Patrícia sa zvíjala v bolestiach na posteli a dve slúžky ktoré jej mali pomôcť s pôrodom , už nevedeli čo majú robiť. Dieťatko nie a nie prísť na svet. Plachta, obliečky, vankúše, všetko bolo do krvi, a pôrod sa za posledných päť hodín nepostúpil, ani o kúsok Obe boli presvedčené, že ak prežije aspoň dieťa bude to veľký zázrak. Doktor pre ktorého poslali, už pred vyše hodinou , stále neprišiel, netušili kde sa mohli tak zdržať, nebýval ďaleko. Noc bola inak kľudná, žiadna búrka ani sneh, ktorý sa dal v tomto ročnom období očakávať.

Patrícia zatínala nechty do čela postele a už asi po stý krát od bolesti zvrieskla, keď sa rozleteli dvere a do izby vošiel Seton , ťahajúc za sebou lekára. Potkýnajúc sa vletel do izby hneď za ním, keď zbadal krvaví výjav pred sebou, zbledol prežehnal sa a rýchlo sa vyzliekal šepkajúc si modlitbu, ktorá mala upokojiť jeho roztrasené ruky. Na stolík pri posteli si začal rozkladať nástroje , ktoré by mohol potrebovať. Nikdy nič také nevidel aj keď sám mohol o sebe povedať, že už toho videl naozaj veľa.

Kľakol si medzi Patríciine stehná a začal ju prehliadať. Bola úplne otvorená, dieťa malo správnu polohu ,všetko bolo v poriadku, nechápal to. Chytil ju za kolená a pritlačil jej ich viac k bruchu, pričom poprosil jednu zo slúžok aby jej ho jemne zatlačila. Cítil ako Patrícia napla každý sval vo svojom tele, a za sprievodu hlasného výkriku začala zo všetkých síl, ktoré jej ešte zostali tlačiť .Čakal , že sa dieťa aspoň o malý kúsok pohne, no namiesto toho sa znej vyplavila len ďalšia krv. Usúdil , že dieťa bude priveľké na normálny pôrod, a tak sa načiahol a vzal zo stolíka skalpel . Zaváhal a chvíľu premýšľal ,ako Patrícii opatrne vysvetliť ,čo sa chystá urobiť.

„Patrícia dieťa je priveľmi veľké, a tak.....a tak vás budem musieť nazerať, no bohužiaľ... na to, aby som vám dal niečo proti bolesti, už nemáme čas...“

„Urobte to!“ zvrieskla naňho a on sa ,už nič viac nesnažil povedať.

Jedným rýchlim pohybom urobil rez ,znova pritlačil rodičke kolena k bruchu. Na jedno jej zatlačenie ,už bola hlavička vonku, jemne ju chytil a pri ďalšom tlačení vytiahol aj telíčko. Rýchlo dieťa podal slúžke ,ktorá stála pripravená pri boku postele, prestrihol pupočnú šnúru a začal ošetrovať matku.

„Je to chlapec“

povedal natešene Patrícii, ktorá sa usmiala. V driemotách a únave, čo na ňu doľahla, neudr-žala otvorené oči .

Slúžka zabalila dieťatko do bielej mäkkej bavlnenej látky ,na čo sa srdcervúco rozplakalo, pričom odhalilo štyri malinké, ostré ,biele zúbky?.

Vystrašene skríkla a dieťa priam odhodila k matke do perín..

„Upír!!! Je to malý upír ...“

rozkričala sa z plného hrdla, no vetu, už nestihla dokončiť, z čista jasna sa za ňou zjavil Seton , hlavu jej prudko naklonil do ľavej strany, bolo len počuť ako jej pri tom zlomil väz , no to nezabránilo tomu, aby si vychutnal jej ešte teplú krv. Rovnako skončila aj druha slúžka .Pud sebazáchovy ho prinútil vyskočiť z postele , na ktorej stále kľačal a v šoku pozoroval, čo sa vlastne okolo neho stalo. Všade bola krv ,mal ju na rukách, na košeli, na nohaviciach, bola na dlážke, stenách, všade kam sa len pozrel. Z myšlienok ho vytrhol zvuk druhého tela ktoré bezvládne padlo na podlahu, a pred nim stál chlap ktorý, ho ešte pred dvoma hodinami prosil ,aby zachránil život jeho dcére. Zasmial sa pri tej absurdnosti, však jeho pacientka umrieť nemohla, podľa toho , čo práve videl a v čo dúfal, že je to len nočná mora, bola mŕtva , už dávno pred tým ....

Automaticky začal pred nim cúvať zastavila ho, až stena , vedel, že nech podnikne čokoľvek , nech sa pokúsi akokoľvek zachrániť ,vždy to skončí len jeho smrťou . Neostávalo iné len čakať, čo sa stane. Izbou sa ozýval len plač malého chlapčeka pri ktorom ležala matka, ktorá sa ani len nepohla, vyzeralo to, že spí a usúdil, že to asi aj tak bude, keďže sa nazdával ,že umrieť nemôže. Odrazu stál tesne pred ním Seton, na tvári cítil jeho dych , ktorý páchol od krvi. Zdalo sa mu, ako keby si ho ovoniaval a zvažoval, či si ho dá na večeru alebo, už radšej len na raňajky ,pri tejto hlúpej myšlienke sa znova zasmial ,však odkedy si upíri dávajú niečo na raňajky???? Nevedel o nich veľa, niečo kde tu začul ,no pokladal to len za výmysly , prípadne rozprávky, ktoré mali vystrašiť neposlušné deti.

„Zdá sa Vám na tejto situácii niečo zábavné??“

Zavrčal pričom zdvihol jedno obočie. Christofer sa mu zahľadel do očí boli červené , červené ako krv ktorá bola všade, okolo nich.

„Nie ,nie to vôbec“

podarilo sa mu po chvíli zo seba vysúkať odpoveď .N a jeho prekvapenie sa Seton otočil a znovu prešiel k posteli kde ležala jeho údajná dcéra a zahľadel sa na stále plačúce dieťa v perinách...Naklonil sa k telu jednej z mŕtvych slúžok a namočil prst do krvi, ktorá jej ešte vytekala z rany a priložil ho k maličkým ústočkám novorodeniatka , ktoré sa naň lačno prisalo, ako k prsníku s materským mliekom.

„Kým bude žiť ona, budete žiť aj Vy“ a s týmito slovami vyšiel z izby .

Christofer ešte dlho stál pri stene a snažil sa všetko pochopiť, a spomenúť si na všetko čo o upíroch kedy počul a hlavne uveriť tomu čo videl...

Chlapček na posteli už spokojne spal vedľa svojej matky vyzeralo to že mu vôbec nič nechýba. Opatrne sa k nemu nahol a vzal ho na ruky. Bol krásny, dávno nevidel také pekné dieťa zvyčajne sa narodili cele pokrčené a ako náhle ich vzal na ruky niekto iný ako ich matka spustili hlasný nárek, ktorý odradil každého odvážlivca povarovať ich a tak ich radšej hneď vrátili matke. N o on bol tichučko, spokojne si odfukoval a sem tam pohol malými prstíkmi.

Položil ho do postieľky zabalil do mäkkej deky ktorá tam bola pripravená a vrátil sa späť k Patrícii. Skontroloval jej tep , bol slabý , stratila priveľa krvi, no v danej situácií stým ne-mohol nič urobiť. Oheň v izbe pomaly dohorieval , zahľadel sa na dve telá slúžok ktoré stále ležali so skleneným pohľadom na podlahe. Možno oni mali dodať krv, ktorá chýbala mladej mamičke no keď si všimol tmavú veľkú kaluž ktorá sa vytvorila pod každým telom zapochyboval o tom ..nebude ju predsa oblizovať z podlahy. Znova uprel pohľad na Patríciu a uvažoval ako to pán Dracula ,ako ho v mysli nazýval keďže nezachytil jeho meno ,stým upozornením vlastne myslel. Po odhadzoval všetky špinavé uteráky do kúta izby a jemne ju prikryl, ani sa nepohla vyzeralo to že naozaj tuho spí pre istotu jej nadvihol jedno viečko, zreničky hoci mali až nezvyčajnú farbu vyzerali byt v poriadku. V tvári bola poblednutá no po-kožka rúk mala skoro rovnaký odtieň ako mal on. Dlho sa na ňu díval ,mal nutkanie nadvihnúť jej vrchnú peru a presvedčiť sa, či je naozaj tým za čo ju pokladal. Dlho tomu neodolal a spravil to no nič nezvyčajné si na jej zuboch nevšimol. Po chvíli vstal a priložil do ohňa tri hrubé polená a sadol si do pohodlného kresla ktoré bolo hneď pri kozube. V tom mu napadlo že ani neskúšal otvoriť dvere a odtiaľto ujsť aj keď silno pochyboval že by boli otvorené ,podišiel k nim a ticho stlačil kľučku ani sa nepohla jeho predpoklady sa teda ukázali ako správne. Znova sa usadil ku krbu a premýšľal. Keďže porodila malého upíra predsa musela byt upír kou aj ona sama, no keď je upír kou nemôže už predsa umrieť , aspoň do vtedy kým jej k tomu niekto nepomôže .Spomínal na všetko čo kedy o upíroch alebo o niečom podobnom počul, či už to boli povesti alebo rozprávky teraz už s istotou vedel je že na nich asi viac pravdy ako si kedy myslel., jediná vec ktorú nevedel pochopiť bolo varovanie ktoré dostal ... Týmto smerom sa uberali všetky jeho myšlienky ,až kým nezaspal.

Zobudil sa až ráno na mrnkanie dieťatka v postieľke, ticho zastonal keď sa pokúsil vstať z kresla . Bol ako dolámaný a bolel ho každý sval a ani si neuvedomil kedy zaspal dúfal len že keď sa prebudí bude u seba doma a všetko to bude len zlý sen , no keď sa rozhliadol okolo seba a videl na podlahe dve telá ktoré už pomáli začínali páchnuť vedel že všetko to bola skutočnosť.

Dúfal že skôr či neskôr sa niekto objaví a keď, už je v tomto dome ako väzeň odpracú aspoň telá a trochu izbu dajú do poriadku. V tom si spomenul na ďalší znak ktorým sa preukazovali upíri a to tým, že nezniesli denne svetlo. Podišiel k oknu z ťažkými závesmi ktoré ho dnu prepúšťali veľmi málo , vonku bolo krásne slnečno, podľa toho usúdil, že musel spať dlho a tak automaticky pozrel na hodiny položené nad kozubom, bolo skoro deväť hodín. Zas sa zadíval na posteľ na ktorej stále nehybne ležala Patrícia a uvedomil si že ak to neurobí teraz, už by sa mu ďalšia príležitosť nemusela naskytnúť ,všetko naznačovala tomu že upírkou nie je ,teda až na to dieťa a tak by sa jej predsa nemalo nič stať. Rýchlo rozhrnul ťažké závesy a izbu zaplavilo slnečné svetlo . V podvedomí možno čakal , že sa niečo stane naskáču jej na tele pľuzgiere ,alebo sa znej začne dymiť asi tak nejako si to predstavoval no neudialo sa absolútne nič. V tom si spomenul na dieťa to predsa upírom bolo, rýchlo priskočil k postieľke ,niečo iné bolo overiť si svoje teórie na dospelom človeku ako na dieťati, to predsa za nič ne-mohlo.

Naklonil sa nad postieľku ochotný uchrániť ho pred slnečnými lúčmi ktoré ako sa domnieval by mu mohli ublížiť no keď sa naň zahľadel, nič sa nedialo chlapček si naďalej rátal prstíky a keď zbadal Christofera zívlo pričom znova odhalilo štyri malinké zúbky. Nechápal to.

Z uvažovania ho vytrhol až tichý ston ktorý sa ozval z postele na ktorej ležala Patrícia. Zatiahol závesy. Prešiel k posteli a zo srdca mu padol veľký balvan, žila a to znamenalo bude žiť aj on, vôbec neskrýval radosť z toho, že sa prebrala. Prisadol si k nej na kraj postele.

„Ako sa cítite???“

Milo sa jej prihovoril a odhrnul jej z tváre prameň gaštanových vlasov pričom si všimol, že je studená...

„ Vidím že je Vám chladno, každú chvíľu by mal si prísť niekto kto prinesie drevo a dá to tu do poriadku“

Snažil sa ju nerozrušiť a poklal možno jej nedovoliť aby zahliadla mŕtvoly na oboch stranách postele

„Chcete vidieť svojho synčeka???“

Iba pokrútila hlavou na znak nesúhlasu

„ Mám smäd a som unavená“ povedala takmer pošepky..

Natiahol sa nad ňu po karafu z vodou ktorá bola na druhej strane postele, schmatla ho zo zarážajúcou silou pričom sa jej zahľadel so očí. Mali rovnaký sýty červený odtieň aký už raz videl.

„Dúfam že mi to odpustíte“ a s týmito slovami zaryla ostré biele zuby do jeho krku.

Snažil sa vyslobodiť no držala ho príliš silno, cítil ako mu ubúda síl. Všetko pred očami sa mu rozmazávalo, necítil žiadnu bolesť uvedomil si len, že to on jej mal dodať krv ktorá jej tak chýbala. Ako keby z diaľky začul plač chlapčeka a na to už jeho myslel zahalila tma.

V rovnakej chvíli sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil Seton keď zbadal mladého lekára v smrteľnom objatí svojej dcéry vydal len tichý príkaz:

„Dosť!“

Patrícia sa ho neodvážila nepočúvnuť a pustila telo ktoré sa bezvládne zošuchlo na zem....

Nesmrteľnosť... tá nám bola predurčená. Ľudia po nej túžili, túžili po večnej mladosti a kráse bez ohľadu na to akú by za to mali zaplatiť daň, no tento dar sa spájal s naším prekliatím.

Hoci som bol nesmrteľný nikdy som netužil kráčať po zemi naveky. Upír- to je tá najsilnejšia bytosť ktorej sa boja aj ty najmocnejší ľudia. Zrodil sa z temnôt a hlbín veku aby sa stal stelesnením zla, hriechu a smrti.

Je nás o mnoho, viac ako by bol kto ochotný uveriť. Však kto dnes verí na upírov??? Hoci nechýbajú dôkazy lekárov ,kňazov a sudcov. Tiež dôkazy zozbierané na miestach činu kde buď došlo k premene alebo len k nasýteniu.. počúval ich niekto???

V dnešnej dobe 21 storočia v nás nikto neverí a nám to len vyhovuje. Nájdu sa aj taký čo sami o sebe tvrdia ako im zachutila zvieracia či ich vlastná krv a myslia si že zákrokom u zubára a čiernymi linkami okolo oči sa z nich stanú MY. Väčšinou sú to zakomplexovane deti ktoré sa chcú akýmsi zvráteným spôsobom zviditeľniť buď pre svojich rodičov alebo vlastnému okoliu. Ľudia sa z nich len smejú a neveria. Pri tom keď by sa pri nich zjavil Nosferatu a obdaril ich svojim pokriveným úsmevom asi by sa od strachu posrali a prosili o svoj bezvýznamný život. V našich kruhoch ich označujeme pojmom pozéri. Veľa krát sa na nich zabávame na tom ako sú citlivý na denné svetlo, normálne jedlo pre nich stratilo chuť ,štítia sa vecí ako náboženstvo či hlúpy cesnak inak pečená kačka na cesnaku chuti fakt božsky... Všetko toto sú rozprávky, milujeme denné svetlo, vychutnávame si dobré jedlo niektorý z nás zakotvili dokonca v cirkvi.

No kedysi, kedysi to bolo úplne iné najhoršie bolo asi 19 storočie kedy sa ľudia rozhodli vy-hladiť nás druh , teda nieže by to bolo možné..

Cirkev v tej dobe tvrdila, že svet a celé ľudstvo sa usiluje ovládnuť satan a my sme jeho armáda. Vojaci ktorý mali bojovať za zlo. A k by to tak aj malo byt asi by som sa na smrť urazil takto nás podceniť! Bol by to vopred vyhraný boj!

Sme rýchlejší silnejší, naše telo je odolnejší voči zraneniam, mame schopnosti ktoré ľudia pripisujú len bohu či diablovi, naše inštinkty sú vyvinutejšie než ma ktorýkoľvek dravec.

Nepovedal by som že sme démoni, príšery alebo stelesnenie zla – ľudia v nás vidia len to naj-horšie.

Nezazlievam im to. Tak ako aj oni sami aj my sme prešli vývojom vlastnými vojnami a naše začiatky spôsobili že v nás vidia netvorov. A podaktorý nimi naozaj aj sú. Nielen ľudí môžete rozdeliť laicky povedané na dobrých a zlých, nikdy sa presne nedá určiť ktorý kam patrí. Tak ako nie je vždy všetko čierne alebo biele.

A tak to je aj medzi nami upírmi, vampírmi, temnými anjelmi, volajte nás ako chcete. Najvýstižnejší názov aký nám ľudia dali je Rodný- sme z jedného rodu, jednej krvi, jednej rasy, rozsiaty po celom svete.

Ako čas plynul vytvárali sa Klany ktoré mali vlastné pravidlá, vlastných vodcov a vlastné spôsoby ako zaobstarať potravu. Jedny s potešením naďalej lovia ľudí hoci to už nie je potrebné iný sa zas rozhodli žít v utajení medzi vami, čo nikdy nebolo jednoduché, pretože stále je v nás dravec túžiaci po krvi ta ľudská predsa len chuti najlepšie. a keď je raz upír smädný mení sa na besné zviera ktoré ide len za jediným cieľom