Vesmír je mimoriadne vďačné miesto, najmä čo sa týka nepríjemných spôsobov ako umrieť. Vesmírna loď je ešte lepšia, a ak by sa to malo hodnotiť podľa hollywoodskej filmografie, asi by platilo že čo astronaut, to masochistický blázon so samovražednými sklonmi. Našťastie pre nás divákov to znamená, že vesmír poskytuje nepreberné množstvo námetov pre filmy, pri ktorých človeka mrazí na zátylku.

Najnovší výtvor spadajúci do kategórie „vesmírna cesta dopadne sakramentsky zle a posádka bojuje o život“ sa pôvodne ani nemal dostať na plátna kín – scenárista Travis Milloy (prakticky neznámy) ho plánoval ako amatérsky film s minimálnym rozpočtom a považoval ho za príliš temný pre bežného diváka. Film však padol do oka producentom z fabriky na sny, réžiu dostal Christian Alvart (zatiaľ známy len výborným nemeckým psychothrillerom Antikorper) a produkciu do rúk uchopil Paul W.S. Anderson. Ten síce nie je práve zárukou najvyššej kvality, ale po filmoch ako Horizont Udalostí, Resident Evil: Apocalypse a Exctinction, či Death Race, má dosť skúseností s vesmírom, akciou a nechutnými príšerkami. Pandorum sa tým stalo o niečo menej temným filmom, ale získalo slušný rozpočet, ktorý Alvart s Andersonom využili do posledného centu.

Na palube lode Elysium sa z hibernácie prebudia dvaja členovia posádky – desiatnik Bower (Ben Foster – napr. „Anjel“ z X-Men 3 alebo Noc dlhá 30 dní) a poručík Payton (Dennis Quaid). Ledva si pamätajú ako sa volajú, pričom loď vyzerá až podozrivo zanedbane a po posádke ktorú mali vystriedať nie je ani stopy. Bowerove pátranie po tom čo sa vlastne stalo, keď ho v tme sprevádza len hlas Paytona vo vysielačke, rýchlo odhalí, že v studených chodbách sa skrýva niečo, nebezpečné a dosť hladné. Vlastne sa to, ani príliš neskrýva, keďže tvorcovia filmu odhalili tvár miestneho „dravca“ možno až príliš skoro. Ale našťastie tým nevyčerpali všetky prekvapenia.

Boj o život a útek sa odohrávajú v príjemne stiesnených interiéroch, ktoré sú striedavo alebo úplne tmavé, alebo osvetlené blikotajúcim svetlom. Na rozdiel od filmu Eden Log, ktorý Pandorum dosť pripomína (temné priestory, strata pamäti), sú tento krát kamera a osvetlenie pod kontrolou, takže divák nemusí celé minúty zisťovať čo sa to vlastne na obrazovke deje. K odhaľovaniu minulosti a pachteniu sa labyrintom Elysia sa pridá ešte jedna nutnosť, a to snaha o záchranu lode pred jej konečnou skazou.

Tu treba pochváliť tvorcov za na prvý pohľad maličkosť, ktorá však film posunula o kvalitatívnu priečku vyššie. Dej sa totiž odohráva v dvoch súbežných rovinách: prvú z nich, tú akčnejšiu, má na ramenách Ben Foster, ktorý sa svojej úlohy zarputilého bojovníka zhostil takmer bez chýb. Druhá dejová línia je skôr psychologická až psychopatická – a Dennis Quaid ukázal, že je starý profesionál zvládajúci aj minimalistické hranie. Striedanie zápasu s krvilačným nepriateľom a nepriateľom oveľa subtílnejším, no rovnako nebezpečným, dáva filmu svojráznu dynamiku, takže aj keď neprináša nič prevratné či revolučné, dokáže človeka bezpečne pripútať ku kreslu. Ostatní herci len sekundujú (aj keď na Antje Traue je určite príjemnejší pohľad než na Ripleyovú) a dvojica Foster s Quaidom nezlezú z obrazovky, čo je v tomto prípade len dobre.

Názov filmu, Pandorum, je zároveň aj menom pre vesmírne šialenstvo, ktoré hrá v deji rozhodujúcu úlohu – no Pandorum nie je hlbokomyseľne sa tváriace pitvanie ľudských fóbií . Je to čistokrvný béčkový survival, kde ide o zábavu, napätie a sem-tam aj klasické ľakačky. Film je sympaticky pochmúrny a klaustrofobický ,a ukončenie je vcelku príjemným osviežením – aj keď prirovnaniam k Votrelcovi či Horizontu Udalostí netreba veriť na slovo.

Logickým chybám, z ktorých sú niektoré naozaj dosť zjavné, sa totiž na nešťastie nepodarilo vyhnúť, a vražedné príšery sa odhalia v plnej kráse dosť skoro, takže konečné odhalenie všetkých tajomstiev už nemá tú správnu razanciu. Napriek tomu ide o nadpriemerný kúsok ktorý je možné len odporučiť – s tým, že najlepšie je ho sledovať v nočných hodinách a v úplnej tme.