„Rodinný recept?“ spýtal sa začudovane Eduard. Rád by sa obzrel po miestnosti, v ktorej sa nachádzal, to by mu ale jeho únoscovia museli zložiť to prekliate vrece z hlavy.

„Nehraj sa na blbého!“ zavrčal hlboký hlas, nasledovaný šťuknutím poistky na zbrani. „Kde ho nájdeme?“

„Na čo si to komplikuješ?“ z druhej strany sa ozval priam medový hlas. „Neublížime ti, ak budeš spolupracovať. Stačí, ak nám dáš to, po čo sme sem prišli, a my ťa pustíme.“

„Ale ja naozaj neviem o čom hovoríte!“ zabedákal Eduard a bezmocne sa pomykal na stoličke, ku ktorej bol pripútaný. Nič tým však nedosiahol, iba čo Hlboký hlas opäť zavrčal.

„Teraz dobre počúvaj, ty prekliaty ľudský červ,“ povedal, a Eduard na krku pocítil chlad čepele, „toto je tvoja posledná šanca. Okamžite nám prezraď ten recept, inak ti vyrežem črevá a potom ťa na ne obesím!“

Eduard sa nezmohol na žiadnu odpoveď, iba kvílivo plakal a bľabotal.

***

„Dovoľte mi privítať vás všetkých v tento významný deň,“ hovoril tučko s katastrofálnou prehadovačkou, stojaci za rečníckym pultom, „keďže je to váš prvý pracovný deň pre spoločnosť BetaGraham! Každý jeden z vás prešiel namáhavým výberovým konaním, množstvom úloh, zadaní aj testov... Všetko ste však zvládli, a preto mi je veľkou cťou privítať vás do našej rodiny. Vitajte!“ zvolal veselo, pohľadom prechádzajúc po stovkách ľudí, sediacich pred ním.

Eduard by bol najradšej už na svojom pracovisku, uvítanie však bolo povinné, a tak mechanicky tlieskal spolu s ostatnými, zatiaľ čo sa snažil vyhnúť sa pohľadu na podobizeň vyplaveného vorvaňa, ktorý im práve hovoril o zamestnaneckých benefitoch.

***

„... a tu sa nachádza Magda, náš najnovší model superpočítača,“ hrdo povedala Zlatka, a rukou ukázala na niečo, čo na prvý pohľad vyzeralo ako elektrická rozvodňa. Len čo však otvorila „dvere“, okamžite sa vysunula klávesnica a rozjasnilo sa zo päť obrazoviek. Všetky zobrazovali malé okienko, do ktorého sa dalo písať, a nad ním jedinú vetu: PROSIM VLOZTE INPUT.

„Zaujímavé,“ apaticky povedal Eduard. „Kde budem pracovať ja?“

„No predsa tu,“ odvetila Zlatka so širokým úsmevom na tvári.

„Prosím?“ zarazene sa spýtal Eduard. „Hlásil som sa na grafické oddelenie, nie...“ Zlatka sa marketingovo zasmiala a zarazila ho posunkom ruky.

„Vaše oddelenie prednedávnom prešlo určitými zmenami. Vedenie spoločnosti sa rozhodlo pre sto percentné využívanie generatívnej umelej inteligencie na tvorbu všetkých propagačných materiálov, inštruktážnych videí, koláži zamestnancov... Vašou jedinou úlohou bude kŕmiť našu Magdičku požiadavkami, ktoré vám budeme zasielať,“ Zlatkin úsmev bol čoraz širší a širší, až sa Eduard obával, že jej vypadne z tváre.

„Ak nemáte žiadne ďalšie otázky, nechám vás pracovať. A aby som nezabudla, tu máte dnešné zadania,“ Zlatka Eduardovi podala kus papiera. Ten po ňom bezmocne prebehol pohľadom, až sa zastavil na požiadavke „Zajačí kyborg“.

***

„Počkať počkať počkať!“ zúfalo skríkol Eduard, zatiaľ čo mu silné svetlo priam vypaľovalo oči.

„A na čo? Šancu si dostal, a nie jednu,“ povedal Hlboký hlas, napriek tomu sa však zastavil.

„J-ja... na niečo som si spomenul,“ bojazlivo zo seba vyjachtal Eduard, rukami si chránil hlavu.

„Počúvame. Ale rýchlo,“ ozval sa Medový hlas.

Eduard sa pár krát zhlboka nadýchol, a dovolil si otvoriť oči. Pred sebou uvidel dve postavy, mužskú a ženskú. Obaja mali na sebe najnovší model nanitového brnenia, v rukách držali plazmové útočné pušky. Tváre mali schované za zvieracími maskami.

„M-môžem?“ rukou ukázal poza ich chrbty, kde stála Magda.

„Neprišli sme sem kvôli tej kope šrotu!“ opäť zavrčal Hlboký hlas, a jeho maska náhle nabrala vzhľad krvilačnej šelmy.

„Už s tým prestaň!“ ozval sa Medový hlas. „Už minule som ti vravela, že ten tvoj nátlak nás dostane akurát tak do basy. Nechaj ho, snáď konečne dostal rozum. A ty, pohni si,“ povedala Eduardovi.

Tomu viacej nebolo treba. Ako blesk prebehol ku Magde, dvere otvoril tak prudko, až takmer vypadli z pántov. To si však nevšímal, miesto toho sa prehrabával hŕbou papierov, návrhov a skíc, ktoré mal schované v medzere medzi Magdou a stenou skrine. „No tak, kde to je, kde to do šľaka je,“ mrmlal si popod fúzy, pot mu cícerkom tiekol po tvári. „Mám to!“ náhle zvolal víťazoslávne, zatiaľ čo v ruke držal výkres.

„Daj to sem!“ pribehol ku nemu Hlboký hlas a vytrhol mu papier z ruky. Len čo sa však na neho pozrel, akoby skamenel. „Poď sa na to pozrieť,“ povedal zrazu nečakane mäkko a mávol na svoju partnerku. Jej reakcia bola podobná.

„To si stvoril ty, však?“ spýtala sa po chvíli Eduarda, ktorý mlčky prikývol.

„Krása. Fantázia. Dokonalosť sama,“ rozplýval sa Hlboký hlas. „Dobrá práca,“ povedal a natiahol ku Eduardovi otvorenú ruku. Ten sa na ňu chvíľu pozeral, nakoniec mu ňou však mocne potriasol.

„Prečo tvoji zamestnávatelia používajú tento odpad, keď vieš tak prekrásne kresliť?“ spýtala sa žena.

„Peniaze,“ smutne odvetil Eduard.

„Mohli by sme ťa ešte o niečo poprosiť?“ zrazu sa takmer hanblivo ozval Hlboký hlas. „Popíšeš sa na zadnú stranu? Pridaj aj názov diela, prosím,“ dodal po chvíli a obaja si zložili masky. Za nimi sa nachádzali obyčajné ľudské tváre. V očiach sa obom ešte stále leskli slzy.

„S r-radosťou,“ odvetil Eduard, zobral si od nich výkres, na ktorom bol zobrazený výjav matky s dcérou, a na zadnú stranu napísal:

Rodinný recept

Eduard K.

***

Umenie vzácne,

do rúk a sŕdc náleží.

Neberte nám ho.