„Hovoria o nás akoby sme to robili kvôli tomu zabíjaniu. Natočia najhorší bitúnok, najhoršiu farmu a už to dajú na internet. Šak dobre, dakedy sa stane. Myslíte, že mne nie je zle, keď vidím tie svine, ako žerú ich pohnité mladé vyváľané v blate? Zavrieť takých farmárov. Také nemôže byť.“

Odkašľal si.

„A to my, malí, čo to aj nachováme, aj podrežeme, veď musí ich mať človek aj rád. Koľko som mal takých dní, kedy som s nikým ani neprehovoril, len tu dačo s mojou kravkou, dačo so zajacami. Ako sa na vás dívajú, to akoby aj odpovedali.

Aj sa mi občas ..“

Zarazil sa. Pozrel na mňa najprv bojazlivo, potom s hnevom.

„Ale to vy ste tiež taký. Chudý, mäsa nevidel. Ideš zo mňa spraviť .. Idete zo mňa spraviť vraha.“

Upokojil sa.

„Že kdesi ich nechávajú pomaly vykrvácať. Že potom mäso lepšie chutí. To sú tí, čo by ste s nimi mali rozprávať. Ja nie som sadista!“

Nadvihol som obočie. To som nemal.

„NIE SOM! Prvou ranou zviera zabijem. Už potom nič necíti a môžem s ňou robiť čo treba. S nimi. Aj mi je ich ľúto. Ešte čím som starší, tým viac. Šak ja ich chovám ako svojich. Viac sa teším keď vidím ako im chutí. Čo ja? Toľko si dám trochu piva, trochu vodečky, koľkokrát som nejedol tak jak oni? A čo oni na to? Len že som večne ožratý a kedy ..“

Zarazil sa. Rozmýšľal. Žeby mu to došlo.

„Prvou ranou treba zviera zabiť. Inak je to krutosť. Keď som bol mladý, aj som sa vedel nedobre trafiť. Vtedy bolo kriku. Až mráz po chrbte behal, aj zver kopal, chcel ujsť, chcel sa skryť. Nacvičil som sa. Dnes už nikdy neminiem. Akurát včera. Dačo zavetrila, neskryl som sekeru za nohu dobre. Celá sa triasla. Keď tie zvieratá tak cítia, ako aj my. A aj viac cítia. Viac vedia.“

Skryl si tvár do dlaní, začal plakať.

„Aj ma prosila, aby som to nerobil. Až som počul. „Nerob Ondrej! Bude dobre, nemusíš to robiť.“ hovorila mi. S láskou a strachom. Už nie, že ty ožran ani sa ma nedotýkaj. Za čo budú mať detí topánky? Už bola krotká. Ale nič. Už ju trebalo zarezať. Inokedy čakala mladé, tak som nemohol, keď už zostarne, nikto mäso nekúpi. Aj zajace začali prosiť. Kvičali, pišťali. Ratovali kravu, plakali. Všetci sme plakali.“

Tiež rozprávali?

Pozrel na mňa. Hľadal úskok. Chcel hovoriť. Takým netreba veľa, len trpezlivosť.

„Hej,“ pošepol po chvíli. Akoby sa vzdal.

„Vy si budete myslieť, že som blázon, ale oni fakt hovoria. To preto, že je človek sám. Už rozumie aj zverom. Kravu mali za ochrankyňu, stále sa ich zastala. Len teraz nemohla. Možno som ich mal prvé pohlušiť. Veľa kriku bolo, šak isto preto policajtov zavolali. Suseda na mňa furt zazerala. Len čakala, kým mi bude môcť problémy robiť. Hus to je. Dlhý krk. Tiež už by ju trebalo zarezať. Syčí. Možno sa ponúknem. Veď viem ako,“ usmial sa. A ja som sa neusmial späť.

To bude na teraz všetko.

Postavil som sa.

„Ja som vždy ľúbil zvieratá,“ povedal ticho. „Všetky som ich ľúbil.“

Váhal. Akoby sa mu za očami vynáralo nejaké poznanie. Striasol sa. Nepozrel sa na mňa, len zašpekal:

„Prežil niekto?“