The Cell - ktovie, ako sa bude tento film volať na Slovensku, so svojhlavosťou našich prekladateľov sme už oboznámení viac ako je potrebné - je dielo, ktoré sa podľa niektorých pohybuje medzi Matrixom a Mlčaním jahniat (ako spomenul Dušan Kudrec vo svojom článku na stránkach www.scifi.sk). Nie podľa mňa.

Než sa pustím do rozoberania tohto filmového diela, musím priznať, že som sa na predpremiéru The Cell veľmi tešil. Upútavky v kine boli súhrou úžasných vizuálnych efektov, neuveriteľných výkonov hercov (a ich kaskadériek a kaskadérov) a celkom zaujímavého náčrtu príbehu. O príbeh mi ale ani vôbec nešlo. Som trošku blázon do dizajnu a tento film zaručoval priam 100% vyžitie sa.

Dej sa rozbieha v dvoch líniách. Catherine Deane (Jennifer Lopez) je detská psychologička, ktorá je súčasťou projektu liečenia pacientov v stave kómy. Pomáha jej v tom prístroj, pomocou ktorého vie preniesť svoje ja do mysle a vnútorného sveta pacienta. Takto formulovaná sa snaží pomôcť pacientom prekonať ich strach alebo sklamanie.

Carl Stargher (Vincent D'Onofrio) zabíja mladé ženy. Na približne 40 hodín ich zatvára do malej miestnosti, so sklenenými stenami, ktorá sa postupne napĺňa vodou. Čo s nimi ale robí potom, keď už ich dušička opustila náš svet, je iba pre silnejšie žalúdky. FBI je ale výkonné a podarí sa im Carla zadržať. Žiaľ ale nie je schopný vypovedať. Jeho chorobná schizofrénia ho doviedla až do komatického stavu, z ktorého sa nikdy nemusí prebrať. Malý háčik je v tom, že jedno dievča ešte chýba a iba Carl vie, kde sa nachádza.

Dúfam si každý vie domyslieť, čo bude pokračovať. Catherine vstupuje do imaginárneho sveta zabijáka a psychopata. To už nie sú detské sny a ich zmarenia. To je svet ega, superega a vlastného Carlovho ja, ktoré spolu existujú. A voda plní sklenenú banku stále rýchlejšie...

Režisér Tarsem Singh, ktorý týmto filmom debutuje na striebornom plátne, plne vaužíva svoje poznatky z tvorby hudobných videoklipov a reklám. Jeho štýl je nepredvídateľný, psychologicky citeľný - napríklad v miestach plynulého prechodu zo sveta reálneho do sveta prízrakov. Ťažko ho definovať. Tak ako tento film. Zostáva vám ležať v žalúdku, neviete, čo ďalej. A rozmýšľate sami nad sebou...

Jennifer Lopezová sa vzpiera kamere a chce nás presvedčiť, že predsa len niečo z tých hodín herectva pochytila, no jej rola je napísaná tak, že sa z nej ani veľa šťavy vytlačiť nedá. Jediný, kto dostáva dosť púriestoru je Vincent D'Onofrio, ktorý sa prezentuje vo vynikajúcej forme. Ako herec, úžasný chameleón postáv a ich vnímaní. Ostatných ani nie je potrebné spomínať.

Kulisy a kostými - jedna radosť. Od labutích šiat cez panoptikum vrahových obetí až ku kaplnke, všetky v úžasnej podobe a jedinečnom spracovaní, ktoré berie dych. Kamera je vedená vynikajúco - strihy a prechody z jednej scény do druhej. Púra sugescia. A hudba. Táto hudba sa ale musí písať s veľkými písmenami. Je podmanivá, ide pod kožu, k jednotlivým nervom vo vašom tele a začína si s nimi pohrávať ako sa jej zachce. A jej sa veru chce...

Tento film možno môže niekto nazvať mixovaným Matrixom a Malčaním jahniat. Ja ho nazývam The Cell.