Príčina

Spoza kameňa vylezie vysoký svetlovlasý muž s puškou namierenou na mňa a pýta sa: “Kto ste a čo tu robíte?” Chcem na neho namieriť talizman a potom mi napadne, že ak ma zasiahne, nebodaj zastrelí, tak budúcnosť nezachránim, preto zbraň radšej odkloním a vravím mu krotkejšie: “Mám dobré úmysly. Nechcela som nikoho vyľakať.” “Videl som vás vystúpiť z tej čudnej veci, ktorá sa zrazu objavila a potom zmizla, keď som bol na poľovačke. Čo ste zač a odkiaľ ste prišli?”
Filmová história scifi
I.
Tristo rokov sedím zavretá v bezokennej kabíne menšej ako toaleta a moje nabudené, neodbytné myšlienky nezadržateľne letia.
Pravidlá života, ktoré boli pre nás bazálnou istotou, prestali existovať. Tisícročia ľudia žili v trojrozmernom svete určenom výškou, šírkou a hĺbkou. Vedeli, že prekážku treba preskočiť, obísť alebo podliezť, výšku znížiť, šírku zúžiť, hĺbku skrátiť a všetko zväčšiť, ak je potrebné. Aj maliar sa na dvojrozmernom plátne snaží o ilúziu tretieho rozmeru, preto používa optické finty: ťahy štetca, rôzne valéry farieb a nakoniec jeho úsilím dielo dosahuje hĺbku. Ľuďom bolo jasné, že trojrozmerný priestor, v ktorom žijeme, ovplyvňuje čas, pretože v ňom sa všetko utvára a mení, že beží svojím vlastným tempom, nie je možné ho zastaviť, či otočiť, vieme ho iba zmerať. Uvedomovali sme si, že ľudské vnímanie čas predlžuje, alebo skracuje, že chvíľa, ktorá sa jednému javí krátka, druhému sa môže zdať nekonečná. To závisí od toho, akou činnosťou ju človek napĺňa. Mysleli sme si, že čas je jednoliato plynúci a relatívny, teda ako štvrtý rozmer menejcenný. Celá táto realita nášho časopriestoru je prežitok.
Usmejem sa, pretože mi pripadá vtipné, že veci, ktoré by sa v stredoveku zdali ako bosoráctvo a zrejme by som skončila upálená na hranici, v 21. storočí patrili k vede nazývanej fyzika, je v mojej dobe len malá odrobinka základu, na ktorom stojí súčasne poznanie a technológia. Ktovie ako sa na nás budú pozerať ľudia v budúcnosti? Snáď nejaká bude.
Môj tristo ročný čas plynie stlačený. Stlačením sme ho ovládli. Ako noví páni času sa ním odteraz môžeme uberať akýmkoľvek smerom. Na vývoji prevratnej technológie vedci pracovali dlhý čas a celý ten proces urýchlili ľudstvu nepriaznivé okolnosti. Vlastne začal kvôli mojej ceste. V hlave mi vŕta, ako funguje stlačenie času, ale stopujem tú otravnú myšlienku, predsa len je to otázka pre astrofyzika a ja som lekárka, teraz vyšetrovateľka, ktorá sa vracia nájsť a odstrániť príčinu.
Mojich tristo rokov práve odbieha počas troch minút, potrebujem sa sústrediť na misiu. Ešte minútka. Som prvý cestovateľ, tak si inštinktívne pozriem na ruky, či nezbadám časové stopy, omladenie, alebo naopak zostarnutie, ale žiadna zmena. Čas sa ma zatiaľ netýka.
II.
Som na mieste, overujem miesto a dátum pristátia. Všetko podľa plánu, stredovýchodná Afrika - Džibutsko, 1. júl 2019. Prvý vojak ochorel koncom júla, štrnásťdňová inkubačná doba, mám teda istých desať dní, aby som ho našla a zariadila, aby nákaza neovládla svet.
Obliekam si svetlú košeľu, zemité nohavice, obúvam poľné vojenské topánky, na tmavé krátke vlasy si uväzujem nenápadnú šatku. Nezabúdam na farebné kontaktné šošovky a slnečné okuliare, nie kvôli slnku, ale kvôli mojej ružovo-fialovej farbe očí, viem, že takú nemá nikto v tejto dobe. Všetko oblečenie mám podľa terajšej módy, len je vybavené ochladzovacou látkou, budem čeliť priemerným teplotám tridsaťpäť stupňov.
Do ruksaka vkladám vojenskú uniformu, čiapku, ktorej hovoria šiltovka, náhradné okuliare, ak by som prvé stratila, bundu, ktorú pravdepodobne nebudem potrebovať, fejkové doklady, ak by som sa niekde musela preukázať a peniaze. Mám džibutské franky, ktoré vraj majú malú hodnotu, preto mi dali aj doláre a eurá. V ruksaku mám dvojité dno, v ktorom mám schované potrebné pomôcky ako diagnostickú sadu, zdravotnícky materiál, lieky, všetko veci, ktoré v týchto rokoch ľudia nepoznajú. Lepšie by bolo, ak by ich nikto nevidel, nemusela by som nič vysvetľovať o mojej pravej totožnosti a úlohe.
Na ľavú stranu si vkladám zbrane ako paralyzér, náhradné náboje, do vrecka nohavíc dávam modernú strelnú zbraň upravenú, aby vyzerala ako vtedajší Derringer. Ak by ju domorodec uvidel, myslel by si, že sa jedná o talizman, tak mi aspoň tvrdili historici, ktorí ma na cestu pripravovali. Do druhého vrecka vložím nôž. On je môj skutočný šťastný talizman. Možno ho budem potrebovať, Džibutsko nie je bezpečná destinácia, zvlášť pre ženu nie. V týchto rokoch tu ľudské práva nik nerieši. Mrzačenie vonkajších ženských pohlavných orgánov, ktorému hovoria ženská obriezka, je bežnou praxou. Znásilnenia sú na dennom poriadku, pretože sa nimi v krajine nikto zvlášť nezaoberá. Pozriem na svoj nôž a pomyslím si:
Len nech si na mňa niekto trúfne.
Vyliezam z timeraptora a rozhliadnem sa po okolí. Mám pocit, že miesto pristátia vybrali dobre. Pozriem do mapy, ktorá určí moju polohu, som blízko vojenskej základne a zároveň v odľahlej prírode, kde nevidím nikoho, kto by bol svedkom môjho príchodu. Timeraptor upravím, aby sa farebne prispôsobil krajine, trocha ho prekryjem a dookola nastavím pasce. Nenechám nič na náhodu, misiu chcem úspešne zvládnuť a potom sa čo najskôr hrdo vrátiť domov.
Vydávam sa na severovýchod rýchlejšou chôdzou. Som plná odhodlania a síl splniť úlohu. Nájdem pacienta nula a zistím, čo spôsobilo infekciu, ktorá sa rozšíri po svete a o pár rokov ľudstvu spôsobí totálnu skazu. Zabezpečím, aby neprepukla. Na nezvládnutú pandémiu sa v budúcnosti budú nabaľovať neodvrátiteľné dôsledky až ľudstvo dospeje do bodu, že jediným riešením je zvrátenie behu dejín.
V mojej dobe múdre hlavy zvažovali pre a proti nášmu zásahu do minulosti pred vypuknutím pandémie. Potlačenie nákazy môže ovplyvniť veci, ktoré nám nenapadlo riešiť, pretože sa môžu prejaviť v alternatívnej budúcnosti, takže ich nepoznáme. Ale všetky ďalšie dopady idú bokom, keď ľudstvu hrozí vymretie. Čo horšie by sa mohlo stať? Iné zvraty bude ľudstvo riešiť za pochodu.
Po malej chvíľke mám pocit, že som za sebou začula šuchot. Nedám na sebe nič znať a pokračujem ďalej, spolieham sa na svoj sluch a inštinkty, aby som odhalila, kto mi robí spoločnosť. Po chvíľke mi je jasné, že ma niečo systematicky sleduje. Zviera a či človek? Vložím ruku do vrecka a nenápadne vytiahnem pištoľ, prudko sa otočím a skríknem:
“Ukáž sa!”
Spoza kameňa vylezie vysoký svetlovlasý muž s puškou namierenou na mňa a pýta sa:
“Kto ste a čo tu robíte?”
Chcem na neho namieriť talizman a potom mi napadne, že ak ma zasiahne, nebodaj zastrelí, tak budúcnosť nezachránim, preto zbraň radšej odkloním a vravím mu krotkejšie:
“Mám dobré úmysly. Nechcela som nikoho vyľakať.”
“Videl som vás vystúpiť z tej čudnej veci, ktorá sa zrazu objavila a potom zmizla, keď som bol na poľovačke. Čo ste zač a odkiaľ ste prišli?”
“Som z Európy. Prosím, nemierte na mňa, nechcem vám ublížiť.” Prikrčím sa, nech pôsobím ešte drobnejšie a zraniteľnejšie ako v skutočnosti vyzerám.
“Z Európy?”
“Zo Slovenska,” poviem rýchlo, pretože si uvedomím, že pred tristo rokmi bola Európa rozdrobená na malé samostatné štáty podľa národnosti, akoby na tom záležalo, ktoré boli spojené do Únie s malými právomocami. Vyhláseniu Európanka by domorodec veľmi nerozumel.
“Táto odpoveď mi nestačí,” povie muž pokojne, ale pušku neodkladá.
“Dobre teda, poviem vám, čo chcete vedieť. Len skloňte zbraň! Som vyšetrovateľka, prišla som niečo zistiť, keď svoju prácu vykonám, odídem,” dokončím jemne, aby som skryla, že ma jeho postoj začína štvať.
“Čo ste prišli vyšetrovať? A ten stroj, z ktorého ste vystúpili, čo je zač?” pýta sa, pritom pušku jemne odkloní. Zrejme usúdil, že nie som nebezpečná.
“Môj dopravný prostriedok. Vyšetrovanie je tajné, o tom nemôžem hovoriť.”
“Dopravný prostriedok?” povie a zbraň spustí bližšie k nohe.
“Iba sa vypytujete. Prečo mám hovoriť iba ja? Vy ste kto?” mätiem ho a využívam chvíľku, keď na mňa nemieri. Nenápadným Derringerom rýchlo strelím jeho smerom. Nechcem mu ublížiť, iba ho spomaliť, preto ho škrabnem na pravej ruke, až mu puška vypadne. Ani najrýchlejší strelec by nemal šancu voči zbrani z budúcnosti.
Preskočím neveľkú skalu a utekám najrýchlejšie ako viem. Som slušná bežkyňa, v posledných rokoch som zvykla v rámci prípravy na túto cestu trénovať každý deň. Blížim sa ku komplexu vojenských objektov spokojná, že som sa ho striasla.
III.
“Nájdite kapitána Thomasa Reeda!” zahučal dôstojník vojakom, keď som prechádzala okolo. Po dvoch dňoch postupného splývania vo vojenskej misii som mu na stope. Intenzívne som pracovala, aby som mala ideálne podmienky k práci. Zaregistrovala som sa ako nová lekárka v talianskom tíme a rozhodila siete. Viem presne, kto prvý ochorie. Doma som dostala informácie: meno, vek, vzdelanie, vojenská hodnosť a hlavne vizuál pacienta nula, ktorý vytvorila moja vedecká podpora na základe skúmania genómov, alel a väzbových skupín jeho príbuzných. Vďaka malej náhode som o krok bližšie.
Vyberiem sa za vojakmi do americkej časti misie, aby som obhliadla a možno aj spoznala cieľ. Na moje veľké prekvapenie sa z Thomasa Reeda vykľuje chlap s puškou a videoportrétu z budúcnosti sa vôbec nepodobá. Kde sa stala chyba?
Chvíľku sledujem ako Reed hovorí s vojakmi. Nechcem strácať čas, tak pristúpim ku skupinke a predstavím sa akoby nič:
“Laura Skalická, lekárka, potrebujem hovoriť s kapitánom Thomasom Reedom.”
Keď Reed iba mlčí a vyjavene pozerá, otočím sa k vojakom:
“Nechajte nás!”
“Lekárka? Videl som dosť, aby som vedel, že to nie je pravda,” dostane zo seba napokon.
“Ruka je v poriadku? Môžem sa pozrieť?” keď neodpovedá, dodám:
“Dobre, poviem vám, čo ste chceli vedieť.”
Iba neveriacky prižmúri oči a kývne hlavou.
“Ozaj som lekárka, epidemiologička. Prišla som z budúcnosti zabrániť nákaze, ktorá zmení svet natoľko, že ma sem poslali, aby som to vyriešila. Vlastne hľadám vás, ste pacient nula.”
Kapitán Reed na mňa najprv hľadí akoby váhal, či šibe mne alebo jemu, nakoniec vyhŕkne:
“Hmm, zaujímavá historka. A teraz mi povedzte pravdu!”
“Vtedy ste sa pýtali, čo je zač stroj, z ktorého som vyšla. Je to timeraptor, dopravil ma sem z roku 2319. Videli ste ho, nič také vo vašom svete nie je a stále mi neveríte? Pozrite sa na toto,” poviem a vytiahnem z vrecka puzdro, otvorím ho a pustím mu holografické video. Viem, že v tejto dobe takéto hračky bežné nie sú. Po chvíľke presviedčania a dokazovania mám pocit, že mi Thomas začína veriť.
“Povedzme, že je to tak a ja som ten, koho hľadáte. Čo chcete robiť?” opýta sa.
“Mám liek, ktorý vám podám. Spôsobí, že sa nenakazíte a teda vírus neprenesiete ďalej.”
“Aký liek?”
“Pokúsim sa vysvetliť, pretože takú technológiu vaša medicína zatiaľ nepozná. V podstate sú to protilátky, ktoré spôsobia, že neochoriete na infekčnú chorobu. Pracujú v imunitnom systéme, povedia vaším bunkám, čo majú robiť, ako sa vírusu, či baktérii ubrániť a zároveň im dajú informáciu ako mikroorganizmy zničiť, takže sa nebudú šíriť ďalej, nebudú existovať. Liek zasahuje do DNA a upravuje ju tak, že už nikdy nebudete mať chrípku, ani inú infekciu. V mojej dobe tento liek dostáva každé dieťa po narodení. Ak by som vedela, kto ste, tak by som vám ho podala hneď pri prvom stretnutí a šla domov. Chybný vizuál.”
“Aký chybný vizuál?” opýta sa zvedavo.
“Váš videoportrét vôbec nezodpovedá tomu, ako vyzeráte. Veď sa pozrite.”
“Podobá sa môjmu otcovi. Ja sa na neho neponášam, ani nemôžem, on nie je môj biologický otec. Som adoptovaný.”
“To naši nevedeli?” neveriacky pozriem na hologram.
“Čo keď sa mýlite aj v inom? Čo keď to nie som ja, koho hľadáte?”
“Musíte to byť vy. Náš výskum je presný,” poslednú vetu už nehovorím sebaisto. Zrazu mám pocit, že by Reed mohol mať pravdu. Naši boli priveľmi opatrní. V túžbe zasiahnuť do minulosti minimálne mi dali liek len pre jednú osobu. Ak ho podám nesprávnej, tak sa nič nezmení. Toľko rokov výskumu, príprav a je možné, že by to mohlo byť nanič.
Neveriacky na mňa pozerá.
“Ale vaše meno, pôvod, hodnosť… všetko sedí. Thomas Reed, kapitán proviantnej služby americkej armády, narodený 9. júna 1985 v Minnesote, tohto času vojenská misia Džibutsko,” overujem si.
Keď prikývne, pokračujem:
“Naši vedci sa nemôžu mýliť. Je možné, že nenašli záznamy o adopcii a preto mám chybný portrét.”
“Ako sa nakazím?”
“Podľa historických záznamov z pitvy tráviacim traktom, zjete zverinu napadnutú zmutovaným vírusom,” vyhŕknem rýchlo, pritom zmraštím čelo, lebo si uvedomím, že som povedala viac, ako som chcela.
“Zverinu, čo ulovím, jeme viacerí. Nosím ju nášmu kuchárovi a ten varí pre všetkých. Tak prečo iba ja? Počkať! Z pitvy? Ja na tú chorobu zomriem?”
“Som tu, tak sa to nestane,” presvedčivo ho uistím.
Argumenty, ktoré mi Thomas dáva, majú svoju logiku. Musím nad tým celým popremýšľať, urobiť prieskum a nejaké testy. Mám pocit, že sa tak skoro domov nevrátim, moja misia sa zamotáva. Budem musieť všetky okolnosti prešetriť a zvážiť riešenie. Reed má ochorieť koncom júla, nakazí sa teda o pár dní. Ak mu zatrhnem poľovačky, neuloví chorú zver a nenakazí sa. Môže sa stať, že zviera predá vírus niekomu inému. Mala by som pôvodcu nájsť, otestovať a zničiť. Thomas sa musí správať, akoby som neprišla. Nech poľuje a ja budem každý úlovok skúmať. Protilátky mu zatiaľ nepodám, veď príde správny čas ich využitia.
IV.
Niekoľko zvierat som otestovala, zatiaľ sme pôvodcu nenašli. Thomas Reed sa ukázal ako zodpovedný pomocník. Vzal to vážne, neviem či kvôli obave z vlastnej skorej smrti, alebo preto, že sa mu nepáči, čo sa stane so svetom. Je to jedno, hlavne, že spolupracuje. Pri plánovaní misie som s partnerom nerátala, ale teraz som rada, že ho mám nablízku. Aktívne mi pomáha a je príjemné mať niekoho, s kým môžem o veci hovoriť. Napriek tomu nemám výsledky a čas sa kráti.
“Laura, určite sa nakazím zo zvieraťa?” prerušuje ma z úvah.
Neodpovedám, nie som si tým taká istá, ako som bola pred pár dňami, veď mojou úlohou je pochybovať a hľadať možnosti. Napokon poviem:
“Výsledky pitvy preukázali, že infekcia sa ujala cez gastrointestinálny trakt. Čiže musí to byť z jedla alebo pitia.”
“Čo by sa udialo ďalej, ak by ste neprišli?”
“Najprv si nikto nič nevšimne, choroba bude vyzerať ako silnejšia chrípka, ktorá sa rozšírila v misii. Niekoľkí čínski vojaci onedlho pôjdu domov. Tí nákazu zanesú do Činy, tam vírus zmutuje, naberie nové charakteristiky a rýchlo sa rozšíri. Umierať budú hlavne starší ľudia alebo tí, ktorí trpia na rôzne chronické choroby. Neskôr sa vírus pretvorí opäť, ľudia ho zanesú do ďalších krajín a z nákazy sa stane pandémia.”
“A čo ďalej?”
“Svet sa zľakne a zastaví, krajiny uzavrú hranice, vedci vyvinú vakcínu, ale až o tri roky, dovtedy zomrie veľa ľudí. Neskôr, o niekoľko rokov, ženy prestanú rodiť deti. Vedľajšie účinky zmutovaného vírusu spôsobia neplodnosť. Vedci nájdu riešenie, ale budúcnosť ukáže, že nebolo šťastné, problémy sa budú nabaľovať a zhoršovať, génové mutácie… Veď sa pozrite na moje oči,” zložím okuliare a vyberiem kontaktné šošovky.
“Laura, nevidel som ešte nič krajšie,” povie Thomas jemne, chytí ma za ruku, akoby sa chcel uistiť, že som živá a dodá:
“Ste ozaj skutočná? Nesníva sa mi?”
“Bola by som radšej, ak by som sem nemusela prísť, ale som tu. Mala by som vám urobiť testy, aby sme vedeli, ako ste na tom teraz,” mením tému. Zapliesť sa so súčasníkom nechcem, aj keď pripúšťam, že sa mi páči a stál by za to. No aký by to malo zmysel? Veď tu budem iba chvíľku. Môj život je doma a romantickú činnosť nemám v popise práce.
Thomasovi šikovne vytieram nos a hrdlo paličkou s diagnostickým roztokom a čakám. Výsledky negatívne. Potešilo ma to, tak si spokojne vydýchnem. Z diagnostickej sady vyberám malinkú fľaštičku, v ktorej sú detekčné kryštáliky, prikladám otvor k jeho ústam, aby do nej mohol vydychovať. Párkrát nádych a výdych a na moje veľké prekvapenie obsah fľaštičky sa farbí na červeno. Výsledok je pozitívny.
Ako sa to stalo? pomyslím si, ale čo najpokojnejšie poviem:
“Pichnem vám protilátky, vyhrňte si rukáv, prosím.”
“Čo sa deje?”
“Zistila som prítomnosť vírusu v žalúdku. Látka vám zaberie, nebojte sa! Najhoršie je, že netuším, kedy a čím ste sa nakazili.”
“Dávam si pozor, veď viete,” povie nervózne, zároveň robí, čo som zažiadala.
“Ako sa cítite?” opýtam sa po aplikácii lieku.
“Nič mi nie je, iba ruka ma trocha bolí. Nie vpich, ale to miesto, kde ste ma trafili,” vysvetľuje.
Znepokojene sa pozriem na rameno Reedovej pravej ruky, kvapnem roztok do rany a priložím diagnostický prúžok. Výsledok pozitívny.
“Vyzerá to, že nákaza sa do tela dostala cez rameno. Netuším prečo, ale vírus zamieril do tráviaceho traktu, pritom má napadať dýchacie cesty, hlavne pľúca. Aspoň neskôr u ďalších ľudí to tak bude,” vravím skľúčene, aj keď sa snažím byť nad vecou.
“Ruku som si hneď ošetril. Ako sa tam infekcia dostala?”
Neodpovedám. Na ranu nasypem liek a uviažem ju. Vytiahnem Derringer, vyberiem druhý náboj a kvapnem na neho roztok. Výsledok pozitívny. Zmätene si sadnem, pozriem na Reeda a rezignovane vyhlásim:
“To ja som vás nakazila. Nechápem, ako sa to stalo. Prišla som svet zachrániť, pritom som skazu spôsobila.”
“Nie je to tak! Veď ste mi dali liek.”
“Nerozumiem tomu. V mojej dobe je vírus dávno potlačený, my bojujeme s dopadmi nákazy. Ako sa na muníciu dostal vírus?” opýtam sa nahnevane, no nechcem počuť odpoveď od Thomasa, len rozmýšľam nahlas. Náhle ma prepadne nástojčivá myšlienka, preto vezmem niekoľko svojich vecí, urobím im stery a otestujem. Výsledok pozitívny.
“Timeraptor aj veci v ňom prešli sterilizáciou a ja som bola pred cestou doslova naložená v dezinfekcii, napriek tomu testy preukázali prítomnosť vírusu na mojich veciach, ktoré som práve otestovala,” vyhŕknem znepokojene.
“Ako by to bolo možné?”
“Vidím len dve možnosti. Buď moju cestu niekto využil a vírus mi úmyselne do timeraptora vložil, ale tomu neverím, jednak dokonalý bezpečnostný protokol a tiež, toto riešenie bolo pre ľudstvo poslednou nádejou,” poviem rozčarovane, aj keď tejto možnosti dávam minimálnu šancu, cítim sa zneužitá.
“A druhá možnosť?” opýta sa Thomas a chytí ma za ruku. Vidí moju nepohodu a chce ma upokojiť.
“Skôr si myslím, že to spôsobilo cestovanie v čase. Presun do minulosti nemáme preskúmaný. Možno…,” zaseknem sa, lebo mi napadne niečo, čo budem musieť overiť.
“Čo Laura? Povedzte mi to,” preruší ma z úvah.
“Možno sme na plynutie času nazerali nesprávne. Čo keď je čas systém a tento vírus je iba vedľajší produkt?” pozriem na Thomasa a dodám:
“Myslím si, že vírus je obrana systému.”
Thomas sa tvári akoby to, čo som povedala, bolo nad jeho chápanie, tak vysvetľujem ďalej:
“Čo keď je plynutie času niečo, ako živý organizmus a keď sme doň zasiahli, bráni sa? Viem, že plynutie času nie je živé, len to prirovnávam, aby ste lepšie pochopili moje myšlienkové pochody.”
Po chvíľke ticha napokon povie:
“To je uletené.”
“Momentálne je dôvod nepodstatný, zamerajme sa na jestvujúcu udalosť, že nákaza je prítomná. Uvedomujem si, že aj keby som vás neinfikovala, vírus by som rozšírila sama. Takto sme ho trúsili obaja a trochu rýchlejšie,” vraciam sa k súčasným problémom. Reed moje uvažovanie o čase ťažko pochopí, predsa len je z inej doby. Potrebujem túto hypotézu odkonzultovať s vedcami z môjho podporného tímu, ale to nie je možné, keď som tu a oni sa ešte ani nenarodili.
V.
Thomas Reed za niekoľko dní, čo som ho zranila, stretol každého z ich skupiny a ja som bola v priamom styku s celým zdravotníckym personálom, tiež s niekoľkými vojakmi. Vojaci spolupracujú s ostatnými jednotkami i s civilným obyvateľstvom, vírus môže byť všade. Liekom som Thomasovi zachránila život, ale už neviem zabrániť šíreniu infekcie. Ako lekárka som chcela vyhlásiť karanténu. Neskoro. Zistila som, že niekoľkí vojaci práve odišli domov, do Číny. Tristo rokov ubehne tak, ako to poznám z histórie. Chcela som odvrátiť hrozbu v budúcnosti, pritom som ju do minulosti zaniesla. Zmenilo by sa niečo, ak by som sa nevrátila? rozmýšľam.
Preskúmala som timeraptor, prehrala som si čiernu skrinku a zistila som, že moja druhá hypotéza je pravdivá. Uvedomujem si, že čas sa dokáže brániť. V budúcnosti sme si mysleli, že sme čas ovládli, ale nie je to pravda. Osud si nájde cestičku a vyzerá to tak, že čo sa stáť má, sa aj stane. Timeraptor sme vyvinuli na to, aby bol svet predsa len taký, ako je v mojej dobe známy. Všetko do seba zapadá. Budúcnosť je prepojená s prítomnosťou a naopak. Čas sa nechce nechať ovládať a preto na zemi nemôže existovať paralelná realita, sled vecí sa nedá zvrátiť, zmierujem sa.
Uvedomujem si, že vírus vznikol ako obrana systému. Ak by som sa chcela vrátiť domov, musela by som použiť timeraptor a vôbec netuším, akú ďalšiu reakciu spustím.
Mám jediné riešenie, timeraptor musím zničiť. Striasa ma pri myšlienke, že zostanem uväznená v tejto dobe. Aj keď sa vo mne všetko búri, domov by som sa nemohla vrátiť. Nechcem svet už nijako ohroziť a mám pocit, že mojou životnou cestou má byť zmierňovanie toho, čo som spôsobila.
Mám veľkú výhodu, veď viem, čo sa stane a poznám zloženie vakcíny i lieku. Je mi ľúto, že už nikdy neuvidím moju rodinu a priateľov, ale cítim zodpovednosť a misia neskončila. Možno nevyhrám boj s časom, ale môžem sa pokúsiť.

Ingrid Zambová

Ingrid Zambová
Biela čarodejnica vznášajúca sa na vlne slobody

Diskusia

Goran
Mám viacero výhrad alebo skôr pripomienok, ale hodnotím dosť vysoko, lebo je to čítavé-pútavé, dobre napísané a... hlavne ma to veľmi bavilo :) Konečne text, ktorý je na úrovni, takmer bez chýb a tvorí poviedku, čo rozhodne stojí za prečítanie. Trochu ma spočiatku (potom ma to naozaj chytilo a musím námet odobriť) zamrzela téma - akosi príliš teraz "populárna"? :D - skrátka, bola priam na rane, nič prevratné či vybočujúce, navyše pointa sa dala predpovedať alebo skôr predpokladať prakticky od začiatku, ale rozriešenie, to už bolo o inom. Síce áno, mierne "uletené", ale originálne a zaujímavé celkom iste. Mám rád časovky a táto ma oslovila svojím konceptom uchopenia problematiky, sympatickou hrdinkou, plynulým a hladkým autorkiným (teda Tvojím) slohom, pekným a ozaj "knižným" a úvahovým úvodom i záverom a celkovou atmosférou. Možno by prospelo viac emócií - najmä pri takejto tematike, trošku menej beletristických dialógov - Laura rozpráva i v kritických situáciách ako školený rétor (na druhej strane v trošku staršej literatúre to bolo bežné a nikomu to nevadilo, ostatne, ľudia budúcnosti sú len možno kultivovanejší :) ). A potom už len drobnôstky; napríklad vari sa naozaj v budúcnosti bude používať súčasné "trendy" označenie: fejkový? Možno by i nezaškodilo viac konkrétnosti a viac dejovosti, pretože opisne-úvahový rámec výrazne prevláda. Prakticky jediná dramatická časť textu a jediný prvok v deji, kedy si mohla rozvinúť rozprávačstvo je stretnutie dvoch protagonistov, prípadne ešte test. Ale nebudem zbytočne kritizovať, lebo mám podobne ladenú poviedku a písanú podobným štýlom a je dosť možné, že Ty si tú svoju spracovala a zvládla lepšie. Každopádne, ďakujem za dobré "počteníčko". Máš spokojného čitateľa!
30.03.2021

Ingrid Zambová
Ahoj, ďakujem pekne za reakciu. Poviedka vznikla presne pred jedenástimi mesiacmi, vtedy veľa podobných tématických počinov nebolo. Potom do leta som napísala ďalšie štyri, ktoré zapadajú do konceptu. Som úvahovo-esejistický a filozofický typ autora a vidieť to aj v tejto poviedke. Príčina je môj prvý scifi počin. O to viac ma hreje Tvoja priaznivá kritika.
31.03.2021

Goran
Rado sa stalo - napokon, po zásluhe! Je to dobrá poviedka. A áno, som dosť prísny hodnotiteľ. Vôbec nevadí, že próza je viac o zamýšľaní sa než o akcii. Aj taký druh sci-fi má svoje miesto, ba práve taký! Ale samozrejme, je najlepšie, väčšinový či bežný čitateľ, a teda najväčšia čitateľská vzorka, to určite ocení, keď je pekne v rovnováhe opisná, úvahová i dramatická (dejová) časť. Takže Tvoje prvé science fiction, hovoríš? Neverím! Určite si ale v minulosti písala, hoci i iné žánre či iný druh literatúry. Budem zvedavý na ostatné spomínané poviedky, hádam ich publikuješ aj tu na scifi.sk. Držím palce, nech Ti to píše!
31.03.2021

Ingrid Zambová
V máji uzrie svetlo sveta moja prvá kniha Tajomstvo Degasových Baletiek, historický román, inšpirovaný zážitkami a historkami môjho starého otca, ktorý rád rozprával vnúčatám pri kuchynskom stole o časoch pred a po vojne, i svoje vojnové spomienky.
Poviedky som kompletne zaslala na autorizáciu. Ďalšie dve určite výjdu na scifi.sk, pretože mi prišiel potvrdzujúci e-mail. O zostávajúcich dvoch nemám info zatiaľ.
Ďakujem pekne za prianie.
31.03.2021

Goran
Gratulujem! Predpokladám, že sa jedná len o taký metaforický názov a o balete to nebude :) (škoda, balet mám rád:)).
Budem sa tešiť na poviedky a určite hodím očko aj na román! Pracujem v knižnici, takže navrhnem, aby sme ho zakúpili.
31.03.2021

Ingrid Zambová
O balete nie je a metafóry sú tam hneď dve. Štyri ženy z jedného rodu tancujú svojimi životmi ako vedia, pretože doba i život sám prináša rôzne situácie... Suchý pastel od Degasa, ktorý nakúka do baletného sveta je akoby záštita, sprievodca, pozorovateľ. No a viac nechcem prezradiť :-)
31.03.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.