„Môžeme pokračovať?“ opýtal sa bielovlasý, krehký knihovník mladíka. V jeho hlase zaznela neistota. Knihovník ešte nikoho nevidel nadšene oňuchávať knihy.

„Oh! Áno-áno, prepáčte! Mňa to vždy tak rozochveje,“ vysvetľoval mladík, nádejná nová výpomoc knižnice Centrály vracajúc jednu z kníh naspäť do regálu.

„Isteže, veď akože…“ súhlasne prikyvoval knihovník. „A čo, čože vás to tak rozochveje?“ dodal po chvíli.

„No, knihy! Ich romantika!“ rozohnila sa výpomoc. „Vôňa papiera, ohmatané chrbty, rôznorodé farby a písmena sľubujúce niečo nové, vzrušujúce a-“

„Ah, to? Aha,“ sucho ukončil knihovník. Svoju prácu vnímal veľmi prakticky. Ráno prišiel, upratal zápisnicu, zaostril brko a hor sa plniť požiadavky návštevníkov! Nič romantické ani vzrušujúce vo svojom prostredí nevnímal. Možno utorky? V utorky mala verejnosť zákaz vstupu.

„Peter,“ konečne si knihovník spomenul na mladíkovo meno, „tuto vpravo bude vaša stanica,“ a mávol rukou ledabolo k masívnemu drevenému stolu so zvončekom, knihou väčšou ako svet, brkom s kalamárom a drobnou lampičkou.

Za stolom sa rozprestierali útroby budovy, kam mimo knihovníkov nikto nesmel. Fantázia čitateľov by však bola dokonale nasýtená – priestor sa prehýbal pod váhou kníh. Vládol tu zdanlivý chaos stĺpčekov, políc, stoličiek s knihami. Tvorili nekonečné bludisko miestností vypĺňajúce prakticky celé prízemie. A tým to nekončilo! Postupne sa knihovníci zahrabávali hlbšie a hlbšie. Počtom poschodí si boli dnes istí snáď len trpaslíci, majstri kopáči.

Hovorilo sa, že dobrá polovica nových knihovníkov sa stratí už počas svojho prvého týždňa. Ale ktovie? Stratení knihovnící tvoria neistú štatistiku. Aj Petrovo zaškolenie bolo akési neúplné. Akoby mu knihovník sám nechcel povedať všetky pravidlá a postupy. Akoby to boli jeho ťažko vybojované tajomstvá a nováčik si ich musí najprv zaslúžiť.

„Žiadna stolička?“ pozorne hodnotil Peter svoje miesto. Brko bolo čerstvo orezané a pevne viedlo atrament. Zvonček mal lahodný, vítací tón a dokonca aj obrovská kniha zblízka pôsobila celkom prítulne. Len tá chýbajúca stolička akosi varovala.

Knihovník sa zasmial a pokrútil hlavou. „Nesadnete si, môj milý. Len by vám zavadzala!“

* * *

Knižnica sa vlastne volala úplne zle. Mala to byť „čitáreň“, ale ľudí to miatlo. Jedna z najväčších a najstarších stavieb Centrály bola pred storočiami venovaná cechu Písma a Pamäti. Už vtedy sa cech čertil, že si ľudia ich prácu nevážia, robia knihám somárske rožky, majú mastné prsty a kazia im systém v policiach. Po úvodných nepokojoch, počas ktorých šlo návštevníkom takmer o život, keď hlučne dýchali, došlo ku kompromisu – žiadne jedlo, utorky a každú knihu si treba vyžiadať, vytvoriť zápisnicu o požičaní a čítať ju len vnútri!

Časom sa menej cenené zväzky dostali na vyššie poschodia s menej krutými pravidlami. Ale prízemie, (nielen) Petrova stanica, ostalo posvätné.

„Takže niečo o trpasličej histórii pre deti?“ uisťoval sa ešte Peter.

Jeho prvý zákazník, šedovlasý pán, prikývol. „Niečo s peknými obrázkami, prosím,“ dodal ešte.

Dvere za Petrom ticho zapadli. Ľudskou mysľou neuchopiteľné množstvo kníh zakrivilo časopriestor. Čas za dverami bežal vo vlastnej bubline. Z pohľadu šedovlasého pána sa knihovník vynorí s hľadanou knihou z dverí takmer okamžite. Najprv ju však musí nájsť.

„Parazitológia horského kamzíka,“ čítal Peter názov prvej knihy jedného z komínov.