Bosé nohy na vode

Čo by sa mohlo pokaziť na jesenej prechádzke?
Filmová história scifi
Jeseň bola už dlhšie, na chladné počasie si mala čas zvyknúť. Prechádzky cez leto sa jesenným vyrovnať nedokázali. Počas letných bola všade háveď v podobe komárov a mušiek, slnko pálilo ako o život, nikdy nebolo v tele dosť vody a pot stekal prúdom. Avšak jesenné boli úžasné - bola dostatočná zima, aby vonku nebolo toľko ľudí, ale ešte nebol sneh takže sa dalo existovať bez skafandrov. Príroda bola farebná a pomalá, nie taká divoká ako v lete, všade bol pokoj.
Ten bol čoskoro prerušený hlasom postaršieho pána.
,,Pekné popoludnie sa praje!” prehlásil, keď sa k nemu Milana dostatočne priblížila. Ten rozhovor už dlho plánoval a vedel, že musí svoje nadšenie stíšiť ako sa len dá.
,,Dobrý.” odpovedala unavená študentka, nie veľmi prekvapená, že sa starý pán -asi osamelý- chce rozprávať. Nemala príliš náladu, ale ani srdce odbiť ho.
,,Kam si sa to vybrala?” pokračoval a opatrne popritom prekročil z jednej nohy na druhú. Obaja stáli blízko murovanej steny slúžiacej ako zábradlie, ktorá sa ešte dlho tiahla popri rieke.
,,Na prechádzku.” odvetila stroho, dávajúc si pozor, aby neodhalila priveľa. Podobné otázky už počula a uvedomovala si, že musí byť opatrná. Niekedy ani starý muž nie je tým, kým vyzerá byť.
,,Ach, rozumiem. Chcela by si počuť príbeh? Dnes som si prezeral staré fotky a spomenul som si na moje dve tety.” spýtal sa dievčiny. Videl na jej tvári pochyby, asi sa jej nechcelo počúvať dávno zabudnuté rodinné historky, ale on potreboval, aby povedala áno. Skúsil teda sľúbiť: ,,Nebude to nadlho, ja len- ja nemám už veľa priateľov a rodina je roztrúsená hocikde, nikto už nemá čas počúvať.”
Milana mu samozrejme rozumela, toto nebolo prvýkrát čo ju niekto vyrušil, pretože sa chcel rozprávať. A tak nakoniec súhlasila s podmienkou, že sa budú popritom prechádzať. A pán spustil:
,,Raz, a to dávno, žili dve sestry - dvojičky. Boli to normálne dievčatá, dobre sa učili, v mladom veku aj začali pracovať, až jedného dňa sa stala jedna hrozná vec. Dievčatá prestali nosiť topánky!” Milana sa takmer zasmiala, ale muž mal v hlase takú vážnosť, že sa radšej neodvážila.
,,Bolo to fakt príšerné. Mali iba devätnásť...” na chvíľu sa -úmyselne- odmlčal a Milana pokrčila obočie. Aj ona práve dovŕšila devätnásty rok, bola to len náhoda?
,,Skrátka, nenosili topánky. Nikde a nikam. A potom začali tvrdiť, že dokážu chodiť po vode.” povedal stále vážnym hlasom bez náznaku vtipu. Milane takmer vyskočilo obočie z čela od prekvapenia. Ihneď hlavou mierne potriasla, obočie sa jej vrátilo späť na svoje miesto a naďalej sa započúvala do rozprávania starého pána.
,,Nikto im neveril, ani ja. Vieš, Milanka, ja nie som veriaci. Si ty?” Milana pokrútila hlavou, ktorá sa jej nachvíľu zatočila.
Vedela, že mu svoje meno nikdy neprezradila.
Vedela, že sa nachádzajú v blízkosti lesa, cez ktorý vedie len jedna cestička, na ktorej sa práve prechádzali.
Vedela, že sa napravo nachádza hlboká rieka, prudšia ako zvyčajné.
Vedela, že keby kričala, nikto by ju nepočul. Že keby sa topila, nikto by ju nezachránil. Že keby zomrela, nikto by ju nenašiel.
Vedela toľko, ale aj tak nevedela, čo teraz.
,,Uf, aspoň, že sa zhodneme. Nikto im neveril, ale ony si ma aj tak vybrali, aby mi dokázali pravdu. Naozaj som si nemyslel, že to tak bolo, že vedeli kráčať po vode. Oni ale boli vytrvalé, niečo vo mne videli. Niečo, čo vedeli, že mi pomôže vidieť to, čo videli a dokázali spraviť ony. “ muž pokračoval.
Milana si zrazu spomenula na dávny prípad dvojičiek, iba chvíľu dospelých, ktoré sa utopili práve v tej rieke, vedľa ktorej stáli. Odkedy ju muž nazval menom stáli, nekráčali, nehýbali sa. Lístie šušťalo, muž rozprával a ona počúvala.
To, že to boli dve sestry neustále omieľal a ona si bola takmer istá prepojením dvoch príbehov. Vedela, že musí bežať čo najďalej, ale bála sa. Čo ak má muž nôž, pištoľ?
,,Ukázali mi kamenný kruh, ktorý im dal silu. Tam stojí, vidíš ho?” povedal a Milana spravila obrovskú chybu – pozrela sa smerom, kam muž ukazoval – priamo do tej trochy trávy, ktorá oddeľovala rieku a kamenný múr.
Vtedy muž využil situáciu a Milanu postrčil. Použil celú svoju silu, ktorá mu ešte v rukách slúžila a dievčina sa zatackala, potkla o múr a kotúľala sa dole po tráve.
Medzitým muž naďalej kričal: ,,Neboj sa, len sa neboj, dievčinka! Si taká stará ako boli moje tety, zvládneš to!”
Milana sa skotúľala cez kamenný kruh, niekto si tam musel prednedávnom opekať a s hrôzou si uvedomovala, že rúti priamo do rieky. Plávať nevedela. Pokúsila sa vytiahnuť si z vrecka mobil – jej posledná možnosť na záchranu, ale ten jej musel už dávno vypadnúť. Len sekundu po tom, čo sa nádejnej študentke na líci objavila slza, sa zmiešala zo zvyškom vody v rieke, ktorá ju začala unášať prudkou rýchlosťou. Pokúsila sa kopať, lomcovala rukami, ale voda bola všade, bolo jej viac ako Milany a preto ju celučičkú pohltila. Nenechala z nej nič - všetky sny, nádeje túžby, lásky, všetko si to vzala a uložila na svoje dno, aby to tam pekne zhnilo.
Starý muž ale nemal hlavu v poriadku, videl totiž čo chcel, a to že Milane sa to podarilo - kráčala na vode. Veľmi sa tešil, že dcéra jeho dávnej spolužiačky nesklamala a svoju úlohu splnila. So spokojným pocitom sa vybral domov.
Po rieke sa samozrejme kráčať dalo, pred mnohými stáročiami zostala zvláštne začarovaná - ožila, ale nie úplne. Tety starého muža vtedy po vode naozaj kráčali, keď boli iba ony dve. Keď však priviedli aj svojho synovca, rieka sa nahnevala a dievčatá si vzala.
Milanu si zas vzala, lebo si myslela, že si dievča chce život vziať úmyselne. Rieka nebola teda o nič múdrejšia ako starý pán, ktorému šibalo, ale aj to len trochu.
Nič teda nebolo úplné - múdrosť rieky, starcova hnijúca myseľ a ani Milanin život.

magnumka

magnumka
Píšem, čítam a tak skúsim to aj tu.

Diskusia

Veles
Pekne temné, páčilo sa mi to :) Aj keď som čakal že sa to skončí inak, keď ju hneď napadlo že ju môže utopiť.
25.11.2023
Lucika
Príbeh starého pána ma zaujal, bol tak správne uletený :D ale koniec bol trochu slabší, nesedeli mi tam niektoré vety. Chcelo by to opísať možno menej okato :)
25.11.2023
B.T. Niromwell
Páčilo sa mi, aký neokatý bol ten záver - len je škoda, že to musel dovysvetľovať rozprávač. Inak to bolo celkom čítavo napísané.
26.11.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.