Nepravdepodobný hrdina (V. časť - záver)

Dobrodružstvo vstupuje do svojej záverečnej fázy. Táto skúška nepreveruje len charakter, ale hrozí i fyzickou záhubou. V momente, kedy si uvedomíte dôsledok vlastného konania a uvažujete nad možnými následkami, vtedy prestávate byť dieťaťom... a preberáte zodpovednosť za svoje činy.
Filmová história scifi
Siahol som až niekde do hĺbok svojho najvnútornejšieho vnútra a vydoloval odtiaľ všetku odvahu. Viem, že človek disponuje obrovskou silou, musí ju však v sebe objaviť a priviesť k životu. Niekedy to chce malý zázrak a vždy kritickú situáciu, ale potom... ju prebudí a tá ho obklopí ako aura neporaziteľnosti. Veď strachu sa najlepšie čelí s rozvahou, otvorenými očami a pevným postojom. Každá fóbia sa dá poraziť. Dá sa to však uskutočniť iba jediným spôsobom – postaviť sa k nej čelom.
Dobre, priznávam, pevný postoj som nemal a oči som neustále privieral, ale videl som ako sa zem vzďaľuje a neuhol som pohľadom, a práve v tej chvíli sa začala moja premena na dobrodruha. Tam boli zárodky môjho neskoršieho výstupu na stolové hory Južnej Ameriky. Paradoxne ale čím viac som sa usiloval vo svojom neskoršom živote priblížiť k tomuto jednému zážitku, tým viac som sa od neho vzďaľoval. Existujú skrátka neopakovateľné momenty.
Krajina sa zmenšovala až pripomínala hracie pole nejakej spoločenskej hry a potom nadobudla podobu maliarskej palety hýriacej všetkými farbami. Napokon sa zliali do jediného fľaku a ja som vstúpil do kráľovstva mrakov a snehu.
A vtedy vzduch preťal desivý škrek: „Kraraí, kraraí!“
V tom momente som si spomenul na Fiorovo varovanie, na ktoré som medzičasom stihol dokonale zabudnúť. Už to neboli iba slová, odrazu sa stali nepríjemne reálnou hrozbou. Výhražné „kraraí“ sa v ozvene odrážalo od skalnej steny a mráz, ktorý ma bodal až do morku kostí nebol spôsobený len tým, že som na planine zabudol kožušinový kabát. Vypliešťal som oči, akoby som sa snažil preniknúť smolnou tmou noci, lebo rovnako účinne výhľad predo mnou zahaľovala oblačná hmla. Napadla mi šialená myšlienka, že oblaky, čo ma obklopujú, nie sú zrazenou vodnou parou, ale dychom akejsi nepredstaviteľne veľkej beštie.
Neodvažoval som sa ani pohnúť, ale hrozná triaška, ktorá ma zachvátila, rozvibrovala celý výťah. „Kraraí“ znelo teraz ohlušujúco blízko. Nebolo ťažké uhádnuť, prečo šarkan získal práve také meno. Čokoľvek iné by nebolo tak výstižné. To volanie, ten škrek znamenal iba jedno: „Roztrhám ťa na kusy!“
Vtom, sa do klietky oprel víchor, ktorý bol spôsobený mocnými údermi titanských krídel a rozhojdal ju. Ako keby chcel netvor dostáť svojim slovám, nárazy vetra pretrhli oponu mračien.
Videl som ho len na zlomok sekundy, na jedinký rozmach nestvorného krídla, než ho zase zakryli oblaky. A som za to vďačný, lebo jeho dlhší pohľad by som nezniesol. Veľké čierne oko sa na mňa hladne upieralo a vedel som, že náporu ozrutánskeho zobáka by klietka neodolala ani chvíľočku. Rozdrvil by ju ako domček zo zápaliek. Byť potápačom, ktorého od veľkého žraloka oddeľuje stena mreží, je proti tomuto maličkosť.
Odrazu som zabudol na všetkých Ódinov aj Thórov z mytológie a utiekal som sa k viere svojich predkov. A ten Čo vidí a počuje, ten kto je svedkom všetkých našich trápení aj radostí, ma vypočul. Veľké čierne oko sa odo mňa odvrátilo.
Zaujíma vás ako netvor vyzeral? Nemal som čas bližšie si ho prezrieť a bolo to vtedy to posledné, po čom som túžil, navyše, nevidel som ho celého, ale najvernejšiemu opisu by asi zodpovedalo, ak by som ho vykreslil ako vtákojaštera, ktorý sa v niečom ponášal na našich veľkých dravých vtákov, ako sú orly či harpye. Kožnaté krídla, z ktorých vyrastali pazúry, ale operená hlava zakončená impozantnou zbraňou.
Strašná nekonečnosť tej chvíle uplynula, potom sa škrek začal vzďaľovať, kým celkom nezanikol. A ja som si uvedomil, že výťah stojí na mieste a mierne sa kníše vo vetre. Čo najrýchlejšie som prekročil cimburie Veže a zvracal som. Až potom som nadobudol istotu, že moje srdce neprestalo hrôzou biť. Práve naopak, opäť raz uháňalo ako splašený kôň, ale bol to cval do bezpečia.
Patrilo by sa poďakovať. „Ďakujem Ti, Bože!“ zvolal som do nebies. „Som tak vysoko, že ma musíš počuť, a ja sa Ti chcem poďakovať.“
Bolo to detsky naivné, ale navýsosť úprimné.
Chodby zívali prázdnotou, dýchali chlad a vydychovali temnotu, v ktorej som tápal. Po dlhom a zmätenom blúdení labyrintom priechodov a miestností sa mi ako tak vrátil cit do premrznutých končatín a zuby mi prestali drkotať v divokom staccate. Nikoho som počas svojho hľadania nestretol, iba tade, kade som prešiel, sa zavše, samé od seba, rozsvietili krištáľové lampy. Nebolo to z mojej strany premyslené prehľadávanie, a netrvalo dlho a nadobudol som presvedčenie, že sa motám v kruhu. Niektoré miestnosti sa mi zdali byť povedomé a navyše boli už osvetlené. Začal som byť zúfalý. Je veľmi nepríjemné, keď nemôžete niečo nájsť a ešte horšie je, keď sa pritom stratíte. A tak som väčšmi náhodou, než mojím pričinením, naďabil na priestrannú miestnosť, ktorú som dosiaľ nenavštívil. V sústredných kruhoch obrátené smerom na stred tam boli vedľa seba uložené zvláštne sarkofágy. Nijaký nebol zakrytý vekom, a tak som videl, čo obsahujú.
Bol som šokovaný, ale nemusel som byť. Čo iné som očakával? Bolo to jasné potvrdenie Fiorových slov. Tak tu Nihalovia cez deň vegetujú ako takí odpudiví upíri na hranici života a smrti.
„Tak som sa vrátil,“ vyhlásil som a snažil sa zachovať si v hlase pevnosť.
Akoby na povel všetci naraz roztvorili oči a pomaly ako námesačníci začali vstávať zo svojich strašidelných lôžok. A mne z toho pohľadu začali na zátylku vstávať chĺpky. Podvedome som o krok cúvol.
„Ach, to si ty. Takže si uspel!“ riekol jeden z členov Rady.
Mojou odpoveďou bolo zlostné obvinenie: „Klamali ste mi! Mal som priniesť skazu nevinným!“
„Nerozumieš tomu. Podviedli ťa,“ prehlásil Hovorca.
Chvíľočku, okamih, som zvažoval šancu, že som sa stal obeťou dvojitého podvodu, ale rýchlo som takúto komplikovanú a nepravdepodobnú možnosť zavrhol. Videl som, čo som videl a cítil to, čo som cítil. Je veľmi ťažké oklamať rozum aj cit zároveň.
„Nie, to vy ste ma podviedli!“ zvolal som. „Videl som Diamant aj Smaragd. Viem aký je rozdiel medzi čiernou a bielou.“ Spod látky odevu som vybral presýpacie hodiny.
„Zadrž! Svet nie je čiernobiely.“
„Ale je. Jediné, čo môžete urobiť, je zameniť jedno za druhé. Aby ľudia nevedeli rozlišovať medzi dobrom a zlom. Presvedčiť ich, že na farbe nezáleží. Že medzi dobrom a zlom nie je rozdiel!“
„Pripúšťam, že sme pred tebou zamlčali niektoré skutočnosti. Ale nebolo to s postrannými úmyslami, jednoducho sme ťa v tvojom veku nechceli vystaviť pravde. Čo je zlé na tom, túžiť po večnom živote? Si ešte mladý, nerozumieš tomu, počkaj, keď ťa zjazvia roky a zoberú ti silu aj nádej. A pováž, že ak otočíš hodinami, bude nenávratne preč aj Tasijí. To by si chcel? Má ťa rada.“
Tasijí odvrátila zrak a prehovorila: „Nie, sotva ťa poznám. Zachovám si aspoň pravdu. Už mám dosť súmračnej existencie. Nebyť živá ani mŕtva. Túžim už len po pokoji.“
„Tasijí!“ okríkol ju Hovorca.
„Odpusť, nechcem sa pomstiť, prišiel som len vrátiť čas tam, odkiaľ ste ho vyhnali,“ povedal som a otočil hodiny. Zrnká piesku vytvorili malý, no prekvapivo rýchlo tečúci vodopád.
Z hrdiel všetkých neživých vyšlo zavytie, ktoré sa zlialo do ryku, čo drásal uši. Len Tasijí mlčala a zatiaľ, čo sa jej telo vlnilo a rozpadalo, pripomínajúc tak spráchnivený papier, jej oči sa na mňa upierali s vďakou.
Fascinovaný aj otrasený, díval som sa na ten výjav a nebol schopný sa od neho odtrhnúť.
Posledné, čo som počul boli slová niektorého z príslušníkov Rady: „Aj tak zomrieš s nami, mláďa. Buď naveky prekliaty!“
Ostal po nich len prach vlniaci sa vo vzduchu a pomaly dosadajúci na zem. Vzápätí však, ponáhľajúc sa vyplniť jeho kliatbu, začal sa boriť strop a rúcali sa steny. Čas povedľa mňa uháňal a strhával ma do záhuby. Všade okolo mňa dopadali úlomky kameňa a dvakrát sa mi na poslednú chvíľu podarilo vyhnúť sa rúcajúcemu sa stĺpu a potom padajúcemu kvádru, ktorý sa odtrhol z klenby. Ornamenty, ktorými bol posiaty, sa rozsypali ako črepiny rozbitého zrkadla po podlahe; tá vzápätí pukla. Trhlinu som stihol preskočiť skôr než sa rozšírila dostatočne na to, aby ma pohltila. V panike som utekal a hľadal východ. Východ z tejto reality – miestnosť s krištáľmi a pódiom. A uvedomil som si, že sa mi tam dostať nepodarí, veď skôr než nájdem cestu, pochovajú ma trosky jaskynného sídla.
„Bože, ja nechcem zomrieť!“ úpenlivo som vykríkol.
„Mysli,“ ako keby mi našepkal vnútorný hlas, „pred čím ťa to varoval Fior?“
„Ale to bolo tak dávno... akoby už odvtedy uplynuli stáročia,“ namietol som. „Nemôžem si spomenúť.“
Tak ako padá odtrhnutý záves, tak sa predo mnou naraz zrútila celá stena a odhalil sa mi pohľad na vytúženú sieň, v ktorej som sa ocitol, keď som prišiel na Áis. Cesta k záchrane bola voľná! Ale vtedy začal praskať strop... „Nestihnem to. Dobehnúť tam nie je v mojich silách.“
Hlavou mi ako rachot hromu burácalo: „Spomeň si!!!“
A ja som si spomenul. Otočil som hodiny do protismeru.
V tej chvíli skaza ustala, akoby ani nikdy nebola. Jej pripomienkou však ostali všadeprítomné ruiny. Ako v delíriu som prekročil sutiny a vošiel do krištáľovej „brány“.
„Och, bráško, ty žiješ!“ Ležal som na lúke a nado mnou sa skláňal môj nepodarený brat. Smial sa a plakal zároveň. „Ty žiješ! Nič ťa nebolí?“
Posadil som sa a pretrel si oči. „Nie, som v poriadku, musel som len na chvíľu upadnúť do bezvedomia.“
„To ten náraz na airbag. Pozri na môj nos, bráško. Je zlomený, a tak mi treba. Našťastie sa ti nič nestalo, ale bolo to o chlp, aha,“ ukázal na strom. Medzi autom a ním bolo len pár centimetrov. „Ak by si... ak by sa ti,“ rýchlo sa opravil, „čosi stalo... ja, zabil by som sa.“
„A nestačilo by, keby si jednoducho nesadol pripitý za volant?!“ vyhrešil som ho.
„Ja prisahám, bráško, prisahám, že sa už nikdy ani len nepriblížim k autu, hoci by som mal v sebe iba jedinú kvapku.“
A tak sa aj stalo. Svoju prísahu nikdy neporušil, ba čo viac, stal sa z neho abstinent. Neskôr mi povedal, že mal také výčitky a tak sa za seba hanbil, že sa mu o tej nehode ešte roky snívalo.
„Keď som bol v bezvedomí, mal som zvláštny sen, veril by si tomu?“ spýtal som sa ešte plný zážitkov z veľmi živých vízií a túžil sa o ne podeliť. „Bolo to ako príbeh z nejakej knihy! Preniesol som sa do fantastického sveta a musel som zachrániť jeden utláčaný národ. Som len chlapec, ale stal som sa hrdinom. Vieš, že to, aký je človek vždy vyjde na povrch? Aj keby sa neviem ako pretvaroval. Ak je niekto krásny, to neznamená, že má aj dobrý charakter. A bol tam aj obrovský drak, či také čosi! A magický kameň. To si ani len nevieš predstaviť!“
„Počkaj, počkaj, potom mi to porozprávaš, teraz mi povedz odkiaľ sa ti dostali do ruky tie presýpacie hodiny? Nevšimol som si, že by si mal so sebou niečo také.“

Všetky časti:

Goran

Goran
Som priateľ zvierat, nie som pyšný na to, že som človek, ako mnohí iní ľudia. Chcel by som byť vtáčikom, ale zaľubujem sa do mačiek. Vo fantastike hľadám mýtopoetiku, odraz dokonalej krásy, ktorá nie je z tohto sveta, pocit zázračna a večnú túžbu po dobrodružstve.

Diskusia

Zlodejisnov
Takže, celkové hodnotenie 7. Najskôr k pozitívam. Páčil sa mi tvoj štýl, je to proste tvoje. Pointa, a to, ako sa dostal do iného sveta, ako aj to, že sa z neho vrátil, boli zaujímavé. Teraz k negatívam, nie je ich veľa. To najväčšie je rozdelenie poviedky na 5 častí. Ak si to už nechcel dávať dokopy, mohol si to dať na dve časti a bolo by to oveľa lepšie. Už len preto, že v poslednej časti som si už vôbec nepamätal mená postav a netušil som, o kom to hlavný hrdina hovorí. Druhá vec, ktorá bude zrejme len subjektívna, bolo to, že pointa, a to, že kto je dobrý a kto zlý, bolo jasné už v druhej časti. Pripadalo mi to veľmi urýchlené a zvyšok bol pre mňa už len taký dojazd do odhalenia, ktoré už bolo odhalené.
24.07.2021

Goran
Ďakujem pekne, že si si prečítal (že ste si prečítali). Som i veľmi rád za to, že sa páčilo. Aspoň teda niečo, nejaké aspekty z príbehu. Snažil som sa to rozčleniť ako seriál, na pokračovanie (hoci poviedka bola napísaná, samozrejme, vcelku). Vidím, že to nebol dobrý nápad, že som to príliš naporcoval. Odhalenie bolo jasné už dávno, nestalo sa v závere, ten bol len potvrdením. Zamýšľal som to tak, lebo som chcel zdôrazniť niektoré veci, napríklad hrdinovo konanie s vedomím, že sa nechal hneď na začiatku napáliť. Chcel sa niekomu zapáčiť, chcel byť veľkým hrdinom, skutočným hrdinom, ale musel vedieť odlíšiť dobré od zlého a stáť si za svojím rozhodnutím, ktoré sa ukázalo ako správne. Ak by som tam dal dva, tri zvraty a plot twisty ako v moderných thrilleroch, nebolo by to ani realistické, ale išlo by to aj proti odkazu, ktorý som sa príbehom snažil posunúť ďalej. Problém je ale na druhej strane v tom, že čitateľ už dlho vie ako to všetko vlastne je a nedočká sa nijakého prekvapenia, možno by chcel niečo zaujímavejšie, niečo, čo by viac pripomínalo výstavbou detektívku, kde sa až nakoniec dozvedáš, kto je ten páchateľ... beriem, je to dobrá pripomienka.
24.07.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.