Biela tigrica pozrela na dom, v ktorom ešte pred chvíľou spala s Kyarom. Zafučala a pomalým krokom sa vybrala hľadať útočisko do džungle. Veľké brucho jej trochu robilo problém pri prekračovaní prekážok. Šla stále hlbšie a hlbšie, až narazila na miesto blízko potoka. Lačne sa napila a ťažkopádne sa zvalila na zem.

Už sa nedokázala zmeniť späť na človeka. Ľudská myseľ však stále zostávala v tele zvieraťa, oslabená mágiou, ktorej nedokázala porozumieť. Najbližšie mesiace potrebovala byť sama a vedela, že Kyar to pochopí. Tesne predtým než od únavy zaspala, spomenula si na deň, keď sa prvýkrát stretli.

-

Maya kľačala na schodoch, obklopovali ju chladné múry posvätného chrámu. Vo vzduchu bolo cítiť zvyšky pušného prachu a krv. Pevnejšie stisla remienok tašky, ktorú mala prehodenú cez plece. Svoju jedinú batožinu. Po líci jej stiekla slza.

Hľadela na štyri telá. Členovia Rady. Bola tak blízko cieľa! Mesiace ju poháňala vpred myšlienka, že sú ďalší ako ona. Ale čo teraz? Kde má hľadať?

Tvár si skryla do dlaní a ticho vzlykala.

Vyrušil ju šramot. Za ňou sa niečo mihlo. Zbystrila pozornosť a otočila sa.

Do siene vošiel mohutný tiger. Zavrčal.

Postavila sa a ustúpila. Zostrené zmysly zachytili v jeho pachu niečo nezvyčajné.

Vyrazil oproti nej. Maya sa bleskovo premenila. Oranžový tiger pri pohľade na bieleho zaváhal. Skúmal tigricu očami, nozdry sa mu rozširovali. Ona z neho nespúšťala zrak, snažila sa odhadnúť jeho ďalší krok. Pohľad jej spočinul na zlepenej srsti na boku. Tiger zaútočil, Maya sa uhla a zahnala. Pazúrmi trafila jeho ranu. Bolestivo zaručal.

Pred labami jej zrazu ležal mladý muž a na jeho ramene sa skvela veľká červená škvrna.

Maya sa premenila tiež, z tašky vytiahla tuniku a prehodila si ju cez hlavu. Kľakla si k nemu.

„Si v poriadku?“ sústredila sa na to, aby mu hľadela do očí.

„Čo… čo tu chceš?“ oboril sa na ňu.

„Čo?“

„Máš niečo s… tými vojakmi?“

„Nie,“ zdvihla ruky v obrannom geste, „ja som sa tu prišla učiť. Ukáž, pozriem sa ti na to,“ zmenila tému a opatrne k nemu vystrela ruky. „Guľka vyšla von. Už to ani tak nekrváca. Môžeš ňou hýbať?“

„Hej. Za chvíľu to bude v poriadku.“ S miernou námahou sa posadil.

„Čo sa tu stalo?“ letmo si ho premerala. Zdalo sa, že nahota mu nevadila.

„Zomlelo sa to rýchlo. Bol som vzadu, keď som začul hlasy. Hneď na to sa ozvala streľba. Otvoril som dvere, no starý otec ma zatlačil naspäť. Bol členom Rady,“ silno preglgol a očami zablúdil k jednému z tiel. „Ale aj tak som to schytal. Premenil som sa a vyskočil cez okno von. Nikomu som už nevedel pomôcť.“

„To mi je ľúto,“ súcitila Maya. „Aj moja stará mama bola kedysi členkou.“

Mladík si ju premeral. Zastavil sa na jej očiach.

„Čo je?“ zamračila sa.

„Tvoje oči…“

„Čo je s nimi?“

„Takú farbu som ešte nevidel. Máš ich takmer sivé.“

Mayi na líca vystúpila červeň. Za posledné mesiace videla svoj odraz len vo vode. Pomyslela si, že je to zvláštne. Mali by byť predsa hnedé.

„Ty si Satyina vnučka,“ povedal zrazu.

„Odkiaľ ju poznáš?“

„Každý o nej počul. Bola to jediná biela tigrica v Rade, až kým dobrovoľne neodišla. Myslel som si, že bola posledná. Ako to, že tu nie je s tebou?“

Nemusela mu odpovedať, vyčítal jej to z očí.

„Nechcel som…“

„To nič. Taký je život,“ potiahla nosom a do okraja tuniky si utrela slzu. Myšlienka na starú mamu ju však pichla pri srdci. Bola by tam s ňou, keby dbala na jej slová. Je to jej vina, že už nežije.

„Inak, som Kyar. A ty?“ rukou si prehrabol vlasy čierne ako uhoľ, akoby chcel urobiť lepší dojem.

„Maya,“ cítila, že sa znova červená. „A už by si sa mohol obliecť.“

Kyar prevrátil očami.

„Takže vravíš, že to boli vojaci?“ spýtala sa ho, keď spolu vyšli pred chrám.

„Museli to byť Japonci, ich uniformu som už raz videl. Ale je pravda, že som zacítil pach niekoho… alebo skôr niečoho, s čím som sa ešte nikdy nestretol.“

„Ľudský pach?“

„Nie som si istý. Skôr to bol niekto ako my, ale nebol to tiger.“

„Žeby sa o nás dozvedel niekto zvonka? Ale aj tak nevidím dôvod, prečo by vojaci útočili na Radu,“ do mysle sa jej votrel obraz chlapca v rodnej dedine, ako prosí o pomoc vojakov. Nie, to nepripadá do úvahy. Pokrútila hlavou, aby tú myšlienku zahnala. Chcela veriť, že by toho nebol schopný. Nie po tom, čo k nej kedysi cítil.

Na hrudi jej však zostal ťaživý pocit ako pripomienka momentu, keď prvýkrát zacítila na jazyku chuť krvi.

„Čo skrývaš, Maya?“ zastavil a premeral si ju, akoby vycítil, že sa v nej niečo odohráva. „Radšej to vyklop hneď teraz.“

„Čo tým chceš povedať?“ zaváhala. Zaskočila ju náhla zmena v jeho správaní. Nadvihla obočie. Nebola si istá, či si ju len doberá.

„Každý niečo skrýva,“ prižmúril oči. „Môj otec je náčelník. Nemôžem ťa priviesť do dediny, pokiaľ o tebe nebudem vedieť niečo viac.“

Maya trucovito mlčala. Spomienky na Raviho, prvú premenu a súboj s vojakmi, jej zostali visieť pred očami. Bolo to pre ňu príliš čerstvé. Navyše, Kyara nepoznala, nebola si istá, či sa mu chce zdôveriť. „Fajn, tak si choď sám. Ja som sa o pomoc neprosila,“ dodala nakoniec.

„Som len opatrný,“ povedal miernejšie. „To, čo sa stalo v chráme môže byť predzvesť niečoho horšieho. A my, ako tigre, musíme chrániť…“

„…dedičstvo, ktoré sme dostali od bohov,“ skočila mu do reči. Od hnevu pevne stisla pery. Potrebovala sa niekam pohnúť. Stratila toho už priveľa. „Ver mi, náš dar pre mňa teraz znamená viac, ako čokoľvek iné.“

Zdalo sa, že pookrial. „Nasleduj ma,“ premenil sa a vbehol do džungle.

-

Tigrica precitla. Ľudská časť jej v mysli namiesto snov premietala spomienky. Akoby jej niečo známe malo privolať pohodlie v týchto ťažkých chvíľach. Aj napriek tomu, že v tigrej podobe túto emóciu vnímala inak, strach sa jej zavŕtal pod kožu. Blížil sa moment, ktorého následky mohli byť katastrofálne - mláďatá tigrolakov boli veľká rarita.

Bála sa, že tentoraz môže prísť o všetko.

Prevalila sa na bok, brucho ju tlačilo. Čas sa rýchlo krátil.

-

Od civilizácie neboli ďaleko, ale Kyar navrhol, aby sa utáborili. Založil oheň a putovanie v zvieracej podobe skončilo.

„Musíme si určiť pravidlá. Ty mi povieš niečo o sebe a na oplátku ťa nechám ísť so mnou do dediny,“ hodil jej šedozelený plod z neďalekého stromu Limonie.

Poťažkala ho a z celej sily ním narazila do skaly. Plod pukol a ona sa s chuťou pustila do jeho dužiny. „Snáď vám nebude vadiť jeden biely tiger navyše,“ povedala s plnými ústami.

„O to nejde. Ale starý otec a Satya… sa nemali veľmi v láske.“

„Aha,“ sklopila zrak. Zasiahlo ju, že o starej mame toho veľa nevedela. Aj to, že bola tiger, sa dozvedela až príliš neskoro. Všetko mohlo byť inak.

„Ako si zvládla takú diaľku sama?“ spýtal sa náhle.

Mlčala. V hlave si premietala náročnú cestu džungľou. Mestám sa vyhýbala. Vtedy mala emócie rozhádzané natoľko, že si v blízkosti ľudí neverila. Niekedy mala pocit, že by bolo jednoduchšie zostať zvieraťom.

Kyar akoby vytušil ťažobu, ktorá naplnila jej vnútro. Nenaliehal a ona mu bola vďačná. Zdalo sa, že si utriedil myšlienky a pochopil, že mu od nej nehrozí nebezpečenstvo.

„Čímkoľvek si si prešla, určite to bolo pre teba ťažké,“ prehovoril. „Ja som ako malý stratil mamu. Nemala schopnosť premieňať sa. A jedného dňa dostala opičie kiahne.“

Pozrela naňho so súcitom. V očiach sa mu leskol oheň. Chytila ho za ruku a jemne ju stisla. To, že sa zdôveril prvý, zafungovalo.

„Moja mama zomrela pri pôrode,“ rozhodla sa nakoniec prehovoriť. „Otec umrel, keď som bola ešte malá. Kobra,“ dodala. Oči ju začali štípať, no nechcela sa pred ním rozplakať. Nahlas preglgla a pokračovala roztraseným hlasom: „Preto stará mama odišla z Rady. Vychovávala ma.“

„To ma mrzí.“

Prikývla. Bála sa, že ak otvorí ústa, neovládne svoj smútok.

-

Od počatia uplynulo presne sto dní. Unavená tigrica ležala na boku, jej kožuch bol na chvoste a zadných labách zmáčaný krvou. Nadvihla sa a pozrela na uzlíček pod sebou. Nehýbal sa. Veľkým jazykom začala prechádzať po celom telíčku svojho potomka, aby mu pomohla dostať von tekutiny, ktoré blokovali dýchacie cesty.

Ľudská časť duše si matne uvedomovala, že sa stala mamou. Urobí všetko preto, aby bolo jej mláďa v poriadku. Vytrvalo hladila stále nehybné telo.

Až nakoniec začula tenké zamraučanie. Tigrica ho znova oblizla.<br>

Ešte slepá samička sa už po krátkej chvíli plazila poháňaná pudom k matke, aby sa nacicala.

-

Predtým, ako dorazili do Kyarovej rodnej dediny, navštívili mesto. Maya bola opatrná, ešte stále si natoľko neverila, no nakoniec sa podvolila. V meste to bolo úplne iné ako v džungli. Každodenný ruch v nej vyvolával nepokoj, bolo tam toľko vnemov, že nevedela kam sa skôr pozerať. Prešli cez trhovisko, kde im predavači núkali jedlá, aké Maya ešte nikdy nevidela. Kyar im obom kúpil rasmalai, mliečny dezert posypaný kardamómom a mandľami. Vychutnali si ho na slnkom zaliatych schodoch na okraji cesty. Potom sa dokonca previezli spolu v rikši.

Maya sa už dávno sa necítila tak šťastne. Odkedy opustila domov, bola stále sama a spoločnosť jej robili iba zvierací obyvatelia džungle. Musela si priznať, že Kyar sa jej dostával pod kožu.

„Poďme sa prejsť k vodopádu,“ navrhol zrazu.

Do žalúdka jej spadol ľadový kameň. Vypleštila naňho oči. Na moment sa jej zdalo, že pred ňou stojí niekto iný.

„Povedal som niečo zlé?“ nechápal.

Odvrátila sa. Dych sa jej zrýchlil. Čoraz viac vnímala okolo seba ruch mesta, autá vrčali, trúbili. Telo jej začalo brnieť. Chytala ju panika. Rýchlo sa obzerala, kde by sa mohla ukryť.

„Maya,“ opatrne sa dotkol jej pleca.

Vytrhla sa mu.

Vytušil, čo sa stane, ak nezakročí. Chytil ju za obe ruky a pritiahol ju k sebe. „Maya! Dýchaj, to som ja, Kyar. Som presne ako ty.“

Pozrela do jeho vľúdnej tváre. Dych sa jej spomaľoval a brnenie ustávalo. Na malú chvíľu prestala vnímať hluk okolo nich. Boli tam len oni dvaja.

„Už je dobre. Čo sa stalo?“

Nechcela mu to povedať. Teraz si pripadala hlúpa, že sa takmer neovládla. Ešte by ju vysmial. Stačila letmá spomienka na prvú lásku a mohla to celé pokaziť.

„Asi bude lepšie, keď budeme pokračovať v ceste.“

„Fajn. Do večera sme tam.“

Kyar ju viedol posledným úsekom cesty.

Dedinka na prvý pohľad veľmi pripomínala tú, v ktorej vyrastala Maya. Pocity sa v nej začali miešať a napätie narastalo.

Prišli k najväčšiemu domcu. Pozrela na Kyara a stisla mu ruku. Vedela, čo musí otcovi oznámiť.

„Synu? Ako to, že si tu?“ Náčelníkov pohľad zablúdil k dievčaťu.

„Starý otec… on, aj ostatní členovia Rady… sú mŕtvi,“ zakončil Kyar a opísal udalosti spred troch dní.

Tvár jeho otca postupne odzrkadľovala emócie zmätenia, ľútosti a hnevu.

„Ja aj Maya sme toho názoru, že sa o nás musel dozvedieť niekto zvonka,“ ukázal rukou na spoločníčku, ktorá stále netrpezlivo čakala medzi dverami.

„Vojdi,“ pokynul náčelník a nespúšťal z nej zrak.

„Prišla do chrámu z toho istého dôvodu ako ja.“

„Kto si?“ zaujali ho jej svetlé oči.

Pozrela úskokom na Kyara. „Som Maya. Prišla som z dedinky na okraji Indie. Batagao,“ dodala a sklopila zrak.

Náčelníkove zreničky sa rozšírili poznaním. „Snáď nie si...?“

Prikývla.

„Kyar! Potrebujeme sa pozhovárať o samote.“

Maya si sadla na schody. Rozhliadla sa po nič netušiacich tvárach starcov na lavičkách, deti sa prestali hrať. Vnímala, že sa na ňu upiera množstvo očí. Zhlboka sa nadýchla.

Za dverami začula nahnevaný hlas.

„Nestrpím tu nikoho z jej rodu!“

„Ale ona nie je jej stará mama!“ Kyarovo rozhorčenie dokonca prevyšovalo to otcove.

Premkol ju strach, že ju nakoniec medzi seba neprijmú.

Dvere sa otvorili a Kyar sa o ňu takmer potkol.

„Poď,“ zavelil a vykročil von z dediny.

Maya sa obzrela. Náčelník si ju premeriaval s prižmúrenými očami. Na čele sa mu spravili dve hlboké vrásky.

Zlý pocit v nej narástol. Rozbehla sa za Kyarom.

„Nečakal som, že to otec vezme tak osobne,“ otočil sa na ňu s previnilým výrazom na tvári.

Zastavila sa na polceste do húštiny. „Aký mali spor?“

„Neviem podrobnosti,“ pokrčil plecami. „Pochopil som, že mali rozdielne názory na tigriu politiku.“

„Tigriu politiku?“

„Rada pozostáva zo štyroch členov, náčelníkov dedín, ktoré sú ohniskom zrodenia tigrolakov. Kedysi ich bolo omnoho viac. Lenže každým rokom je nás menej a menej a môj otec chce, aby sa školili len tí najlepší.“

„Ale to veľmi nedáva zmysel. Ak je nás tak málo…“

„Ja viem.“

„Dobre a čo to teraz znamená? Mám odísť preč?“ emócie ju začínali pohlcovať.

„Nie!“ vykríkol až nadskočila. „Chcem, aby si zostala. Je mi jedno, aké spory boli medzi našimi rodinami. Mňa sa to už netýka. A verím, že ani teba.“

Pozrela do jeho tmavých očí. Zalesklo sa v nich odhodlanie.

„Poď ukážem ti jedno miesto,“ chytil ju za ruku a viedol džungľou.

Zastavili na útese. Slnko bolo ešte vysoko nad obzorom. Maya kráčala pomaly k okraju. Pred ňou sa rozprestierali lesy, z ktorých vykúkali vežičky desiatok budhistických chrámov. Pohľadom zaletela pod seba. Hlboko pod ňou nebolo nič, len záplava zelenej. V tej chvíli si uvedomila, že má pred sebou novú životnú etapu. Ďaleko od domova, od všetkého, čo jej bolo také blízke. Ale aj napriek tomu cítila, že sa jej telom rozlieha pokoj.

„No?“ Kyar pristúpil k nej. Na hlase sa mu odrážala nedočkavosť.

„Nemám slov,“ vydýchla a neprestávala sa kochať výhľadom.

„A počkaj, keď to uvidíš pri západe slnka. Ešte som nestretol dievča, ktoré by som sem zobral.“

„Čo ich máte v dedine málo?“

Zasmial sa. Teraz už bol veľmi blízko. Maya si uvedomila, že jej niekoho pripomenul. Zaťala zuby. Prečo sa jej teraz pchá do hlavy?

Kyar jej rukou odhrnul vlasy z tváre. Naklonil sa. Ich pery boli veľmi blízko. Privrela oči a nechala svoje pocity voľne plynúť. Pomyslela si, že sa už v cudzej dedine nebude cítiť taká osamelá.

-

Prešli dva mesiace a tigrica usúdila, že je čas. Vykročila džungľou, mláďa s kožúškom krémovej farby pobehovalo okolo nej. Chcelo sa hrať, no matka vyzerala vážne. Prišli až na okraj dediny. Bledomodré oči striehli na každý pohyb.

Kyara zacítila skôr, ako ho uvidela. Hrdelným vrčaním upútala jeho pozornosť. Na tvári sa mu zračilo prekvapenie, no okamžite sa premenil a pomaly podišiel až k nim.

Tigrica zaujala obranný postoj, mláďa vykukovalo spomedzi láb. Keď zbadalo veľkého tigra, vystrašene sa prikrčilo. Matka ho však potisla ňufákom, nabádala ho na stretnutie s ním. Vedela, že otcov pach mu bude neznámy, no časom pochopí, kto to je.

-

„Poď, bude to zábava!“ lákal ju Kyar a z výskoku sa premenil.

Ťažko sa odolávalo jeho nadšeniu. Vedela, že to čo sa chystajú spraviť, bude nebezpečné. Navyše, z vďaky k náčelníkovi, že ju prijali medzi seba, sa snažila sekať dobrotu.

Na druhej strane, chcela tam ísť. Byť súčasťou niečoho väčšieho. Byť súčasťou svorky.

Pred ňou stáli tri tigre pripravené vyraziť.

Neďaleko odtiaľ bola železnica, kde vojaci vlakom vozili zásoby a zbrane.

Odkedy vyvraždili Radu sa nič zvláštne neudialo. Ich dedina aj naďalej zostávala ukrytá pred neželanými zrakmi. Ale možno to bola len otázka času. Ako ticho pred búrkou. Preto chodili sledovať vojakov, získavať informácie o tom, čo sa deje.

A tentoraz dostala Maya príležitosť pridať sa k nim. Túžba po dobrodružstve a vzrušenie z akcie ju naplnili adrenalínom. V žilách jej kolovala krv zvieraťa. Raz za čas potrebovala uvoľniť energiu von. Väčšinou to robila pri love, vtedy sa nechala naplno unášať magickou časťou duše. No aj to sa jej už málilo.

Potrebovala viac.

Potlačila v sebe strach z odhalenia a premenila sa.

Bežali do vnútrozemia. Plán bol jednoduchý. Vďaka zostreným zmyslom sa ako tigre mohli priblížiť a vypočuť si viac než v ľudskej podobe.

V šere zbadali neveľkú stanicu. Vlak bol odstavený, vojaci vykladali debničky s jedlom. Tigre pokračovali bližšie, mali šťastie, že hneď za koľajnicami sa rozprestierala džungľa. Vojaci však boli ostražití.

Maya zastavila v húštine. Do nozdier sa jej vkradol iný pach. Vo svetle pouličnej lampy sledovala postavy dvoch mladíkov so zbraňami v ruke. Zachytila útržok akejsi básne, ktorú jeden z nich hovoril do ticha noci:

„…pokriky nesú sa tmou,

čelíme výzve rivalov.

Vzrušenie z boja vystrieda strach.

Tvoje sny sa premenia na prach.

Protivník je niekde tam ale,

okom tigra sleduje ťa stále...“

Vtom sa ozvalo zašušťanie vysielačky.

„Byron,“ prehovoril druhý muž, „Japonci sú blízko.“

Maya stuhla. Jeho hlas… naposledy nesmelý, teraz znel autoritatívne. Dospelo. Sledovala ho z diaľky, no oči tigra jej umožnili vidieť aj črty jeho tváre.

Ravi.

Minulosť ju náhle dobehla. Vodopád, prvý bozk, nekontrolovateľná premena. To všetko vyústilo do smrti dvoch vojakov. Odohralo sa to tak rýchlo, že ani nemala čas myslieť. V tej chvíli bola iba zvieraťom, ktoré sa bránilo.

Srdce jej búšilo ako o život. Aj napriek tomu, čo sa vtedy stalo, ju prepadlo nutkanie rozbehnúť sa za ním. Znova sa s ním vidieť. Aspoň raz. Ravi pre ňu v tej chvíli predstavoval spojenie s domovom.

Vyrušili ju výstrely. Museli ich zahliadnuť. Oproti nej sa blížila rozmazaná šmuha sprevádzaná svištiacimi guľkami. Kyar prehrmel okolo a v diaľke začula aj dupot ďalších dvoch.

Mladému vojakovi venovala posledný pohľad a vytratila sa.

Netrvalo dlho a džungľa im poskytla útočisko. Zastali. Nepotrebovali sa vydýchať, v žilách im pulzovala krv obohatená pocitom moci. Neprekonateľnosti.

Oranžový tiger podišiel k bielej tigrici. Zavrčala. Chcela ho odohnať labou, no on na ňu skočil. Jemne sa jej zahryzol do krku. Tigrica zapriadla ako spokojná mačka. Boli tam len oni dvaja. Zvieracie pudy nad nimi zvíťazili.

-

Spomienka na noc, keď sa jej rozporuplná minulosť preťala s prítomnosťou, v nej paradoxne vyvolala potešenie. Bolo pre ňu vtedy zvláštne vidieť Raviho po toľkom čase. Keď prišiel do ich dediny s vojakmi, zaľúbila sa doňho takmer okamžite. Bola mladá a on bol pre ňu cudzinec, chlapec z mesta. Myslela na ich spoločné leto a na to, aké to mohlo byť krásne.

Uvedomila si, že jej city voči nemu nikdy tak úplne nevymiznú.

Ale potom tam bol Kyar. Láskavý, no zároveň s dušou plnou dobrodružstva. To, čo sa tú noc medzi nimi stalo, ich už navždy spojilo.

Jej život sa vtedy pohol novým smerom.

Zabývanie sa v dedine bolo pre mláďa výzvou. Neznáme prostredie a pachy ho rozptyľovali, nevedelo ktorým smerom sa vybrať. Maya zostávala v tigrej podobe, aby to preň bolo ľahšie.

No prišiel čas, keď sa rozhodla premeniť. Bolo to náročnejšie ako kedykoľvek predtým. Duša zvieraťa nechcela pustiť na povrch ľudskú časť, akoby mala pocit, že jej život tak bude náročnejší.

Po premene jej, ako pripomienka tohto obdobia, predsa len niečo zostalo. Už predtým zosvetlené oči, teraz zostali modré ako obloha.

Mláďa bolo v prvej chvíli zmätené, ale nebálo sa. Muselo poznať aj túto jej stránku, lebo Maya verila, že raz nastane čas, keď sa aj ono premení. Síce nikto v tigrej histórii nepoznal podobný prípad, ona však vedela, že jej mláďa je výnimočné.

-

„Naisha.“

„Hm?“ Maya zdvihla pohľad. Sedela s Kyarom na priedomí a pozorovali tigríča naháňajúce motýľa.

„Meno pre malú,“ Kyarovi sa rozžiarili oči.

„Výnimočná? Ó, áno. To sedí,“ Maya hravo štuchla do mláďaťa, ktoré do nej začalo dobiedzať.

„Tuším je hladná.“

„Skočím niečo uloviť,“ ponúkol sa Kyar.

„Nie, pôjdem ja.“

„Priznaj sa, že chceš byť iba chvíľu sama.“

Bola to pravda. Milovala svoje malé tigríča, ale už potrebovala prestávku. „Ty ma vždy vieš odhadnúť, drahý Kyar,“ na pery mu vtisla bozk a premenila sa.

Naishi jazykom prešla po chrbte, ako v deň, keď ju vrhla.

Potom sa stratila v húštine.

Bežala, vo vejúcej srsti pocítila závan voľnosti.

No pritom myslela na Naishu. Myslela na jej premenu. Bola si istá, že to dokáže. Ale kedy?

Naberala na rýchlosti, kľučkovala pomedzi stromy.

„Spočiatku sa premeny dejú pod vplyvom veľkých emócií.“ Slová starej mamy jej zrazu prišli na rozum. „Nikto ťa nesmie vidieť. A zvlášť ten chlapec, čo do našej dediny nepatrí.“

Zastavila. Zavrčala. Spomienka na Raviho v nej vyvolala chuť premeniť sa naspäť na človeka.

Hladkú pokožku náhle ovial teplý vánok. Maya privrela oči. Prečo sa jej spomienky naňho vracajú práve teraz? Obraz toho, ako ju nečakane pobozkal, v nej aj po troch rokoch vyvolal pocit nespravodlivosti. Nebola pripravená. Nedokázala ovládať premenu.

A všetko sa pokašľalo.

Stála na skalnom útese, kde sa dali s Kyarom dokopy a myslela na svoju prvú lásku. Myslela na obrad dospelosti. Na prvú premenu. Na pocity strachu a zúfalstva, ktoré ju naplnili, keď si uvedomila, čo sa stalo. Ale aj na pocit moci a voľnosti.

Keby zvládala svoje emócie lepšie, možno by bolo všetko inak a ona by bola teraz s Ravim.

Už dávno však nie je tou Mayou.

Je z nej mama.

A ľúbi Kyara.

Nahé telo pokryla srsť. Spomienky nechala na útese a rozbehla sa preč. Zmysly, zostrené magickou premenou, sa zamerali na zvuky okolo nej. Zvuky džungle. Počula šuchot lístia, škriekanie opíc a spev vtákov. Bola vo svojom živle.

Zavetrila stádo antilop. S vycerenými zubami sa zakrádala ku koristi.

Streľba.

Tigrica zastrihala ušami. Nechala antilopy tak a rozbehla sa naspäť. Vo vzduchu cítila pušný prach a smrť. S búšiacim srdcom vbehla rovno do dediny. Počula krik. Videla dym. Niekto podpálil prales.

Dvere na ich domci boli dokorán, po mláďati a Kyarovi ani stopy. Snažila sa zachytiť ich pach, keď zacítila niečo iné. Pach ako ten ich, no predsa cudzí.

Spomenula si na Kyarove slová.

Bežala doprostred dediny. Spomedzi domov vybehol tiger a vrhol sa najbližšiemu vojakovi na hrdlo. Nasledoval ho ďalší. Zmätene sa obzerala, vojakov bolo priveľa.

Zmeravela. Stislo jej srdce, keď videla Kyara. Skočil na ženu, ktorá sa objavila medzi vojakmi, tá sa mu uhla nadľudsky rýchlo. Maya spozornela. Okolo ženy sa vznášala červená aura pripomínajúca obrysy líšky. Do nozdier jej udrel zvláštny pach v plnej sile. To musí byť ona!

Žena odrážala Kyarové útoky s ľahkosťou nadradeného predátora a pálila do neho jednu strelu za druhou.

Maya bežala, v hlave mala iba myšlienku na svojho milého.

Zvuky utrpenia nesúce sa dedinou náhle prehlušil bolestný ryk. Posledný výstrel bol mierený medzi oči. Žena odhodila prázdnu zbraň, zatiaľ čo Kyarovo tigrie telo dopadlo na zem.

Maya sa zapotácala, v ušiach jej hučalo. Neprítomným pohľadom sledovala scénu. Čas v tej chvíli prestal plynúť.

Nie! Naishu nie! V hlave jej zreval ľudský hlas, keď zbadala vojaka niesť brániace sa mláďa. Žena gestom naznačila k nákladiakom.

Maya bežala zo všetkých síl. Na okamih sa jej oči stretli so ženinými. Boli chladné, surové. Maya jej pohľad tvrdo opätovala. Ešte kúsok. Žena schmatla do rúk katanu. Tigrica skočila, zuby vycerené.

Žena však bola rýchlejšia. Uhla sa a sekla.

Čepeľ preťala biely kožuch a narazila o ramenný kĺb. Kosť sa roztrieštila. Maya padla na zem, neschopná pohybu. Bezmocne sledovala, ako žena nasadá do džípu a odchádza aj s mláďaťom.

-

V spustošenej dedine sa ozývali kroky ľudí vyliezajúcich z úkrytov.

Dva tigre ležali nehybne vedľa seba. Hlava bielej tigrice spočívala na hrudi jej spoločníka. Ňufákom sa dotýkala jeho znivočenej papule. Guľka vyletela cez temeno.

Snažila sa nevnímať srsť premočenú od krvi a oči rozďavené v nemom úžase.

Kyar.

Zrevala. Ľudská polovica pochopila, že ho navždy stratila.

Bolesť v hrudi jej vystreľovala do celého tela a bila sa s tou po sečnej rane.

„Kyar!“

Tigrica vnímala z hlasu blížiaceho sa náčelníka nekonečnú beznádej.

„Syn môj…“ kľakol si k nehybnému telu. Jeho oči sa stretli s Mayinými. „Zabili ho. A ja som tomu nedokázal zabrániť. Bolo ich priveľa a…“ vzlyk mu uťal slová uprostred vety.

Maya dýchala prerývane. Prišla o všetko v momente, keď si myslela, že im už nič nehrozí. Zlo rozprestieralo krídla nad jej životom, ako keď sa obloha zaplní mračnami.

Ticho pred búrkou.

V mysli sa jej striedali obrazy tých, čo milovala a prišla o nich. Stará mama. Kyar. Naisha! Nedovolí, aby sa jej niečo stalo. Žiaľ sa zmenil na hnev.

„Zobrali Naishu,“ ozval sa náčelník, akoby jej čítal myšlienky. „Ak je aspoň malá nádej, že…“ nedokončil. S ťažkým povzdychom vstal. „Majú na svojej strane niekoho veľmi mocného,“ dodal.

Pokývala hlavou, aby dala najavo, že vie o kom hovorí.

„Je nás málo. Musíme zohnať pomoc. A musíme konať rýchlo. Nech Kyar nezomrel zbytočne.“

Odpoveďou mu bolo slabé zavrčanie. V mysli sa jej vynoril obraz mladého vojaka.

Maya cítila, ako mágia putuje po jej tele. Bola si istá, že rana sa čoskoro zahojí. A potom vyrazí na lov.