Slnko pražilo už aj tak vyprahnutú Klačškú púšť. Rozpálený vzduch sa lenivo vlnil nad piesočnatými dunami, vytvárajúc dojem, že kdesi v diaľke sa nachádza krčma s vychladeným pivom.

Tr!h, starý harcovník a skúsený cestovateľ naprieč ľudoprázdnymi oblasťami, sa práve díval na jeho v živote zatiaľ najvernejšú fatamorgánu, akú kedy videl. Dotkol sa jej a prešiel po jej obrysoch. Nebolo pochýb, bola to truhlica. Mohutná červená truhlica zasypaná pieskom uprostred ničoho. Pozorne na ňu hľadel. Po asi štrnástich sekundách ho premkla obava. Samozrejme, nie je možné, aby sa truhlica mohla dívať. Ale aj tak mal neodbytný pocit, že si ho prezerá ako kus jedla. To predsa...

Masívny vrchnák sa potichu zatvoril. Na území nikoho sa na chvíľu ozvalo tiché „Cvak!“ Potom sa truhlica postavila na nespočet malých nožičiek, niekoľkokrát sa poobzerala a vyrazila kamsi preč.

Púšť zomklo ticho. Dokonca aj vietor, ktorý ťahá dvadsaťštyrihodinovú šichtu, sa vytratil. Kľud, ktorý sa tam zakradol na jeho miesto, tam vydržal len veľmi krátko, pretože na jeho miesto dorazilo niečo, čo nikdy v živote nepočulo o fyzikálnych zákonoch.

Piesok suchší než hrdlo alkoholika po pretečenej noci sa proti svojej vôli stal súčasťou záhradného komplexu o veľkosti kilometer krát kilometer s vežou uprostred. Zdravý rozum by povedal, že tam nikto nemôže žiť. Zdravý rozum by bol povedal, že to, čo padá z desaťmetrovej výšky, nemôže byť človek. Lenže zdravý rozum si vzal dovolenku pri pohľade na chodiacu truhlicu.

Telo tupo dopadlo do piesku medzi kvetinový záhon. Očami sledovalo vzdialenosť zeme od okna na vrchole veže. Bola to úctyhodná výška. A piesok ho začal nepríjemne páliť. Mrštne sa postavilo na nohy. Vo svetle slnka bolo vidieť, že je to chlapec. Mohol mať takých deväťnásť rokov, ale v tomto špecifickom prípade je vek veľmi relatívny pojem*.

Zadíval sa na vežu. Bola vysoká. Bezpochyby bola sivá. Normálne bola aj chladná, no púštne slnko ju rozpálilo na teplotu menšieho inferna. Taktiež bola špicatá, bolo to na nej vidieť. Určite bola hladká ako mramor. A jemu dochádzali nápady.

Za tie roky už vyskúšal mnohé spôsoby ‒ od lezenia, cez skok z výšky až po dimenzionálny posun. Všetko bezvýsledne.

Posadil sa na drevenú truhlicu a rozmýšľal. Je tu piesok, kvety... Truhlica?! Mrštne odskočil ako žaba z asfaltky a zaujal defenzívny postoj. Prišlo mu to dosť trápne, mávať päsťami pred obyčajnou truhlicou.

Vrchnák sa s vŕzgotom pootvoril. V priestore za ním sa nachádzal pohár studenej vody. Čerstvej, priezračnej vody. Vnútri jeho tela sa nástojčivo dožadoval slova smäd. Hovoril mu, nech už konečne zoberie ten pohár a napije sa. Nakoniec to nevydržal a siahol po ňom.

Vrchnák sa s jemným cvaknutím zatvoril. Truhlica vystrčila niekoľko desiatok malých nožičiek a vypochodovala do púšte.

Obklopovala ho za nechty sa zarezávajúca tma. Natiahol ruky. Dotkol sa čohosi dreveného. Skúsil zatlačiť. Tupým zvukom dopadol na dlážku. Postavil sa a rozhliadol. Neveril vlastným očiam. Bol dnu! Prešiel k stolu. Bola tam. Najkrajšia ceruzka, akú kedy univerzum uvidelo. Vzal ju a pohladil. Potom zdvihol zrak a hlasom mierne znepokojeným poznamenal: „Fajn! Teraz už len prísť na to, ako sa dostať dole.“

* Plochozem mala mnoho slávnych zaľúbených párov. Avšak najpozoruhodnejším ľúbostným párom je Móreo a Fúnia. Ich spaľujúca láska bola obdivuhodná a keby bol existoval priemysel, určite by sa uplatnila vo vysoko teplotnej peci. Nemala však žiadnu budúcnosť. Problém nespočíval ani tak v tom, že ona bola od neho o šesť rokov staršia. Podstatnejší zádrhel bol inde ‒ ona bola nádejná čarodejnica, on beznádejný orol. Ich okolie akosi nedokázalo akceptovať ich biologický rozdiel. Aj pod nátlakom rôznych trestov najhrubšieho zrna sa Fúnia rozhodla, že pomocou čarov umožní Móreovi lietať obratnejšie, než MIG-21. A tým spečatila ich osud. Bohovia ju za trest premenili na ceruzku a jeho na človeka. Ale keďže sú spravodliví a sentimentálni, umožnili im znovu sa stretnúť, a tým zrušiť kliatbu. Teda za predpokladu, že sa Móreovi podarí dostať do Fúniovej izby bez dverí a len s jedným oknom vo výške deviatich metrov. Musí sa mu uznať, že sa o to pokúša dodnes. Za tie štyri roky sa mu to síce nepodarilo, ale nevzdáva sa.