Októbrové básne 2
Spooktober 2023
Halloweensky outfit
Po roku sa vraciame, tam kde sme prestali,
zo skríň a truhlíc, vyťahujeme maškary.
Zvyky sprvu cudzie, už sa udomácnili,
ratolesti v oblekoch, škemrajú o maškrty.
Treba byť však na pozore, myslieť na prítomnosť,
nie každý s maskou, dodržuje cnosť.
Monštrám je hej, ľahko sa splynú s davom,
aby sme o chvíľu, nestáli nad novým hrobom.
Strašidelná bábika
Už nastala noc, v tvojej izbe tma,
teba to však netrápi, tvoj záujem má hra.
Chorobné svetlo monitora, svieti ti na tvár,
zrazu však cítiš, na šiji očí pár.
Náhle sa otočíš, sťa srnka splašená,
izba je prázdna, v kúte len bábika.
Stará a otrhaná, sedí priam zronená,
Rokmi je sklonená, smutná a zabudnutá.
Strach však pominul, hneď ju z mysle spustíš,
po chvíli však opäť, niečo nedobré cítiš.
Otáčaš sa pomaly, skúmajúc očami,
"Prečo je bábika, tam predo dverami?"
Hlas sa ti zasekne, v ústach ako na púšti,
len bábikin hodváb, jemne pri uchu šuští.
Tekvica
Čo sa to deje, na tekvicovom poli?
Prečo sa tam združili, veľké húfy molí?
Čudné zvuky, šíria sa naďaleko odtiaľ,
Čím ich veru farmár, každé ráno polial?
Čudesná postava kráča, sťa spitý námorník.
Čo sa stalo v noc, keď z domu niesol sa krik?
Kam sa jeho žena podela, mladá a krásna,
jej krásu ocenila, aj nejedna žena?
Teraz sa prechádza, blúdi a stená
žadoní o mäso, čerstvé a krvavé.
V mysli má prázdno, zabudla už mená,
len jedno vie: Ako bolí srdce zlomené.
Skrútený
Večerná romantika, skorý západ slnka,
vydali ste sa na prechádzku, do hlbín lesa.
Jeseň sa už hlási, kde-tu zblúdilá srnka,
prebehne pred vami, milej srdce plesá.
Náhle sa však zastavíte, miesto radosti strach,
keď vám vietor prinesie, dáky čudný pach.
Spolu sa však nebojíte, vpred teda smelo,
máte však pocit, že tak zapácha telo.
Nakoniec objavíte, prázdny starý dom,
vôkol neho do jedného, pokrútený strom.
Strach vás hneď precitne, vrátiť by ste sa chceli,
v tom však znenazdajky, dvere sa rozleteli.
A v nich čudná postava, jak stromy skrútená,
do diaľky sa rozlieha, vašich výkrikov ozvena.
Nenájde vás nik, les je vaším hrobom,
ježibaba zákerná, nedelí sa s Bohom.
Kryštál
Na zimu sa tešia všetci, starí či mladí,
snehuliaka či iglu, každý si hneď postaví.
Nevedia sa dočkať, nebeského páperia
keď Perinbaba ako malá, od radosti vystrája.
"Prvé vločky sú tu!" kričia zvesela,
v snehu sa zas zvrhne, poriadna mela.
Deti ústa dokorán, vločky chcú si nachytať,
vzápätí však do jedného, začnú strašne nariekať.
"Čo je to za nepodarok, štípe nás a reže,
ako keby nás prebodávali, najostrejšie nože!"
Strhne sa panika, každý beží dnu,
nestihne to však nik, vydaní sú osudu
Vločky sťa kryštály, noria sa kam môžu,
neunikne veru nik, nebeskému nožu.
Keď prestane snežiť, pohľad je to krutý,
celá zem je pokrytá, kúskami detí.
Vlkolak
Noc je tmavá zamračená, mesiaca niet vidno,
niekto zúfa, tulák dúfa, že nastane ráno.
Tmy sa bojí už od detstva,
v noci nie je členom ľudstva.
Šelma sa v ňom prebúdza, šialená a besná,
bludičky mu osud šili, cez krvavé krosná.
Vlkodlačí rod prekliaty, prijal ho za svojho,
s nimi vraždí, kradne, ničí, až do dňa súdneho.
Preto v noci zamykajte, nedbajte na klopanie,
najmä vtedy ak sa zvonku, ozýva temné zavýjanie.
Mimozemšťania
Netúlaj sa po lúkach, zatiaľ čo mesiac žiarivo svieti,
takto návštevníkom naleteli, veľké húfy ľudí.
Pohľadom ťa spútajú, ako bájna Medúza,
nemáš viac kontrolu, si jak prázdna váza.
Vezmú ťa do svojho korábu,
neľudské pokusy na tebe vykonajú,
nedoprajú ti dôstojného pohrebu,
miesto toho ťa ako odpad, na smetisko dajú.
Preto vyvaruj sa svetiel, čo poletujú jak bludičky,
inak ako odsúdenca, vopchajú ti hlavu do slučky.
A beda tomu, kto vkročí na pole s obrazcami,
môže sa pripraviť, na stretnutie s mimozemcami.
Duch
Som tu, a či nie?
Vníma niekto moje vedomie?
Čo nemo kričí, žobroní o pomoc,
hrdosť je však mocnejšia,
nepustí z rúk nad osudom moc,
a tak je cesta predo mnou temnejšia.
Žijem vari vôbec, či len sťažka prežívam?
Zostávam len pre druhých, radosti viac neužívam?
Preto keď sa stretneme, pozrite mi do očí,
v nich môj duch uväznený, neustále kričí.
Strašidelný dom
Počuli ste to? Cirkus prišiel ku nám!
Zabudnite na starosti, pozrime sa tam!
Kolotoče, súťaže, zážitky od výmyslu sveta,
najväčšiu pozornosť však púta, nenápadná búda.
Dnu nech len odvážlivci vstúpia,
nie je tam miesto pre strachopuda.
Kostlivci či čarodejnice, strašidiel je kopa,
z tisíc a jedných dverí, číha na vás zloba.
Vnútri však nečakajú, len maškary a atrapy,
dávajte si pozor, inak zostanú len zdrapy.
A cirkus sa poberie ďalej,
o jedného ducha bude viacej.
Zlý čarodejník
Takmer v každej rozprávke, narazíte na neho,
nie veru nemyslím, princa chrabrého.
Zatrpknuté srdca, zvráskavená koža,
do spanile panny, zabodnúť chce čepeľ noža.
Nekoná sa však prekvapenie, podarí sa ho zastaviť,
veď kto by už len chcel, smutný príbeh vytvoriť?
Ja.
Nech ostatní okúsia, sklamanie a smútok,
ktorý prežívate deň čo deň, rok čo rok.
Možno potom postavíte sa pravde čelom,
dobrota a láska nevyrastie v podnebí zlom.
Cintorín
Čo je to za žiaru, čo dediny krášli?
To len Dušičky, ľudia si spomenuli.
V mihotavom svetle sviečok,
Chvejú sa stovky viečok.
Spomíname a plačeme, niet viac blízkych,
miesto toho kĺžu sa ruky po náhrobkoch lesklých.
Prednášame slová smútku, ako nám chýbajú,
nevedomí toho, že zdola nás počúvajú.
Starajte sa o hroby, sviečky zapaľujte,
kvety prinášajte, prach a špinu utierajte.
Lebo nenájdete veru horšieho protivníka,
ako prebudeného a nespokojného nebožtíka
Démon
Každý z nás ho v sebe nosí,
ozýva sa každodenne,
je to ako kráčať po rozbitom skle bosý,
zatiaľ čo nám podsúva myšlienky temné.
Jeho hlas nás mámi, zvádza,
do šialenstva neraz privádza.
Treba s ním však bojovať,
netreba sa veru vzdávať.
Nepočúvajte jeho sľuby, plány,
priehľadné sú jak fatamorgány.
Nočná mora
Spánok, to je ako smrť krátka,
každú noc otvára nám svoje vrátka.
Akým snom nás poteší?
Vari niečo krásne, zobudíme sa úsmevom?
Či naopak strašidlom, odporným zlom?
To iba na mysli záleží.
Pred spaním sa pripravte, pre istotu aj pomodlite,
aby sa nestalo, že sa z nočnej mory nezobudíte.
Strašiak
Ktože sa to schováva, medzi mladou kukuricou?
Čo plaší háveď, škodcov, len svojou prítomnosťou?
Na palici tam strašiak stojí,
jak posledný vojak v poli.
Handry už má otrhané, všade samá diera,
akiste ho v celku drží, iba stará viera.
Ak ho dakde zbadáte, nesmejte sa, úcty majte,
Lebo keď ho nahneváte, vymení si miesto s vami, skončíte na poste.
Spln Videli ste niekedy, jal vyzerá krv v noci?
Pohľad na ňu, dáva mi príval moci.
Všakovaké obrazce, po sebe s ňou kreslím,
jak diabol či démon, neľudsky sa teším.
Nemám žiadnych svedkov, až na tú jednu,
žiarivú a tajnostkársku, prenádhernú Lunu.
Len ona jediná, sleduje ma na cestách,
nezatvára veru oči, pri mojich zverstvách.
Keď sa však stratí, zúfalstvo ma pochytí,
keď sa vynorí, strasiete sa po mojom vytí.
Kostra
Planina pustá, skalami posiata,
niet na nej jedinej, známky života.
Kamenné oblúky, do nebies sa týčia,
vzdušné víry bezuzdné, medzi nimi kričia.
Poniže nich spočívajú, v zemi azda mohyly,
čo by tu ale, v tejto šírej pustine robili?
Zrazu len sa zahľadíš,
hrozivú pravdu pochopíš:
"Nie sú to skaly obyčajné,
lež kosti ledabolo odhodené."
A potom, studený pot ťa zaleje,
komu patrili, dôležité nie je.
Kde je ale ten, čo toho obra skolil,
jeho kosti tu tu na večný odpočinok položil?
Nemŕtvi
"A posledné želanie, čo splniť ti musím?"
"Nech smrť nepoznám, o to ťa prosím."
Mal som si veru, lepšie slová zvoliť,
no kto mohol vedieť, že v zemi budem hniť?
Telo sa mi rozpadlo, len kosti zostali,
všetci moji blízki, už sa dávno pobrali.
Prežil som si starobu, lež smrť ma nezobrala,
moje posledné želanie, dobre v mysli mala.
Hodili ma do hrobu, priečiť som sa nemohol,
mali ma veru radšej, spáliť na popol.
A tak tu ležím, v spoločnosti červov,
pykám už navždy, za zlý výber slov.
Lístie
Jeseň sa hlási, derie sa dnu,
bodaj by rozptýlila, v mojom srdci tmu.
Tá však vyhráva, ťažká a hustá,
jak Atlas na ramenách, nesiem váhu sveta.
Duša by chcela, jak lístie lietať,
v mojej temnej schránke, nechce už zostať.
A tak tu stojím, zbohom vám dávam.
aj po mojej smrti, oddávajte sa radostiam.
Čierna mačka
Oči jak jantár, kožuch sťa noc,
naše hlúpe povery, dali im veľkú moc.
Neboli oni veru, zlé od prírody
my za to môžeme, vohnali sme ich do zloby.
Ešte i dnes, vo veku rozumu a vedy,
lpíme na hlúpostiach, zrodených za inej doby.
Nabudúce keď stretnete, mačku jak uhlie čiernu.
nepľujte, neplašte sa, dajte jej dobrotu.
Záhrada
Ruky od mozoľov, chrbát prehnutý,
záhrada kamenistá, nedodá mi úrody.
Hnojív kadejakých, použil som mnoho,
zem to však netrápi, nič nie je z toho.
Závidím susedovi, záhrada jak z obrázka,
na um prišla, neodbytná otázka.
Kde má rodinku, ženu a potomkov?
Musím sa oženiť, nech mám toľko plodov.
Sova
Každú noc z lesa, podivné zvuky sa ozývajú,
nie sú to veru vlky, čo na mesiac zavýjajú.
Podobá sa to na sovy húkanie,
inokedy zas ruje jelenie.
Z noci na noc to znie zvláštnejšie,
hlasnejšie, dravšie, bližšie.
Až sa v noci zobudíš, siluetu cez okno zbadáš,
nepomôže nič, ani modliť sa Otčenáš.
Strašidelné oči
Do zrkadla hľadíš, do očí si pozeráš,
v tých neznámych dúhovkách, samú seba hľadáš.
Kedysi mali farbu neba, muži z nich šaleli,
teraz sa však, na jazierka šarlátovej zmenili.
S ťažkými myšlienkami, líhaš si ku spánku,
keď odbije polnoc, zobudí ťa chlad vánku.
V okne ho zočíš, návštevníka predošlej noci,
s radosťou ho uvítaš, oddáš sa do jeho moci.
Múmia
Budíš sa do do čierňavy, hýbať sa nemôžeš,
zviazaná jak múmia, hýbať sa nemôžeš.
Snažíš sa kričať, dovolať sa pomoci
ústa máš zviazané, odbíjajú zvony tvojej polnoci.
Márne sa metáš, slobody sa nedočkáš,
nepustí ťa nikam, tvoj posmrtný rubáš.
Upíri
Poznáme ich každý, zo stránok ukazujú tesáky,
príbehmi o nich, zaplnené sú hárky.
Čo ale ak vám poviem, že pravda je inde?
Že nemŕtvi chodia medzi nami dennodenne?
Skrývajú sa medzi nami, ľahko splynú s davom,
nerozoznáte ich veru, netrénovaným okom.
Ropucha
Po tme domov kráčaš, spoločensky znavený,
v tom sa zrazu zarazíš, ako obarený.
Vprostred cesty ropucha, troní sťa kráľ,
ktože by sa už len, takého krpca bál?
Lež dačo zle je, keď si ju prezeráš,
nepríjemný, čudný z nej pocit máš.
Očiská má veľké, skoro ako taniere,
nemal by si veru, robiť prudké maniere.
Zrazu ústa otvorí, záhrobný smrad ťa ovalí.
Než sa stihneš spamätať, už čakáš v predpeklí.
Pavúk
Opisy by boli zbytočné, každý ho poznáme,
z času na čas sa s ním doma stretáme.
Nateraz sú malí, ľahko sa ich zbaviť,
no ked stúpne teplota, nebudeme sa len potiť.
Posunú sa zóny, s nimi aj zvery rôzne,
bude na vás čakať, prekvapenie hrozné.
Začnite s tým bojovať, nečakajte do chvíle poslednej,
inak vašim vnúčatám, nebudem im hej.
Cukríkové jablká
Sladkostí od výmyslu sveta, obchody sú plné,
detské očká žiaria, prosíkajú o ne.
Farebné papieriky, vnútri sladká odmena,
kdesi sa však stala krutá zámena.
Nehoda, či úmysel bol nekalý?
Čo na tom záleží, keď deti brucho bolí?
Ponáhľajú sa k doktorom, v pomoc dúfajú,
zatiaľ čo sa deťúrence, v bolestiach zvíjajú.
Na lôžkach stovky detí, trasú sa od strachu,
nezvyklé sú dívať sa, na Smrť a jej kosu.
Les
Mohutné stromy, rannou hmlou zahalené,
kam sa oko pozrie, krása priam nepozemská.
Prechádzaš sa medzi nimi, s úctou hľadíš na ne,
zrazu začuješ, ako za tebou niečo praská.
Do strany rýchlo uskočíš, pod stromom skončiť nechceš,
žiadnu zmenu však nevidíš, keď sa obzrieš.
Či vari áno?
Mohutný dub, čo snáď Svätopluka pamätá,
je inde, ako by sa posúval.
Podídeš ku nemu, vysoký ako keby podopieral nebesá,
v tom sa otvorí pár očí, krvi by sa v tebe nedorezal.
Neskoro je utekať, hneď ťa do pazúrov schmatne,
Lešimu do cesty, nie je vojsť dobré.
Hmla
Plíži sa pomaly, zahaľuje všetko,
do svojho závoja, kam neprenikne slnko.
Vodí nás za nos, aj zvuky ohýba,
vkročiť do takej hustej hmly, bola veru chyba.
Na nos si nevidíš, slepo vpred kráčaš,
so životom sa lúčiš, už len na smrť čakáš.
Stratil si sa dávno, času už viac niet,
nevedomky stal si sa, ďalšou z obiet.
Hviezdy
Hlbiny vesmíru, nie sú miestom pre človeka.
Prázdne miesto bez života, tak ako ho poznáme,
útočisko síl temných, čo strážia veci neznáme.
Tam sídli Kľúč i Brána, záhada to odveká.
Tam aj hviezdy samotné, lúče radšej nevysielajú,
aby nevyrušili chór pekelníkov, čo Azathotha uspávajú.
Lebo ak by sa zobudil, koniec by nastal,
realitu snov by zničil, keby sa prebral.
Koleda alebo trest
Od dverí ku dverám, deťúrence kráčajú,
v sladkú odmenu za svoje masky dúfajú.
"Koledu alebo trest!" kričia natešene,
rodičov ich z toho, až pri srdci hreje.
No na opatrnosť nezabúdajte,
kto vám na dvere klope, vždy si skontrolujte.
Lebo čas sa kráti, monštrá na spánok sa poberú,
a preto každého nešťastníka s radosťou zo sebou zoberú.
Veles
Fear is ever-changing and evolving