Portrét

O chvíľu sa začal pomaličky odsúvať kredenc v kuchyni. Počula to. Ktosi odzadu, ktosi v tej stene zatlačil a posunul ho. Nôžky vydali na gumenej podlahe zvuk, pri ktorom by každému prebehol mráz po chrbte. Pomaly, piskľavo ...
Podporte scifi.sk
1.
Veľmi som sa preľakla, keď som hneď prvé ráno v novom domove spozorovala na bielej stene v kuchyni tých pár tmavých škvŕn.
Bolo to čosi podlhovasté, na snehobielej stene to bolo sotva vidno, snáď len z diaľky. Keď som k tomu pristúpila bližšie, nebolo na tom takmer nič divné. Len nejaká machuľa. Ozaj sa mi rozbúchalo srdce až v okamihu, keď som sa nachádzala dobrých päť metrov.
Zvláštne, ale na tej stene, v hre tieňov, sivých škvŕn, som spoznala tvár.
2.
Pohladila som si vypuklé brucho, v útrobách ktorého rástol nový život a bol práve na pol ceste k narodeniu. Marek sa dotkol prstami steny, z blízka sa na to pozeral.
Boris bol nervózny. Dal to najavo rukami v bok a pobehovaním okolo.
- Ste si istý, že to tu nebolo pred tým? Mám na mysli včera, predvčerom?
- Nebolo! - odpovedal. - Keď som ráno išiel do práce, tá stena bola biela ako sneh.
- Ani netušíš, čo to môže byť? - opýtala som sa, no odpoveď som poznala.
- Hanka ... vieš dobre, že som so svojou firmou pracoval na prerábaní a opravách tohto domu. Podľa pôvodných stavebných plánov touto stenou nič nevedie. Nie v týchto miestach. Teda elektrina a voda sú z toho vonku. Navyše ... mám taký dojem, že pôvodne tam boli dvere, nie?
- Áno ... pred desiatimi rokmi bol druhý vchod do miestnosti zamurovaný. Domáci tu dali kus nábytku ... nejaký kredenc....
- Naozaj si si nič nevšimol pri prácach?
Marek rozhodil rukami, narovnal sa a urobil krok ku mne.
- Pozrite sa ... robili sme na tom dva mesiace, strhli sme pôvodne tapety, urobili vysprávky, nahodili omietku a farbu. Za ten čas sa nič podobné neukázalo.
- Na pôvodných tapetách?
- Pamätáte sa ako sme odpratávali starý nábytok?
- No tak na to tak skoro nezabudnem! - zahundral manžel. A naozaj, na to sa tak skoro nedá zabudnúť, ako nás ta suka ošmekla! Boris sa otočil k nám chrbtom, čelom ku kuchynskej linke, pozeral na svoj odraz v zrkadlových kachličkách. Veľmi sa mu páčili, také chcel. Pôsobili dojmom, že kuchynka je väčšia ako v skutočnosti.
- Tak potom viete, ako tá stena vyzerala. Väčšiu špinu som snáď ani nevidel. Ak tam aj niečo bolo, tak ten humus to dokonale prekryl.
- Čo s tým?
- Nechajte toho! Vieš predsa, že to nebola Marekova chyba, drahý. - postavila som sa na obranu svojho kamaráta, ktorého firme sme svoj dom zverili.
- Ja nič také netvrdím. - dodal rezignovane Boris. Marek sklopil pohľad, mykol plecami, ako že ho to mrzí, ale nepočítal s tým. Pristúpila som bližšie k stene.
- Je to jasnejšie. - pošepkala som.
- Čo?
- Je to jasnejšie, ráno sa to z blízka nedalo rozoznať, teraz je to celkom jasné.
Nebolo mi to jedno.
Spomenula som si na príhodu, ktorú mi rozprávala Vera, predošlá majiteľka domu.
3.
Vera ležala na posteli. Vypliešťala oči s rozšírenými zrenicami k stene, z kade prišiel ten tlmený náraz.
O chvíľu druhý ...
Tretí ...
A nič ...
Len mŕtve sugestívne hrozné ticho.
O chvíľu sa začal pomaličky odsúvať kredenc v kuchyni. Počula to. Ktosi odzadu, ktosi v tej stene zatlačil a posunul ho. Nôžky vydali na gumenej podlahe zvuk, pri ktorom by každému prebehol mráz po chrbte.
Pomaly, piskľavo ...
Vytiahla si chladivú perinu až k brade. Rukami zvierala jej kraj. Kvapky potu ju šteklili, ako pomaly stekali po jej chrbte. A to aj napriek tomu, že v miestnosti sa schladilo. Ortuť teplomera spadla aspoň o pätnásť stupňov. Z nosa aj z úst vydychovala paru. Okolo kredenca bývala vždy nevysvetliteľná zima. Chlad pohltil celý dom, keď to začínalo znova a znova. Kredenc sa opäť posunul. Sklenená výplň zarinčala. Šálky tiež.
"Nie Bože, prosím... Už dosť. Ja už nechcem. Už to nepúšťaj von. Prosím. Dobre ... nikto tu nie je, nikto tu nie je, NIKTO TU NIE JE, som doma sama, sú to iba moje predstavy, iba pretrvávajúci sen."
Zatvorila oči. No chcela sa prebrať. Zobudiť sa z tejto nočnej mori. Perinu si pretiahla až cez hlavu a pevne ju tak držala. Ak by sa to dostalo až k posteli, nechce, aby ju našlo. Nie vždy to vošlo do jej izby. Niekedy ako by sa tomu nechcelo. Keď však áno neboli to práve príjemné zážitky. Skrčila sa a schúlená čakala čo bude. Tá neistota je ... tá hrôza je strašná. Nevedela sa ukľudniť. Nemohla. V tom okamihu už vedela - je to opäť vonku a hľadá ju to.
Nevie, čo to je. Netuší, nechce vedieť. Aj keď sa to stáva v poslednej dobe často. Dýchala trhane, mreže v ktorých mala stlačenú hruď jej ináč nedovolili.
Odrazu sa guľa na dverách pootočila. Vrzgot nenaolejovaného mechanizmu zhusťoval vzduch. Pocítila hrču. Bolestnú hrču. V hrudi. Hrču zväčšujúceho sa strachu. Zvraštila čelo a z očí sa jej skotúľali slzy. Guľa sa otáčala, až bola na doraz. Dvere sa odchýlili. Počula ako do miestnosti vrazil vzduch od vedľa.
Kto je tam?
Kto stojí vo dverách? Kto ich otvoril?
Nech je to hocikto, podlaha pod váhou jeho nôh temno zavŕzgala. Jeden krok ... druhý ... pomalé ... tretí. Kroky sa blížili ako upír pred ktorým niet úniku. Zastavili sa tesne pred posteľou. Vie o nej? Vie, že je pod perinou?
Ticho. Nedýchala. Nemrkala.
Nič viac sa nedialo. Cítila však prítomnosť. Niečoho. Niečoho zvláštneho Čo stojí vedľa jej postele a čaká na príležitosť. Čohosi, čo sa celé dni, týždne, mesiace ukrýva za kredencom v tej hrubej stene.
Prestalo to? Nič sa nedeje. Nič nepočuť. Je preč? Alebo nie? Čo teraz?
Nie, nemá odvahu sa pozrieť. Nemá.
Horko-ťažko zaspala.
Ráno zistila, že dvere do jej izby sú otvorené dokorán, kredenc od steny hodne odsunutý a od neho viedli biele, zaprášené šľapaje až k jej posteli. Raz sa od strachu zblázni.
4.
Na zemi boli porozkladané staré noviny, na ktorých okrem bielych kvapiek bol položený Primalex. Boris položil štetku na plastový vrchnák. Narovnal sa. Za ním som stála ja. Spokojne som sledovala ako zakryl tmavé škvrny pod dve vrstvy farby.
- Desí ma to... - preriekla som aj napriek tomu, že to tam už nie je.
- Hra tieňov. Náhodou sa to podobalo na tvár. - urobil úškrn aký zvykne robiť, keď mu nie všetko je jedno. Asi aj on je rád, že to tam už nie je.
- Pamätáš sa na to, čo hovorila Vera?
- Vera je stará a bláznivá. Snáď jej nechceš veriť! - podvihol obočie. Hanbila som sa povedať, že áno a tak som radšej mlčala. - Nestačí, že nás okradla? Že sme hodne na nej prerobili... snáď si jej tie hlúposti nezožrala?
Sadla som si.
- Čo je to podľa teba?
- Neviem. - povedal nakoniec potichu. - A je mi to jedno, pokiaľ sa to už viac neobjaví.
5.
Utierala som prach v Borisovej pracovni a snažila som sa byť čo najskôr hotová, aby som manžela nerušila. Práve vybavoval nejaký telefonát z práce.
- Kľúč je nad mojim stolom. Otvoríš sejf a vyberieš účtovnú knihu.
Naše pohľady sa stretli. Naznačil mi, že vôňa slivkového koláča, čo mu práve vošla do nosa je vynikajúca.
- Tam sa mi prosím ťa pozri na faktúry 15 - 19 z toho obdobia, chcem ich prejsť, niečo tam nesedí ... áno, to sú tie, za osobné autá ... éé...prepáč ... sekunda.
Prikryl mikrofón a pošepky sa opýtal: "Nebude to už, nejako to veľmi rozvoniava?.".
- Skočím to pozrieť.
Pokýval hlavou a poslal mi vzduchom pusu. Potešila som sa jeho záujmu, niektorí muži také niečo skoro ani nepoznajú.
- Dobre som späť. - Pokračoval.
Odišla som z pracovne a zostúpila po schodoch na prízemie. Cez chodbičku som prešla do kuchyne, zapálila, lebo svetla vonku medzitým ubudlo. Položila som prachovku na stôl, vzala do rúk utierku, ktorú by chcelo pomaly už aj vyprať a opatrne otvorila rúru. Koláč vyzeral výborne a správal sa podľa plánu - ešte ho chvíľu bolo potrebné piecť.
Zatvorila som sporák a v okamihu ako dvierka buchli, ja som zamrzla. Čumela som na dvierka a to, čo ma tak prekvapilo som videla iba na pol oka. Nie je to ani šesť hodín, čo Boris natieral tú stenu...
"To nie je možné!" pomyslela som si. Otočila som sa ku stene. Narovnala sa. V tom okamihu mi z hlavy vypadli všetky myšlienky, z úst všetky slová, akoby ktosi luskol prstami.
Bolo to tam opäť.
6.
Zobudila som sa. Prečo? Čo ma prebralo? Bol to iba divoký sen? Snívalo sa mi ... posadila som sa a rozmýšľala kde som.
Ah ... no jasné. Utrela som si zalepené oči a rozpamätala sa, keď som na nočnom stolíku uvidela tanierik s omrvinkami.
"Áno, výborný ako vždy drahá. Si skvelá a tvoje koláče tiež."
Cítila som, že v miestnosti je zima. Nebolo to pre mňa až také dôležité. Boris nevedel o svete. Spal tak hlboko, že by ho neprebral ani atómový výbuch. Zložila som nohy dolu a ...
... zdalo sa mi to, alebo som naozaj ... ? Otočila som sa k dverám na chodbu. Kuchynka.
Tá tvár ... pamätám si. Natretá stena ani nezaschla a už to tam bolo znovu. V pootvorených ústach som jasne videla zuby, evidentné sú aj oči s rohovkami a dlhé vlasy. Vtedy mi pripadala akoby čosi hovorila. Akoby sa mi snažila čosi oznámiť. Výraz mi pripadal bezprostredne dôležitý. Teda - čosi dôležité chcela povedať. Nie. Nemôžem si toľko namýšľať. Mám príliš bujnú fantáziu, to je všetko. Mohla by som začať písať hororové poviedky.
Znova čosi zapráskalo. Ako keď niekto prejde prstom po napnutom igelite. Na zem sa zosypal akýsi prášok. Zašušťalo to a za malú chvíľku bolo opäť ticho.
"Musím to ísť skontrolovať!" pomyslela som si a šla som.
Keď som bola pred dverami do kuchyne, ozvalo sa to znovu. Bolo to blízko, bolo to v kuchyni. Naproti v stene. Zastavila som sa a pocítila v bruchu neurčitú bolesť. Áno teraz mi už bola vážne zima. Už som sa klepala, vadilo mi to. Roztrasene som vydýchla a pritlačila ruky k telu, aby mi teplo neunikali. Z úst mi vyšla bledá para. Ako to, že je taká kosa? Veď sme uprostred leta.
Vstúpila som. Vo svetle lámp z ulice veľa vidieť nebolo. Oprela som sa o ľadovú stenu a prstami sa dotkla vypínača. Zatiaľ som nechala zhasnuté. Neviem, či sa chcem na to pozrieť. Nič sa nehýbalo, nič nešušťalo, nič .... aj ja som zadržala dych.
Vypínač šťukol. Svetlo, na ktoré moje oči ešte neboli zvyknuté na oslepilo. Musela som žmúriť a tak som nič poriadne nevidela.
No tvár áno.
Tú tvár.
Hroznú strašidelnú tvár.
Bola iná. Ako to, že sa môže meniť? Tak výrazne. Mala som pocit, že som blázon.
Teraz tvár vyjadrovala smútok. Ústa mala zavreté a z očí sa ťahali dva jemné, no jasne viditeľné pásy rovnakej farby siahajúce až po zem.
Nemohla som tomu veriť. Bolo to šialené a keď som sa dotkla tých pásov, zistila som, že sú mokré.
Tvár plakala.
Odrazu sa pohla. Stena sa mierne vydula. Dopredu evidentne vystúpil nos. Aj ústa, čelo a lícne kosti sa sformovali.
Zapráskalo to, akoby niekto prešiel prstami po napnutom igelite.
Bola som blízko pri tom. Trhlo so mnou od ľaku. Spadla som. Zaprela som sa rukami o podlahu, šokovane na to civela cez vlasy, ktoré mi padli do očí. Po drsných hnedobielych lícach jej stiekli kvapky a ústa z omietky ťaživo vzdychli. Na zem sa vzniesla spŕška väčších aj menších úlomkov zo steny, hlavne prach. Na to sa stena vyrovnala.
Ostali opäť iba tmavé obrysy.
7.
Tvár na stene však nebola stále... Mizla a znova sa objavovala. Keď sa Boris rozhodol orýpať omietku a dať tam novú, myslím, že to zmizlo.
Ťažko povedať, či to pomohlo, je to len tri dni od vtedy ...
Obed. Chystám palacinky, snažím sa, aby mi neprihoreli, tak ako minule. Bohvie, čo s tým bolo, snáď len nekvalitné cesto.
- Nemaj strach. Myslím, že to bude chlapec.
- No pohlavie ovplyvňuje spermia a pri mojom šťastí to bude dievča, nakoľko chcem chlapca.
Opatrne som ju otočila a vida. Neroztrhla sa. Tuším som to ešte nezabudla. Snáď nie. Boris si väčšinou pochvaľuje moju kuchyňu.
- Keby aj ... časom príde druhé. Alebo nie?
- No dve dievky nemienim riskovať.
Usmiala som sa.
- Samý babinec. - chopil sa utierky a začal utierať riad, ktorý od raňajok ešte celkom nevyschol.
- Mne je to v podstate jedno. Rozmýšľal si nad tými menami, čo sme nedávno vyberali?
- Ešte neviem ... rozmýšľal, ale vybraté nemám. - odložil tanier, na chvíľu sa zastavil.
- Snáď Tomáš a pre dievča Veronika, ale rovnako sa mi páči aj Viliam a Natálka. Čo ty na to?
- Kamil a Vierka. Jednoznačne moji favoriti na mená mojich detí.
Vzala som panvicu a išla som prehodiť palacinku na tanier. Tá však bola na jednom kraji trochu prilepená. Na tanier spadla len tak napoly, zošuchla sa z neho dolu a spadla medzi sporák a linku.
- Do riti. - zahrešila som .
- Čo sa deje?
- Spadla mi. - kvokla som si a pozrela do medzery. Boli tam akési staré zaprášené zažltnuté noviny, zachytila sa na nich. Tak z tej už nič nebude. Strčila som do medzery ruku, keďže na palacinku som nedočiahla, tak som pritiahla k sebe noviny. Najprv som novinám nevenovala pozornosť. Zobrala som žltý kus cesta, hodila ho do smetí. Potom som noviny vzala, nechápajúc, čo tam robia, lebo počas rekonštrukcií sme všetky noviny zlikvidovali. Keď som ich chcela vrátiť späť, všimla som si nadpis jedného článku.
- Zmizol robotník. - pošepkala som.
- Hovoríš niečo?
Otočila som sa, no neodpovedala. Pozrela som späť na článok a zbežne začala čítať.
"Do čiernej kroniky nášho kraja sa definitívne zapísalo zmiznutie jedného z robotníkov, ktorý pracoval na prestavbe rodinného domu na Gregoriánskej ulici. Od piatku 18. 05., keď odišiel do roboty, ho nikto nevidel. Polícia zastavila pátranie, ktoré už polroka neprinieslo, žiadne výsledky. Nuž čo. Polícia si pripíše ďalší neobjasnený prípad do už beztak hrozivých štatistík."
Na ľavo od textu bola uverejnená čiernobiela a nie celkom ostrá fotografia, no tvár bolo evidentne rozoznať. Aj všetky jej detaily.
Vera čosi spomínala.
"Toto je dom v ktorom ho videli naposledy pracovať."
Znel titulok pod fotkou nižšie. Bol to ich dom, tak ako vyzeral pred desiatimi rokmi. Otvorila som ústa a prekvapene pozrela na stenu, kde sa tvár objavovala. Bola čistá, ale čosi v mojom vnútri mi hovorilo, že má s tým niečo spoločné.
No po čase sa opäť objavila. Prišli tri mesiace márnych pokusov o odstránenie škvrny. Vymenili sme aj omietku, farbu, obraz, ktorý sme tam zavesili zakaždým spadol, no jednoducho nič, vôbec nič neprinieslo ovocie.
Raz tvár vyzerala meravo, raz plakala, raz mala výraz radosti, raz akoby čosi hovorila.
Najhoršie boli nočné zážitky, keď sa stena stávala akoby plastelínou a tvár z nej začala vystupovať. Všimla som si chlad v okolí toho miesta. Tvár (respektíve už postava) zo steny vystupuje vždy viac a viac, akoby sa časom chcela zhmotniť a oslobodiť. Čo sa stane až vystúpi úplne? Nechcem pomyslieť. Nemám fantáziu. Neviem. V žiadnom prípade však nechcem zažiť, to čo bývalá
Majiteľka. Nechcem zošalieť.
Novinový článok, ktorý som našla, keď mi spadla palacinka ma trochu znepokojil. Rozhodla som sa o tom zistiť viac. Zašla som do miestneho novinového archívu. Prezrela som si diapozitívy a čo som zistila ma veľmi,... veľmi prekvapilo.
Nie len toľko, že sa stalo nešťastie ... že jeden z robotníkov zomrel. Bola to pravdepodobne vražda. Prečo? Kto zabíjal? S akým cieľom? To sú otázky, ktoré nikdy neboli zodpovedané. Podozrivým nič nedokázali. Telo nenašli.
V novinovom archíve bola celkom milá a ochotná pani, ktorá s pomocou modernej techniky vytlačila pre mňa detail tváre toho nešťastníka.
Sú si tak podobné. Tvár na fotke ... tvár na stene ... Tieto dve sú jeho. Jedna jediná - jeho. Verím tomu.
Podľa dátumu na novinách je to už desať rokov. A v tom som si uvedomila, čo to je za dátum. Striaslo ma.
Zajtra bude výročie.
Večer zazvonil telefón a keď som ho dvihla, hlas v ňom mi bol neznámy. S počiatku ...
- Dajte si pozor. - pošepkal.
- Haló...? Kto je tam? - opýtala som sa a vcúcla do seba jednu zo špagiet, ktoré som práve varila.
- Dajte si pozor ...
- Prepáčte, s kým hovorím? - znervóznela som. Namiesto odpovede prišiel vzdych.
- Zajtra ... zajtra v noci sa vráti ...
Zastavila som svoj pohľad na stene a skoro mi telefón vypadol z rúk. Tvár pozerala uprene na mňa. Meravo sústredene. Zároveň s tým prišli z telefónneho slúchadla vzlyky. Napadlo ma jediné meno. Vera.
- Ach Bože, čo sme to spravili? - zakvílil hlas.
- Vera? - oslovila som ju, no dostavil sa oznamovací tón. Položila som telefón, prešla k oknu v kuchyni, zavrela ho. Vonku začína fúkať, na oblohe sa rútia tmavé mraky, z diaľky počuť hrmenie. Otočila som sa, nemohla uveriť vlastným očiam. Tvár ma stále sledovala ... a to aj keď som sa pohla mimo.
Nech som stála kdekoľvek, stále sa mi uprene pozerala do očí.
Zaspala som iba veľmi plytko. O pol jednej ma definitívne zobudil rámus. Spadol obraz.
Zosypala sa omietka.
Počula som ako sa biela stena ohýba, ako praská ... ako sa z nej postupne oddeľuje čosi. Bolo to tiché ... no mne to v hlave ukrutánsky hučalo. Sedela som na posteli a vystretými rukami držala jej kraja. Nohy som si dala na podlahu. Napadlo ma, že čosi by mohlo byť pod posteľou. Slizká ruka ma chytí za nohu. Stiahne ma dolu. Nebude mi pomoci.
Boris nič netuší. Spí ako zarezaný.
Odhodila som perinu, vo svetle nočných lámp z ulice som prešla krížom cez izbu k dverám.
Pomaly som otvorila. Chodba bola tmavá, iba čo od schodišťa prenikalo trocha svetla. Akurát toľko, čo stačilo, aby som videla.
Praskanie. Akýsi vzdych
Pri dverách bola položená bejzbalová palica , ktorú som si tam pripravila. Vzala som ju. Bola hladká, studená, mala som pocit, že má aspoň 100 kíl.
Vyšla som von z izby. Prebehla ku schodišťu a tam sa zastavila. Na ľavo bol vchod do predsiene a za ňou už bola kuchyňa. S drevenou podlahou na ktorej bola kôpka rozsypanej omietky. Ktorá teraz zapráskala ako sa na ňu ktosi postavil. Pomaly som zišla po schodoch pozorne načúvajúc všetkým zvukom. Čo to môže byť? Nepotrvá to dlho. Odpoveď sa dozviem
Krok. Jeden.
Druhý.
Pohybuje sa to pomaly. Je to priamo za zavretými dverami do kuchyne. Zastavila som sa. Predsieň bola tmavá, nič nebolo vidieť.
Kľučka na dverách sa pomaly stlačila.
Nevydržala som to. Skryla som sa za stenu vedľa vchodu. Chrbtom som sa o ňu oprela pripravená udrieť. Ruky sa mi potili, pálka sa začala trochu šmýkať. Pevnejšie som ju chytila.
Schladilo sa. Prudko. Z úst mi vyšla para. Naskočila mi husia koža.
Panty na dverách potichu zavŕzgali. Dvere sa otvorili. Ustúpila som. Udriem. Určite zaútočím. Hore na hlavu.
Chvíľu nič a potom ...
... jeden krok ...
... druhý krok ...
Znamená to, že ide ku mne? Môže sa aj vzďaľovať? Prečo by to robil? Áno, ide ku mne, je to čoraz hlasitejšie. Omráčim ho. Musím. Možno ma už vidí.... možno dokáže nejako vidieť za stenu. Možno ... Už to je celkom blízko. Pol metra. Vzdych. Hlas. Hrubý ako zo spomaleného filmu, ako z omietkových hlasiviek. Akoby vzdychala samotná stena. Nie, nie je ľudský.
Nehýbe sa. Ani ja. Telo sa mi trasie. Nedýchala som. Netrebalo. Zastavilo sa to.
Odrazu spoza steny vyrazili biele ruky. Bol to moment. Útok. Uhla som sa im. Boli ako z vápna. Vtedy sa objavila celá postava. Zahliadla som ju iba na moment. Udrela som ju do hlavy. Asi som mu ju rozbila. Tuším sa rozletela na tisíc kúskov. Neviem. Rozhodne nebol čas skúmať to, pozorovať. Pálka mi vypadla na zem. Nebrala som ju. Postava narazila do steny a so škrípaním sa zviezla na zem. Zvrtla som sa. Pomáhajúc si rukami som brala schody po štyroch. "Preč! Rýchlo!" pomyslela som si, odrazu som nohou zavadila o koberec a spadla som. Nestrácala som však duchaprítomnosť. Videla som, že neuteká za mnou. Aj tak som sa však chcela skryť.
Vydesená som sa schovala za roh steny a napäto načúvala nastávajúcemu temnému tichu.
Zdanlivo sa nedialo nič.
X X X
Nestačila ani príjemne uspávajúca búrka, šuštiaca vonku v mlákach. Boris sa na ten rámus zobudil.
Ženské zaskučanie a tupý náraz.
Natiahol ruku. Siahol vedľa, no zistil, že tam nikto neleží. Naširoko otvoril oči, jasne uvidel, že perina je odhrnutá, posteľ prázdna. Kde je Hanka...? Rozmýšľal, ale bol príliš zaspatý, príliš skoro po prebudení. Vystrelo ho do sedu až ďalšie zastonanie a tupý úder, čo znel naozaj žalostne.
Uprel pohľad pred seba. Chvíľu tak ostal. Vedel, že to nebol sen. Potom sa zvrtol, zistil, že bejzbalová palica, ktorú má pripravenú na sebaobranu, nie je na svojom mieste.
- Do riti!
Vyskočil na rovné nohy, prebehol k dverám a roztvoril ich, ale tam sa zastavil.
Výkrik. Tupý úder.
- Hani? Do riti, kde si?
Vyštartoval ku schodom. Údery a výkriky prichádzali z kuchyne. Jeho kroky hrozne duneli, ale nedbal na to. Čosi sa deje. Čosi zlé. Čosi v kuchyni. Pridržiaval sa zábradlia, rýchlo bral schody jeden za druhým.
- Hanka!! -
Posledné štyri schody preskočil. Kým sa rozbehol cez predsieň do kuchyne, sa zastavil. Pod nohami zacítil tvrdé kusy čohosi. ...niečo ako prach, kúsky steny, omietky. Znova výkrik a úder. Vedľa na zemi ležala palica, ale nebral ju.
- Hani!
Dvere do kuchyne boli zavreté. Okolo nich cez škáry prenikalo svetlo. Vytváralo to tajomný efekt, no nebolo to nič iné ako svetlo z miestnosti za nimi. Roztvoril dvere. Keď to uvidel, nebol schopný sa pohnúť, ani nič povedať.
V tom si jasne uvedomil, aký je ten dážď hlučný. Svojím spôsobom bolo hlučnejšie to čo videl. Hučalo v ňom prekvapenie a šok... no to bolo úplne nepodstatné.
Stála som pred tou stenou. Totálne zmočená. Z vlasou mi kvapkala voda. V ruke som držala krompáč. Zadychčaná som pomaly pozrela na Borisa.
- Kriste ... - pošepkal.
- Je to on. - povedala som. Okolo mňa na zemi boli úlomky zo steny, omietka, väčšie a menšie kusy. Vo veľkej diere v stene, ktorú som urobila, bolo jasne vidieť lebku.
- Zabili ho a zamurovali. Jeho vlastný kolegovia.
Boris pochopil, že je to koniec.
Nechcelo to nič iné, len, aby to niekto našiel. Nič iné... tá stena je hrubá. Hrubšia ako ostatné, pôvodne to bol totiž obvodový múr a miestnosť za ním bola pristavaná až neskôr. Telo sa tu dalo ľahko zamurovať a pri troche šťastia nikto nemal ani len potuchy, že je priamo tu. .. že ho má priamo pod nosom.
Telo bolo neskôr riadne pochované a tvár sa viac už neobjavila.
KONIEC 5. 3 - 23. 3.2005

Ľuboš Zahradníček

Ľuboš Zahradníček

Diskusia

Marcus (Anonym)
Vyborne.
Mozem ti len poradit aby si ostal pri pisani hororovych poviedok. Snad opravit dve veci: " nechajte toho" skor nehadajte sa .... a potom este jedno slovo ale na to som uz zabudol . :-)
Inak mam jednu otazocku preco si pisal v zenskom rode?
09.06.2005
gardenboy (Anonym)
2 marcus: dakujem za komentar. Co sa tyka otazocky - ani neviem. Chcel som si vyskusat "zensku rolu" :-D
09.06.2005
Trin (Anonym)
Super, myslim, ze uz nikdy nebudem pokojne spat, len tak dalej....

09.06.2005
Alexander Schneider
Mňó... je to veľmi dobré, ale myslím si, že to mohlo byť lepšie. Tá časť v strede o novinovom archíve a ako sa Hanka snaží hrať na detektíva je podľa mňa úplne zbytočná. Je tam aj cítiť nevyrovnanosť textu - všetko je zrýchlené, skôr pristupuješ k záverom bez rozvinutia deja. Koniec je dobrý, tú poslednú vetu by som tam nedal, ale nech. Zmena rozprávača na tretiu osobu na konci textu prekvapila... nie som si istý, čei pozitívne alebo negatívne... jednoducho prekvapila. Tak či tak, vďaka za výbornú poviedku. :)
09.06.2005
Alexander Schneider
Oh... ešte jedna vec... neviem, či ten názov poviedky je dobre zvolený. Portrét sa ako "podobizeň"používa v umeleckom a fotografickom kontexte. A o to tu - ak som to správne pochopil - nejde. Neutrálne slovo "podobizeň" by asi bolo vhodnejšie.
09.06.2005
gardenboy (Anonym)
"portrét" sa mi pacilo viac. Co sa tyka tej strednej casti - je zrýchlena. Nevedel som ako ju napisat. Problémove casti jednoducho preskocim alebo ich napisem len tak velmi zbezne. Navyse by to citatela uz nudilo, keby som to rozpisoval podrobnejsie. Co sa tyka zmeny na 3. osobu ... je to len zdanlive. V pribehu ktory je pisany v prvej osobe a v scene, kde tato osoba nevystupuje je najlepsie pisat v 3. osobe. A navrat k 1. osobe prebehne hned, ako ta postava opat zacne vystupovat....
09.06.2005
xius
suhlas so Šaňom, a marcus mozno myslel slovo "kľud", kere ma cesky povod, spravne je "pokoj" ...tentokrat mi koniec nenapadol, takze fajn :) ...este krok k dokonalosti a bude mi padat sanka...
09.06.2005
namuras
Hm, teraz totálne offtopic - nechcem tým uraziť autora poviedky, ale nedáva mi spať... existuje nejaky casovy posun, kym sa poviedka dostane sem, alebo proste píšem tak strašne?
14.06.2005
Marcus (Anonym)
offtopic
namuras : poviedky sa uverejnuju raz tyzdenne , vacsinou 1 poviedka za tyzden.
14.06.2005
Wewo (Anonym)
No, bolo to celkom zauímavé...
14.06.2005
gardenboy (Anonym)
2 namuras - nie to ja pisem tak dobre,xixi :D:D:D ... ale si fandim, ze? No nie ... vazne, skus oslovit admina mailom, ze co s tym je ...
15.06.2005
kanys (Anonym)
Neni co ku komentarom kolegov dodat. Vinikajuce. Napadite, napinave. Dobre sa cita.
29.06.2005
Robert Sidor
tuzba bola lepsia, ale aj toto bolo dobre. par logickych chyb to podla mna ale malo. Tiez ta detektivna cast sa podoba na detektivnu cast z Kruhu 1. Ale inac super, Par krat mi aj prebehol mraz po chrbte ;), co sa stava malokedy. Pises super o mystike. len by si mohol prejst z dejiska kuchyne aj niekde inde :) :) , skus napr. nieco zo stredoveku alebo nieco take. Bol oby to urcite zaujimave. dik za super zazitok. Pacia sa mi tvoje poviedky, vedel by som si ich aj predstavit sfilmovane ako kratke filmove hororove pribehy. Mozno sa neskor ozvem o autorske prava ;) :) ....
01.07.2005
Gardenboy (Anonym)
No tak ta kuchyna, tö je len nahoda...po precitani pripravovanej poviedky (az ju zverejnia) si zase nesadnes do auta, to si pis ;-D. Akurat tej "hororovosti tam bude menej, mystickost tu bude fakt len naznacena, inac to bude v podstate dramaticky boj o zivot v realnom svete. Aj rozmyslam, ci to sem poslat, ale za skusku nic nedam. :)
01.07.2005
kanys (Anonym)
Len posli z radostou si precitam
04.07.2005
Siska (Anonym)
hmmmm...zaujimavé ľahko napínavé čítanie,páčilo s a mi to:)
07.08.2005
Cestrel (Anonym)
Príjemné zimomriavky - zvlášť keď som v noci pozorovala hru tieňov na stene:) Po racionálnom zvážení, že zima mi je kvôli tomu, že som sa v spánku odkryla som sa dvihla a potichu odcupitala do rodičovskej spálne :))) Teraz vážne - vydarený kúsok:)
24.04.2006
draculin
wow..fakt dobre!!! Diky cestrelka za vytiahnutie z archivu :))
24.04.2006
BUBO
sakra to bolo neco srdce jak dive
24.10.2007
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.