Súmrak Nádeje

Nová planéta mala byť spásou, útočiskom pred zdevastovaným domovom. Preto ju pomenovali Nádej. Optimistický názov však stratí na svojom význame, keď sa na planéte objavia nezvaní návštevníci. Takí, ktorí by podľa všetkých známych fyzikálnych zákonov nemali ani existovať.
Panteón majstrov hrôzy
Obri. Jednoducho obri, inak sa tie bytosti nedali nazvať. Objavili sa z čista jasna, bez varovania. Doterajší opar radosti a optimizmu, ktorý poznačoval tento svet, zmizol ako jarný sneh. Celá civilizácia stála pred krízou, akú by si dovtedy nikto ani len nedokázal predstaviť.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
„Riešenie páni, chcem riešenie!“ pobúchal po stole ten, koho nazývali jednoducho ‚pane‘. Okolo drevenej dosky obdĺžnikového tvaru sedel ešte tucet tvárí – vedci, vojaci i politici. Dakedy hluční, večne sa prekrikujúci, dnes všetci pozerali do stola, alebo na prezidenta planéty, ktorého čiastočne halil tmavý oblak dymu z cigaru. Ten ju pritom viac ako fajčil skôr zúrivo hrýzol.
„No tak! Niekto! Ty, bystrá hlava,“ rozmachom ukázal na okuliarnatú obeť, ktorá si doteraz niečo drmolila popod fúz. „Á.. áno?“ zdvihol vedec pohľad a obrátil ho ku kúdolu dymu. „Tak hovor! Niečo predsa vedieť musíte! Mali ste na skúmanie tej veci celý deň!“ rozkrikoval sa naďalej prezident.
Výskumník si zrovnal papiere. Nahlas preglgol. „Tak, istotne by som to nenazýval vecou.. ehm, pane. Celkom iste vieme, že je to živá bytosť... tá prvá, aj tie ostatné.“
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
Exoplanéta Nádej nedostala svoje meno náhodou. Keď toto vesmírne teleso objavili, miliardy obyvateľov preplnenej a znečistenej planéty jasali. Preto ju tak pomenovali - mohla navždy zmeniť ich životy k lepšiemu. Teda, aspoň životy ich potomkov.
Potenciálny domov bol podľa údajov z prieskumných družíc obrovský. Súčasný domov ich rasy bol sťaby kamienok proti skalnému masívu nového objektu. Nie však veľkosť dostala duše na celej zemeguli do vytrženia. Bola to jej vhodnosť pre život.
Z posledných použiteľných zdrojov a novonájdenej motivácie ku spolupráci postavil starý svet niekoľko generačných lodí, ktoré niesli na Nádej osadníkov cez 80 rokov. Tí sa mali stať základom pre spoločnosť, ktorá následne zachráni ostatných. Ak nejakí dovtedy prežijú kolaps prírody a klímy.
Nové teleso medzitým prekonalo všetky možné očakávania. Bolo obrie a posiate vodou. Naproti klasickým moriam či oceánom sa však životodarná tekutina sústredila v miliónoch malých jazier. Väčšinu povrchu pokrývali široké kamenisté pláne, alebo nekonečné lesy, tvorené zvláštnymi trpasličími stromami. Čo im chýbalo na výške, dopĺňali svojou hustotou. Náhradná planéta mala jednoducho všetko potrebné na založenie prosperujúcej spoločnosti. Príšelci sa okamžite dali do práce. Čakala ich neuveriteľné veľká a dôležitá úloha: zachrániť zvyšok svojho druhu na zomierajúcom domove.
Nebol čas bližšie skúmať zloženie mimozemskej flóry, alebo do detailov mapovať obrí kus zeme, na ktorom pristáli. Generačné lode boli rozobraté a využité na stavbu prvých sídiel, tovární či vedeckých laboratórií. Všetci vedeli, že už niet cesty späť.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
Trvalo asi 37 rokov, než došlo k potrebným technologickým prevratom. Okolo miesta pristátia medzitým vyrástol hustý uzol miest a sídiel, ktorý by na starej planéte mohol byť vlastným malým štátom. Na Nádeji to však bolo zrnko piesku v širokej púšti.
Populácia ostala za tie roky koncentrovaná okolo centrálneho mesta, kde prvýkrát pristáli osídlenci. Malo to svoj praktický význam – všetka energia bola sústredená na splnenie poslania záchrany zvyškov ich rasy.
Konečne prišiel hlavný prielom. Nové hviezdne motory dosahovali v teoretických rovinách približne dvanásť percent rýchlosti svetla – skoro desaťnásobok toho, čo ich prinieslo na Nádej. Vedci boli zároveň presvedčení, že v krátkom čase dokážu toto číslo ešte zvýšiť. To by znamenalo, že cesta domov a naspäť môže byť vykonaná jedinou generáciou.
V priebehu necelého desaťročia postavili šesticu veľkých lodí, všetky vybavené novým pohonom. Na oslavu úspešného dosiahnutia monumentálneho cieľa a vyslania záchrannej flotily domov, vláda Nádeje vyhlásila týždeň osláv.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
Spočiatku si ich nikto nevšimol. Senzory i satelity niečo tak veľké jednoducho nevedeli spracovať a označili to za chybu systému. Bodaj by nie. Nikto dovtedy ani netušil, že je fyzikálne možné, aby existovali tak veľké živé bytosti. Nie, nevšimla si ich technológia, ale obyčajní obyvatelia miest, ktorí do rána popíjali a oslavovali v uliciach. Pretože až keď na šiesty deň nevyšlo slnko v očakávanú hodinu, obrátili niektorí zrak k východu.
Slnce však nepochybilo. Zakrývala ho len masívna postava, väčšia ako by si ktokoľvek dokázal dovtedy predstaviť. Nikto to inak nedokázal opísať. Nádej jednoducho navštívili obri.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
„Živé či neživé, mieri to priamo na naše mestá!“ rozčuľoval sa prezident, mávajúc rukami ako pri signalizácií. „Videli ste len tie nohy? Šľapu to má ako celé predmestie!“
„Ak je to živé, dá sa s tým dorozumieť,“ vložil sa do rozhovoru ďalší z vedcov. „Od prvého momentu pracujeme na nadviazaní kontaktu. Reč, rádio, zvuky, znaky, svetlo... skúšame všetko pane“
„A nejaké výsledky?“
„Zatiaľ žiadne,“ povzdychol vedec. „Počítame s tým, že ide o inteligentné bytosti. Odobrali sme vzorky ich kože, teda aspoň toho, čo sa poníma na kožu. Neponáša sa to na nič, čo poznáme. Môže to byť niečo umelo vytvorené.“
Rozhostilo sa ticho. Osadenstvo štábu zvažovalo, čo znamená prítomnosť mimozemšťanov pre ich planétu. Hlavne keď ide o cudzincov z vesmíru, ktorí sú zrejme tisíckrát vyšší ako najväčšia budova na planéte.
Tentokrát ticho prerušil vrchný veliteľ armády, ktorého jednoducho volali ‚generál‘. „Dostal som akurát správu, naši chlapci zaznamenali nejakú formu komunikácie medzi tými obrami. Ide o formu rádiových vĺn,“ dodal významne.
„Takže to máme potvrdené,“ vydýchol prezident a oprel sa. Miestnosť opäť naplnilo ticho, ale len na krátky čas. „Vzhľadom na skutočnosti je jasné, čo treba spraviť. Musíme sa pripraviť aj na prípad, že budeme proti týmto obrom musieť zasiahnuť vojensky,“ ozval sa opäť generál.
Zdvihli sa protestné hlasy. Prítomní vedátori vojakov obvinili, že sú gumové hlavy, ktorí by najradšej len strieľali a kládli otázky až potom. Nadchádzajúcu hádku však v zárodku zastavil vládca planéty.
„Vyložme si karty na stôl. Vojenský zásah vylúčiť nemôžeme, pretože netušíme, či sú títo obri priateľskí, alebo nie. Na druhej strane, nerobme si ilúzie. Nemyslím, že by sme dokázali zraniť čo i len jedného z tých tvorov,“ hovoril ponuro prezident a rukou zastavil urazeného generála, ktorý sa už už chystal oponovať.
„Výskumníci budú naďalej robiť svoju prácu. Cieľom číslo jedna je nadviazať kontakt a zistiť zámery týchto... mimozemšťanov.“ Vedec strelil víťazoslávny úsmev na generála.
Prezident mierne zvýšil hlas. „ZÁROVEŇ sa armáda pripraví na eventualitu konfliktu. Musíme byť pripravený využiť všetko, čo máme v rukách, ak by došlo na najhoršie.“ Generál oplatil vedcovi úsmev. Zvyšok osadenstva mlčal. „A keby, nedaj stvoriteľ, nevyjde ani jedno z toho?“ ozval sa do ticha jeden z hlasov.
Pán Nádeje vyfúkol ďalší kúdol čierneho dymu. „Máme potom v zálohe ešte plán C.“
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
Vojenská základňa ležala na miernom kopci, neďaleko hlavného uzla miest. Z veliteľskej miestnosti generál sledoval rozľahlú zástavbu Nádeje. Tá v praxi predstavovala všetku prítomnosť ich civilizácie na planéte.
„Naši otcovia zakladatelia mysleli na všetko. Skutočne. To čo pre nás spravili, je až neuveriteľné,“ húdol si generál pri okne a sledoval mestá, rozložené pred ním ako na dlani. Tajomní obri sa stále týčili do nebies a vrhali pochmúrne tiene na civilizáciu Nádeje.
V strede kruhového zhluku miest stáli mrakodrapy – srdce nového domova. Sídlila tu vláda, potrebné úrady, inštitúcie aj výskumné laboratória. A pod nimi...
„Keď začala výstavba vládneho komplexu, tajne sa pod ním vyhĺbila hlboká sieť bunkrov a chodieb. Sú tam trezory na uchovanie genetických informácií rastlín a zvierat, knižnice a servery so všetkými dostupnými vedomosťami, zásoby na desaťročia pre tisíce našich obyvateľov... a nakoniec aj najnovšia technológia – kryogenické komory. V tomto momente tam evakuujeme najbystrejšie mysle Nádeje. Ak by aj došlo na najhoršie, oni vytrvajú. A obnovia našu civilizáciu,“ dokončil svoj monológ generál a utrel si slzu, ktorá mu stekala po líci. „No nemám pravdu chlapi?“
Keď nedostal odpoveď, otočil sa. Jeho štáb bol zamestnaný sledovaním údajov na pár monitoroch. „Prepáčte pane, hovorili ste niečo?“ zdvihol hlavu jeden z dôstojníkov. „Na toto by ste sa inak mali pozrieť. Vyzerá to, že máme pohyb. Ale od nejakej novej entity...“
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
K doterajšej trojici obrov sa pomalým pohybom blížil štvrtý. Bol na nerozoznanie od ostatných bytostí, avšak v tom, čo by sa dalo nazvať rukami, držal zvláštny predmet. Neuveriteľne dlhý predmet. Nádejčanom to pripomínalo tyč, alebo kopiju – zbraň, ktorú poznali už len z dejepisných kníh.
Obor sa neuveriteľne pomalým krokom priblížil ku svojim súkmeňovcom a potom – ako na povel – sa všetci pohli. Priamo smerom na mestá Nádeje.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
Vládol chaos. Generál sa priam neveriacky pozeral, ako obri nasmerovali svoje nekonečne veľké nohy priamo na ich civilizáciu. Pohyby, dovtedy tak neuveriteľne pomalé, mali o niečo rýchlejší ráz. O to horšie bolo utrpenie obyvateľov, ktorí vedeli, že aj keď majú celé minúty, než to masívne chodidlo dopadne na ich domovy a všetkých ich znesie zo sveta, neexistuje šanca, aby mu efektívne unikli.
Veliteľ armády zaťal zuby. Týmto tempom nestihnú ani zmobilizovať letecké sily. Ak z nich niečo vôbec ostalo – jeden obor akurát prešiel cez to, čo bývalo leteckou základňou.
V záchvate zúfalstva sa všetci prítomní len pozerali, ako jedna z bytostí pomalým pohybom doslova zastúpila centrum planéty. Mrakodrapy a monumenty, dovtedy hrdosť Nádeje, pomalým pohybom zatlačilo ohromné chodidlo do zeme. Neubehla ani polhodina a zo srdca planéty bola placka.
Ešte je nádej, pomyslel si hlavný veliteľ vojsk. „Vedci vypočítali, že podzemný komplex vydrží neuveriteľný tlak... dokonca aj od týchto obrov. Vydrží to,“ nádejal sa. „Naša civilizácia prežije, aj vďaka našej obeti“
Obor sa týčil v strede zhluku miest. Nohu, ktorou poničil centrum pomaly zdvihol a krátko ustúpil. Jeho súkmeňovec k nemu pomaly prikročil, devastujúc ďalšie časti miest, a podal mu tú zvláštnu tyč. Ten ju poťažkal v rukách a zdvihol do vzduchu. Na šok všetkých prítomných vrátane generála ju zrazu vrazil do zeme pred ním, priamo do miesta, kde sa nachádzal podzemný bunker. Tyč sa zaborila hlboko, príliš hlboko - ničiac posledný kvapku nádeje pre Nádej.
Generál bez slova siahol rukou k opasku a vytiahol malú ručnú strelnú zbraň. Chvíľu si ju prezeral a následne ju priložil k spánku. „Čo len zmôžeme proti takej nekonečnej krvilačnosti,“ zašepkal a stlačil spúšť.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX
Jaro zažmurkal a po desiatykrát si pretrel priezor skafandru. Planéta HAT-P-5, známa ako Kráľomoc, skrývala nejedno prekvapenie. Tou bola aj vlhkosť vzduchu, ktorá kozmonautovi neustále zahmlievala priezor na prilbe.
„Za to isto môžu tie hlúpe lišajníky,“ zamrmlal do vysielačky ku zvyšku svojej družiny. Rozhliadal sa po okolí a ukázal na malú pláň, posiatu kamienkami rôznych veľkostí. Kozmonauti k nej pomaly kráčali.
„Nezabúdaj, že tie ‚hlúpe lišajníky‘ sú zrejme prvým dôkazom o mimozemskom živote!“ dostalo sa mu britkej odpovede od Ľudmily, hlavnej biologičky výpravy. „Ja viem, ja viem, ale rád by som aj niečo videl. A tieto obleky nie sú vybavené stieračmi,“ frflal ďalej Jaroslav.
„Ty nemusíš vidieť nič. Hlavné je, že všetko snímajú kamery na prilbách. Takže sa kochajte priatelia. Dnes Slováci prepíšu dejiny!“ povzbudil ich veliteľ Ondrej a rozhliadal sa po okolí. „Táto malá čistina je až poeticky kruhová a bez toho všadeprítomného lišajníka. Fotografie spravíme tu,“ pokynul na štvrtého člena výpravy. Ten sa doteraz držal obďaleč, teraz však podišiel k nim. V ruke niesol tyč so zástavou.
Kozmonauti podišli na malú pláň, drviac pod nohami rôzne skalky a kamienky. Následne hlboko do stredu čistiny zabodli vlajku. Malý dron, ktorého vypustil veliteľ, sa dal do práce a vytvoril niekoľko sérii fotografií zo všetkých možných uhlov. Tie o pár dní doletia na Zem a ukážu celému ľudstvu ten historický moment: dobytie planéty HAT-P-5 a objavenie prvého dôkazu o mimozemskom živote.
„Ale je to škoda,“ povzdychla Ľudmila, „veľká škoda, že aj ten nový, cudzí život je vlastne len nejaký kus lišaju. Vždy som dúfala, že ľudstvo objaví niečo zaujímavejšie, niečo no... inteligentné.“
Ondrej ju potľapkal po ramene. „Netráp sa tým. Aj tak sme dnes urobili historický objav. A kto vie,“ vzhliadol k nebesiam, „možno niekde tam, v tej nekonečnej čierňave, čaká nejaká skutočne vyspelá civilizácia.“

Juraj Orolín

Juraj Orolín
Začínajúci autor, zameraný na slovenské dejiny a bájoslovie.

Diskusia

Goran
:D super!!!
Dobrá poviedka, ktorá by nezapadla ani v súťaži FP. Veľmi ma to bavilo čítať.
Chválim, že je pekne, profi napísaná (pár mini chybičiek sa dá ľahko prehliadnuť), jednoducho mám z toho pocit, ako keby som čítal nejaký príspevok v knižnom zborníku, rozhodne nie internetové amatérizmy. A to hovorím ako o štylistike, tak aj dejovej skladbe príbehu.
Zo začiatku som mal pocit, že si si odhryzol priveľké sústo a spokojne by z takejto látky mohol byť pútavý román, popravde, pripomínalo mi to sprvoti skôr umne napísanú a trošku podrobnejšie rozpísanú osnovu na román než poviedku. Téma kolonizácie cudzej planéty, sem-tam to eko posolstvo a tak ďalej. Príliš široký záber na nie dlhú poviedku... Ale nechal som sa ukážkovo napáliť, naozaj som nečakal, že sa to rozvinie do takej podoby, a že je to o niečom úplne inom. To, čo z toho nakoniec vyliezlo, sa mi ohromne zaľúbilo :) téma prvého kontaktu, ktorá dopadla nie práve učebnicovo a Slováci, s komplexom malého národa, ktorý sa túži zviditeľniť, sa skutočne teda predviedli :D Ten nie prvoplánový, inteligentný humor, ktorý vychádza spoza riadkov, úplný záver, ktorý to naozaj "pribil" :) a k tomu finálny prehovor postavy... viem si predstaviť, že by sa zapísal, len trošku neslávne, podobne ako to legendárne "Je to malý krok..." :D atď.
Ani nevieš, ako si mi touto prózou spríjemnil a spestril večer. - tak už vieš!
Prečo som nedal ešte vyššie hodnotenie? Je veľkým darom, ale trošku aj prekliatím, že čitateľ sa snaží veľa čítať. Stretnutie človeka s mimozemšťanmi, ktoré nedopadlo najlepšie pre obyčajné rozdiely v telesných proporciách, to je už tak trochu déja vu. A aj keď si nemyslím, že by si čitateľa zavádzal, predsa len si spočiatku príliš zahmlieval, aby ti na konci vznikol ten "aha efekt" - čo sa ale podarilo na jednotku.
Každopádne díkes za dobré počteníčko.
14.10.2021

Aleš Horváth
Len doplním predchádzajúci komentár: Alexandra Pavelková - Malé dobrodružstvo obchodných letov ; skus si to nájsť na internete a prečítaj si.
19.10.2021

Goran
Hmmm, tú poviedku som nečítal, nepoznám ju, hoci Pavelkovú mám veľmi rád. Mne to dosť pripomenulo staručkú poviedku Obrázky neklamú od Katherine MacLean, pritom to nebolo vykradnuté. Ak ale zistím, že je táto poviedka vykrádačka, tak sa nas... :D Poviedke Afroditin raj som strhol nejaké body, lebo koniec bol doslova okopírovaný z filmu Sexmisia, a to nijako nemohla byť náhoda. Keby som bol porotcom, tak to roztrhám v zuboch, hoci to nebolo inak vôbec zle napísané.
19.10.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.