštne opustiť rodnú krajinu, ale chápem, že boje sú zlé. Nemali na výber.

Cítila som, ako ma zaplavila vlna smútku. Obzrela som sa, všetci mali hlavy sklonené, jeden krehko vyzerajúci mladý muž sa pokyvoval dopredu – dozadu, dopredu - dozadu. Turista. To sa hneď pozná, pomyslela som si. Smútok a beznádej do mňa naďalej dobiedzali. Akoby som vnímala a cítila bezmocnosť a utrpenie každého okolo mňa.

Pulzovanie na hrudi zosilnelo. Prízrak sa predieral k dverám. Vtlačila som sa do sedadla a silno privrela oči.

Na ďalšej zastávke Nazgul vystúpil a s ním aj mračno pochybností. Na moment sa mi uľavilo, lenže s novými cestujúcimi sa dnu dovalila hlasná hudba. Očami som sliedila po vinníkovi a zrak mi pristál na pupkatom týpkovi s kučeravou bradou. Jasné, slúchadlá nemá. Kýval hlavou do hudby, pretisol sa k sedadlu takmer oproti mne a vyhodil odtiaľ vetchého mladíka. Vystrašene odcupital preč. Hneď mi napadlo, ako by som sa zachovala ja. Asi by som tiež vycúvala. Nahnevať trpaslíka nie je dobrý nápad.

Pozrela som na hodinky a odpočítavala koľko času mi zostáva, kým vystúpim. Napätie vo mne rástlo. Čakala ma posledná zastávka môjho pobytu v Stredozemi. Už len táto jedna vec a môžem sa vrátiť domov.

Metro zastalo.

Okrem mňa vystúpil iba mladý turista. Stretli sa nám pohľady. Bolo mi ho ľúto. Isto si prišiel splniť sen, odfotiť sa na hore Osudu. Kútikom som naznačila úsmev a vykročila si svojou cestou.

Krajina bola totálne vyprahnutá. Wifi pokrytie nula, na mobile žiadny signál. Nečudujem sa, že toto miesto zostalo také, ako kedysi. Aj Sauron sa odtiaľto odsťahoval. Iba hŕstka vyvolených vedela, kde sa skrýva.

Všetci verili tomu, že keď zmizol prsteň, zmizol aj on.

Ale ja nie. Ja viem, že bude čakať naveky. Až kým prsteň naozaj nezmizne. Nik nevie, kde sa nachádza.

A preto som tu. Zbieram podklady pre svoj blog, a keď sa to podarí, konečne budem mať pokoj.

Začula som za sebou kroky. Obzrela som sa a mladík sa nebezpečne približoval. Na tvári mal akýsi zvláštny výraz. Na to, aký bol vetchý, kráčal rýchlo.

Pridala som do kroku.

„Viem, že ho máš!“

Pri tých slovách som zastala. Pozrela som sa naňho lepšie a nemohla som uveriť vlastným očiam. Málo vlasov, bledá pokožka, telo kosť a koža. Ale nie, to nemohol byť...

„Som jeho potomok,“ povedal, akoby mi čítal myšlienky.

Ruka mi vystrelila k hrudi, na ktorej som mala pod tričkom schovaný prívesok. otočila som sa a bežala k hore.

Dobehol ma, keď som vstúpila do jaskyne. Oboch nás zaliala horúčava. Sopka bola stále aktívna. Nestihla som zareagovať, keď na mňa skočil. V hlave ma prepadla myšlienka, že sa tu odohráva boj, ako z legiend.

Netrvalo to dlho, predsa len som bola viac pri sile.

Prsteň skončil tam kde mal.

Týpka som nechala vyplakať sa na okraji útesu a hrdo som odkráčala domov.