Moje meno je James Garfield. No v deň kedy sa odohráva tento príbeh v Nórsku, ma nazvali forræder americký. Prečo? Lebo som sa samozvane stal hnacia látka udalostí. Udalostí, ktoré nikto nečakal. A niektoré som bohužiaľ nečakal ani ja.

1

Z letargického spánku ma v ten večer zobudilo zadrnčanie električky v podzemnom tunely. Bol to deň vo Flore ako každý iný.

Ranné prebudenie sa, naraňajkovanie sa s ostatnými mužskými pracovníkmi a s niektorými už aj kamarátmi. Nato neskoršie poklábosenie s Marenou, úžasnou ženou pracujúcou v kuchyni tejto malej kolónie. Kolónie čo bola súčasťou tohto rozpadnutého mesta. A možno aj menšie poflirtovanie a dohovorenie si vecí na možný večer.

Potom nasledovala práca. Ja aj s ostatnými 50 pracovníkmi som pracoval v baniach kde sme ťažili vrtákmi, hrabaním a výbušninami, zlato. Samozrejme v teplom oblečení a s maskami s ochrannými filtrom M4.

Ťažili sme až do obeda kedy sme sa následne vrátili naspäť do kolónie sa najesť. Po najedení sa, nasledovala hodinová niekedy aj dvojhodinová pauza kedy som sa buď znova porozprával s Marenou či s iným spolupracovníkom alebo som sa privítal a porozprával so starým no nezlomným seekerom Kennethom čo sa vrátil naspäť vo svojej grafénovej zbroji, z toho mrazivého a nakazeného sveta. Bol to práve on vďaka ktorému som sa sem vlastne kedysi aj živý dostal.

Následne znova nasledovalo pár hodín ťaženia zlata v baniach.

Načo už bolo len vrátenie sa do kolónie na večeru a do toho znova rozprava s kamarátskymi spolupracovníkmi. Nato nasledovalo väčšinou len uloženie sa v spánkových bunkach buď sám alebo s Marenou. Keď to bolo s Marenou väčšinou tomu predchádzal spolu s ňou pekný, nočný pohľad na hviezdy, občas doplnený malým nula alebo jedna stupňovým, lietajúcim Bitefrostom. A takto každý jeden deň dokola.

No nikdy som sa nato nesťažoval. Bez týchto ľudí a bez toho, že by ma k sebe prijali, by som už pravdepodobne bol dávno len ďalšia zmrznutá mŕtvola, v horšom prípade ďalší Bitefrost. Moja misia by bola tým pádom neúspešná, no hlavne by som sa nikdy nestretol s tak skvelými a úžasnými ľuďmi. Hlavne s Marenou. O to viac ma štvalo to, čo som dnes chcel urobiť.

2

V ten deň toho večera, som si chcel pospať v električke ešte trocha viacej až kým nedôjdeme k výťahu hore. Ale ani električka ani ostatní Nórovia mi to ani za svet nechceli dovoliť. Spievanie nórskej hymny alebo Bitefrost piesne sa pre nich totižto stalo po ceste domov už takou tradíciou. No nevadilo mi to. Nórska hymna z toho čo moje ucho zakaždým zachytilo, bola prekrásna.

Áno, milujeme túto zem,

ako sa dvíha,

vráskavá a vetrom ošľahaná, nad morom s tisíckami domovov.

Milujeme, milujeme ju a myslíme

na nášho otca a matku

a ságu noci, ktorá posiela

sny na našu krajinu.

Túto krajinu ochránil Harald

so svojou hrdinskou armádou,

túto krajinu ochraňoval Håkon,

spievajúc pritom Øyvind.

Nad krajinou Olav nakreslil

vlastnou krvou kríž

a z výšin Sverre prehovoril

proti Rímu.

Sedliaci nabrúsili sekery,

keď prichádzalo vojsko,

Tordenskiold pri brehoch búril,

až blýskalo sa v našich domovoch.

Aj ženy sa postavili a bojovali,

ako by boli muži;

ostatní dokázali len plakať,

ale to čoskoro skončí!

Iste nás nebolo veľa,

ale bolo nás dosť,

keď prišla výzva,

a krajina bola v hre;

radšej sme krajinu nechali vzplanúť

než by padla;

spomeňte si čo sa stalo

dole pri Fredrikshaldu!

Bitefrost pieseň síce už nebola taká pozitívna, no rovnako vo mne na konci evokovala zvláštnu chuť sa nevzdať. Nenechať problém pokračovať len tak a bojovať.

3

Ako sme vyšli z osvetlených tunelov pomocou výťahu do úplnej tmy vonkajšieho Nórska, na jeho konci nás privítal studený závan vetra a snehu.

Niektorý muži spanikárili. Nikto z nás si nebol najprv istý či to je Bitefrost. No potom sa aj tí vydesený upokojili. Aj keby to bol Bitefrost tak bol z hľadiska sily jeho vetra celkom určite maximálne len Bitefrost druhého stupňa teda snehová veverička. Pri treťom a štvrtom stupni by totižto prišlo včasné varovanie až do baní cez rozhlas. No nebolo to garantované. Preto sa niektorý vydesili. Nič čo záviselo na ľudskej pozornosti nebolo garantované.

Aj napriek tomu, že vonku bola tma, ich osvetlená kolónia bola krásne vidieť jak svetlami tak aj tepelným štítom. To ich všetkých asi najviac upokojilo.

Pomaly a spolu všetci pracovníci aj so mnou, zašli až za hrubý tepelný štít kde ak aj vonku alebo na nich bol nejaký Bitefrost, po prechode štítom už ho určite viacej nebolo. Spolu sme prešli až do vnútra celkom veľkej a opevnenej základne kolónie, čo kedysi dávno bola súčasť lodného doku ako miesto pre lode. Hoci aj dnes tomuto účelu s časti slúžila.

Postupne všetci pracovníci prešli cez zahrievaciu komoru, ktorá sa používala hlavne vo chvíľach kedy používanie tepelného štítu bolo nepraktické. Napríklad ako keď ma kedysi našli seekeri pomaly zmrznutého vonku. Na pár osôb bolo totižto zbytočné, tepelný štít a teda aj veľa energie používať.

Neskôr boli všetci aj niektorým seekermi prešacovaný, či si náhodou niečo z baní nezobrali pre seba. Hoci to seekeri robiť moc nechceli lebo v 95% percentách nikdy nič nenašli. A prečo by aj mali? Všetkým to bolo spolu dobre, tak prečo si zbytočne kaziť hlúpymi rozhodnutiami, život? A tých päť percent čo by si ho aj chceli pokaziť, už boli dávno preč. Dúfal som však, že ja medzi nich patriť po dnešku nebudem.

4

Samotná kolónia bola celkovo veľmi zohratá a funkčná ako komunita, čomu veľmi pomáhal aj samotný stav ich hlavnej a jedinej budovy, baní a vlastne všetkého. Zato celé mohol muž s prezývkou Tony, ich miestny technik a geniálna myseľ zároveň.

Kedysi dávno bol súčasť spoločenstva Teknikerov no rozhodol sa od nich odísť lebo odmietol zneužívať ich technické vedomostí, znalosti a prax na zárobok z trápenia sa obyčajných Nórov, čo o týchto veciach skoro nič nevedeli. Tony navyše odmietal sa o svoje znalosti s nikým nepodeliť a tak od svojho spoločenstva ušiel, aby pomohol posledným nórskym kolóniám čo aspoň poznal, prežívať túto strašnú apokalypsu.

Nakoniec sa usadil práve tu vo Flore kde práve vďaka nemu títo ľudia mali stabilné steny a stabilnú strechu nad hlavou oboje posilnené tvrdými stavebnými materiálmi zvonka a trocha aj zvnútra. Vďaka nemu mali aj prvotriedne seekerské obleky a seekerské technológie, obnovenú baňu a jej stroje na ťažbu zlata, technológie na pestovanie rastlinnej stravy, technológie na chytanie rýb, lekárske stroje a vlastne všetko čo malo čo dočinenia s pokročilou technikou. Dokonca pomáhal ostatným mužom aj pri stavbe nových bunky a miestností v budove a pravidelne sa staral o údržbu stien kolónie aby vydržali hlavne nápor Bitefrostu tretieho a hlavne štvrtého stupňa.

Tony bol pre kolóniu Florø takým strážnym anjelom. A ďalší dôvod prečo tomu tak dnes bolo je ten, že Tony odmietol nielen praktiky Teknikerov ale aj drahú americkú ponuku na odvoz ich loďou, do ich zeme zasľúbenej.

Kolónia bývalého mesta Florø tak stavala vlastnú funkčnú loď, ktorá by tak jej členov alebo aj iných Nórov, dostala z Nórka a od neustáleho ohrozenia Bitefrostom. Raz a navždy.

O to viac ma mrzelo čo všetko som musel urobiť. Ale ak by som to neurobil ja, urobil by to niekto oveľa mocnejší. A oveľa horším výbušným spôsobom.

5

Ešte než som sa, ale vyrazil navečerať a neskôr stráviť túto noc dosť nekonvenčným spôsobom, ma zastavil práve seeker Kenneth vo svojej grafénovej zbroji, pomaly už konvenčným spôsobom, - pózor James!

Starý Kenneth sa v tu chvíľu ako to povedal sa ihneď dal do postoja a bleskovo zasalutoval. Ja som krátko nato tiež zasalutoval, no bez postoja a so snahou nezaguľať očami, z Kennethovej pomaly už komickej hoci milej tradície. O to milšej lebo ju robil iba pri mne.

Kenneth si to na mne aj tak všimol, no len sa šťastne usmial a ruku zložil, - pohov. James kamarát môj rád ťa vidím.

- Podobne Kenneth. Pozerám, že sa spokojne vraciaš s práce z vonka, - hoci som jasne videl ako starý, dnes už bielovlasý a vráskavý Nór Kenneth je dnes čokoľvek len nie spokojný, tak možnosti provokovať ho, išlo len ťažko odolať. Ak to totižto nevyjde, bude to možno aj jedna s posledných možností ho v pokoji provokovať.

- Cha veľmi vtipné James. Vy a ten váš americký humor. Škoda, že ho nedokážem nikdy poriadne oceniť, - načo podráždene doplní. - Hlavne pri vašich obchodníkoch čo sú blízko tu.

- Čím ťa nasrali tentokrát? - lišiacky som sa naňho usmial.

- Tí sráči nevedia kedy zavrieť hubu. Išli sme s nimi znova uzavrieť štandardný obchod. Naše vyťažené suroviny za ich niektoré potraviny, lieky a určité technické materiály. Už sme boli na odchode keď jeden z tých buzerantov z lode, tuším Henry ho volajú sa ma spýtal ako pokračuje naša drevená loď a jej stavba a či už nám ju náhodou nestihol sfúknuť vlk ako predprípravu na sfúknutie nášho “tehlového domčeka“, - ironicky zdôraznil posledné slová. - Čurák zasraný, však sa mu zasmejeme keď nám tú loď Tony už čoskoro dostavia a mi stadiaľto vypadneme aj bez tej ich pridrbanej lode a pridrbanej ponuky. Ach vieš čo ma na nich najviac štve James? Ten ich sebavedomý pohľad. Akoby si boli istý, že nám to nevyjde a že na nich ostaneme aj naďalej, minimálne z časti závislý.

Bol som radšej ticho. Pri pláne na dnešnú noc nemám právo na toto reagovať, ale že vôbec.

- Fú mal by som sa upokojiť. V mojom veku nie je moc dobré si takto zbytočne zvyšovať tlak. Hlavne v takýchto časoch. Proste si stačí spomenúť, že sú tu aj ľudia ako si ty. Ideš inak z práce, čo? Zdržujem ťa, ja starý somár.

- V pohode Kenneth. Tá večera počká. Zato muž tvojho veku už večne čakať nemôže. Už teraz sa bojím, že mi tu každú sekundu zaspíš, - uškrnul som sa. A snažil sa vnútri potlačiť pocit o svojom vlastnom pokrytectve pri Kennethovej chvále.

Kenneth ma nato poriadne buchol do ramena. S tou jeho tuhou zbrojou to nebolo práve najjemnejšie, - vy a ten váš americký humor, mladý. Nikto ma tu nebude volať alebo čo i len naznačovať, že som starý okrem mňa. Ach keby vieš čím všetkým som si prešiel nazval by si ma mlaďasom. - Načo sa troška zarmúti, no následne nato sa začne nekontrolovateľne smiať až som sa z neho začal smiať aj ja.

Nepýtal som sa však čo tým posledným myslel. To zarmútenie som uňho nechcel znova vyvolávať.

- No dobre James, ale už choď. Nech mi tu nehladuješ. Takže rozchod vojak.

Obaja sme znova trápne zasalutovali pred ostatnými.

V momente keď som vyrazil, však Kenneth ešte zakričal, - dnes ste mali, ale šťastie James. Podľa MAL lokátora sem každú chvíľu má dôjsť Bitefrost tretieho stupňa. Alebo rovnako silný vietor no skôr to prvé podľa spôsobu jeho zväčšovania. Keby ste sa zdržali a nedošlo by vám včas varovanie, pekne by vás vonku ofúklo. Niektorých možno aj nakazilo. Zato keby si v takejto zbroji ako ja, so zabudovaným reaktorom na tvorbu tepla a s najlepším možným filtrom M4, tak by si cítil maximálne ten vietor a...

Zakričal som na neho naspäť, - ani nepokračuj ty starý mrzák, raz mi dlhý čas strávený v tom mraze a vetre skutočne stačil! Nie všetci sme zvyknutý bojovať v takých podmienkach ako ty.

- Ja ti dám starého mrzáka mladý, ťa prelomím palicou ihneď, však uvidíš.

Zhlboka som sa nato rozchechtal,- to už potrebuješ palicu starec?

Posledné čo som počul z diaľky bol len smiech a nadávky Kennetha.

- Dnešná noc už sa nemôže stať ťažšou čo? - smutne som si nato pomyslel.

6

Nasledujúcu pol hodinu večera som strávil večerou. Väčšina členov kolónie tam so mnou tiež bola. Aj prekrásna hnedovlasá Maren. Mal som pocit, že dnešný večer vyzerala najkrajšie zo všetkých doterajších večerov. O to horšie som sa cítil. Nielen preto, lebo práve dnešnú noc spolu nestrávime.

Noc už bola pomaly na obzore. Väčšina ľudí išla po večeri buď von alebo pomaly spať do svojich bunky či bunky iných. Alebo išli do oddychovej miestnosti alebo kuchyne Moje plány však boli iné. Popadol som svoj ťažký ruksak spod postele v mojej bunky. Taška však nebola ťažká kvôli oblečeniu či kvôli iným spotrebným veciam v nej. To čo ju robilo ťažkou bol práve dôvod, prečo som bol skutočne tu. Prečo som žil tento život.

Než som, ale vytiahol obsah tašky tak ma zozadu nečakane objala Marena. Vedel som, že je to ona lebo mi svojím zlatým a maličkým noštekom posúvala ucho zo strany na stranu, - ahoj láska. Ako dnes strávime noc? Počkaj vieš čo? Nie zabudni nato, že som sa ťa to pýtala. Mám teraz na sebe krásne nedávno seekermi nájdené červené šaty.

Načo mi zašepkala do ucha, - a som pod nimi úplne nahá. Čo s tým urobíš?

Preglgol som. Možno viac než kedykoľvek predtým. Chcel som s ňou teraz ostať. Chcel som s ňou mať teraz viacej času. Potreboval som s ňou mať teraz viacej času. Ale to nebolo nateraz možné. A pokiaľ nespravím to čo mám, raz to nebude možné vôbec. Ani s ňou. Ani s nikým iným, - prepáč zlatko, ale dnes nemám náladu. - Snažil som sa zakryť svoju ľútosť ako to len išlo.

Marena mi v tom rozhodne nepomáhala, - ale no tak póď. Vyzeráš unavene a ja som tiež unavená. Treba nás poriadne rozhýbať. - Začala ma ťahať svojimi zúbkami za ucho a bozkávať ma na krku. To rozhodne, ale nebolo to jediné, čo som pri jej bližšom prisunutí ku mne cítil. Ak už vôbec bolo niečo čo som na nej necítil.

Asi by sa jej zámer aj vydaril keby jej na poslednú chvíľu, nechytím ruku smerujúcu na miesto, kde aj tá najgeniálnejšia myseľ nakoniec odchádza, - nie Maren. Dnes fakt nie. Prosím.

Maren po istej dobe držania jej ruky mnou, to skutočne vzdá a odpúta sa odo mňa, - deje sa niečo medzi nami James? Povedala som ti niekedy za poslednú dobu, niečo zlé? Či snáď spravila?

- Nie vôbec nie. Len dnes fakt nemám náladu. Chcem ísť len spať, - načo sa na ňu bez úsmevu, vnútri maximálne nešťastný otočím. - Sám.

Maren sa na mňa nato pozrie svojimi veľkými očami, modrými ako nebo. Ako by sa mi snažila nahliadnuť do duše. Vykradnúť zo mňa aj tú poslednú skrytú informáciu čo mám. Aj som si na chvíľu želal, aby mi ju ukradla. Aby ma zastavila. Aby sme spolu strávili túto krásnu noc. Ale nič by to nakoniec nevyriešilo. Len by to celé viedlo k novým neprebádaným nebezpečenstvám na mori a bez jednej smrti. Alebo by to celé znova viedlo len ku ich smrti. Hoci možno k pomalšej, ale to je vo výsledku jedno. No takto? Aspoň by ďalej čelili známemu tu. Spolu.

Zdá sa však, že nakoniec nič nenašla a len smutne poznamenala, - dobre teda. Ahoj. - Načo ju už viacej nebolo.

Skutočne však mala krásne šaty. Hodné brutálneho a vášnivého strhnutia a nechania si ich kúsku na pamiatku.

Tiekla mi slza po líci. A myslím si, že aj jej. Ak to však vyjde, tak jej to ihneď na druhý deň vynahradím.

7

Vybral som tak zo svojho veľkého ruksaku, tenký no celkom velký železný kufrík. Dôvod prečo som tu vlastne bol. Bol zabalený v mnohých vrstvách mojich búnd pre lepšie schovanie.

Tento kufrík som následne otvoril a vytiahol z neho tri veci. M290 malá c-4 bomba v Amerike nazývaná ako little irak boy s malým detonátorom. A beta verzia malej šedej laserovej pištole s mieridlom a s rúžovým hologramom s modro, žltými odleskami, ktorý bol nad ním obsahujúc informácie o stavu zbrane, jej úrovne nabitia ako aj zbežné informácie o nej.

Táto mrcha bola schopná potichu a bez viditeľných viacerých laserov z kruhových hlavní, zabiť človeka do pár sekúnd pri dobrom namierení. Jediné jej nevýhody boli nutnosť ju dopredu nabíjať, prehrievanie a rozptyl laserov pri dlhšom púšťaní lasera. Toto sa dialo hlavne v nepriaznivých podmienkach. Keby som s ňou vonku, Bitefrost by určite patril medzi ne.

Pri pohľade na všetky tieto veci som bol tak rád, že ľudia tu rešpektujú osobné veci rovnako ako niečí osobný priestor v bunkách. Hoci u mňa ako u neznámeho, tie osobné veci prvýkrát rešpektovali asi skôr len preto, lebo keď ma zachraňovali tak nechceli vo mne ihneď vzbudzovať nedôveru, keby sa mi v tej taške bez dovolenia hrabú. Hoci sa na jej obsah pýtali. No možno aj keby tú tašku prehľadali tak by ani tú váhu kufríka či kufrík samotný ani neregistrovali práve kvôli tomu zabaleniu do mnohých búnd a mikýn. Rovnako na krytie som si zbalil aj iné oblečenie.

Premýšľal som či to vážne chcem vážne urobiť. Keď som sa do Nórska vydal s touto úlohou mal som v hlave jasno. Peniaze z toho boli skvelé a nutne som ich vtedy potreboval. Prišlo mi to vtedy dokonca aj celkom jednoduché. Infiltrovať sa čo najskôr dnu, nejako so svojím šarmom či v inom prípade hraním sa na úbohú obeť Bitefrostu, čo by pri mojej úžasnej “príprave“ hranie skoršie ani nebolo. Ruksak by som tesne predtým preventívne schoval niekam blízko do hlbokého snehu a dúfal, že mi ho Bitefrost, normálny vietor či niekto iný nezoberie. Alebo či obsah v ňom aj napriek hutnosti nezamrzne. Neskôr by som išiel zistiť potrebné informácie a nejako sa tam dočasne medzi nich pomocou mojej sympatie zaradil a skúsil získať nejakú prácu u nich. Napríklad v baniach kedy by som cez ich banské vozy s naťaženým materiálom prepašoval aj svoju tašku dnu. Nato by som už konečne urobil to, kvôli čomu som sem prišiel a hneď potom by som sa snažil čo najskôr dostať von.

Lenže takto to samozrejme nebolo. Nebyť milosti a dobroty Kennetha a ostatných seekerov tak by som skutočne zmrzol v Bitefroste ešte skôr než by som sa zahral na jeho obeť či použil svoj šarm a nikdy by som sa na toto miesto živý nedostal. A tom som mal ešte šťastie lebo mi povedali, že nových členov do kolónie už dnes len málo kedy berú. Mňa nakoniec zobrali hlavne kvôli súcitu a možno aj kvôli sympatiám a tomu, že jeden člen ich kolónie krátko predo mnou zomrel. A nakoniec to akých ľudí som tu potom stretol mi len pribilo posledný klinček do rakvy. Nehovoriac, že moja počiatočná na nich v momente keď mi udelili túto prácu bola oveľa divokejšia a tým pádom vo výsledku oveľa prekvapivejšia.

Ak to neurobím a nepriznám sa, tak istotne raz všetci vybuchneme na mori. Ak to urobím tak nás možno len raz zabije Bitefrost a ak sa priznám a neurobím to tak nás možno na tom mori či niekde úplne inde zabije niečo, čomu nebudú ani oni, ani ja vedieť čeliť. A možno ma kvôli tejto možnosti aj rovno vykopnú. A znova skončím tam vonku. V tej zime.

Takže som sa definitívne rozhodol. Laserovú pištoľ som schoval dozadu do gatí. C-4 aj detonátor som schoval do vnútra svojho kabáta, čo som si obliekol. Hnacia látka udalostí vyrazila smer Tonyho bunka.

8

Už bola noc a z vonka bol počuť fukot veľkého Bitefrostu. Fukot blížiacej sa veľkej búrky. Baterku som nepotreboval keďže svetlá z iných veľkých miestností, rovnú chodbu s rozvetvenými stranami kde boli bunky, dosť dobre osvetľovali a Tonyho bunka od tej mojej navyše nebola moc ďaleko. A keby ma náhodou niekto uvidel a spýtal sa ma kam vlastne idem tak proste poviem, že na najbližší záchod. Vďaka Tonymu sme totižto mali aj kanálový systém pod budovou.

Keď som došiel k Tonyho bunky, zaklopal som mu na dvere. Ten mi ich rozospatý otvoril, - James? Čo sa deje? Prečo si tu za mnou prišiel takto v noci?

So slzou na krajíčku som vytiahol laserovú pištoľ a začal som ju jej bočným tlačidlom pomaly nabíjať, - dôstojne ťa sám a pokojne aj bez masky pochovám. Aj za cenu tej pliagy. - rýchlo som namieril a stlačil spúšť.

Nekričal. Ani sa poriadne nepohol. Len spadol, s mojou neskorou pomocou na zem s dierou na strede čela. Žiadna krv, len viditeľná diera skrz geniálny mozog.

Takže takéto je zabiť anjela, - znechutene som si pomyslel. - A ešte mu idem zničiť aj jeho raj. Ts už nie som o nič lepší ako Bitefrost čo ničí raje a zabíja anjelov, denne desiatky. No možno práve vďaka tomuto skutku, zachránim sám jeden väčší raj. Alebo si to len celé nahováram. Na tom už nezáleží. Cesta späť mi už bola zablokovaná. Mnou samým.

9

Zbraň som naspäť schoval do gatí. Už som ju nepotreboval. Dvere Tonyho bunky som rýchlo zavrel. A s c-4 som si to bezproblémovo, pomaly a rovno z chodby s rozvetvenými bunkami, na kráčal na najzadnejšiu časť základne našej kolónie. A tam na koľajniciach ležala. Skoro hotová loď.

Nie moc veľká, no dosť veľká nato aby zobrala cez sto členov kolónie. Ležala na krátkych koľajniciach lebo po jej dokončení, sa mala nadvihnúť na veľké kolieskové vozíky a spustiť sa dole po krátkom koľajnicovom zjazde k obrovským dverám. Za nimi už totižto bola len na spodku voda.

To sa však už nikdy nestane lebo hnacia látka udalostí položila M290 c-4 na najviac kritický a stále nedokončený bod lode, potom čo vošla rebríkom dnu.

Keď som vyšiel von s detonátorom v ruke, premýšľal som ako veľký výbuch to asi bude. Detonátor mal celkom malý dosah a podľa ľudí čo mi tú c-4 dali to bude len taký malý výbuch do šírky, dostatočne silný však nato aby tú nedokončenú loď zničil.

10

Óh ako moc mi klamali. Ako náhle som sa dostal do ako takej podľa detektoru detonátora bezpečnej vzdialenosti, ľahol som si a zakryl si hlavu oboma rukami. Dúfal som, že ma bez krytia nič netrafí z tej lode a následne som jednou rukou stlačil veľké červené tlačidlo detonátora. A skoro ma prerazilo aj bez Kennethovej palice.

Výbuch rozhodne nebol malý. A rozhodne nebol iba do šírky. Bol celkom veľký a plný farieb. Od červeno modrej až po žltú až sýto oranžovú. Výbuch spôsobil, že jeden dlhý a veľký kus lode padal priamo na mňa. Keď som sa chcel postaviť alebo aspoň skrčiť pre uhnutie, tlaková vlna výbuchu to urobila za mňa. Ihneď ma sotila a posunula k najbližšej stene. Bolestivo som započul pád a náraz viacerých menších aj väčších vecí na zem. Potom som pochopil prečo.

11

Na okolo lietali a padali šrapnely rozpadnutej lode. Zázrakom ma však žiadne iné netrafili. Len skončili v okolitých stenách. Z ruky a z gatí mi pritom vyletel detonátor a laserová zbraň.

Bol som otrasený ba skoro až omráčený, zvonilo mi krátko v ušiach. No vedel som, že čas uteká. Postavil som sa čo najrýchlejšie ako som len mohol, hoci ma aj nohy zrádzali.

Popadol som zo zeme čo najrýchlejšie detonátor a zbraň a bežal som ako som len vedel do svojej bunky. Všade na okolo sa na uličkách a z buniek, začali zapínať svetlá a všade na okolo bolo počuť dupot viacerých nôh, krik a nadávanie viacerých ľudí. Len tak, tak som to však nakoniec do svojej bunky stihol. Myslím si, že aj bez povšimnutia. Krátko nato som počkal a až potom som vyšiel von smerom ku zvyšku lode.

Videl som ako sa pomaly všetci zbiehajú okolo rozpadajúcej sa horiacej lode. Ak sa teda ten šrot dal tak stále nazvať.

12

Nikto z tých ľudí spočiatku nechápal, nerozumel. Mnohý premýšľali čo sa mohlo stať. Chyba v nejakej časti pri konštrukcii lode? Ale čo presne a kde vôbec? Možno Tony nato bude vedieť odpovedať. Ale Tonyho výpočty boli vždy bezchybné. Alebo že by sabotáž? Nie kto by to tu sabotoval? Asi to bola nehoda? Ale aká?

Cítil som ako sa môjho ramena dotýka Marena celá roztrasená. Rovnako som to počul na jej hlase. Sám som sa pritom začal triasť od chladu. A zdalo sa mi, že steny budovy akoby trápilo to isté.

- James preboha čo sa stalo? – ihneď ma nato objala. Cítil som jej trasenie po celom mojom tele.

Keď som sa na ňu pozrel je oči kričali strachom, nechápavosť a bolesťou. Rovnako ako aj očí ostatných na okolo.

Našťastie som mohol hovoriť. Hoci som si svoj jazyk pri tom páde skoro zahryzol, - neviem Marena. Rovnako ako ostatní aj ja som sa len pred chvíľou zobudil. Z nočnej mory do inej. - Pomyslel som si nato.

Cítil som zanedlho nato aj slzy na svojom krku takže som začal utešovať.

13

Za chvíľu došiel aj Kenneth a ostatní seekeri obhliadnuť situáciu. Snažili sa upokojiť ľudí na okolo, ale sám som videl na samotnom starom Kennethovi, že oni sami boli roztrasený a nemilo prekvapený. Aby to nestačilo tak z diaľky sme všetci započuli hlasitý výkrik hrôzy. Člen kolónie, žena došla starému Kennethovi niečo oznámiť.

Táto žena však na rozdiel od ostatných členov kolónie mala navyše na sebe, doslova výraz absolútnej hrôzy a teroru,- Tony je mŕtvy! Išla som ho pozrieť ihneď po tom čo som videla loď vybuchnutú! A našlo som ho! Ale s dierou v hlave! Žiadna krv, ani stopa jeho moz... žena sa nato okamžite vygrcala pričom ju Kenneth silno podržal. Zdalo sa mi z jeho šokovaných očí odrážajúcich okolité plamene hrôzy, akoby sa rozpamätal. Akoby sa rozpamätal na udalosti čo mali ostať v pandorinej skrinke.

Až som na chvíľu ľutoval, že som tam to telo v bunky proste nechal. No akoby som to lepšie spravil? Všade by ho nakoniec našli. Možno aj vonku v tej zime. A aj tam keby sa chcem dostať, musel by som to telo riskantne ťahať cez celú kolóniu a na konci by som aj tak musel otvoriť tie hlučné dvere základne. Šanca, že by si ma nikto dovtedy nevšimol by boli minimálne. No rovnako bolo aj teraz minimálne podozrenie na mňa, že som to spravil. Aspoň toto ma trocha sebecky upokojilo o mojej prezumpcii neviny. Hoci aj moja vlastná sebeckosť bola na pochybách pri pohľade na tú znechutenú ženu.

14

Starý Kenneth nechal zlomenú ženu v náručí vydesených a teraz už aj znechutených členov kolónie. Pre mnohých z nich teória sabotáže vďaka tomu narastala.

Vydesený, roztrasený a teraz už aj smutný a znechutený Kenneth sa sám snažil nájsť príčinu toho čo sa asi stalo. Všetkých ľudí teda poslal naspäť aj s pomocou ostatných seekerov preč. Len jedného, svojho najbližšieho seekera Vlada poslal preventívne strážiť hlavné dvere kolónie. A hoci mnohý protestovali tak starý Kenneth protestoval ešte viac voči kŕmeniu ich vydesených a znechutených pohľadov.

Pohľadov ľudí ktorých miloval a celé roky poznal. Ľudí, ktorý tiež milovali starého Kennetha a pomaly ho rešpektovali ako takého neoficiálneho vodcu. Ja a Marena sme tak už vonkoncom neboli výnimky.

A hoci som Marene dnes tvrdil, že chcem byť sám tak po tomto, ma ani nenapadlo to znova vysloviť. Odložil som teda svoje oblečenie na bok a ľahol si s ňou. Ani som neriešil uloženie zbraní čo v nich boli a čo to všetko spôsobili, inam. Aj tak ich v mojom oblečení nikto hľadať nebude. Ak si teda vôbec niekto aj uvedomí, že zato zbrane mohli. Zvyšok večera sme tak obaja zostali v objatí a roztrasený v mojej bunky. Hoci po chvíli som sa nakoniec usmial. Vyšlo to nakoniec. Skutočne to vyšlo. A boli minimálne podozrenia na mňa. Teda tak som ti to aspoň myslel.

15

Starý Kenneth začal skúmať okolie lode. Hľadal stopy. Chcel zistiť čo sa mohlo stať. Bola to snáď nehoda, chyba v systéme lode? V to neveril. Tony bol nato až moc múdry a počítal nato až s priveľa možnosťami.

Samotné Tonyho telo už pritom dali niektorý seekerovia pochovať. Nakoniec ho išli pochovať hneď viacerý členovia kolónie hoci ich poslal do izieb. Ale nevadilo mu to. Najradšej by išiel teraz robiť to isté. Aj keď vonku bola fujavica. No mal inú prácu na starosť.

Využil však to, že sa spýtal tých členov, ktorý nešli do svojich bunky či niekoho pri tej lodi nevideli pri výbuchu alebo či sami ten samotný výbuch nevideli. Všetky otázky boli smutné a záporné. A pochyboval, že by niečo teraz zistil aj u ostatných. Už u týchto členov, niektorý ledva vedeli cez plač hovoriť či rovno dýchať. A u ostatných by to asi moc iné nebolo. Navyše neposlal ich upokojiť sa a oddýchnuť si do izieb, aby ich tam otravoval.

Tonyho telo pritom skutočne vyzeralo tak ako ho vydesená žena popísala, - bože tá sa dneska nevyspí chúdera. - Sám sa na Tonyho nemohol vtedy dlho dívať. Jeho zranenie mu však bolo až desivo povedomé. Len nevedel presne určiť zatiaľ prečo.

Avšak práve kvôli Tonyho smrti zvažoval Kenneth druhú alternatívu. Tá by aj dokonale súvisela s tou loďou. Sabotáž. Až bol rád, že Vlada dal pred vchod.

Táto hypotéza sa mu začala potvrdzovať čoraz viac keď pri bližšom preskúmaní zvyšku lode si všimol malý materiál na zemi s nápisom M290, - to už som raz videl. Malá no silná americká c-4. Zbraň ničivej skazy. Tejto skazy.

No mal aj u tejto hypotéze pochybnosti, - ale ako sa dostala až sem? Z takej obrovskej diaľky? A prečo by toto všetko, tu vôbec niekto urobil? A bola to len jedna osoba? Z vonka to nikto nemohol byť, veď kolónia sa dá otvoriť len zvnútra. Žeby sám Tony to urobil a potom sa odstrelil nejakou zbraňou? Nie to by nestihol a po výstrele by ostala krv všade. Hlavne na mieste rany, ktorá by aj tak bola teraz oveľa väčšia. Navyše všetkých tých pár zbraní čo tu vôbec máme sú skvelo zabezpečené nami seekermi. Seekermi čo boli celý čas so mnou. Čo Tonyho, ale teda zabilo? Alebo skôr kto?

Kennethovi sa následne pri pohľade na ich záchrannú loď chcelo plakať. Vlk nakoniec prešibane sfúkol aj ich tehlový domček. Avšak práve táto myšlienka ho znova prinútila premýšľať nad Tonyho zranením. A spomenul si odkiaľ mu tá rana v jeho hlave prišla tak povedomá. Neviditeľná zbraň skazy z Ameriky.

Načo si pomyslel, - a táto c-4 bomba je tiež s Ameriky.

Nato sa znova pozrel znova na ich zničenú loď, - Americký humor o našej lodi.

To ho doslova prinútilo k poslednej myšlienke o niekoľkých členoch našej kolónie. Aj na Jamesa,- Američania.

Až podozrivo veľa súvislých náhod. Boli, ale skutočne až tak súvislé aby to slúžilo ako dôkaz? Pri opakovanom pohľade na zvyšok c-4 si starý Kenneth vybavil spôsob ako si to celé overiť. Možno aj hneď viacero. No bolo treba počkať na ráno. V noci ísť do Bitefrostu minimálne tretieho stupňa bolo celkom šialenstvo. Kenneth sa tak rozhodol aj s ostatnými seekermi hliadkovať na chodbách a vonku.

16

Ďalší deň bol v znamení smútku. Všetci boli oblečený v čiernom. Aj ja som bol. Všetci plakali a smútili jak za Tonym pri jeho vrtákmi vykopaným hrobom, vonku pri bočnej strany kolónie, tak aj za ich jedinou vecou úplnej záchrany od Bitefrostu. Boli tam všetci až na starého Kennetha. Ten niekam podľa hrešenia a sťažností viacero členov kolónie neúctivo odišiel aj s grafénovou zbrojou a s nejakými zásobami preč.

Jeden z členov kolónie to komentoval ako, - ani trocha hanby nemá. Takto si len odísť a nebyť na Tonyho pohrebe.

Ďalší člen kolónie, žena sa ho však zastala, - možno potrebuje byť len sám. Predsa len to telo sám videl v tom hroznom stave a celú noc sa snažil zistiť prečo sa to všetko mohlo stať.

- Jasné, - frflavo poznamenal ďalší muž. - Proste zdúchol. Opustil doslova potopenú loď aj s nejakými zásobami. Možno aj on sám Tonyho zabil a loď zničil čo mi vieme? A to čo zobral boli aj dôkazy.

Žena vedľa neho sa naňho nahnevane, plná smútku pozrela, - to by Kenneth nikdy neurobil! Zbožňoval Tonyho a veľmi chcel aby sa mu tú loď podarilo dokončiť! Niekto to sabotoval, ale Kenneth nie!

Tichá žena vzadu potichu navrhla, - možno to urobil sám Ton... No pri pohľade na priam až vražedné a smutné pohľady ostatných, radšej znova ostala potichu.

Aj ja som si nakoniec poplakal hoci ma vždy upokojilo presvedčenie, že takto to bude pre kolóniu a jej ľudí najlepšie a najbezpečnejšie. Hoci ma dosť mrzelo, že som nedostal svojmu sľubu Tonymu. Aj to, že sa mi ešte stále nepodarilo zbaviť sa dôkazov čo som mal schované v starom oblečení v bunky. Nemal som totižto ani šancu opustiť Marenu. Vonku navyše celú noc ževraj hliadkovali seekeri. Hádam to stihnem večer keď budem konečne trocha sám.

17

Neskôr som spolu s Marenou pomáhal s odpratávaním zvyšku lode z kolónie. Nejeden obyvateľ aj s Marenou sa pritom rozplakal či chytil rovno panický záchvat.

Zrazu ma za rameno chytil jeden z mužov kolónie zo slovami, - Kenneth sa vrátil. V ruke drží nejaké zvláštne zariadenie a kontroluje ruky každému jednému Američanovi v kolónií. Pričom za ním celý čas chodí Vlad.

- Američanovi?

- Áno určite. Zatiaľ nikomu inému. Nechápem toho človeka. Nebol ani na pohrebe, odišiel aj niekam zo zásobami na istý čas preč. A teraz tu ako starý pomätenec behá s nejakým prístrojom a... Jak to povedal bol už starý Kenneth pri nich. Nerobil však žiadne vojenské gestá. Len sa na nich s ťažkosťou v hlase pozrel, so zvláštnym prístrojom v ruke. Vlad stál tesne za ním.

- Henry prosím podaj mi svoje ruky, - nahol sa pomaly po jeho rukách.

- A čo ak nechcem Kenneth!? A vôbec čo to stváraš?

- Daj sem tie ruky! – starý Kenneth nahnevane skríkne. Nejeden človek na okolo sa k nám nechápavo otočí. Sám Kenneth sa mierne chytí za srdce.

Henry nechápavo zazrie naňho a nakoniec hoci s trucom, mu svoje ruky podá.

Kenneth pri skenovaní konkrétne jeho prstov, sklamane vydýchne. Ak hľadal na Henryho rukách čokoľvek, bolo to negatívne.

Načo sa úplne mŕtvo pozrie na mňa, - podaj mi ruku James prosím. - Na jeho hlase počujem maximálnu zúfalosť a na jeho očiach vidím smutnú prosbu.

Nepremýšľam nad tým dlho, ani neprotestujem len mu tú ruku podávam.

Kenneth zapnutí prístroji zašepká pózor. A po skenovaní vzdychne, - pohov.

Keď si následne pozrie výsledok na stroji, okamžite sa na mňa pozrie. Ak výsledok hľadal čokoľvek, bol pozitívny.

18

Kenneth nato tlmene no z náznakom hnevu poznamenal, - už viem čo sa tu stalo. - Načo sa pozrel smerom k seekerovi Vladovi čo stál furt za ním z bielymi rukavicami. Ten prikývol, nečakane a rýchlo ma prešacoval.

- Hej Vlad idiot čo robíš!? – vzťahovačne som sa spýtal.

Keď nič nenašiel na chvíľu odišiel pre mňa dosť podozrivým smerom. Za chvíľu som pochopil prečo obe veci urobil. Keď sa vrátil, Vlad aj Kenneth vytiahli zo svojich bielych búnd tri veci a hodili ich predo mňa. Hodili ich aj s prístrojom. S tým ich však najprv Kenneth ešte skenoval. Prístroj ukazoval zhodu všetkého.

Ostal som šokovaný, kompletne bez slov. Bol to zabalený detonátor a laserová zbraň a zvyšok c-4 bomby.

19

Kenneth nato jemne odstrčil Marenu odo mňa a mňa rýchlo a prekvapivo na starca, drsne chytil za košeľu. Zopár ďalších ľudí sa pritom na nás nechápavo otočilo. Hoci niektorý už asi podľa šokovaných pohľadov začali poberať.

Začal na mňa zlostne hovoriť. Až mu z úst prskali sliny, - keď som ťa našiel už vtedy sa mi zdalo, že si si to až moc nenápadne mieril k našej kolónií. Akoby si blúdil, tápal no s jasným cieľom cesty. No potreboval si pomoc a mi člena. A bol si milý, sympatický, vedel si dokonca po nórsky a dokonca si aj celé dva mesiace prispieval do našej komunity. Pomáhal si nám. Stal si sa postupne našou súčasťou. Načo sa pozrel na smutnú Marenu, - A pre niekoho aj láskou. Takže som to vôbec neriešil. No včera kedy sa nám stali tieto dve nehody, som ti hovoril o tom ako sa mi jeden Američan v ten deň posmieval nato, či sa nám už tá loď nestihla zničiť. A koho tu pred sebou teraz nevidím? Američana pred ktorým som aj s kolegom položil dve americké zbrane skazy a detonátor na ktorých sú jeho odtlačky. Pričom po jednej z tých zbraní má na sebe dokonca aj stopy. Jedna tá zbraň je práve M290 c-4 bomba, ktorej zvyšok je tu pred nami a druhá je laserová zbraň. Navyše sme včera zakopali mŕtvolu jediného človeka čo tú loď mohol dokončiť alebo aj opraviť.

20

- Forræder! - prvýkrát nato vykríkol. Veľa ďalších ľudí sa nato za nami otočilo. A začali si šepkať. Rozkrikovať informáciu o možnom vinníkovi. O Forræderovi.

Marene po tvári behali ďalšie slzy. Celý ten Kennethov monológ počúvala. A hoci najprv nechápala, nechcela chápať tak vedela, že to všetko skutočne ukazuje na osobu stojacu vedľa nej. Aj spolu s dôvodom prečo ju v ten večer od seba najprv odohnal.

Chcel som popierať. Chcel som niečo urobiť. Čokoľvek. Ale bolo to márne. Ostal som nato bez slov. Všetko zatiaľ ukazovalo na mňa a môj vlastný pohľad plný výčitiek a smútku, im v ukazovaní pomáhali.

- Prečo!? - keď toto Kenneth vykríkol už boli všetci na okolo otočený ku nám. - Prečo si nám to urobil Forræder James!?

Naďalej som šokovane mlčal. Zo všetkých možností s ktorými som počítal, nastala tá v ktorú som ani neveril.

Starý Kenneth však so zdvihnutým tlakom nahlas pokračoval, - peniaze ti zato sľúbili snáď? Či to bola snáď nejaká hlúpa občianska povinnosť? Prémie nedajbože? Odpovedz!

Jeden z okolitých ľudí kolónie čo pribehli kvôli kriku, sa na nás vystrašene spýtal, - o čo tu vlastne presne ide Kenneth?

Kenneth sa neveriacky na toho človeka pozrel, - o čo tu ide sa pýtaš? - načo sa pozrel znova na mňa a vykríkol. - Ide tu o to, že tento americký Forræder tu zabil Tonyho touto dole položenou americkou laserou zbraňou. A týmto americkým detonátorom hneď vedľa, odpálil americkú c-4 bombu čo je teraz tu pred vami a čo bola v tejto našej krásnej lodi. A zradil nás tak! A zabil jedinú osobu, ktorá by tú loď mohla opraviť. A to len krátko potom čo sa nám jeden Americký obchodník posmieval o stave našej lodi. Aká náhoda čo? A aby to celé nestačilo tak túto laserovú zbraň aj detonátor mal schované vo svojom starom oblečení v bunky.

Po vydýchnutí pokračoval otočený hlavou stále na mňa,- viete požiadal som dnes ďalších Teknikerov aby mi za rozumnú výmenu urobili prístroj, ktorý vie potvrdiť, že má niekto na prstoch RDX. Organickú zlúčeninu, ktorá sa na výrobu c-4 používa a ktorá po manipulácií s c-4 zanecháva stopy na prstoch a čo sa dnes nedajú zmyť. A hádajte kto má na rukách a na dôkazoch teraz pozitívny výsledok a svoje odtlačky? Pre toto všetko som skenoval práve všetkých Američanov tu v kolónií, pomocou toho prístroja tam dole. Preto som aj dnes nebol na pohrebe Tonyho a išiel som preč aj s malými zásobami. A preto som aj teraz poslal Vlada do Jamesovej bunky. Už som mal tak stopercentnú istotu, že zbraň a detonátor budú pravdepodobne stále uňho. A mal som pravdu. Ani sa ich nestihol zbaviť. Hoci by mu to moc nepomohlo.

Načo sa pozrel na všetkých okolo, - a inak viem čo sú tie všetky zbrane a odkiaľ lebo kedysi na bojisku v Amerike ich často využívali vojaci proti nám. Hlavne u tej laserovej, človek občas ani nevedel, že niekto zomrel. Navyše tá laserová zbraň má aj akýsi hologram čo ukazuje o nej informácie, keby vám to náhodou nestačilo.

Taktiež si pokojne tú RDX kvapalinu môžete viacerý otestovať na sebe ak si to chcete overiť. Či aj na mne. No nič nenájdete lebo zvyšok bomby čo je tu predo mnou, stopy už nezanecháva a v čase pred výbuchom a pri výbuchu som bol s viacero svedkami a seekermi hrať karty. Tí vám to aj potvrdia.

Viacerý ľudia pritom prikývli hlavou.

- A ak by ste náhodou našli niekde napríklad odtlačky prstov aj s tou látkou, tak vám garantujem, že všetky odtlačky budú Jamesove. Môžete sa aj ísť spýtať Teknikerov neďaleko nás na technické veci. Dajú mi vo všetkom za pravdu. A pokojne si môžete aj ten prístroj a zbrane pozrieť. Len si na tie zbrane preventívne zoberte rukavice. Tá samotná látka tam stále môže samostatne byť.

Mnohý nič neurobili. Ani neprotestovali. Starý Kenneth bol všetko. Len nie klamár. A tí čo si aj niečo pozreli tak hneď hodili na Jamesa vražedný pohľad.

Načo sa znova nahnevane Kenneth pozrie na mňa, - a to všetko len preto lebo mu zato jeho nadriadený v štáte Amerika sľúbili tučnú finančnú odmenu. Či sa snáď v tomto mýlim James!? Je snáď iný dôvod!? Ľudia pýtajte sa ak chcete!

Všetci na mňa znechutene a neveriacky pozerali. Marena najviac. Pýtali sa či je skutočne za tým americká vláda a systém. Či som mal nejakého kolaborátora vo vnútri. Napríklad Marenu alebo blízkeho. Pýtali sa, prečo som to vlastne urobil ak nie vláda. A ak vláda tak tiež.

A ja som naďalej mlčal. Nemal som ani tú silu hovoriť. Klamať. Či protestovať. Všetko aj tak ukazovalo na mňa. Len som duchovne pokrútil hlavou na veci, ktoré neboli vôbec pravda. Hlavne na veci okolo priateľov a Mareny. No na udávanie dôvodu prečo som to celé skutočne spravil, bolo aj tak podľa mňa dávno neskoro. Ak sa aj ďalšia loď začne stavať proste pošlú ďalšieho. Predsa len to nebola práve malá kolónia na úplné zatratenie a stále potrebovala zásoby z vonku. Hoci som pochyboval o tom, že by to bolo treba. Ľudia ochotný a skúsený ako Tony sa rodia raz za život.

Kenneth mi nato len sklamane odvetil, - tu to máte dámy a páni. Forræder ktorého som ja chcel zobrať medzi nás seekerov. Ktorého som ja a určite aj niektorý z vás mali za priateľa. Forræder, ktorý nevie alebo nechce nič povedať. Asi ani nemá čo.

Načo sa na mňa pozrel očami mŕtvoly, - tak sa mi zdá Forræder, že ti dlhý čas strávený v tom mraze a vetre skutočne nestačil.

Pozrel sa pritom na všetkých ostatných. Aj na Marenu, - má niekto problém nechať si teraz forrædera Jamesa Garfielda vyzdvihnúť, jeho sľúbenú odmenu od jeho amerických vodcov? Či chcete iný trest preňho? Uväzniť a mučiť ho pre odpovede na otázky čo nezodpovedal, napríklad?

Nikto nato nepovedal ani slovo. Jamesove mlčanie im stačilo.

Starý Kenneth isto povedal, - myslel som si. Ani ja by som na také niečo popravde dnes už nemal.

21

Cítil som ako ma starý Kenneth prekvapivo silno hodil o chladnú zem vonku, kde pritom znova začala poriadna a silná fujavica. Vonku bol ďalší Bitefrost tretieho stupňa. Alebo rovnako silný vietor. Bol tak silný a hlučný, až mi z neho zvonilo v ušiach. Až ma z neho pomaly posúvalo nabok.

Cítil som aj, ako mi na hlavu niekto hodil môj kabát s filtrovou maskou. Dokonca som pocítil silný náraz svojej laserovej zbrane, - au.

Starý Kenneth sa rozchechtal, - nie si nemý a nakoniec ani fyzicky mŕtvy. Výborne. Mimo tepelného štítu to budeš potrebovať. Hlavné tú laserovú zbraň. Však si nám už aj stihol ukázať, že zabíjať ňou vieš.

Keď som zo seba zhodil ten kabát dole a rýchlo som si ho kvôli chladu na seba navliekol, videl som tú druhú najhoršiu vec v živote, akú som kedy len mohol vidieť. Sklamané, smutné a nakoniec zničené výrazy dvoch mojich najbližších. Horšie by bolo ich už len vidieť v potopenom vraku lodi. Kenneth sa po celý čas držal za srdce. Marena to celé nevydržala a s plačom po celej tvári rýchlo odišla preč.

- Marena! - vykríkol som s plačom na tvári. Konečne som aspoň niečo urobil. Povedal.

Kenneth nato len poznamenal, - vieš čo mne najviac vŕta hlavou James?

Uprene som sa na neho pri tej otázke zahľadel.

- Prečo si s týmto celým čakal? Prečo si tu s nami tie dva mesiace vlastne strávil? Prečo si to všetko neurobil ihneď na prvé dni potom ako si sa spamätal? Hm? Či je to len znova ten váš americký humor, ktorý nedokážem poriadne oceniť?

Znova som sa odmlčal.

Starý Kenneth len jedno slovo vyriekol, načo pomaly držiac sa za srdce odišiel. Slovo čo pokrývalo všetko doteraz vyrieknuté, - måler!

Od tejto udalosti prešli roky. Moje meno je stále James Garfield. A aj dnes som ešte stále v Nórsku. A ešte stále zázrakom žijem. Sám, ale žijem. Dnes mi už, ale všetci sami hovoria hnacia látka udalostí. Som tak chodiaca no dnes už pre všetkých neznáma legenda. Prečo? To pre tento príbeh zatiaľ nie je podstatné.