yerry
Hovoriť o Enochovi Wallaceovi, tichom strážcovi na prahu kozmickej prázdnoty, znamená hovoriť o drvivom bremene nesmrteľnosti, ktoré spáli na prach každú detskú ilúziu našej rasy. Tento text dobre zachytáva trpkú symetriu Simakovho diela: zatiaľ čo sa ľudstvo vo svojej nekonečnej, krvilačnej arogancii potáca na okraji jadrového vyhladenia, jeden osamelý smrteľník, uväznený v bubline bezčasia, nesie na pleciach svedectvo celých galaxií. Simak tu, rovnako ako tí najväčší kronikári padlých ríš, predkladá neúprosnú obžalobu našej pýchy, no z popola ľudských zlyhaní zároveň dvíha ten najvzácnejší a najzúfalejší dar – súcit. Lebo v konečnom dôsledku, keď utíchnu všetky vojny a starí bohovia odvrátia zrak, nezostane po nás nič iné, len táto melancholická hĺbka samoty a tichá viera, že aj my, stratené deti prachu, raz nájdeme svoje rozhrešenie medzi hviezdami. –– Simak patrí k mojej autorskej špičke.
12.05.2026
