Už tretiu noc nás niekto sledoval v lese.

Bola som si toho naproste istá, aj keď sme ráno nikdy nenašli po ňom stopy. Termálny detektor by to určite bol potvrdil, ale samozrejme, vytiahnuť ho by dalo nášmu pozorovateľovi presne to, čo asi hľadá.

V dedine to nevyšlo, a čo bolo horšie, nevyšlo to verejne. My štyria cudzinci, so zvláštnymi topánkami, ledva-zmysluplným prízvukom, a podozrivo veľa peňazí, sme boli nie nemilo ale veľmi dôrazne vykopnutí.

Za čo presne, na to som ešte neprišla. Nera si myslí že písanie musí byť znak šľachty, a že ukázaním nášho „zošitu“ sme ohrozili postavenie domáceho richtára. Určite vyzeral dosť nespokojne, hlavne po tom, čo si jeho obsah prečítal. Ale presne toto veci komplikuje. To je Kristiánova teória, ktorá začala trochu ako žart: že na tomto svete majú veľmi vysoké štandardy literatúry, a zlých autorov sa zbavujú v divočine. Choď, človeče, a nenuď nás – čítaj tie bludy stromom a vtákom.

Renard je ticho, ale to nie je nič nové.

„Možno že sa urazil!“ Kristián sa smeje. „Veď on je autorom nášho osudu...“

Autor sa díva do lesa, na okraji svetla táborového ohňa.

Obráti sa Kristiánovi: „môj osud nezvládam, tak dúfam že váš nestiahnem tiež...“

Nera mi hodí neistý pohľad. Čierny humor, alebo príznak psychického stresu? Ešte na lodi sa mi prihovorila, že sa obáva o Renarda. Ten etnograf trávi svoje voľné chvíle písaním depresívnej poézie, nemohlo by to byť súčasť niečoho čo by ohrozilo plynulosť misie? Vtedy som ju uistila že písať verše o ťažkých témach je odjakživa spojené s kreativitou – vôbec to neznamená, že tie verše sú zrkadlom duše. Ale to bolo v ohrievanom kresle štíhlej, bezpečnej, a optimistickej vesmírnej lodi. Po druhom týždni na povrchu sme jeden na druhého závislí.

„Čo si myslíš ty, Peťa?“ pýta sa ma Nera.

„Musíme sa sústrediť na to, čo vieme,“ vravím. Ako schopná vedúca. „Prvé, že naše vyhostenie bola reakcia na náš zošit alebo na to v ňom, písané v domácom jazyku. Druhé, že písane texty sú na tomto svete raritou, aj keď zdanlivo každý tu vie čítať...“

Zamyslím sa. Vedia aj písať? Bude to treba zistiť.

„Tretie, že odo dňa čo nás vyhostili, každú noc počujeme niekoho blízko nášho tábora, ako chodí a nás sleduje. Čo z toho vyplýva?“

„Niekto sa uisťuje, že naozaj odchádzame?“ odpovedá Kristián.

„Alebo, niekto má záujem o nás,“ hlási sa Nera.

„Môže to byť nejaký zviera?“ pýtam sa, aj keď v duši mi to nejako nesedí.

„Ale myslela som, že tu nežije nič väčšieho než tie čudné líšky,“ Nera vraví a nervózne hľadí na jemne hýbajúce sa tiene. Má pravdu. Tie huňaté príšerky ktoré tak trochu pripomínajú pozemské líšky sú podľa satelitu, spektrogramu, aj tunajšej ikonografie najväčšie zvieratá žijúce mimo vody. Nezvyčajný balans biológie.

„Nevšimli ste si?“ odpovedá ticho Renard. „Každú noc je tu v presne rovnaký čas. A nemyslím tým po zotmení. Presne. Podľa hodiniek.“

Z vrecka vytiahne strieborne hodinky, chytrá replika domácej výroby. Ťažko na nich poznať, že vo vnútri je ich pohyb riadený nie pružinou ale kryštálom, nechávajúc viac miesta na iné, tajnejšie účely. Dvadsať minút po desiatej večer.

„Počúvajte...“

Všetci sedíme v tichu.

V lese počuť kroky, ako sa vzďaľujú. Niekto prešľapuje cez čerstvo napadané lístie. Keby som nebola tak napätá, až by som povedala že ten rytmus chôdze je mi povedomý.

„Do pekla,“ povie Kristián. „Musí to byť niekto z dediny, náročky nás straší. Chce aby sme vedeli, že nás sleduje!“

Súhlasím s ním. Chudák špión, musí mať dosť nudu, tretiu noc v divočine. Dávame si pozor: od nášho odchodu z dediny sme na naše „vymoženosti“ v podstate ani nesiahli. To, že naše konverzácie sú nezrozumiteľné, len svedčí o tom, že naozaj sme kupci a cestovatelia z ďalekej zeme.

Ľahneme si na noc. Prvú stráž má Renard.

Nedá mi to spať. Kroky v lese, zakázaná kniha, alebo zakázané písanie? Otvorím oči a vidím neznáme hviezdy.

Vtom počujem tichý zvuk jemného škrabania. Pomaly otáčam hlavou, aby som videla čo to je, a vidím Renarda s osudným zošitom v ruke. Opatrne doňho niečo vpisuje, pomaly a neisto. Skúša to asi zase v tunajšom písme – nie jednoduché, tie ezoterické znaky zavadzali aj automatizovanému prekladačovi na začiatku. Medzi teplým oranžovým svetlom ohňa a jemným strieborným jasom nočnej oblohy sa atrament na strane jemne trbliece.

Skoro ráno ma Nera zobudí, a podáva správy. Nikto vraj nič nevidel ani nepočul. Poďakujem jej a presuniem sa ku ohnisku, kde už zostávajú iba trochu tlejúce uhlia.

Je chladnejšie. Pritiahnem si cestovný plášť, a ticho z vaku vyberám pohár, aby som moju malú expedíciu nezobudila. Niekde vyhrabem ešte pár vrecúškov rýchleho čaju, a vsypem hnedý prášok do studenej vody. Zašumí keď sa termická reakcia chytí, a o pár sekúnd si hrejem ruky na čerstvom čaji. Technológia môže byť aj chuť domova sto svetelných rokov od najbližšej čajovej rastlinky.

Renard spí s hlavou na vaku, ale vedľa jeho ruky je stále ten zošit.

Vyzdvihnem ho.

Mám pocit, ako keď som bola malá, a mojej sestre som kradla diár. V podstate, ten pocit je správny, je to jeho osobný zošit.

Neprečítam ho celý, nie. Len chcem vidieť zase to čo ukázal v dedine...

Počkám na skoré šero rána. Les sa pomaly objaví obopnutý nízkou hmlou, a v diaľke vidno črty hôr. Otvorím zošit, a nájdem tú stranu, štyri dní starú.

Skoro sa zasmejem, je to až blbé. Na ľavej strane je malý náčrt kvetinky, a potom text v mojej reči:

„Ja. Človek. Mesto – dedina. Cesta. Chodník?“

Potom čiarka, a pokus o niečo dlhšie.

„Meno moje je Renard. Som z ďaleka cestovateľ. Chcem vedieť o Vás a o tomto meste. Mám rád tvorbu a hudbu, aj prírodu. Baví ma počúvať a zapisovať Vaše príbehy.“

Na protiľahlej strane sú symboly domácej reči. Renard ich okomentoval čiarami a popismi, aby ukázal ktoré zodpovedajú akej časti textu. Na spodku strany je už iba posledný komentár:

„Ale to dalo zabrať napísať!“

Pripomenulo mi to, že Renard máva niekedy aj veselý charakter. A určite to tak bolo vtedy v dedine, celkom sa mi zdalo že si svoju prácu užíva. Žeby bol prežil vyhostenie osobne? S kúskom hanby som prelistovala novšie strany v zošite.

Prekvapivo, bolo ich veľa a boli na rozdiel od tej osudnej kompletne plné. Hneď som vedela, že to nočné písanie zo včerajška nebol prvý raz. A čo viac, väčšina textu som nerozumela – všetko to bolo v tunajšom písme. Len kade-tu malý komentár. Videla som tam zase opakované tie isté symboly: cestovateľ, vedieť, príbehy. Zdalo sa mi, akoby to bola vylepšená verzia originálneho textu?

„Prichytená!“ zašepká zrazu Nera spoza mňa.

Skoro vyskočím. „Prepána!“

Rýchlo vrátim zošit na miesto. „Len som to chcela zase vidieť“ poviem Nere.

„Určite.“ Usmeje sa. „Bude to naše tajomstvo, ale priznaj sa,“ ukáže na spiaceho Renarda, a pridá tichšie, „priznaj sa že máš obavy o ňom.“

Nič nepoviem, ale prikloním hlavu.

Ranná chôdza nás konečne privedie ku hlavnej ceste. No, teda, čo sme si mysleli že je hlavná cesta. Rovná a vyložená kameňmi, s obežnej dráhy jasne vidno spleť podobných ciest ako sa rozvetvujú medzi morom a upätím hôr. Jediný problém, že väčšina z nich nie sú využité.

„Hádam tu stratíme nášho kamaráta,“ vraví Kristián, ako po ceste odbočíme na juh, smerujúc preč od hôr. „škoda, bude mi chýbať!“

V dedine sme sa pýtali, kto vybudoval cesty, prečo aspoň tu po nich nikto nechodí, a prečo nevedú do miest. Dostali sme na to rôzne odpovede, ale v tom istom zmysle, a to jednoducho že ich vystavali dávno, a že už im neslúžia. Žiadna vojna, žiadne zbytky impéria. Len akoby na cesty zabudli, alebo ich zaujalo niečo nové.

Kilometer po kilometri objavujeme nový svet. Stará cesta vedie dolinkou medzi dvoma pahorkami, a stromy sa pomaly menia na vyššie a farebnejšie. Po niekoľkých hodinách chôdze sa pred nami rozprestiera pestrá kopcovitá krajina, preseknutá trblietajúcou sa riekou. V diaľke vidno po jej toku nižšiu a rovnejšiu pláň. Naša cesta sa zatáča tu na poslednom väčšom pahorku, akoby nám chcela dať pekný výhľad, a serpentínou schádza do doliny.

„Aha, vidím tam ďalšiu dedinu!“ povie Nera.

Naozaj, na mieste kde rieka obteká dva kopce, vidno budovy a veterný mlyn.

„Pôjdeme tam,“ rozhodnem.

„Vyzerá to skôr ako malé mesto,“ pridá Kristián. „Ak je tam viac ľudí, môžu tam byť užitočné informácie... mapy, alebo odpovede na naše otázky!“

„Odhadujem to na dva, tri dni chôdze,“ počíta Nera. „Nebolo by múdrejšie vrátiť sa k našej doprave, a premiestniť sa bližšie?“

„Nechcem sa vrátiť,“ odpovedá Renard. „Aj tak by nám trvalo deň aj niečo vrátiť sa. A... ak nás hľadá, mohol by vidieť priveľa.“

„Myslíš že stále nás sleduje?“

„Nepáči sa mi že tak dlho šiel za nami. Stále naňho myslím.“

„Nemáme sa prečo vrátiť,“ poviem. „Zásoby máme, a aj tak chceme študovať aj tieto cesty a lesy. A ak nás stále niekto pozoruje, alebo stráži cestu naspäť do hôr, je to zbytočné riziko.“

„Súhlasím,“ povie Kristián. „Zvykol som si na jednoduchý život. Ako máme porozumieť domácim, ak sa prevážame cez oblohu na ohnivom koči?“

Po obede začneme schádzať serpentínami. Cesta je tu miestami čiastočne zosunutá, a svahy sú obsypané fialovočervenými kvetmi, ktoré rozváňajú jemne sladko. Keď vstúpime na spodok doliny, zbadáme že cesta sa tu otáča a vedie pozdĺž potoka.

„Dovedie nás ku rieke!“ ukazuje Kristián.

Dolina je chladnejšia a má tichú vôňu húb. Pokračujeme po ceste.

„Vo vode sa niečo hýbe!“ povie prekvapeno Renard.

Naozaj, v tôni stromov medzi skalami sa vo vode niečo metá.

„Je to had!“ vraví Nera.

Had vymrští hlavu z vody, ukazujúc okrúhle ústa plné ostrých zúbkov.

„Nie, je to akýsi červ, aspoň tak vyzerá!“ vraví Kristián.

Had-červ sa nechá prúdom niesť, ale po pár metroch sa hlavičkou uchytí novej skaly, tentoraz v slnku. Ako sa dívame, jeho farba sa pomaly mení z svetlohnedej na tmavozelenú. Okolo neho, hlbšie, vidno viac takých rias, ako sa držia na skale.

„Fotosyntéza!“ poviem.

„Ale tie zuby? Len sa nimi drží?“ pýta sa Nera.

„Nechcem to vyskúšať na mojej nohe,“ povie Kristián, a rukou imituje tvar hlavy toho čudného tvora. Prsty si zovrie na lýtku, a imituje desivú bolesť.

Zasmejem sa: „A na futbal ťa nezobrali? Chudák si skončil s takým talentom ako úbohí medziplanetárny bádateľ.“

„Ale veru, musíme si dávať pozor, ak chceme prejsť rieku,“ Nera povie. „Tie potvory sa vedie dobre ukryť.“

Prichádza večer, a popri chôdzi sa začíname rozhliadať po dobrom mieste na tábor, a v slabnúcom svetle zbadám niečo zaujímavé.

„Pozrite, myslím, že je tu pozostatok nejakej stavby!“

Priblížime sa k... dverám? No, nie sú to dvere. Na jednej aj druhej strane cesty je kamenný stĺp asi tri metre vysoký, premostený na vrchu lesknúcou sa oceľovou tyčou.

„Písmena!“ vyriekne Renard!

„Naozaj!“ pribehne Nera.

Na každom stĺpe sú machom obrastené slová.

„Vieš to prečítať?“ pýtam sa Renarda.

„No, nie som si istý, treba to očistiť. Tuto to nerozoznám,“ vraví, a prstom sa dotkne machu.

Ako stará chrasta, mach sa ľahko odlepí a jemne spadne na zem. Pod machom sa blesknú písmena akoby vyliate striebrom.

„Nechcel som...!“ povie Renard.

„To nič, to nič, čo je tam napísane?“ odpovedá Kristián.

„Kontrola... kontrola vstupu,“ pomaly číta Renard.

„Žeby to niekedy bola colnica?“ pýta sa Nera.

„Je to možné,“ vravím. „Renard, urobil by si kresbu toho všetkého? V meste sa na to skúsime spýtať.“

„Skúsim to,“ odpovedá, s neistou tvárou.

“Spravíme tu tábor,“ rozhodnem. „Zajtra sa poobzeráme, či tu nezostalo niečo iného po tej colnici.“

Navečeriame sa v tieni vstupnej brány zabudnutej cesty.

Dnes mám prvú stráž ja. Sadnem si o strom, trochu ďalej od cesty. Ostatní sa prichystajú na spánok, a oheň pomaly hasne.

Dívam sa na cestu, po ktorej sme dnes zišli. Vo vode kedy-tedy počuť špľachnutie, a viem si predstaviť riasovite hady-červy ako sa presúvajú z jednej skaly na druhú. Vstanem, že sa na nich idem pozrieť.

Neviem prečo, ale ako prechádzam popri bráne, otočím sa a pozriem sa cez ňu na cestu. Okamžite ma zmrazí pohľad.

Oproti mne stojí postava, ktorá akoby naraz svietila a do seba vťahovala svetlo. Postava ktorá sa mi naraz zdá povedomá aj hrôzostrašne iná.

Postava s Renardovou tvárou, ktorá sa začína hýbať ku mňe.

Zvriesknem.