Márna lásky snaha

Bôžici lásky majú ťažkú prácu.

Puflo to. Akože PUF! Ako vždy, keď sa odniekiaľ niečo niekam prenesie.

Cupid sa obzrel. Uvidel Amorka, ako si napráva krídla po vydarenom teleporte a hľadí na párik mladých ľudí, sediacich dolu, pod stromom na lavičke. Sám tých dvoch už chvíľku pozoroval, veľmi dobre vedel, čo sem jeho nerodného brata a roznášača zamilovanosti s neoriginálnym menom na A pritiahlo.

„To máš márne.“ Zahojdal nohou v zornom poli príchodzieho, aby na seba upozornil.

„Jej, ahóóój.“ Amorko ho zbadal, zamával svojim bielučkým páperím a preletel vyššie, na hrubú vetvu rozložitého duba, rozprestierajúceho svoju korunu rovno nad úzkou parkovou cestičkou. „Dávno som ťa nevidel. Kde poletuješ, človeče.“

„Raz tu, raz tam. Kde ma je treba. Vždy mám do čoho strieľať. Však vieš.“

„To hej, roboty máme vždy obaja vyše hlavy.“ Amorko pohodlne usadil svoje biele plienky vedľa Cupidových ružových. „Dnes som už oblietal čo sa dalo. Balím luk a idem domov. Len som si myslel, že ešte čosi málo vybavím tu.“ Pokynul hlavou na chlapca, ktorý práve nesmelo chytil dievčinu po svojom boku za ruku. „Bol si tu prvý, tak ak chceš, nechám ťa. Máš prednosť.“

„Toho mladíka som už trafil.“

„Takže sa mám postarať o dievča? Dobre, ako chceš.“

Amorko pohotovo vytiahol z tulca, ktorý mu visel na chrbte šíp, zodvihol rameno a zamieril, ale Cupid jeho ruku zastavil.

„Už som ti povedal, máš to márne. Lepšie sa prizri.“

„A čo mám hľadať?“

„Ona má rozbité srdce. Akoby mu po ňom búšili kladivom, je samá prasklina a v strede má dieru ako svet.“ Cupid mal svoju prácu rád. Tešilo ho vidieť v očiach ľudí iskričky lásky láskavej. V tých hnedých, ktoré zranené dievča schovávalo pod dlhokánske riasy videl len smútok a bol z toho smutný.

„Ahá. Už to vidím. Nejaký bastard, ktorého sme nestihli trafiť tej malej ublížil.“ Aj Amorko bol starostlivý láskonosič. Netešilo ho, že nenaplnil svoje poslanie. „Ale my to predsa takto nenecháme? Tá dievčina nemôže zostať bez lásky navždy.“

„Teraz nemôžeme robiť nič. Keby sme ju trafili prislabo, šíp by z každej škáry vypadol. A keby prisilno, mohlo by jej to jej úbohé srdce puknúť. Rozsypať sa na tisíc kúskov. Umrela by na infarkt.“ Cupid pokrútil nosom a naklonil hlavu nabok. „Počkáme.“

„Toto sa tak rýchlo nezahojí, človeče.“

„Nie hodinu, ty trdlo. Ani deň. Aspoň taký rok, dva.“

„Ale zahojí sa.“ Amorko láskavým pohľadom pohladil dievčenskú hlávku. A Cupid sa k nemu pridal.

„Zahojí.“

Ticho lesíka prerušil blížiaci sa smiech. Vyrušil dvoch anjelikov zo smutného zahĺbenia a znovu im vohnal do tvárí napätú červeň.

„Tuším sa nám sem ženie práca.“

Veselý párik zaľúbencov s bosými nohami pobehoval po tráve. Cupid zamieril v letku, ale aspoň zo trikrát minul. Až keď tí dvaja roztopašníci ukončili svoju naháňačku a s pusami pekne jednu na druhej zaľahli pod krík, mohli s Amorkom dotiahnuť svoju bohumilú robotu do konca.

A potom zmizli.

Puflo to. Akože PUF! Ako vždy, keď sa odniekiaľ niečo niekam stratí.


Monika Kandriková
Čo ma nezabije nech rýchlo utečie! :D :D

Diskusia

Dretnoth
Podla mňa by nezaškodilo dať do textu sem tam volny riadok.
16.02.2015

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.