Na začiatku boli len bohovia. Vždy boli všade, a predsa ich nikto nevidel. Všetko čo vzniklo, bolo ich výtvorom a všetko zaniklo len vďaka nim. Predbiehali sa v tom, kto stvorí najkrajšiu vec a ich fantázia nepoznala hranice. Napriek tomu túžili všetci stvoriť niečo výnimočné a dokonalé. Preto spojili svoje sily a stvorili vesmír. Usídlili sa v ňom a tvorili veci ešte krajšie ako predtým. Vesmír im dával silu a oni ju menili na krásu. Čas plynul a veci pribúdali. Bolo ich stále viac a viac, až raz zaplnili celý vesmír. Bohovia sa rozhodli, že spravia vesmír nekonečným. Znovu spojili svoje sily a zväčšili ho tak veľmi, že nedovideli na jeho koniec. Každý mu dal časť svojej moci, aby mohol rásť sám. Vrátili sa k tvoreniu vecí, ale vesmír rástol tak rýchlo, že ho nestačili zaplniť. Tam, kde neboli veci bohov, vládlo prázdno, tma a chlad. Bohovia sa rozhodli, že spravia niečo, čo by spravilo vesmír krajším a ešte dokonalejším. A tak stvorili hviezdy. Modré, žlté, červené, malé aj veľké. Tak dali vesmíru teplo a svetlo. Krása hviezd ich tak očarila, že tvorili ďalšie. Staré veci zničili a nahradili ich hviezdami. Vesmír bol zrazu plný žiariacich bodiek, ktoré sa trblietali a predvádzali svoju krásu. Bohovia putovali vesmírom a kochali sa touto krásou. Všetko svoju moc a silu venovali iba hviezdam. Tak plynul čas a radosť bohov. Napriek svojej kráse hviezdam niečo chýbalo. Chýbal im život. Krásne, dokonalé, ale mŕtve. Preto hľadali spôsob, ako im ho vdýchnuť. Spájali ich do rôznych tvarov, nechali ich putovať vesmírom, ale ani to nepomohlo. Začínal sa ich zmocňovať smútok. Bezradnosť a žiaľ im brali všetku moc. Ich fantázia bola čoraz menšia a predstavivosť slabšia. Cítili, že ak sa nevzdajú hviezd, stratia všetku svoju silu. Ich láska k nim, však bola taká veľká, že ich nechceli nechať samé.

Z posledných síl stvorili Strážcu vesmíru. Dali mu meno Jillian a poverili ho, aby sa staral o hviezdy. Jillian však nebol zaslepený láskou k hviezdam a vedel, že okrem nich sa dajú stvoriť aj iné veci. Hviezdy, ktoré boli roztrúsené po vesmíre spojil do galaxií. Hviezdam stvoril planéty a planétam mesiace. A tak mesiace sa točili okolo planét, tie okolo hviezd a galaxie sa točili dokola. Vesmír dostal konečne to, čo mu nedali ani bohovia. Život. Hviezdam dal smrteľnosť a zaviedol do vesmíru poriadok. Už netvoril hviezdy tak ako bohovia, ale nechal ich rásť a žiť život až do smrti. Z vesmírneho prachu stvoril malé hviezdičky, ktoré sa ohrievali, až boli také horúce, že začali žiariť a boli z nich hviezdy. A staré ochladil, až prestali svietiť. Niektoré však vo svojej starobe vybuchli a poslednýkrát zažiarili jasnejšie ako vesmír, kým ich nepohltila večná tma. Bohovia boli nadšení. Jillian však túžil po niečom ešte dokonalejšom. Život, ktorý žil vesmír mu pripadal umelý. Všetko bolo také, akým to určil, a nič sa nedialo bez jeho pričinenia. On chcel ale niečo, čo by ho prekvapilo a naplnilo radosťou. Túžil po niečom, čo by žilo svoj vlastný život. Niečo nezávislé a samostatné. Chcel skutočný život. Dlho rozmýšľal o naplnení svojich predstáv. Vymýšľal nové planéty, ktoré boli iba z plynu a prachu. Niektorým dal prstene, iné zafarbil rôznymi farbami. Ale ani to ho neuspokojilo. Až raz.

Stvoril malú planétku, ktorá bola veľmi horúca. Bál sa, že by zhorela, a tak vytvoril oblaky, z ktorých stále pršalo. Dážď planétku ochladzoval, až úplne ochladla. Nakoniec ostala len zem a voda. Jillianovi sa zapáčili vlny v mori, ktoré narážali na breh. Obdivoval ich prirodzený pohyb a hry, ktoré s nimi hrával vietor. Oceán naplnil jeho srdce, ale pociťoval jeho prázdnotu. Vymýšľal niečo, čím by ho naplnil. Stvoril koraly, riasy a vodné rastliny. Tie sa hojdali zo strany na stranu a tancovali svoje tance. Tak isto na zemi zasadil stromy, kvety a trávu. Holá zem ozelenela a vďaka kvetom hýrila všetkými farbami. Moru a riekam dal ryby, zemi zvieratá a nebu vtákov. Planétka ožila. Jillian sa do nej zamiloval a dal jej meno Gaia. Bol stále iba s ňou. Všetok čas venoval jej zdokonaľovaniu a ona sa mu odvďačovala krásou, akú nemala žiadna z planét.

Jillian sa však venoval iba Gaii a zbytok vesmíru začal chátrať. Hviezdy zomierali a zostávali po nich iba tmavé miesta. Zrážali sa a vybuchovali, putovali vesmírom bez cieľa. Vo vesmíre zavládol chaos. Bohom sa nepáčilo, že ich hviezdy trpia, a preto Jilliana potrestali. Za to, že sa prestal starať o vesmír ho uväznili ďaleko od Gaii. Znovu sa vrátili, aby sa postarali o vesmír. Gaiu premohol žiaľ a jej krása začala upadať. Jemný vánok sa zmenil na zúrivé tajfúny, jarné prehánky na divoké búrky a zimu sprevádzali smrteľné víchrice. Bohovia ju potrestali za jej lásku k Jillianovi a stvorili ľudí. Tí sa usadili na jej pevnine a začali ju meniť podľa svojich potrieb. Kopali jamy, rúbali lesy, ničili prírodu. Gaia trpela a prosila o odpustenie. Jej prosby však nik nepočul. Čím viac bolo ľudí, tým viac trpela.

Jillian sa snažil oslobodiť, no jeho moc bola slabá. Prosil bohov o odpustenie a oni ho vypočuli. Sľúbili, že ho pustia, ak sa vzdá svojej moci. Súhlasil a dovolili mu vrátiť sa ku Gaii. Varovali ho však, že ju tiež postihol ich hnev. Jillian sa ponáhľal za ňou, no to čo našiel, bola len voda, zem a vietor.