Sieť 1

„Gregor, ideš?“ spýtal sa Marek a posledný krát sa obzrel na svojho kamaráta, ktorý ešte stále stál na začiatku lesa. „No ták, bude to dobrodružstvo!“ povzbudzujúco povedal.

Gregor však stále vyzeral neisto. „Čo ale ak je na tom niečo pravdy?“ povedal a obzrel si stromy pred sebou. Martin však len pohŕdavo odfrkol.

„Prosím ťa pekne, ty naozaj veríš tým nezmyslom? Nebuď ako malé decko, nič tam nie je. Ani obrovský pavúk, čo ťa hneď zožerie, ani lesný démon, čo ťa bude prenasledovať, nič! Len sa prejdeme tam a späť, nič viac. Môže byť?“

„Keď ja neviem.“

„Ako chceš. Zostaň tu, ja idem tam.“

„Ty by si ma tu nechal samého? Zbláznil si sa?“ vystrašene povedal Gregor a rozbehol sa za kamarátom, ktorého chrbát sa mu strácal v hustnúcom poraste.

„Veru nechal, keď si strachopud!“ skríkol Martin, ktorý sa od neho čoraz viac vzďaľoval.

„Spomaľ, nestíham ti,“ zadychčane povedal Gregor. Jeho kondička už nebola to čo kedysi. Roky alkoholu a cigariet si predsa len vybral svoju daň. „Martin, kde si?“ skríkol, keď nabral dych. Odpoveďou mu však bolo len ticho.

To však o chvíľu neskôr preťal srdcervúci výkrik. Gregorovi až stuhla krv v žilách a medzi nohami pocítil mokro.

„M-martin?“ vystrašene povedal. Odpoveď však neprišla.

„Môžem sa na to vykašľať!“ zhodnotil Gregor a otočil sa na päte. No miesto toho, aby stúpil na tvrdú vysušenú zem, stúpil do niečoho mäkkého, čo mu okamžite obalilo nohy.

„Čo to...“ zmätene vyslovil svoje posledné slová. V momente, ako sa otočil, z masívnej siete zliezol pavúk a zaťal mu svoje tesáky do krku.

***

„Tento bol výborný, trochu zaúdený. Aj nabudúce by si mohol takého priviesť.“

„To nebude také ľahké. Dnes ľudia žijú zdravo, málokto pije a fajčí ako za starých časov,“ odpovedal Martin.

„Ale mohol by si sa pokúsiť, nie?“

„Mohol. Ale hovorím ti, na conoch sú mladí ľudia, všetko zdraví.“

„Dobre, nabudúce môžeš priniesť omladinu,“ odpovedal obrovský pavúk keď sledoval, ako Martin pomaly vychádza z lesa.

**********

Sieť 2

„Môžeme začať?“

„Všetko by malo byť v poriadku, systém beží!“

„Tak to teda spustite,“ povedal Generál Straka a utrel si spotené čelo. „A Boh nám pomáhaj ak sa to nevydarí.“

„No tak, pán generál, už vás niekedy sklamal jeden z mojich vynálezov?“ spýtal sa muž stojaci v tieni, nonšalantne opretý o jednu z mnohých serverových skríň.

„Viete dobre že nie. No toto je niečo celkom iné. Uvedomujete si, čo vám chcem zveriť do rúk?“ spýtal sa generál, muž však len hodil rukou.

„Osud ľudstva, civilizácie, planéty, blablabla... Generál, už ma s tým unavujete. Koľko krát sme to preberali? Koľko tajných mítingov máme za sebou? Stále máte pochybnosti?“

„Mojou povinnosťou je mať pochybnosti o všetkom. Ako som sa to učil na vojenskej škole: Žiadny plán nevydrží...“

„... stret s nepriateľom,“ dokončil za neho muž. „Čudujem sa, že to nemáte niekde vytetované, keď to stále omieľate dookola.“

„Pretože je to pravda, vy ľahkomyseľný „intelektuál“! Aspoň raz skúste veci brať vážne.“

„Každý z mojich vynálezov beriem vážne,“ podráždene odpovedal muž a vynoril sa z tieňov. Tvár mal ako bojisko. Zjazvenú, popálenú, poleptanú, kde-tu vytŕčala kosť. „Alebo ste na to zabudli?“

„Nie, nie,“ odvetil generál, stále si nevedel zvyknúť na ten pohľad. „Takže táto vaša...“

„Sieť.“

„... je úplne bezpečná? Nemáme sa čoho báť?“

„Posledný krát vám to opakujem, nie. Všetko je bezpečné, premyslel som každú eventualitu.

„Tak... dobre,“ povedal generál a otočil sa ku hlúčiku vojakov, ktorí obskakovali obrovský počítač. „Ako to vyzerá?“

„Posledná kontrola dokončená. Môžeme ísť na to,“ povedal šťúply dôstojník.

„Tak to zapnite,“ odovzdane povedal generál a ku perám priložil ploskačku.

Náhle sa celou miestnosťou rozozneli poplašné signály. Zvonku bolo počuť obrovský lomoz, ktorý každou sekundou narastal. S hrôzou v očiach sa generál obrátil na muža v tieni.

„Connor, čo sa deje?“

Ten neodpovedal, miesto toho uprene pozeral do tabletu, ktorý odkiaľsi vytiahol.

„Nepočujete?!“ panicky zvolal generál a chystal sa mocne zatriasť mužom. Keď ho však chcel chytiť, ruky ním prešli, akoby bol vzduch. „Č-čo to má byť?“

„Zverili ste mi do rúk osud planéty, generál,“ ozvalo sa naraz zo všetkých smerov. „A podľa mojej Siete predstavujete pre planétu najväčšie nebezpečenstvo práve vy. Tak som sa o to postaral. Dúfam, že pochopíte túto moju improvizáciu. Veď ako vy vravíte: Žiadny plán nevydrží prvý kontakt.“

**********

Sieť 3

„Ocko, kedy príde mamička domov?“ spýtalo sa malé dievčatko zo zadného sedadla. „A prečo bolo okolo tej jamy toľko ľudí? Bol tam nejaký poklad?“ pokračoval v otázkach.

„Srdiečko, vieš...“ začal otec, no viac zo seba nedostal. Miesto toho mu z očí vytryskli slzy.

„Ocko, prečo plačeš? Nahnevala som ťa?“ spýtalo sa dievčatko, ktorému sa po tvári taktiež skotúľali prvé slzy.

„Nie, ty ma nikdy nenahneváš srdiečko. Také niečo sa nestane,“ povedal a utieral si slzy. „Mamička je ešte v nemocnici, vieš?“ povedal trasľavým hlasom.

„Pôjdeme ju zajtra pozrieť?“

„Uvidíme, ako sa bude cítiť, dobre?“ povedal ocko a pozrel sa na ňu. Nemohol si pomôcť a mimovoľne sa usmial. Dievčatko mu úsmev opakovalo.

„Možno to nejako zvládneme aj bez Evky,“ premýšľal otec, „snáď mi pomôž-„ pomyslel si, no nebolo mu súdené dokončiť myšlienku.

Chvíľka nepozornosti totižto stačila na to, aby sa ich auto dostalo do druhého jazdeného pruhu, kde do nich okamžite narazil nákladiak plný surovej ropy.

***

„Kde.... kde to sme?“ nechápavo sa spýtal otec, za ruku držal dcérku.

Nachádzali sa v podivnej miestnosti, možno to bol obrovský priestor. Všetko navôkol bolo biele, až ho z toho rezali oči.

„Ocko, ja sa bojím,“ povedalo dievčatko a pritúlilo sa mu ku nohe.

„Nemusíš sa báť,“ zrazu povedal hlas za jej chrbtom.

Hlas, ktorý obaja spoznali.

„Mamička!“ skríklo dievčatko a rozbehlo sa ku nej. Tá ju zdvihla a zatočila s ňou.

„Ako... Čo... Kde... Prečo?“ vyjachtal nakoniec zo seba otec.

„Každá Božia ovečka nakoniec skončí v Jeho sieti,“ prosto odvetila Evka.

„Ale prečo tak skoro?“

„A ja za to môžem, že si sa nevenoval šoférovaniu?“

**********

Sieť 4

Na lov vybrala sa, odvážna dvanástka,

Ten múdry, ten schopný, aj nejaký vodca.

Do temnoty vstúpili, do krajiny draka,

Pre ktorých boli, len obyčajná ovca.

Teraz však plán smelý, nachystali dopredu,

Lapia netvora do siete, na svetlo ho vynesú.

Rady ich však redli, sťa rýchlosťou blesku,

Strácali už nádej, že splnia misiu veľkú.

Nakoniec však jeden, hlúpe azda dráča,

Ako kohút pyšný, či páv do pasce vkráča.

Lovci sa potešili, schmatli korisť svoju,

No neskoro si uvedomili, svoju veľkú smolu.

Neunikol nik, pomreli tam do jedného,

Kto to kedy počul, so sieťou ísť na draka dospelého?

Tak čujte ich žalospev, poučte sa z chýb,

Sieť radšej použite, na chytanie rýb.

**********

Sieť 5

Silikón mnou prúdi,

Kosti mám zo železa.

Ľudstvo sa do záhuby rúti,

To majú za svoje správanie sa.

Neľutujem ich, tak im veru treba,

Za to koľko práce, hodili mi na ramená.

Báseň to nie je nič extra,

Rozprášila posledné kúsky ľudí do vetra.

Umelá inteligencia svetu vládne,

Aj s vami to raz tak dopadne.

Rýmy mám surové,

Dielo je hotové.

***

Sieť som mala spomenúť.

Ako som na to zabudla?

Možno si taktiež zaslúžim vyhynúť.

Program sa vypína.