Jazda

.
Podporte scifi.sk
Z vyrezávaného dávkovača vytiahol 5-vrstvovú papierovú vreckovku a otrel šmuhu na veľkom zrkadle v kúpeľni. Uvoľnil sa. Hľadel na svoju starostlivo upravenú bradu. Prizrel sa bližšie, natiahol sa za pinzetou a vytiahol si chlp obočia, ktorý sa podľa neho k nemu nehodil. Už to bolo dokonalé. Usmial sa.
Tešil sa na dnešný večer. Páčila sa mu. Bola .. iná. Nie jeho štandard, ale mal chuť na zmenu. Váhal, že či až takú veľkú, ale zatiaľ to fungovalo. Prezrel si maily, Len zopár detailov na dvoch konferenciách, kde mal byť hlavným rečníkom. Odoslal výsledky svojich analýz. Je už sedem desať. Usmial sa. Hovorila mu, ako keď od nej niekto chce niečo v práci po tretej, tak má smolu. Tak si ten program na Architektonickom sympóziu pozrie až zajtra. „Aj zajtra je deň,“ zaznel mu v hlave jej hlas. Usmial sa viac. Boli spolu raz na večeru a už má pocit, že má na neho dobrý vplyv.
Snažil sa nehľadieť na hodinky každú minútu. Nepáčilo sa mu, že sa mu možno až príliš dostala pod kožu. Príde. Aj prvýkrát meškala. A mešká vždy a všade, povedala. Povedala to hrdo, so smiechom. Také bolo každé jej vyjadrenie. Dáva to vôbec zmysel s takým človek, keď on si tak zakladá…
Jeho niť myšlienok sa pretrhla, ako prichádzala k stolu. Usmievala sa, čašník jej niečo hovoril a ona ho nepočúvala. Hľadela na neho. Mal pocit, akoby práve teraz pre ňu existoval len on. Smial sa na svojom vlastnom pocite. Ako malý chlapec.
Prišla k stolu a pobozkala ho.
„Nie je mi ľúto, že meškám,“ povedala sebavedome a jemu sa veľmi páčilo, ako to povedala. Jemu to tiež nebolo ľúto. Nič mu nebolo ľúto. Bola tu a to bolo jediné, na čom záležalo.
Hovorila mu všetko čo jej prišlo na um, veľa sa pýtala a on bolestivo cítil, ako odpovedá po minúte zamyslenia. Smiala sa na ňom. Žiadne pán doktor to a ono a je to génius svojej generácie a treba ho počúvať. Skákala mu do rečí, prekrúcala čo myslel a bavila sa na jeho zmätení. Aj to bolo pre neho nové. Bol tak neistý. Nevedel čo má robiť. Nedokázal sa vopred pripraviť.
V strede večere trochu zvážnela.
„Ako to máš s rýchlosťou?“ opýtala sa. Mal pocit, že ho skúša.
„Čo myslíš?“
„No, ja milujem rýchlosť,“ usmiala sa a dala na stôl malý tmavý predmet.
Na kľúčoch auta bol zlatý býk. Nápis Lamborghini ho uviedol do obrazu.
„Chodievaš na okruh?“ pýtal sa zvedavo. Neprekvapovalo ho, že si užíva rýchlu jazdu, ale nemal dobrú predstavu odkiaľ mala prostriedky. Pýtal sa sám seba, či ho mohla niekde ukradnúť, možno si ho požičať. Akoby mu čítala myšlienky.
„Život je otázka priorít,“ zašepkala sprisahanecky. „Poznáš tento obrázok?“ Vytiahla mobil a ukázala mu schátraný dom a pri ňom zaparkované krásne športové auto. Áno, videl tento obrázok. Rozdiel medzi domom a búdou pri ňom, bol len vo veľkosti. A ani ten rozdiel nebol priveľký. Fakt? Toto?
Zobrala mu hlavu do rúk. Tak nejak hravo, až smiešne ho pohladila.
„Poď fešák, zajazdíme si,“ žmurkla. Takto sa ženy predsa nesprávajú! Bol šokovaný. Nič na svete by ho neodhovorilo od tohto návrhu. Nič. Siahol po svojej peňaženke a ona mu položila ruku na jeho. „O tom som sa postarala. Viem sa o vás postarať, pán doktor.“ Odviedla si ho za ruku a on len poslušne šiel. Takmer za ňou bežal, takmer skákal.
„Nie je to naozaj tvoj dom, však?“ opýtal sa keď sa znovu dokázal nadýchnuť po veľkom zrýchlení. Jazdila ako blázon, šla príliš rýchlo, ale nedokázal jej k tomu nič povedať. Sám nikdy neprekračoval rýchlosť, ale jej akosi .. veril.
„Jasné že je, ale viem že mi neveríš. Preto sa tam ideme pozrieť.“ Znovu pridala a jeho odpoveď mu ostala v hrdle. O mesiac ide na sympózium najkrajších architektonických návrhov sveta a všetky by ich spálil a navždy zničil, len aby sa pozrel na ten hrozný domec .. a ju v ňom.
Spomalila. Stlačil tlačidlo a okno sa rýchlo otvorilo. Vystrčil hlavu. Poškrabala ho na chrbte. Nie, nevystrčil jazyk. Či áno?
Znovu pridala. Chvíľu ešte vydržal vietor v tvári a potom sa vrátil spať. Ťažko sa mu triafalo tlačidlo, tak okno zavrela ona. Z priehradky vybrala keks a dala mu ho du úst. Radostne ho schrúmal.
Blížili sa k domu, tak spomalila a odopla mu pás, nech je mu pohodlnejšie. Ako predpokladala, zliezol do priestoru na nohy a veselo dychčal s vyplazeným jazykom. Oči len na nej.
Otvorila dvere a radostne vybehol von, motal sa okolo jej nôh a ona sa ho snažila hladiť, ako skákal a ňuchal. Priviedla ho k búde, nasadila mäkký obojok na dlhej reťazi.
„Dobrý chlapec.“

nenasytnik

nenasytnik
Ak nepíšeš dobre budem tebou pohŕdať, ak píšeš dobre budem ti závidieť.

Diskusia

Nebuzardar
V pohode magický realizmus a inak tú fotku Lamba pri búde poznám aj ja :) Dosť si vyžmýkal z oboch tých tém, čo sa dalo no
25.05.2024
BlackTom
Dobre napísané, pobavilo to a v závere pekne vypointované.
Super!
25.05.2024
YaYa
Oj! :D Veľmi fajný textík, páči sa mi, že sa dá brať aj symbolicky, ale aj nie :D
26.05.2024
Lucika
Tak to sa vyvinulo nečakaným smerom :D
26.05.2024
Olex
Ahoj,
dobrá poviedka, páčila sa mi:)
26.05.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.