Biely havran- 1. časť

Z postoja svojho protivníka som vyčítal, že všetko chce ukončiť jediným silným úderom. A presne to sa aj stalo. Muž sa na mňa z celej sily zahnal, no ja som sa jeho úderu stačil bleskovo vyhnúť. Sila zotrvačnosti ho viedla ďalej a narušil tak svoju obranu. Okamžite som útok opätoval a zahnal sa mečom. V tom ma zamrazilo. Čepeľ môjho dreveného meča sa stretla z jeho. Podarilo sa mu odraziť môj útok.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Slnečné lúče predierajúce sa z poza mrakov, mi dopadajú na spotenú hlavu. Pot sa zo mňa leje prúdom. Zastavím sa a unavene si vzdychnem. Kapsu, ktorú mám zavesenú na chrbte položím na zem a zvalím sa vedľa nej. Som na ceste už niekoľko týždňov. Niekoľko týždňov bez poriadneho kúpeľa, plných spania na studenej zemi, alebo v pochybných krčmách. Moja cesta sa už chvalabohu blíži ku koncu. V diaľke môžem vidieť nejasné obrysy veľkého mesta. Patria mestu Murantir, najväčšiemu mestu v tomto kraji. Len pred dvoma týždňami bol dobytý Revolučnou armádou. A práve k nej som mieril.
Revolúcia vypukla vďaka nespokojnosti ľudu a nižšej šľachty s absolutistickou vládou súčasného kráľa Beorodera I. Povstalci mali najskôr v pláne svojimi činmi iba donútiť panovníka aby bral slovo ľudu viac na vedomie, no revolúcia sa pár týždňov od svojho vzniku ohromne zväčšila. Povstalci dokonca začali prevyšovať počtom kráľovské vojská. Preto si vodcovia revolúcie dali omnoho odvážnejší cieľ. Zvrhnúť kráľa a nastoliť vládu ľudu, po vzore niektorých južných zemí.
Pamätám si, že keď som sa dozvedel o úmysloch revolucionárov, očarili ma. Nastoliť vládu kde by malo slovo roľníka rovnakú váhu ako slovo šľachtica mi prišla ako úžasná myšlienka. Nebol som síce pôvodom z tejto krajiny, Tenderského kráľovstva, ale polovica mojej rodiny odtiaľto pochádzala. Ja sám som z menšieho, ale významného kráľovstva Neberen, nachádzajúceho sa za východnou hranicou Tenderu. Niektorí ľudia by ma nazvali bláznom, za to že sa starám do záležitostí zeme z ktorej nepochádzam, ale ja som bol pevne rozhodnutý. Ak pomôžem čo i len trochu k úspechu revolúcie a v Tenderi zavládne vláda ľudu, je možné že susediace krajiny si z Tenderu zoberú príklad a taktiež zvrhnú svojich panovníkov a nastolia spravodlivosť.
Prechádzam cez obrovskú východnú bránu mesta Murantir. Múry tiahnuce sa okolo celého mesta sú z veľkej časti zničené a narýchlo opravované, aby aspoň trochu poslúžili v prípade odvetného útoku kráľových vojsk. Prinajmenšom polovica mesta je v ruinách, kráľovský vojaci totiž v poslednom zúfalom pokuse o odpor založili priamo v centre mesta obrovský požiar, ktorý pohltil veľké množstvo domov. Množstvo ľudí zhorelo priamo vo svojich domovoch, alebo bolo zasypaných sutinami. Ešte stále neboli všetky telá nájdené a strašný smrad zo spálených a rozkladajúcich sa tiel sa pomaly šíril mestom.
Zamieril som k blízkej krčme, potreboval som sa občerstviť a taktiež som chcel získať najnovšie informácie o dianí v meste. Keď som vstúpil dovnútra, zavalil ma smrad vyliateho piva a taktiež neuveriteľný zápach šíriaci sa z jedného rohu krčmy. Jeho pôvod som radšej nezisťoval.
Krčmár bol zavalitý muž nižšej postavy, žena mu zomrela pri obliehaní a tak bol na prácu v krčme sám. Podišiel som k baru a sadol si na jednu zo ,, stoličiek“.
,, Čo si dáš?“ Spýtal sa ma barman a bez toho aby na mňa pozrel pokračoval v utieraní špinavých pohárov.
,, Pivo.“ Odpovedal som. Mal som chuť skôr na niečo nealkoholické, ale pochyboval som, že by tam niečo také mal.
Barman predo mňa postavil pohár piva a zo zachmúreným pohľadom na mňa pozrel.
,, Neviete kde povstalci verbujú mužov do armády?“ Spýtal som sa opatrne.
,, To som si mohol myslieť, že si tiež jeden z tých bláznov hľadajúcich skorú smrť. Nie si prvý ani posledný čo sa ma to dnes pýta. Hlupáci! Ženy ani nestačili oplakať smrť svojich mužov a už im ich synovia mieria na istú smrť! Pfuj, sopliaci nevďační.“
,, Ale toto je iný boj než boli všetky doposiaľ! Teraz nebojujeme za nejakého šľachtica v bitke sa schovávajúceho za našimi radmi! Ľud bojuje za seba, za svoje práva!“
,, Neschovávaj sa za neúprimné reči. Ideš tam bojovať len kvôli sláve a ničomu inému, ale veľmi rýchlo si uvedomíš, že jediné čo nájdeš je tvoja smrť! A aj keď s tou vašou slávnou revolúciou uspejete, môžeš zaručiť, že sa vaši vodcovia len nestanú novými tyranmi? Ak revolúcia vynáša na vrchol tých čo sú dole a tých čo sú na vrchole zasa zakopáva pod zem, čo sa stane s tými čo sú medzi nimi? Ale bež, hľadaj si smrť. Čaká ťa priamo na námestí v centre mesta, tam medzi rozvalinami. Dopi svoje pivo a zmizni z mojej krčmy.“
,, Nebudem ťa počúvať, pivo si môžeš vypiť sám. Čo už len môže obyčajný krčmár vedieť o revolúcii a boji za slobodu?“
Naštvane som vstal zo stoličky a zamieril k východu. Krčmár za mnou len zachmúrene pozeral a niečo si mrmlal popod nos.
Kráčal som priamo do centra mesta. Okolie sa stávalo čoraz viac bezútešné. Prechádzal som cez kedysi najbohatšiu mestskú časť no kedysi krásne sídla boli teraz zničené požiarom. Vládol tu zhon a ruch, povstalecký vojaci pobehovali sem a tam a vynášali z domov všetky cennosti. Bezmocní šľachtici sa na to iba prizerali. Kdesi vo vnútri mňa sa objavil pocit nespravodlivosti. Tí šľachtici predsa vôbec nemuseli urobiť nič zlé. Ten pocit som ale takmer okamžite potlačil. Pre úspech vojny je občas potrebné robiť veci, ktoré by inak boli považované za zlé.
Vstúpil som na námestie. To jediné vyzeralo relatívne nedotknuté požiarom, aj to bol dôvod prečo si velitelia povstaleckej armády postavili svoj hlavný stan práve tu. V jednom rohu námestia stál dlhý rad mladých ľudí. Za stolom na jeho konci sedel akýsi dôstojník a prijímal ľudí do povstaleckej armády.
Okamžite som sa teda postavil na koniec radu a začal čakať.
2.
Netrpezlivo som sedel na stoličke za svojím stolom a zúfalo pozeral na nekonečný rad ľudí predo mnou. Pripadla mi tá najhoršia práca v armáde- verbovanie. Som starý vojak, za sebou mám už bezpočet bojov a bitiek, ktoré sa mi stále ako zázrakom podarilo prežiť. Aj napriek tomu som ale nikdy nezískal žiadnu dôstojnícku hodnosť. Z mečom sa síce viem oháňať dobre, no chýbajú mi schopnosti potrebné na velenie vlastným mužom. Keď som dezertoval z kráľových vojsk a pridal sa k revolúcii, privítali ma srdečne. Bol som skúsený vojak a takých mali málo. Dali mi hodnosť poručíka, no čoskoro zistili ako to s mojou schopnosťou veliť je. Keďže ma nechceli degradovať bez pádneho dôvodu, dohodli sme sa na kompromise. Okrem svojich bojových schopností som vynikal ešte v jednom obore, a tým je odhadovanie ľudí. Za svoju vojenskú kariéru som už videl množstvo rôznych typov ľudí vstupujúcich do armády. Niekto hľadá slávu, iný bohatstvo, ďalší sa pridáva kvôli svojim ideálom. Práve ľudí posledného typu tu bolo neúrekom. Pozitívum na nich bolo to, že boli oddaní svojej veci. Teda aspoň zatiaľ, kým nezažili svoju prvú bitku. A to bola aj ich najväčšia nevýhoda, väčšinou to totiž boli farmárske deti, ktoré v živote nedržali meč či luk.
Mojou prácou bolo zaraďovať ich do oddielov, kde by pokiaľ možno najviac uplatnili svoje ,,nadanie“. Najviac ľudí som zaraďoval do ľahkej pechoty, títo podstúpili základný výcvik a dostali do ruky meč a štít. Potom tvorili prvé vlny útokov, ktoré končili vždy s ťažkými stratami. Povstalecká armáda bola bohužiaľ príliš slabo vyzbrojená na to, aby im mohla poskytnúť nejakú kvalitnejšiu zbroj a tak jediné čo ich chránilo bola ich odvaha a odhodlanie. Spočiatku bolo pre mňa ťažké posielať tých mladých ľudí na takmer istú smrť, ale človek si časom zvykne. Ďalšiu oveľa menej početnú skupinu tvorili bývalí lovci, alebo ich deti. Vedeli celkom obstojne narábať s lukmi a tak som ich okamžite priraďoval k lukostrelcom. Museli síce podstúpiť tréning, ale väčšina z nich ho zvládla bez problémov. Občas sa stalo, že sa k nám pridala aj väčšia či menšia skupinka dezertérov z kráľovej armády. Boli to skúsení vojaci, ktorí ovládali svoje remeslo. Tvorili sme z nich špeciálne prepadové oddiely a úspešnosť ich útokov bola zväčša vysoká. Taktiež mnoho z nich tvorilo našu jazdu. Ich najväčšou nevýhodou bola nestála lojalita. K revolúcií sa pridali až v dosť neskorom štádiu a tak sa dalo predpokladať, že iba v najvhodnejší čas prezliekli kabáty. Nebolo isté či nám nevrazia dýku do chrbta vo chvíli, keď to budeme čakať najmenej. No aj keď sme si to uvedomovali, potrebovali sme každého muža s ich schopnosťami, takže sme ich len nepretržite sledovali.
Slnko pomaly začínalo zapadať a rad predo mnou sa chvalabohu už chýlil ku koncu. Zrazu sa predo mňa postavil mladý muž, úplne iný ako všetci ostatní. Bol stredne vysoký a celkom štíhly. Čierne vlasy mu padali na ramená a jeho tvári dominoval orlí nos a výrazné lícne kosti. Celá jeho tvár pripadala človeku zvláštne vyziabnutá. Pozeral sa na mňa skrz oči čierne ako uhoľ. Oči, v ktorých kútikoch akoby blčal temný plameň, oči plné nezlomnosti. Vyzerali akoby len celkom nedávno zažili mnoho smútku, no práve teraz žiarili nádejou a optimizmom. Ľudia stojaci za ním sa snažili tváriť akoby tam nebol, no každou chvíľou im zrak zablúdil k nemu. Vyžarovala z neho obrovská charizma, v istých chvíľach pripadala človeku až nadpozemská.
Rýchlo som sa z tohto nečakaného zjavu spamätal a začal si znova robiť svoju prácu. Spýtal som sa na jeho meno, v očiach sa mu na chvíľu zračilo zaváhanie, no potom odpovedal:
,, Blous Margen.“
Bol som si takmer istý, že meno, ktoré povedal mu nepatrilo. Nebolo ale mojou prácou zisťovať to pravé, tak som cez to prešiel mlčaním.
,, Držal si už v ruke meč alebo luk?“ spýtal som sa ho.
,, Môj.. otec bol kedysi vojakom. Naučil ma narábať s mečom aj lukom.“ Odpovedal.
,, Máš nejakú rodinu, ktorej by sme doručili správu v prípade tvojej smrti?“
,, Už nie.“ Odpovedal mierne zahorklo.
,, Dobre. Kde si myslíš, že by sme najviac využili tvoje schopnosti?“
,, Neviem, budem robiť čokoľvek, aby som pomohol.“
,, Dobre.“
Kam by som ho mal zaradiť? Niečo mi hovorilo, že nech ho dám kamkoľvek bude tam užitočný. V tom mi to došlo. Usmial som sa, ako to že mi to nenapadlo okamžite?
,, Budeš sa hlásiť u poručíka Moronesa a jeho prieskumnej skupiny. Nájdeš ich za severnou bránou, práve tam prebieha cvičenie. Zober si tieto listiny, poručík v nich o tebe nájde všetko čo potrebuje.“
,, Dobre.“ Povedal a usmial sa. ,, Ďakujem, pane. Prajem príjemný zvyšok dňa.“
Keď odchádzal došla mi o ňom ďalšia vec. Jeho prejav. Vôbec nehovoril ako syn starého vojaka.
3.
Po prechode severnou bránou som zamieril k miestu, kde bolo rozložených pár stanov. Vôbec to nevyzeralo ako oficiálny tábor armády. Za stanmi bolo rozostavených pár slamených figurín a niekoľko ľudí na ne strieľalo z luku. Pár metrov od nich bola postavená improvizovaná ohrada v ktorej práve prebiehal súboj s drevenými mečmi. Okolo ohrady stálo pár ľudí, včítajúc jedného menšieho muža ktorý chodil od figurín k ohrade a všetkých okrikoval. Okamžite mi došlo, že práve tento muž musí byť poručík Morones. Priblížil som sa k tomuto ,,cvičisku“ a poručíkov zrak na mňa takmer okamžite padol. Cítil som, ako si ma celého premeriava. Hneď na to sa jeho oči zavŕtali priamo do mojich a mal som nechutný pocit, že si práve prezerá aj to čo mám v hlave.
Podišiel som k nemu a on len natiahol ruku, očakávajúc listiny, ktoré som držal. Podal som mu ich a on si ich začal prezerať.
,, Ako sa voláš?“ Spýtal sa ma zvláštnym vysokým hlasom.
,, Blous Margen, pane. Je to určite aj v tých listinách.“
,, To čo je v tých listinách ťa nemusí zaujímať chlapče. Nehovoríš mi ale svoje pravé meno.“ Povedal a sledoval moju reakciu. Práve keď som sa chystal odporovať, ale povedal:
,, Mne to nevadí, každý tu má nejaké svoje tajomstvá. Kým je zaručená tvoja vernosť, nevadí mi to. Ale ak u teba nájdem čo i len náznak zrady, bez milosti ťa nechám sťať. Nikto nemôže ohroziť túto revolúciu! Každopádne, ten starý verbiar o tebe musel asi mať vysokú mienku, keď ťa poslal do najlepšej prieskumnej jednotky povstaleckého vojska. Neraduj sa ale predčasne. My si tu ešte robíme taký menší konkurz, než niekoho prijmeme. Ak zlyháš, pôjdeš rovno do ľahkej pechoty.“
,, Rozumiem.“ Odpovedal som.
,, Vyzeráš vychudnuto, vieš vôbec udržať meč?“ Skôr než som stačil odpovedať kývol na svalnatého muža stojaceho pri ohrade a ten podišiel k nám. Bez slova mi podával drevený meč, pričom sám zvieral v ruke ďalší.
Skúsil som svojho súpera odhadnúť. Vyzeral veľmi silný, no kvôli svojej veľkej postave bude zrejme mať problém z rýchlosťou. Usmial som sa, v tej som vynikal.
Podišli sme k drevenej ohrade a môj protivník z nej zavrčaním vyhnal práve súperiacich mužov.
Vošli sme do ohrady, postavili sa oproti sebe a zaujali bojový postoj. Z postoja svojho protivníka som vyčítal, že všetko chce ukončiť jediným silným úderom. A presne to sa aj stalo. Muž sa na mňa z celej sily zahnal, no ja som sa jeho úderu stačil bleskovo vyhnúť. Sila zotrvačnosti ho viedla ďalej a narušil tak svoju obranu. Okamžite som útok opätoval a zahnal sa mečom. V tom ma zamrazilo. Čepeľ môjho dreveného meča sa stretla z jeho. Podarilo sa mu odraziť môj útok. Neveriacky som ustúpil znovu si premeral svojho protivníka. Neuveriteľné! Nikto by nemal byť schopný zareagovať tak rýchlo. Svojho súpera som podcenil. No na jeho tvári som vyčítal, že aj on podcenil mňa. Zrejme nečakal, že sa dokážem vyhnúť jeho útoku. Okamžite sa vzpriamil a začal sériu ďalších výpadov, ktoré som ale hravo odbil a začal ich opätovať. V istej chvíli sa mi zazdalo, že mierne kríva na pravú nohu.  V tom som si to uvedomil. To musí byť jeho slabé miesto! Previedol som sériu klamlivých útokov a potom nečakane zaútočil na jeho pravú nohu. Podarilo sa! Zasiahol som ho a len tak tak zadržal výkrik bolesti. Víťazoslávne som sa usmial. Odstúpil odo mňa a znova sa napriamil. Jeho pohľad sa stretol s poručíkovým. Ten iba prikývol. Keď muž uvidel poručíkovu reakciu, usmial sa. Znova sa postavil do bojového postoja a zaútočil na mňa. Teraz to ale bolo iné. Jeho pravá noha. Vyzerala rovnako zdravá ako tá ľavá. Zahájil sériu strašných výpadov, omnoho rýchlejších ako boli tie predošlé. Len s veľkými problémami som sa im dokázal brániť. Pomaly som začal ustupovať, no v tom som si uvedomil, že za sebou už mám len veľmi málo miesta. Zatlačil ma do rohu ohrady! S hrôzou som zistil, že moja prehra je nevyhnutná. Muž si všimol môjho zdesenia a hneď to využil. Šikovným úderom mi vyrazil meč z ruky. Neveriacky som zostal stáť a pozeral som na drevenú čepeľ mieriacu mi na krk.
Muž zložil svoj meč a bez slova odišiel z ohrady. Poručík sa zatiaľ s úsmevom blížil ku mne.
,, Zdá sa, že si neprešiel našou skúškou. Je pre teba pripravená ešte jedna, ak dokážeš prejsť aspoň tou, prijmeme ťa do našich radov. Ak nie, vieš čo ťa čaká.“ Povedal a jeho úsmev sa ešte viac rozšíril.
Zdrvený z prehry, s kolenami roztrasenými od pocitu, ktorý som nezažil už dobrých pár rokov, som kráčal za poručíkom. Ten sa iba pokojne usmieval. Keď sme došli k slameným figurínam a dal mi do rúk luk zatváril som sa neveriacky. Mala byť ďalšou skúškou iba jednoduchá streľba do slamených figurín? Keď som sa obrátil na poručíka s otázkou v očiach, ten iba jednoducho prikývol a naďalej mlčal. V tulci, ktorý mi podal spolu s lukom bolo päť šípov. Figuríny boli ale iba štyri. Znamená to, že môžem raz minúť? Niečo mi na tom ale nesedelo. Poručík mi nepripadal ako muž, ktorý toleruje neúspech. Opatrne som vybral prvý šíp a vložil ho do luku. Potom som natiahol tetivu a zamieril. Práve keď som išiel vystreliť, figurína sa pohla a rozbehla preč. Prekvapene som tetivu pustil a tým minul. Keď som sa pozrel na figurínu lepšie uvidel som drobný pár nôh trčiaci zo slamy. V tej figuríne bolo dieťa.
,, Mám strieľať do detí?“ Spýtal som sa znepokojene poručíka.
Ten znova iba prikývol. Okolo mňa sa medzitým zhromaždila menšia skupina ľudí pozorujúca čo urobím. Opatrne som znova natiahol luk a namieril. Figurína sa onedlho znova pohla začala pobehovať. V mojom vnútri sa bili rôzne pocity. Mám poslúchnuť rozkaz? Po dlhom váhaní som nakoniec vystrelil. Naschvál som mieril na hlavu figuríny, aby som sa uistil, že nezasiahnem to dieťa, no i napriek tomu som sa cítil ako zločinec. Zasiahol som figurínu a tá sa zastavila a spadla na zem.
Luk som pustil na zem a rozbehol sa k figuríne. S popod ostatných zatiaľ tiež vyliezali deti a bežali za mnou. Keď som sa k figuríne dostal, dieťa čo bolo vo vnútri sa už dostalo von a smejúc sa na mňa pozeralo.
Poručík podišiel ku mne a povedal: ,, Urobil si to čo bolo správne. Dúfam, že sa to nestane, ale môže nastať situácia, kedy bude treba podobných činov ako si urobil ty teraz. V tej chvíli musíš plne veriť svojim veliteľom. Musíš im veriť, že ten čin bol urobený pre väčšie dobro a pre úspech revolúcie. Realita sa rozprávkam nepodobá. Niekedy je potreba zvoliť to menšie medzi dvoma zlami. Každopádne, skúškou si prešiel a tak ťa vítam v mojej jednotke. Ostatní robia takú menšiu uvítaciu oslavu na konci každého dňa, keď do našich rád vstúpi niekto nový. Dnes ste až traja nováčikovia, takže bude oslava väčšia. Celkom sa rozrastáme.“ Povedal.
Ale myslím, že si budeš chcieť po dnešnom dni asi odpočinúť a tak je iba na tebe či sa oslavy zúčastníš.
Keď slnko úplne zapadlo všetci sa zišli pri veľkom táboráku. Nás nováčikov posadili k sebe a všetci ostatní si sadli oproti nám. Pred touto oslavou som sa ešte s nimi stihol zoznámiť. Prvý bol Deyron Kir, tmavovlasý mladík zo zlým výrazom v očiach. Keď sme sa predstavovali, nikdy sa mi do mojich nepozrel. Pohľadom stále blúdil po ostatných. Nikdy som nezistil aká bola jeho minulosť, ale po jeho boku sa hompáľal dlhý štíhly meč cudzokrajnej výroby. Ďalším bol Cluison. Cluison bol silnejšej postavy a aj napriek tomu, že nemohol mať viac rokov ako ja, bol úplne plešatý. Bol veľmi dobrosrdečný a s každým sa hneď snažil spriateliť. No aj napriek tejto jeho povahe bolo v jeho zraku badať ostražitosť a výnimočnú inteligenciu, ktorú sa snažil čo najviac zakryť.
Žiaden z ostatných členov jednotky sa mi až do večera neprihovoril. Tvárili sa akoby sme ich nezaujímali, ale všimol som si zvedavých pohľadov, ktoré na nás občas kradmo vrhali.
A keď už k tej ich slávnej oslave prišlo, iba sme sedeli oproti nim a mlčali. A oni mlčali tiež, prepichujúc nás pohľadmi. Keď to tak pokračovalo pár ďalších minút, začal som mať silne podozrievavý pocit. Práve som sa išiel postaviť, no na hlavu sa mi zrazu vyliala kopa studenej vody. Prekvapene som vyskočil a pozrel za seba. Za mnou stál vysoký chlapec a uškŕňal sa. Všimol som si, že moji spolu-nováčikovia sú na tom rovnako ako ja. V tom sa strhla víchrica. Všetci sa začali bláznivo smiať a bežali k nám podávajúc nám svoje ruky a zoznamujúc sa s nami. Hanbím sa za to, ale ten prvý večer som si nezapamätal viac ako dve- tri mená, bol tam prílišný zmätok. Po tomto predstavení nasledoval večer plný piva, vína a iných nápojov, ktoré jednotka dostala ako odmenu za svoj výkon pri obliehaní mesta. Ako jedna z mála jednotiek sme mali dokonca vlastného kuchára, bolo to tak preto, že sme sa veľmi málo zdržiavali s ostatkom armády, keďže sme väčšinou plnili úlohy ďaleko za nepriateľskou líniou. Kuchár, ktorého meno bolo Claudius nebol práve typickým kuchárom. Bol to chudý, postarší muž, ktorý bol síce dráždivý na akúkoľvek kritiku jeho jedla, ale inak veľmi otvorený a zábavný. Celý večer nás zabával svojimi príbehmi o cestách svetom.
Keď bol mesiac už vysoko, prišiel poručík, ktorý dosiaľ všetko pozoroval zo svojho stanu, k vatre a otočil sa smerom k nám. Všetci zrazu stíchli. Muži, ktorí sa opití váľali po zemi okamžite vstali a vyzerali akoby nevypili ani kvapku. Na každom bolo vidieť, v akej obrovskej úcte poručíka chovajú.
,, Som rád, že ste sa zabavili a že nováčikovia zapadli do kolektívu tak rýchle. Bohužiaľ, aj napriek týmto svetlým chvíľkam žijeme v ťažkých časoch. Revolúcia a zmena, za ktorú bojujeme už síce oslávila pár úspechov, no netreba sa týmito úspechmi nechať opiť. Nezabudnite na to, kto proti nám stojí. Kráľove vojsko, silne disciplinované, dobre vycvičené, výborne vyzbrojené a hlavne.. skúsené. Jedinou našou výhodou je náš počet. V súčasnosti prevyšujeme počtom kráľove vojsko dvojnásobne a každým dňom je nás viac. Nesmieme ale zabúdať, že trpíme akútnym nedostatkom výzbroje a hlavne skúseností. Pozrite sa na našu pechotu. Sú to chudáci, z ktorých väčšina sa nikdy nevráti k svojim matkám a ženám. A ešte menej z nich zostane bez trvalých následkov. Náš nepriateľ nás zatiaľ podceňuje, preto sme boli schopní vybojovať prvé víťazstvá tak ľahko, tento stav ale nebude trvať naveky. Prácou našej jednotky je zabezpečiť aby boli naše straty pokiaľ možno čo najmenšie, informáciami čo dodáme zachraňujeme ľudské životy. Na to nesmie žiaden z vás zabúdať.“
Poručík sa na chvíľu odmlčal a zadíval sa na nás tým svojim zvláštnym pohľadom, akoby čítal naše myšlienky. Potom pokračoval: ,, Keďže za posledný týždeň sa k nám pridalo až desať nových členov, je potrebné zreorganizovať tými. Aby som to vysvetlil nováčikom. Naša jednotka sa delí do menších skupiniek. Každý takýto ,,tým“ pozostáva z troch členov. Dvoch starších a jedného nováčika. Teraz určím tými.“
Potom začal hovoriť mená. Ako sa dopredu dokázal naučiť naspamäť členov každého týmu mi zostalo záhadou. Nakoniec sa dostal ku mne.
,, Blous Margen.“ Povedal a pozrel sa na mňa. ,, Ty budeš v týme s Grotom a..Ren. Veliteľom tvojho týmu bude Grot.“
Keď to dopovedal, u pár ľudí sa objavili úškrny. Niečo mi hovorilo, že mi asi nepridelili práve tým snov. Jediný z nováčikov, ktorého nepridelili do žiadneho týmu bol Cluison. Dostal totiž za úlohu pomáhať poručíkovi s taktizovaním. Vyzeral so svojou úlohou celkom spokojný.
,, Ja aj tak na tiché pohybovanie a rýchle úteky veľmi nie som.“ Povedal s úsmevom.
Snažil som sa pár ľudí spýtať kto sú a kde môžem nájsť členov svojho týmu, no každý sa len zasmial a nepovedal mi nič. Nakoniec som sa skúsil spýtať Claudiusa a ten mi povedal:
,, No chlapče, schytal si asi to najhoršie či si schytať mohol. Grot, je ten veľký chlapík s ktorým si bojoval na svojej prvej skúške. A že sa k tebe poručík nezachoval práve najlepšie. Väčšina nováčikov bojuje totiž so mnou a viem, že ty by si ma bez väčších problémov porazil. Grot vie narábať s mečom najlepšie z celej jednotky. Čo jednotky, možno najlepšie z celej armády!“
Pri spomienke na toho obra mi prešiel mráz po chrbte. Takže on má byť veliteľom môjho týmu?
,, A čo Ren?“ Spýtal som sa nakoniec.
,, No Ren.. čo ti mám o nej povedať. Myslím, že bude najlepšie keď ju spoznáš sám. Momentálne sa v tábore nenachádza, vyrazila pozorovať ustupujúce kráľove jednotky, ktoré obraňovali mesto. Nepýtaj sa ma prečo sme im dovolili utiecť. Je to pre mňa rovnako nepochopiteľné ako pre teba, ale bohvie kam tým naši velitelia mieria. Pozorovanie ich ústupu síce nebola Renina úloha, ale to dievča vynakladá nadľudské úsilie aby zakryla svoj hendikep.“
,, Hendikep?“
,, No vieš. Je to jediná žena v celej jednotke a ešte k tomu..“ Claudius zrazu zmĺkol, lebo si všimol výstražný poručíkov pohľad. ,, Myslím, že to zistíš zajtra aj tak sám.“ Dopovedal a usmial sa na mňa.
Niekoľko minút po tom poručík rozkázal všetkým odobrať sa do svojich stanov, oslava podľa neho trvala už príliš dlho. Vo väčšom stane ktorý mi bol pridelený bolo miesto pre možno šesť ľudí, no na zemi boli pripravené iba tri provizórne lôžka. V rohu stanu sedel Grok a pozeral na mňa. Usúdil som, že keď so mnou bude chcieť niečo prebrať začne hovoriť sám a že by nebolo správne prihovoriť sa mu ako prvý. Ľahol som si teda na lôžko, ktoré bolo v rohu oproti Grokovi a snažil sa zaspať, nevšímajúc si jeho pohľad prepichujúci mi chrbát. Až teraz som si uvedomil, že vlastne nie len Ren, ale ani Grok sa nezúčastnil oslavy. Zaujímalo by ma, či tu takto nepohnuto sedel celý čas.

Viliam Fiedler

Viliam Fiedler

Diskusia

Zlatica Málusová
Keďže to má byť viac častí, uvediem iba niekoľko pripomienok, hodnotenie si nechám na záver. (Koľko častí to má mať ?) Štýl považujem za príliš opisný a rozvláčny, miestami ma to vtiahlo do deja, ale miestami som preskakovala riadky. Úlohu rozprávača v prvej osobe dvom postavám nie je šťastné riešenie. Gramatické chyby by si objavil sám, keby si si svoj príspevok prečítal pred ešte pred odoslaním. Postavy Grot a Grok ? sú identické, alebo iba omylom došlo k zámene -t za -k ? Ahoj
22.05.2011
Viliam Fiedler
Casti to bude mat tolko kolko napisem. Nerobim si ziadne plany. Mam sice predstavu o deji, no ako dlhe to bude este uvidim. Mozno z toho vznikne roman. Opisy su dlhe z jednoducheho dovodu, ked som zacinal pisat vela ludi mi vycitalo ze vobec nic neopisujem a ze sa sustredim iba na dej. Tak som sa do toho dal a este stale opisy iba premakavam do citatelnej fazy. Co sa tyka striedania hlavnych postav, zatial si jedina co mi vycital mätucnost. Ak sa objavi viacero ohlasov zmenim trochu sposob rozpravania. No fascinuje ma moznost podat pohladt na realitu roznymi osobnostami.
Za gramaticke chyby sa samozrejme ospravedlnujem, no dal som tu to hlavne kvoli kritike deja a stylistike, gramaticke chyby sa opravit daju vzdy, no kvoli dejovym/logickym a stylistickym chybam treba prepisovat cele dielo.
Najviac ma mrzi chyba v mene. Je to samozrejme Grot. Ziaden Grok nie je :)
22.05.2011
jurinko
Pouzit prvu osobu pri viacerych postavach nie je dobre, zmen to. Ked chces opisovat rozne uhly pohladu, odporucam "limitovanu tretiu osobu" (vzdy je jedna postava akoby rozpravac, tie postavy sa menia, ale je to pisane v tretej osobe: "Jorge sa skumavo pozrel na prichadzajuceho. Cierne vlasy, zmyselne pery a oci so zvlastne posmesnym vyrazom prezradzali certa, Jorge ani nemusel sklznut pohladom na jeho vylestene cizmy, aby vedel, ze jedna z noh je kopytom." "Cert vosiel do krcmy a pohrdlivo si premeral vsetkych pritomnych. V rohu sedel muz, ktory nanho skumavo hladel a cert pochopil, ze jeho ludska podoba ho neoklamala. Doprial si pohlad do zelenych oci stamgasta, zahaleneho v zelenom plasti, a pockal, kym neuhol pohladom. Potom pristupil k baru a objednal si stavu z kvasenych uhoriek a vodku." :-) ). Gramatika ("tym" je po cesky, slovencina ma "tim"), ciarky, opisovanie privela hovadin.
23.05.2011
jurinko
[pokr.] Neposobilo to autenticky. Nebolo tam citit atmosferu revolucie. Chlapik bol nadseny a revolucne vojska zahajili ofenzivu. Ale tym to hasne. Nebolo tam citit, preco sa chlapik tak nadchol revoluciou, ani ake udalosti k revolucii viedli, nebolo citit bojove naladenie obyvatelstva, bolo to akesi prazdne a malo zaujimave. Hned v prvej casti si namiesto navnadenia citatela zosiroka predstavil ramec sveta, v ktorom sa bude pribeh odohravat, a zaplavil si ho postavami, ktore su pomerne nezapamatatelne. Menej je viac, nemusis zacat tym, ze chlapika zoznamis s polovicou vojska a okrem toho sa nic nestane. Radsej ho nechaj prezivat maly komorny pribeh so zopar postavami, a prichod k vojsku si usetri na neskor, ked uz bude citatel rozcitany a bude ho zaujimat, co sa bude diat dalej. Mna to nezaujalo, je mi jedno, ci revolucia vyhra alebo nie, a vobec nepotrebujem vediet, co sa stane dalej..
23.05.2011
jurinko
[pokr.] To znamena, ze to nebola vydarena prva cast. Napis to cele, zreviduj to a potom to sem posli kludne aj naraz (ak to nebude mat 150 stran). Neposielaj casti diela, ktore este ani nevies, ako skonci, ci vobec skonci, a ci to bude novela, roman, seria poviedok, kresleny serial, film, denny serial, komix, alebo co.. Najprv musis vediet, co ides pisat, o com, co sa stane, vymysliet cely dej, postavy, prepracovat svet, zosuladit to vsetko dokopy, urcit si rozsah a formu (od toho sa odvija sposob rozpravania pribehu) a az potom to naozaj napisat. Ak nevies, ako to skonci, nikdy to nedopises. Zaciatky budu plne entuziazmu, potom na to nebudes mat cas, potom to zacnes odkladat, a napokon z toho zostane vecne nedopisane "nieco", co stale "caka na svoju chvilu". Ale ta nepride. Viem to, poznam to, aj ja mam takych kostlivcov v kompe ;-) Dal som 3, je to zaciatocnicke, ale celkom vydarene.
23.05.2011
jurinko
A ozaj, revolucia v kralovstve Tender - narazas na zmrsene verejne obstaravanie na Slovensku, ktore potrebuje prievan ;-) ? To by aspon malo myslienku :-), inak odporucam zmenit nazov kralovstva.
23.05.2011
draculin
Pisat "prve kapitoly" je vacsinou zly napad. Autor sa nesustredi na dielo ako take, privela veci si nechava na "potom" a vysledok je, ze text vacsinou nie je konzistentny. Nema hlavu a patu a to potrebne medzi tym, co je aj problem tohoto textu. Prilis sa spoliehas na dalsie casti, takze privela z napisaneho posobi odflaknuto. Tie opisne casti posobia zase ako zo skolskeho slohu. Su suche, nezive, pragmaticky opisne a nenavodzuju atmorferu - len podavaju informacie, nic viacej. Celkovo napriklad "revolucna armada" vyzerala skor ako obycajne zoldnierske vojsko, kde ale napodiv nikoho netrapil zold. Nebolo tam citit nijaku naladu - ci uz euforiu po vitazstvach, strach pred dalsimi bojmi, nedostatok potravin, ci radost z lupu. Nic. Ten prechod z jednej postavy na druhu, obe v "ich" forme bola vazne haluz, chvilu som nechapal, o co ide. Tiez ti tam ulietavali casy...
23.05.2011
draculin
...ked bola napr. jedna veta "Prichadzam do mesta" a nasledujuca "Sedel som za stolom". Cize by to chcelo skresat z ambicii na zaciatok a vytvorit si pribeh, ktory napises ako jednu kompletnu poviedku, co bude mat zaciatok a koniec. Tym padom obmedzis aj postavy na nutne minimum. A formu zvolis tak, aby bola co najjednoduchsia. Tak sa odbura tendencia k vacsine preslapov :)
23.05.2011
Viliam Fiedler
eh...napisal som tu cely sloh a nevsimol si ze mi vypadol net. Tak uz iba stroho...suhlasim s vacsinou nazorov. Hlavne s autentickostou a ,,nadsenim" postav...nieco take sa mi pise celkom tazko, kedze som rodeny skeptik, ale nieco s tym urobit skusim.
Co sa prvej osoby tyka, necham si ju. Knihu aj tak neplanujem vydavat (:D) a pisem to hlavne kvoli zlepseniu mojich schopnosti.
Pribeh sa nebude odohravat pocas revolucie..revolucia bude zaoberat iba malu cast pribehu na zaciatku a potom to bude zamerane hlavne na dobroduzstva (:)) hl.hrdinu.
Po castiach to tu budem davat asi nadalej, ale budu trochu dlhsie, s tym ze asi prekopem cely uvod..Dakujem za nazory :)
23.05.2011
draculin
Takze drzim palce a zopar detailov... Ta revolucia tvori pozadie. Takze ju nemozes odflaknut, ale prave naopak, by si ju mal vyuzit. Ked si ju tu spomenul, mala by asi tvorit sucast okoliteho sveta, sucast motivacie postav a ich backgroundu. Len dobrodruzstva nestacia, hrdina, prostredie a zapletky musia byt uveritelne. A ked budes pisat dobrodruzstva - prestan na chvilu pisat a precitaj si Sapkowskeho zaklinaca, poviedky. Su samostatne, kazda uzavreta, kazda ma svoj vlastny dej a pointu. A zaroven spolu suvisia. Nekopiruj Zaklinaca , ale si vsimaj ako pracuje so zapletkami.
23.05.2011
Viliam Fiedler
Sapkowskeho som samozrejme cital (prave som inac aj dohral Zaklinaca 2 :D)...pokladam ho za svoj vzor a tiez som chcel pisat formou poviedok. Uvedomil som si ale, ze postavu chcem mat napisanu od zakladov, teda cely vyvin charakteru. Sapkowski pokial sa nemylim Geralta dosadil do deja rovno ako priemerne skuseneho zaklinaca. Iba jedna opviedka je z minulosti (jeho otec+matka)...
Este raz dakujem za rady..budem sa snazit svet premakat co najviac
23.05.2011
jurinko
Inac, ked uz chces pisat o psychologii postav, urob si zivotopis tej postavy. Nemusis (ba priam nemal by si) ho nikde pouzit, je to tvoj pracovny material, v ktorom si ujasnis, co je ten clovek zac, co sa mu stalo, co ho najviac ovplyvnilo, ako na to spomina,... A potom mozes criepky z toho pouzit pri vnutornych monologoch, pri opise jeho predstav, skratka pri vnutornom zivote postavy (rozhovory o nesmrtelnosti chrusta pri taborovych ohnoch a pod.) - tak bude postava ziva a komplexna a nebudes musiet vypisovat 500 nudnych pasazi z jej zivota, aby si objasnil jej background. Ty sam tiez zijes a neriesis, ci ta ovplyvnila dovolenka v Chorvatsku ked si mal 10 rokov, ci na nu nikdy nezabudnes a tak.. Proste to v tebe je a nejako ta to formovalo. Keby si niekoho spoznal a on ti zacne rozpravat o celom svojom zivote, tak zomres od nudy. Ale ked to zistis postupne, je to zaujimave a bavi ta to.
24.05.2011
draculin
Hm, zivotopis. Sice rozumna rada, ale obavam sa, ze by to mohlo viest k sklonu autora ho potom nastrkat priamo do textu, co by bolo uplne nasilne. Ale ako odrazovy mostik urcite. Zvysok je uz na tom, aky ma autor cit - a ako dokaze informacie jemne predkladat, aby to nebolo ako literarny ekvivalent znasilnenia (ked do teńa nastrkaju nieco v zasade mozno nie zle, ale co urcite nechces a sposobom, ktory urcite nepreferujes). To iste urob teda aj so zvyskom - zakladne informacie o krajinach, zoznam miest na mapach (mapu samotnu netrebaú. Zoznam postav so zakladnymi charakteristikami. Tak aby to boli uplne postavy este pred tym, ako sa objavia v texte. Ale vzdy si pamataj, ze citatel nebude vediet to co vies ty - a vsetky otravne detaily vediet ani nechce a nepotrebuje.
24.05.2011
Hurikan69
Kedy bude druha cast? Pre mna velmi zaujimave citanie.
02.06.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.