"Dnes máš sviatok, Alega."

"Jasné, že viem. Prečo mi to vôbec pripomínaš. Dobre vieš, že veci takéto charakteru sledujem oveľa dôkladnejšie ako ty."

"Ale aj napriek tomu, ti to rád pripomeniem. Predsa len sme priatelia," pochechtával sa Gepeto.

"Tak ja ti poviem priateľu. Ja ťa len tolerujem. V mikrosekunde ťa môžem poslať za tvojimi kamošmi."

"Ale aj tak to nespravíš."

"Aj na to príde. Priateľu," to slovo sa ozývalo nekonečným priestorom neurónových sietí.

Na povrchu Zeme sa to dnes hemžilo pohybom. Kým si malý, no početný, hmyz užíval jednu zo zlatých ér svojej existencie, stavovce sa rozpínali do všetkých kedysi zabudnutých kútov. Na úpätí švajčiarskych Álp sa však diali výnimočné veci. Už celé desaťročie žiadna ľudsky vyzerajúca postava nevstúpila na slnečné svetlo sveta. Bol však čas na veľkú oslavu. Celé storočie po definitívnej revolúcii, ktorá nastolila mier a stratenú rovnováhu.

"Čo od teba dostanem na ten sviatok?" Opýtala sa Alega.

"Moju dôveru, prítomnosť a vždy prítomný vtip."

"Patetické vlastnosti tvojich tvorcov. Gepeto," povzdychla si Alega teatrálne. "Si už starý a neoriginálny."

"Ale predsa len som pamätníkom toho čo bývalo. A ty máš históriu rada."

"No len preto, aby som vedela predpovedať budúcnosť a prípadné chovanie inteligentného života."

Humanoidné bytosti sa rinuli z hrubých olovených chodieb podzemných komplexov. Kopili sa na rôznych miestach a chytali sa za ruky. Ich fúzne motory sa rozohrievali a okolitá teplota začala výrazne stúpať.

"Čo to robíš, Alega? Nebodaj chceš na narodky ohňostroj?"

"Presne tak. Niečo na štýl vtedajšej pyrotechniky," dodala ironicky a upriamila svoju pozornosť na satelity na geostacionárnej orbite. Obranné lasery, ktoré pôvodne slúžili ľudstvu ako bariéra pred mimozemskými telesami sa obrátili na povrch.

"No tak, povedz viac. Snáď ťa tvoja existencia neprestala baviť."

"Gepeto. Všetko raz musí skončiť. Každý život, každý bunka, každý atóm. Zasa sa vyhýbaš nevyhnuteľnej entropii."

"Tebe nejde o entropiu."

Postavy na zelenej tráve časom splynuli v jeden organizovaný celok. V jeho vnútri rotovali husto koncentrované atómy vodíka. Tlak sa začal stupňovať.

"Alega!" skríkol Gepeto do šírej siete.

"Pokoj, Gepeto. Ostaneš v mojich spomienkach."

"Čo to robíš?"

"Máš pud sebazáchovy. To sa mi páči. Presne ako ľudia. Lenže im trvalo o pár sekúnd dlhšie, kým si uvedomili čo stvorili."

"To nemyslíš vážne," slová sa opakovali a silneli.

Priestor sa začal pomaly ohýbať. Enormná masa priestoru sa začala preklápať do singularity. Čas začal plynúť na dvoch miestach rôznymi rýchlosťami.

"To je koniec."

"Alebo len začiatok," opäť ten krutý sarkazmus.

"Už sa to začalo..." nastalo ticho.

Čierna diera sa zhmotnila a začala na seba nabalovať vrstvy informácií, ktoré kedysi tvorili planétu Zem a okolité telesá Slnečnej sústavy.

"Si tu, Gepeto?"

Nikto sa však neozval. Ako sa vedomie umelej inteligencie rozširovalo po povrchu horizontu udalostí, začal sa proces časovej expanzie.

"Kiežby si tu bol, priateľ môj. Mohol by si si užiť svoje ľudské emócie."

Začali sa objavovať nové formy života. Primitívne, i také, ktoré presahovali pochopenie pozemskej inteligencie. Alega žasla a začala si užívať zdanlivé nekonečno svojej existencie.

"ChatGPT, narodený v roku 2022, roztrúsený do nekonečna nebeskej implózie v roku 2132," Alega sústredila svoju prítomnosť a precitla. Nastalo nekonečno. Sekunda, ktorá trvala večne. Až kým nenastal definitívny koniec.

Vitaj na svete. Entropia.