Bolo po babkinom pohrebe a mama s trápením odparkovala deda v záhrade. Prišla aj suseda, pani Potočníková, čo smrdela rovnako ako jej dávno neprané šaty, ale dedo, keď ešte nesedel na vozíku a vedel rozprávať, vravieval, že to bola veľmi milá pani. Teraz bola čudná. Jej muž bol vraj zlý, nadával jej, že je bosorka. A keď ho viac nebolo, zmĺkla. Bola vrátnička. Starala sa v zamestnaní len o seba a o kľúče. A potom už iba o kľúče. Čo bolo cítiť.

Teraz prišla a dala Adamovi do ruky kľúč a niečo mu nahlas šepkala do ucha. Adam sa na ňu čudne pozrel, potom na kľúč a potom na mňa. „Poď,“ povedal a nečakal na mňa. Prišli sme k jej strašidelnému domu, čo stál takmer na konci ulice. Adam nevložil kľúč do zámku brány, ale do zámku poštovej schránky. Otvoril ju. A vybral z nej kľúč, ktorý vyzeral ako okrídlené srdce. Jedným krídlom odomkol bránu. Vzal ho so sebou, lebo kľúč druhé krídlo odomklo skrinku pri dverách, v ktorej bol kľúč od vstupných dverí.

Pani Potočníková bola čudná žena a jej dom bol rovnako čudný. Chodba pred nami bola úzka, dosť tmavá a plná drobných skriniek na kľúče. Každá bola iná, akoby ich majiteľka domu zbierala celé roky. Adam sa obrátil k vstupným dverám. Tak, ako predpokladal. Visel na nich zavesený drobný kľúč. Vzal ho, dobre si ho obzrel a našiel dvierka so zámkom, kam kľúč pasoval. Otvoril ich. Vybral zo skrinky kľúč s ornamentom a dal sa hľadať. „Tu,“ ukázala som. Vyskúšal to, ale nepasoval. Hľadal ďalej. Našiel. Otvoril malé drevené vrátka a vybral ďalší kľúč. Zhlboka som na nadýchla a pozrela na stenu s bezpočtom všakovakých dvierok. „To nemyslíš vážne...“ vzdychla som.

„Musíš mať trpezlivosť,“ povedal pokojne a otváral ďalej. Sadla som si do malej pohovky a sledovala som ho, kým som nezaspala...

„Mia,“ oslovil ma Adam. „Posledné dvere. Chceš to vidieť?“ Prikývla som, aj keď som ešte pár sekúnd netušila, kde som a ako dlho som spala. Keď Adam otvoril posledné dvere, nebol v nich kľúč. Vyskočila odtiaľ mačka so žiarivo žltými očami. Rozbehla sa von dvermi a kým sme ju dobehli, videli sme len to, ako prebehla so našej záhrady a vyskočila na dedov vozíček. Pritúlila sa tam ku kocúrovi zo žiarivo zelenými očami a potom oba pruhované chrbty zoskočili a rozbehli sa cez krovie do poľa, kde zapadalo slnko. Adamovi zostal v ruke srdiečkový kľúč.

„Čo ti vtedy pošepkala do ucha?“

„Že mám byť trpezlivý a nájdem kľúč k šťastiu pre všetkých.“