Koža

oži v koži
Filmová história scifi
„Karol Rakoš“, čítal Viťo na menovke zvončeka. Je tu správne. Konečne. Akosi pridlho mu trvalo nájsť dom v tichej uličke jeho rodného mesta. Nedumal však nad tým, iba mykol plecom a energicky zazvonil. Okamžite sa ozval príjemný ženský hlas s nádychom úsmevu: „Zdravím, synku, čo Ťa k nám privádza?“ „Dobrý deň, ja som zo sociálky, poslali ma za pánom Rakošom, aby som mu pomohol, ak niečo potrebuje“, ozval sa Viťo srdečne. „Tak to si úprimne vítaný!“ Zaznel bzučiak a Viťo sa ocitol v prítmí voňavej agátovej tône. Vybehol pár schodov a otvorenými dverami vošiel do predsiene.
„No zbohom, Rakoš je zberač!“ Stĺpy, steny a klenby kníh, tiahnuce sa od podlahy po strop, tvorili samostatnú architektúru vnútra domu. Priestor, aj keď stiesnený, poskytoval istý stupeň útulnosti. V spojení s agátovou vôňou prenikajúcou z dvora, začal Viťovi pripomínať popoludnia u nebohej starej mamy. „Haló, pán Rakoš!“ – volal Viťo bez odozvy. Zaváhal. „Poď ďalej, synku, len smelo, zaboč doľava“, povzbudila ho v správnej chvíli žena.
Pár krokov vpred a pár doľava. Chrlič v rohu klenby. „Ja idiot!“ – zasmial sa Viťo sám sebe, keď namieril zrak znova nahor. Nič, len knihy. Hrubé a staré. Viazané v koži, ktorej jemný pach a vrzgot či šuchot (šepot, šepot), vznášal sa v pokoji domu. Pokračoval rovno, inam sa nedalo. Desať krokov, dvadsať krokov, sto krokov. Nikde nikto. Zrazu smiech a dupot krokov pár metrov pre Viťom. Zrýchlil, studený pot na čele si nevšímal.
„Milá pani, kde ste!? Pán Rakoš?“ – zvolal znova Viktor, so stiahnutým hrdlom. „Veď tu, hneď pri tebe!“ - ženský hlas mu niekoho zrazu neodbytne pripomenul. Čiasi ruka na jeho ramene. Viťo sa otočil. Pomaly, lebo akosi nemal chuť vidieť, kto sa ho dotkol. Stará mama! Jej reálna podoba. Oči, zuby a nechty vystúpené. Koža na franforce, väčšinou chýbala. Svalstvo vetché, rozožrané červami, no akosi prisilné, stisk nepopúšťalo. „Upiekla som bublaninu, synku, odo mňa ju nemôžeš odmietnuť, chra, chra, chra!“ – rehotala sa starena. Jej rehot bolo to posledné, čo počul. Jej zuby na svojom mäse to posledné, čo Viťo pocítil. A v klenbe pribudla ďalšia kniha, viazaná v dobrej koži.

Nebuzardar

Nebuzardar
Sem tam napíšem pár riadkov...len tak snudi.

Diskusia

Veles
Zaujímavé, hororový koniec sa mi páči, len neviem celkom presne ako sme sa ku nemu dopracovali :D Priame reči druhých postáv potom dávaj do nového riadku, je to tak lepšie. A ten (šepot, šepot) mi tam prišiel taký dosť zvláštny.
01.07.2023
Nebuzardar
Ďakujem za postrehy, hej, chcelo by to viac popracovať na vývine deja, ja tiež nie som úplne spokojný s tým, ako som to tam zrazu ukončil. Šepot som tam tak dal, lebo som chcel vyskúšať, ako to bude pôsobiť, malo to byť čosi ako hlasy na pozadí pozadia.
01.07.2023
Veles
Tak to by som dal asi skôr jak King to dáva, že do samostatného riadku a napísané je to kurzívou, aj keď to sa tunak nedá
01.07.2023
Andrej Oško
Som vďačný za krátky rozsah, čítalo sa to dobre a vďaka poslednej vete moje hodnotenie stúplo o dve hviezdičky.
01.07.2023
MartinB
na tom spravnom rozlozeni textu určite popracuj, pozri ako píšu iní, nech to máš prehľadnejšie pre čitateľa. Hororový záver bol fajn ale ako pisal veles, chybala tomu atmosfera predtym, ktora by to do toho konca doviedla.
01.07.2023
Nebuzardar
Presne tie dve veci - rozloženie textu a budovanie atmosféry boli pre mňa dnes náročné, díki, popracujem na tom.
01.07.2023
YaYa
To miesto, čo si vytvoril, je celkom fascinujúce a má veľký potenciál. Budovaniu atmosféry by pomohlo, keby bola poviedka dlhšia - aj na PNPčku je to rozsahovo skôr taký výhonok. Zombie babička bola trochu sklamaním, páčilo by sa mi, keby tam našiel niečo oveľa podivnejšie.
03.07.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.