MARIANNE (2019-2019)

S hororovými seriálmi to vie byť niekedy ošemetné. Nie je ich veľa a navyše kvalita často kolíše. Že ich vie, dokázal najmä Mike Flanagan (The Haunting of Hill House, The Haunting of Bly Manor, Midnight Mass). No okrem jeho tvorby vyčnieva už máločo. Avšak, v roku 2019 sa celkom nenápadne objavil francúzsky seriál Marianne. Možno mnohým z vás ušiel, možno ste mu iba nevenovali pozornosť. Predsa len, Netflix nie je známy kvalitou svojej hororovej produkcie. Ale podľa mňa Marianne za pozornosť stojí. Prečo? Vysvetlím.

Ako veľká väčšina hororových fanúšikov, aj ja mám rád francúzsky horor. Tamojšie desivé príbehy štandardne stoja na surovosti a brutalite, ktorá však nepôsobí prvoplánovo, vždy má hlbší význam a tvorcovia sa ňou snažia demonštrovať dôležité aspekty príbehov. Väčšinou sa opierajú o realistickú premisu, nie o nadprirodzené zlo, ale naopak o to, ktorého sme schopní my, ľudia. Čakal som preto podobný typ príbehu aj od tohto seriálu. Mýlil som sa.

Režisér a scenárista Samuel Bodin (môžete ho poznať aj ako režiséra filmu Cobweb z minulého roka) si síce berie v rozprávačskom umení príklad z francúzskej filmárskej školy, no zďaleka nie len tej hororovej. Sčasti je to výhoda, sčasti niektoré prvky trochu uberajú atmosfére (najmä tie humorné). Ale o tom neskôr.

Marianne je nadprirodzeným hororom so všetkým, čo k nemu patrí. Dej sleduje úspešnú spisovateľku hororovej série s Lizzie Larck a tajomnou bytosťou menom Marianne. Ako prvé našincovi (obzvlášť autorovi) udrie do očí rozdiel medzi tým, keď je niekto úspešný spisovateľ na Slovensku a vo Francúzsku. U nás to znie skoro ako oxymoron.

Hlavná hrdinka, Emma Larsimon, žije bohémsky život a práve napriek nevôli fanúšikov uzavrela svoju hororovú sériu. Chce sa začať sústrediť na vážnu literatúru. Lenže na autogramiáde ju vyhľadá kamarátka z detstva, ktorej mama je veľká fanúšička Marianne a nevie ju prestať čítať. Tvrdí, že je skutočná a posadla jej dušu.

Emma si totiž Marianne nevymyslela. Kdeže! Jej príbehy sa spisovateľke snívajú už odmalička, pretože Marianne existuje. Je to čarodejnica, nevesta samotného diabla. A posadla Madame Daugeronovú. Jej dcéra sa pred Emmou radšej obesí, akoby sa mala vrátiť domov a prežívať ďalej peklo. Tak sa Emma rozhodne vrátiť do svojho rodného mesta, aby dokázala, že nad ňou nemá Marianne nijakú moc. Je presvedčená, že je len výplodom jej fantázie. Lenže staré zlo sa prebúdza a nikto nebude v bezpečí. Jej rodičia, kamaráti z detstva ani ona sama.

Mimochodom, práve predstaviteľka hlavnej hrdinky Emmy, Victoire Du Bois, je jedným zo základných kameňov úspechu. Jej stvárnenie bohémskej, ale nočnými morami a vlastným svedomím trýznenej spisovateľky pôsobí vierohodne. Keď má byť cool, je cool, keď má byť zraniteľná, naozaj sa o ňu bojíte, a keď vás má srať... To sa jej darí asi najviac. No po väčšinu seriálu sa budete na jej prítomnosť na obrazovke úprimne tešiť.

Od začiatku sa príbeh prezentuje silnou atmosférou a zaujímavou zápletkou. Wes Craven raz povedal, že ak efektívne vydesíte diváka na samotnom začiatku filmu, bude sa báť až do konca. Lenže na epizódne členený príbeh sa táto filmárska zásada až tak dôkladne aplikovať nedá. Napriek tomu sa však tvorcom darilo držať diváka v napätí počas všetkých ôsmych častí. Ako sa im to podarilo? Využitím mnohých hororových poznatkov a, dalo by sa povedať, až legendárnych scén.

Áno, Marianne v zásade neponúka nič extrémne originálne. Hororový fajnšmeker spozná notoricky známy jump scare z Exorcistu trojky, pre nemecký expresionizmus ikonické využitie hry svetla a tieňa s rukou berúcou dušu ako vystrihnutou z Murnauovho Nosferatu (1922), hračku inšpirovanú Chuckym, detskú riekanku pripomínajúcu Freddyho Kruegera z Nočnej mory v Elm street, či scénu, ktorá vám ihneď bude evokovať klimax Kingovho Cuja. Ale nič z toho mi akosi nevadilo. Že sa dej občas uberá cestou klišé a efektívne spája hororové prvky, ktoré fungujú v iných snímkach? No a čo? Taký Tarantino robí podobné „pocty“ jeho obľúbeným filmom neustále.

Marianne je dôkazom toho, ako sa dajú využiť poznatky a láska k hororovému žánru a logicky integrovať známe prvky do vlastného príbehu. Všetky klišé fungujú, nenútené odkazy na iné filmy ma príjemne zahriali. A ponurá atmosféra vďaka nim neklesá, naopak, pomáhajú ju umne budovať, namiesto toho, aby ju parodovali.

Bodin dokonca v príbehu využíva aj humor, ktorý je často v hororoch katom napätia (opäť raz obviňujúco zazerám na teba, Mníška). No azda aj vďaka tomu, že sú vtipné momenty rozložené na osem epizód, až tak veľmi nebijú do očí. Navyše, väčšinou neprichádzajú v situáciách, kde by atmosféru kazili. A, čuduj sa svete, dokonca vedia byť aj naozaj vtipné. Hoci sa priznám, že niekde v polovici seriálu mi miestami začali prekážať. Rovnako ako niektoré rozhodnutia hlavnej postavy, ktorú sa tvorcom podarilo v istých momentoch vykresliť v maximálne nelichotivom svetle. Ak však prečkáte trochu menej výrazný stred (vôbec to nie je ťažké), Marianne vás odmení, že ste pri nej ostali až do konca.

Záver: Vo všeobecnosti hodnotím tento francúzsky zárez na pažbe nadprirodzeného hororu veľmi kladne. Nie nadarmo vďaka nemu dostal Bodin možnosť režírovať už spomínaný Cobweb. Hoci ten nedopadol zďaleka tak dobre, najmä kvôli mnohým nelogickostiam. V Marianne sa však režisér a scenárista sústredil na zachovanie naozaj nepríjemnej atmosféry, nenútene využil množstvo efektívnych hororových prvkov a dokázal znalosť žánru. Hoci sa nevyhol prešľapom, nijako výrazne zážitok z pozerania neovplyvnili. Rozhodne budem zvedavý na to, s čím príde ďalej. Zatiaľ si zapnite Marianne. Ona sa vám za to odvďačí. Nesmie dopustiť, aby sa na ňu zabudlo. A ja som to nechcel dopustiť tiež.

Marianne/Marianne

Krajina pôvodu: Francúzsko

Výroba: USA, Netflix, 2024, 8 x 37-52 min

Jazyk: francúzsky

Žáner: horor

Réžia: Samuel Bodin

Scenár: Samuel Bodin, Quoc Dang Tran

Hudba: Thomas Cappeau

Hrajú: Victoire Du Bois, Lucie Boujenah, Tiphaine Daviot, Ralph Amoussou, Bellamine Abdelmalek, Mehdi Meskar, Alban Lenoir, Mireille Herbstmeyer a ďalší