Silák a kapitán

takže toto je prvý pokus o rozprávku, viem že to sem veľmi nepatrí, ale nemohla som si pomôcť.
Podporte scifi.sk
Silák a kapitán alebo kde sa vzala na súši kotva
V jednom malom meste, v ďalekej krajine pri šírom mori, kde za obzorom už nie je nič len vody tam padajú cez kraj sveta do ríše oblúd s jedným okom a zlým srdcom, leží v kameni zarytá kotva.
Nie je pekná, ani nová, zožiera ju hrdza a vysúšajú ju morské vetry, ale zato je obrovská.
Nikde na svete nemajú väčšiu ani v krajine obrov väčšiu nevideli ba si väčšiu ani nevedeli predstaviť.
Len málo ľudí na sever od veľkého búrlivého mora vie, kde sa tam vzala a prečo.
My to vieme a keď nás budete pozorne počúvať budete to vedieť aj vy a na zemi bude o jedného múdreho viac.
V dávnych časoch, keď bola obloha modrejšia, more zelenšie a hlbšie a po svete chodili čarodejníci, ktorí konali zázraky, učili stromy rozprávať a vodu tancovať, keď vzduch voňal medom a na Mesiac viedol chodník zo striebra, plavil sa po nedozerných oceánoch starý kapitán.
Už nevieme ako sa volal, ale jeho loď nosila meno Katarína po jeho manželke, ktorú veľmi miloval a pretože aj uprostred nekonečných vĺn chcel byť s ňou pomenoval loď po nej.
Katarína bola dobre stavaná, veľká a krásna a kapitán, starý morský vlk bol na ňu náležite hrdý, ale na jednu vec bol hádam ešte pyšnejší.
Na svoju nezmernú silu.
Preplával okolo mnohých zemí, od jedného konca sveta po druhý, od krajiny, kde sa rodia sny po ostrov, kde majú ľudia miesto rúk motýlie krídla a živia sa nektárom z ruží, ale nikde nestretol človeka, čo by mu bol roveň.
„ Načo mi je toľká sila, keď si ju ani nemám s kým zmerať?“ premýšľal námorník a bolo mu tak otupno, že ho ani spev morských panien, ktoré pri západe slnka pretekali na delfínoch nedokázal rozveseliť.
Ani historky slepého kormidelníka, jeho priateľa z detstva neodohnali chmáry z kapitánovho čela.
Jedného dňa, práve v deň slnovratu, keď sa Slnce raz otočí na jednej nohe a jeden jediný raz zvýskne, aby ostatok roka prežilo v mlčaní, nalodil sa na kapitánovu loď akýsi neznámy muž v obnosených handrách a so širokým klobúkom na štici neposlušných čiernych vlasov.
Bol veľmi chudý a neduživý, no napriek tomu vyhlasoval, že on je najsilnejší muž na svete, lebo ho nik neprekonal a stará veštica, ktorý žije v dutine stromu na Myse Búrok a vychádza na slnko sveta len na Jána predpovedala, že keby sa taký našiel hneď nastane koniec sveta.
Námorníci Kataríny, ani sám kapitán tomu neverili, lebo chlap bol tenký ako pravítko a vyzeral, že by ho odniesol aj silnejší vánok.
Chudáň si všimol, že si z neho robia posmech a takto kapitánovi riekol.
„ Ak si mocnejší ako ja, preveď sa.
Vezmi to, čo je na tvojej lodi najťažšie, hoď to a uvidíme kam to doletí.“
Kapitán pristal na túto skúšku a zvolil kotvu, ktorú pre Katarínu vyrobili grécki kováči, majstri svojho remesla pod vedením najväčšieho umelca všetkých čias Hefaista a bola najväčšia na svete, nikto sa podobnou nemohol popýšiť.
Tridsiati statní námorníci sa poriadne zapotili kým ju vyvliekli na palubu.
Ani jeden z nich neveril, že by ňou dokázal pohnúť jediný človek hocijako silný.
„ Herkules by si na nej ruky dolámal.“ Vyhlasovali svorne a dali sa odhovárať svojho milovaného kapitána od hlúpej stávky.
Ale ten nepočúval ich rozumné rady, zaslepila ho túžba prekonať chválenkára, ktorý sa len tak ukáže a hneď by mu chcel ukradnúť slávne prvenstvo.
Zobliekol si košeľu, ktorú mu bola na cestu darovala jeho milovaná Katarína, a do ktorého votkala semienko nezmernej sily a nezraniteľnosti bez toho, aby o tom svojho manžela upovedomila.
Tak veľmi sa oňho na jeho dobrodružných cestách za hranice známych vôd bála, že neváhala vystriehnuť nočnú chvíľu, keď sa vzácne semienko zlatého papradia rodí a tajne ho zašila do límca jeho námorníckej košele.
Vedela, že dar od nej nikdy nezloží.
A tak aj bolo.
Až do dnešného dňa.
Kapitán si vyzliekol starú košeľu, vyblednutú od páliaceho slnka a napľul si do oboch dlaní.
Námorníci ho s obavami sledovali a záhadný privandrovalec sa len usmieval popod fúzy.
Starý kapitán sa zohol, schytil kotvu na mieste, kde bola najtenšia a začal sa s ňou mocovať a naťahovať, dychčal a funel, ale kusom ťažkého kovu nepohol ani o piaď.
Skúšal to hodinu, skúšal to dve hodiny, tri, až do súmraku a svoje márne úsilie vzdal až keď sa slnce poznove vydalo na svoju púť po nebeskej ceste lemovanej červenými ružami a zlatom.
Odstúpil od kotvy celý červený v tvári a v srdci si zúfal.
No ešte stále veril, že záhadný cudzinec tiež zlyhá a nepodarí sa mu kotvou pohnúť.
Chudý dlháň si zložil z hlavy klobúk a položil ho na zábradlie Kataríny, kde ho zaťažil kúskom zlatohnedého kameňa, v ktorom bol uväznený obrovský pavúk, taký aké na zemi už dávno vyhynuli, trikrát si napľul do dlaní, schytil kotvu a na prvý pokus ju zodvihol nad hlavou a celou silou ňou mrštil.
Letela, letela do diaľky, až zmizla posádke Kataríny z očí.
Viac svoju kotvu neuzreli, ani ju nenašli, hoci po nej pátrali dlhé roky.
No v krajine, na juh od nás, kde je teplo a čajky tam neprestajne spievajú svoje piesne na oslavu mora a rýb, sa ľudia jedného dňa zobudili a nestačili sa čudovať.
Na námestí priamo pod sochou patróna mesta, ochrancu rybolovu a šťastnej plavby stála v dlaždiciach zaklinená obrovská kotva, akú ľudské oko nikdy nevidelo.
Pohnúť s ňou nedokázali a pretože nič lepšieho nevymysleli nechali ju tak a je tam dodnes a ak zavítate do toho mestečka určite ju vám radi ukážu.
A čo sa stalo s kapitánom, slávnou loďou Katarína a s jej posádkou a čo sa prihodilo neznámemu cudzincovi?
Kapitán od hanby zanevrel na celé kapitánstvo, znevidelo sa mu svoje dni tráviť na mori, loď venoval posádke a sám sa odobral ku svojej dobrej žene a žil s ňou šťastne až do najdlhšej smrti.
Verná posádka sa rozhodla hľadať slávnu kotvu po celom svete a pretože ju dosiaľ nenašla pravdepodobne dodnes križuje šíre vody a pátra po niečom, čo už patrí iným ľuďom, v inom príbehu.
A podivný chudý chlap s veľkým širákom a jantárovým kameňom, ktorý bol taký mocný, že kotvu cez pol sveta prehodil?
O ňom legendy mlčia.
Jeho osud nech si každý vymyslí sám.

damian ondrejkovičová

damian ondrejkovičová

Diskusia

jurinko
Niektore vety boli prilis vyumelkovane a take akesi neucesane (napriklad hned prva), ale celkovo to malo taky pekny rozpravkovy smrnc. Pacilo sa mi to. Len ma stve, ze nevieme nic o neznamom. Je take trocha lacne napisat, ze bol najsilnejsi a prehodil kotvu cez pol sveta a potom povedat, nech si kazdy jeho osud vymysli sam. Keby som si chcel vymyslat osudy silneho tintitka, tak by som nemusel citat o nom poviedku ;-). No a za to davam iba 8
15.05.2009
damian ondrejkovičová
hej je to vyumelkované :D ale spravila naschvál sama neviem prečo mala som takú náladu
a ak ide o jeho osud ... možno siláka ešte vopchám do nejakej poviedkoidnej rozpravky :D
15.05.2009
avar
nádherné dielko písané srdcom. zopár drobných gramatických chybičiek pri niečom tak úchvatnom nemá cenu spomínať. to čo tu padlo ako výčitky, ho podľa mňa práve skrášľuje.
akýkoľvek pokus o pokračovanie by poetiku tohto výtvoru mohol iba poškodiť...
ja nie som z tých, ktorí zvyknú plytvať slovami chvály, ale tentoraz ďakujem sa krásne čítanie.
25.10.2009
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.