Príbehy zo sveta Domum alebo odkiaľ staré zlé ježibaby berú peniaze na svoje veže

Cestovateľ, archeológ skúmatel dávno mŕtveho sveta stretne starčeka neďaleko jednej veže s gargoylami.
Podporte scifi.sk
Všade je tma. Si pomaly vyčerpaný no zvuk krásnych lúčnych koníkov udržiava tvoju pozornosť. Malý potôčik dolinou tečie, o kamene naráža a nočná panoráma spojená s nádhernou polárnou žiarou tvorí oblohu a umožňuje ti niečo málo vidieť. Všade je pokoj. Príroda je nádherne zelená, plná machu a rastlín z ktorých obyvatelia Domum poznali pritom len pár. Zrazu vidíš ako okolo teba preletujú svetlušky. Je ich veľa no pôsobia tak nádherne a nevinne, že ti to ani nevadí. To čo ti, ale príde zvláštne je to kam letia. Ich drobné a svetlé telíčko totižto začalo o chvíľu obklopovať starého pána vo fialovej plášti aj s kapucňou, ktorý si medzitým len tak sedel pri ohni a na konci malého útesu. Útesu ktorého od okraja sprevádzala len čierno čierna tma. Vydávaš sa pomaly za ním naplnený zvedavosťou prečo taký starý pán sedí takto uprostred noci sám pri ohni, pozerajúc sa pritom naproti majestátnej no na pohľad trocha desivej čírej tme. Nehovoriac o fakte, že si po dlhom dni putovania a bádania pre seba a pre univerzitu potrebuješ niekam aspoň na chvíľu sadnúť. V momente ako dôjdeš za ním, starý pán na teba bez slova pozrie. Na pohľad už vyzeral byť veľmi starý. Mal starú a vráskavú tvár ktorá, ale evokovala múdrosť, tajomnosť a z nejakého pre teba neznámeho dôvodu aj príťažlivosť. Jeho tvár ďalej pokrývali šedo biele fúzy, stará kozia briadka a šedé obočie, ktoré vyzerali akoby mu každú sekundu mali vyschnúť a odletieť preč. Toto všetko aj s jeho drobnými myšími očami bolo vidieť vďaka plameňu ohňa a svetluškám, ktoré starého pána neprestávali oblietať.
Starý pán stále ostal bez slov a jediné čo spravil bolo, že svojím dlhým skoro až rapavým nosom ukázal smerom do čierno čiernej tmy. Nevieš či ťa on sám chcel zaujať alebo to bola len náhoda už typická pre Domum, no vo chvíli ako to spravil ho svetlušky prestali obklopovať a vydali sa do tejto čierno čiernej tmy. Ale nebolo ich pár. Lebo ihneď nato sa z okolitých lesov a hájov vyrútili ďalšie svetlušky. A ďalšie, až ich nakoniec boli tisíce. A týchto tisíc svetlušiek všetky vydávajúc sa spolu voči číro čírej tme ukázali čo sa v nej v skutočnosti skrýva. Už to nebola len nádherná tma dotváraná polárnou žiarou nie, bola to scenéria pre obrovskú z kameňa a z ďalších neznámych materiálov vytesanú rovnú vež, ktorá aj napriek krásnym svetluškám a žiare pôsobila obávaným ba až zlým dojmom.
Tento dojem dosť možno vytváral aj fakt, že jednotlivé okná a výstupky veže obsadzovali obávaný a ľuďmi v tomto konkrétnom kraji nenávidený chrliči. Avšak všetci z nich sa zdali byť už starý a na pohľad akoby opustený. Rovnako ako aj veža samotná.
Tvoje rozčarovanie nakoniec prerušilo zakašlanie ktoré, ale pomaly znelo skôr ako chrapčanie starčeka, ktorý sa ti tým asi snažil dať najavo, nech si k nemu aj sadneš. Než si tak, ale urobil tak ti stareckým no pre tvoje uši, príjemne medovým hlasom povedal,- ak tu máš v pláne ostať mám na teba prosbu. Dal som ti možnosť uvidieť to čo by ostatným teraz normálne zostalo na istý čas skryté. Na oplátku teda žiadam len to, aby si vypočul môj príbeh. Príbeh z časov tak dávnych, že na ne väčšina obyvateľov Domum už dávno zabudla. A ak nechceš v poriadku, ale v tom prípade prosím opusť okolie môjho ohniska. Ja hľadám spoločníka, nie príživníka. A hoci si bol unavený a pripravený si sadnúť. tak na príbehy si nemal už dnes moc chuť. Lenže starcova ponuka a obrat so svetluškami, ktorý zjavne zapríčinil on, ti v hlave vytvorilo drobný akýsi zvedavý hlásik, ktorý chcel vedieť viac. A ty si tu predsa bol od toho, aby si vedel viac. Takže si sa k starému pánovi usadil, troška prekvapený značnou vlhkosťou trávy a okolitého machu, no vo výsledku si bol len zvedavý nato čo ten starý pán pre tvoje uši pripravil.
Starý pán neotáľal a začal ihneď rozprávať,- Chrliči. Počul si niekedy o nich?- položil otázku načo svoje šedé myšacie oči sústredil priamo na teba. Nevedel si ako je to možné, no ten prebodávajúci pocit z jeho pohľadu v tebe nedokázali vyvolať ani profesori pri skúšaní na Domumskej univerzite.
-Len niečo málo z kníh a obrázkov. Sú opisovaný ako mohutný a skoro meter vysoký vtačí tvorovia vytesaný v čiernom a tvrdom kameni, s veľkým zobákom, malou dozadu stiahnutou hlavou, s veľkými tesákmi a ešte väčšími dvoma niekedy až štyrmi krídlami. Z ich okrúhlych nemalých očí pritom vyžaruje zlá a neznáma sila, ktorá v ľuďoch evokuje nepríjemný pocit a túžbu sa ich raz a navždy zbaviť. Nepomáha tomu ani fakt, že títo tvorovia bezdôvodne pri letu prepadávajú ľudí a zraňujú ich.
Starec počúvajúc moje slová len drobno pokrútil hlavou,- Je vidieť, že ani dobré knihy a obrázky neobstali v súboji času. Lebo až na ten opis hoci ani ten nie je úplne správny, bolo všetko zle. Počúvaj ma dieťa moje. Nech ti to celé objasním.
Mal si potrebu starca prerušiť no sám si vedel, že si tie knihy a obrázky už dlhší čas nevidel. A tvoj zvedavý hlások pýtal viac. A viac. Hoci si len dúfal, že ti prestane hovoriť dieťa. Nato ťa podľa seba už moc poznačila skúška času.
Starec pokračoval,- Za prvé to nie sú vytesaný vtáci, ale skamenený potomkovia majestátnych zvierat, ktoré v Domume už dávno nejestvujú. Minimálne nie vo forme v akej ich poznáme dnes. Zabila ich či túto skôr zmenila veľká vojna rovnako ako mnohé iné veci v prvom veku. O tom však potom. Nás zaujímajú títo tvorovia. Ľudia a iný ich volali menami mnohými. To je však nepodstatné. Pretože po vojne v druhom veku im zostalo len meno chrliči. Možno je to preto, lebo zo seba vydávajú bolestivý akoby chrlavý zvuk pre ľudské ucho nepríjemné a neprirodzené. Akoby si vlastne zobral mňa s mojím chrapčaním a pridusil ma. Alebo im tak hovoria aj preto, lebo na ich staré mená zabudli. Na nich samotných zabudli.
Nemal si potrebu starcovi potvrdiť to s tým chrapčaním, no chytáš pocit akoby už len z pohľadu tvojho vedel, že s ním v hlave súhlasíš. Nevieš odkiaľ sa zjavil v tebe tento pocit. Nebol ti totižto vôbec neprirodzený. Akoby to, že to ten starec z tvojej hlavy vedel bola vec úplne normálna prirodzená.
Starec však nato nič nepovedal a len hovoril ďalej,- títo tvorovia vyzerajú skutočne tak ako si ich popísal no ich vznik je značne desivejší. Ako som hovoril, jedná sa o potomkov majestátnych zvierat ktoré, ale skoro neprežili vojnu. Hovorím skoro, lebo niektoré sa adaptovali. Hoci ako pre všetko ostatné čo prežilo, to adaptovanie možno zato ani nestálo. Ich telá totižto skameneli. Najdôležitejšie orgány pre nich však ostali skoro nedotknuté no veľmi obmedzené vo funkciách. Napríklad orgány ako hlasivky a pľúca vďaka ktorým kedysi krásne spievali a hovorili teraz vydávajú len ten nepríjemný zvuk značiaci ich vlastné utrpenie. A ten zvyšok, to čo pre nich nebolo životne dôležité navždy zmizlo v kamení. A takto avšak žili a rozmnožovali sa ďalej. A ich deti a deti ich detí potom vyzerali už len takto. Ďalej čo v tých svojich učebniciach máš zle, je tá zlá sila v ich očiach.
Chcel si ho znova upozorniť na fakt, že si to dlho nečítal, no tvoj zvedavý hlások ti podvedome hovoril, že ho nechceš prerušovať. Mohol by stratiť myšlienku. Hoci jeden z tvojich ďalších drobných hlasov sa spýtal,- čo ak to čo hovorí nie je pravda?
Starec si pokojne rozprával ďalej,- nevyžarujú zo svojich očí, žiadnu zlú silu. To len ľudia sa ich na pohľad boja. Ďalej vôbec neprepadávajú ľudí bezdôvodne. Oni len tomu nerozumejú. Nechcú tomu rozumieť. Nie sú ako ty. Nepočúvajú reči starcov čo o tom vedia viac ako oni. To, ale nateraz nie je podstatné. Podstatný je dôvod. A ten je, že ich predchodcovia a následne aj potomkovia mali takú jednu malú chybičku na kráse. Milovali trblietavé veci. A ľudské cennosti ako drahokamy, šperky, zlato také boli a sú. A keďže sú veľký a silný tak im nikdy nerobilo problém toho zobrať veľa. No a ľudia im to logicky nechceli dať a bránili sa. A chrliči samozrejme tiež. Rozdiel bol však v tom, že ich predchodcovia to vždy vrátili. Chrliči však nie. Začo, ale môžu znova ľudia. Prezraď mi dieťa moje myslíš si, že s týmito takzvane ohyzdnými tvormi, jednali ľudia v rukavičkách?
-Tipujem, že asi nie.- odvetil si stále ignorujúc to, že ti starec hovorí dieťa.
-To tipuješ správne. Vieš, keď ich nádherný predchodcovia niečo ukradli k sebe do hniezda, tak ich ľudia slušne poprosili a cez mierumilovnú cestu ich aj získali späť. Lenže pri chrličoch ihneď berú zbrane a kamene nato, aby ich vyhnali, a svoje drahokamy naspäť si zobrali. Chrliči boli teda nútený nájsť si vždy nový domov. Mrzutý a bez drahokamov. No pokiaľ mali šťastie nemusel tento opakovaný proces trvať celý ich život. Vieš v dávnejších časoch boli staré ježibaby ktorých sa ľudia veľmi báli. Samozrejme mali nato patričný dôvod. Boli totižto schopné uvaliť kliatby, prekliať úrodu a vrhať zaklínadlá schopné zmariť život komukoľvek kto sa ku nim len priblížil.
Načo sa starec k tebe viac nahol a chrapľavo no stále medovým hlasom pošepkal,- a toto síce nemám oficiálne potvrdené, no hovorí sa, že boli schopné premeniť človeka aj na ropuchu.
Tvoj hlások pochybností o starcových slovách začal silnieť. No na už mocný hlások zvedavosti, to ani zďaleka nemalo.
Starec sa od neho odklonil,- každopádne tieto ježibaby potrebovali nejaký dom kde by mohli žiť. No nie len tak ledajaký dom. Niečo pre ľudí nedostupné. Niečo odkiaľ by mali rozhľad nad celým svojím okolím. A v tom im pomohli chrliči. Vieš ježibaby možno boli desivé a diabolské no na rozdiel od ľudí neboli hlúpe. Keď na ich územie prišli znechutený hneď viacerý chrliči nevyháňali ich. Vedeli z akých majestátnych zvierat pochádzajú, a tak sa k nim aj správali. Načo si tak od nich mohli zobrať tie cennosti čo ľuďom zobrali.
-A za, ktoré si postavili veže,- doplnil si ho nadšený z toho ako to do seba zapadlo. No zároveň smutný s faktu, že si starca prerušil.
Tomu to však na pohľad vôbec nevadilo,- správne. A dokonca tam nechali tých chrličov aj žiť. Pokojne aj na vežiach čo chrliči vlastne aj preferovali keďže im ľudia dali následne pokoj. Pretože kto by dobrovoľne išiel do veže ježibaby obklopenou chrličmi, že áno?
-To máte asi pravdu,- načo si sa mierne pousmial. No vzápätí ti vyšla na um otázka.- A nezavadzali si tí chrliči navzájom pri kradnutí?
-Nie, pretože viac toho spolu nakradli a tým pádom ich ježibaby aj viac milovali. Dokonalá symbióza. Nehovoriac, že spolu vyvolávali ešte desivejší efekt na ľudí, ako keby boli iba jeden.- Starec nato skončil s rozprávaním. Ty si zostal tiež ticho. Pozeral si sa pritom na oheň zatiaľ čo starec sa pozrel k smerom k veži,- ach dávno nebolo túto starú vežu tak dobre vidieť.
-A to len vďaka vám,- odvetil si.
-To nie ja chlapče, pozri sa na tú vežu znova a povedz mi čo vidíš,- opravil ho starec.
Pozrel si na vežu, no niečo sa zmenilo. Veža už nebola obklopená žiarivým svetlom svetlušiek. Bola obklopená hrejivým, oranžovým a veľmi dymiacim sa svetlom vychádzajúcim z rozľahlých kútov hlbokých tmavých dolín. Starec si potichu vzdychol,- ľudia sú zbabelý hlupáci. Ach chudák osamotené a pekné dievča v tej veži. Vieš chrliči tam na tej veži tiež nie sú to jediné čo neobstálo v skúške časom. Ale im ako dôvod na “odvahu“ stačí hlúpa, polo rozpadnutá, zosnulými chrličami plná, a len odnedávna obývaná stará vež. Starec akoby sa následne chcel postaviť,- no dobre chlapče. Veľa šťastia pri tvojom skúmaní a pri zapisovaní veci ohľadom tohto pomaly bohom zabudnutého sveta. Budeš to potrebovať.- Starec sa už následne viac neozval. Neprejde od toho ani chvíľa, načo sa otočíš a zistíš, že starca už viac niet. Ostala po ňom na zemi len zlatá minca s dvoma stranami. Slnkom a Nocou. Prekvapený rýchlosťou akou bez slova zmizol a tým, že vedel o čo sa vlastne presne snažíš si sa radšej pustil do zapisovania. Načo tvoje oba hlasy zvedavosti a možnej pochybnosti, kvôli vzdialenému ženskému kriku a revu radšej tiež odišli.

Timotej

Timotej
Keď napíšeš hovno je jedno ako je lesklé stále ostane hovnom

Diskusia

Arcey
Toto malo k poviedke asi najbližšie z toho, čo si uverejnil. Miestami bolo vidieť aj zlepšenie kvality písania, minimálne aspoň na začiatku. Dlhé vety si skrátil, bolo to prehľadnejšie a sem tam si už použil aj synonymum, ale ako text rástol zase si skĺzol do tých istých chýb. Opakovanie slov, opakovanie toho istého, čo si už povedal. Čisrky, dialógy. Vážne, skús písať s úvodzovkami, v 99% poviedok, románov je priama reč v úvodzovkách a lepšie to vyzerá aj lepšie sa to číta. Je tu však už náznak príbehu a zápletky, čo je pozitívne. Len je to zase neukočírované správne. Chýba ti tam konflikt. Prečo ho napríklad ten starec neignoroval? Prečo mu nechcel urobiť niečo zle? Bez konfliktu sa s postavami nevieme vzžiť a preto sú nám ukradnuté. Čitateľ chce niekomu držať palce. Pouvažuj nad tým.
28.10.2022
Arcey
A ešte som zabudol, že tam máš stále veľa chýb a zlého skloňovania. Použi word na odhalenie chýb.
28.10.2022
Timotej
Vyjadrím sa ku všetkej tvojej kritike rovno tu: Za prvé všetko sú to staré poviedky, vydané v náhodnom poradí(takže to neber, že od najstarších po najmladšie je to náhodné) a za čias, kedy som o týchto gramatických veciach fakt nevedel, lebo mi o nich nikto, kto to čítal poriadne nepovedal. Plus navyše som bol hlupák, lebo som si naivne myslel, že ak je dostatočne dobrá myšlienka deja a originálny nápad tak ľudia od ignorujú technickú stránku. Ale ľudí, ako som ja zase až toľko nie je. Scifi sk navyše neumožňuje z nejakého neznámeho dôvodu úpravu poviedok ani určenie, kedy sa dostanú von. Plus navyše sa nerád vraciam ku starým veciam a fakt sa mi to nechce riešiť s vedením cez facebook. Vtipná vec inak je, že tieto posledné dve poviedky, čo tu sú boli kontrolované aj inými ľuďmi, ako som ja, čiže hej asi mám v okolí rovnakých negramotov xD. Word používam vždy a vždy si pozerám to, čo zvýrazní ako chybu, a to už od mojej prvej poviedky(ver mi, keď ti poviem, že word na toto zďaleka nie je perfektný). A teraz k iným veciam- nesúhlasím s tebou v mnohých veciach: poviedka je v základe krátky príbeh. Príbehy sú aj veci, kedy ti starec u táboráku povie náhodnú vec, aby ťa zastrašil, príbehy sú, aj to, keď niekto napíše svoj posledný odkaz, kde opíše, čo sa mu stalo- všetko to má úvod, jadro a nejaký záver, koniec. Tým sa dostávam k tejto poviedke tu: neviem či si počul, ale existuje vec ako príbeh, ktorý je poháňaný dejom a nie postavami. To platí aj tu. Poviedka nie je o tých dvoch a o ich konflikte- je to o odpovedi na otázku položenú názvom a o myšlienke ľudských predsudkov a hlúposti(ľudia zapália ženu v čarodejníckej veži, lebo si myslia a boja sa, že je bosorka, keďže je žena a ani si neoveria či tomu tak skutočne je). Táto poviedka proste nie je o tom. Nebola to nikdy moja pointa. Nebol to môj cieľ. Ja vždy ak si mám vybrať medzi plot driven alebo character driven príbehom vyberiem si buď plot, alebo naratív, čo má oboje, lebo sa mi vôbec neľúbi myšlienka Arcey, že sa máme všetci, vždy a za každú cenu riadiť nejakou mainstream štruktúrou, ako je tá trojaktová, cesta hrdinu či nejakým hlúpym pravidlom, že poviedka by mala mať zvrat a jej postavy by mali mať vždy konflikt. Ja s tým nesúhlasím. Netvrdím, že je to zlé alebo nesprávne. Ale nesúhlasím s tým, že by každý príbeh sa mal riadiť presne touto šablónou. Takýmto spôsobom je nemožné, aby vzniklo niečo nové a originálne dajme tomu. Alebo proste niečo trocha iné. Preto som aj začal písať. Chcel som dať ľuďom príbehy, zvraty, ktoré možno ešte nepočuli.
29.10.2022
Timotej
Ďalšia vec Pac-Man: si tam napísal, že by bolo fajn, keby to je dialóg. No bola to školská úloha a max bolo pol strany. A, hoci je to stále monológ tak je to monológ určený furt niekomu. Pac-Manovmu synovi. A ja osobne tu beriem to, že úvod je opis toho ako to celé začalo, ako sa tam dostal, prečo tam je a za koho ho ľudia majú, jadro ako opisuje priebeh svojho nekonečného väzenia a jedenia duší a záver, kde je meta o tom, ako sa svet okolo neho rozpadá a prosba synovi pre odpustenie. (čo je mimochodom narážka na fakt, že ak pridlho hráš Pac-Mana tak polka obrazovky sa roztečie, lebo hre už došli dáta). Chápem, že tieto vyznania postáv nie úplne spĺňajú poviedkovú štruktúru, ale nemám to aj tak kam inam moc poslať a chcel som počuť reakcie na nápad a myšlienku, lebo ľudom v triede sa to páčilo.(a nie, nie sme naratívna trieda, nemá cenu s tým chodiť za ľuďmi) Ale dokážem chápať tvoj argument s úvahou- ja to volám skôr vyspovedanie. A nie nadarmo je spoveď len príbeh človeka povedaný inej osobe v monológu. Poštárka poviedka: áno je to o smrti. O tom je aj celá pointa (áno mám rád príbehy, kde sa ľudia zdôverujú iným postavám). Ďalej ja čítam. Najviac hrám hlavne naratívne hry, ale čítam. Lenže ja tie knižné príbehy listujem hlavne kvôli nápadu, myšlienkam autora, kvôli originalite deja. Chcem vedieť, čo sa tým snažil povedať, pochopiť nad čím asi myslel. Aj kvôli postavám atď, ale to je vedľajšie. Čítal som knihy ako doktor spánok, shining, dark half, 451 Farenheit, Lovecarft, 1984 teraz čítam, všetkých zaklínačov, hral som viacero silno textové crpg hry aj na 70 hodín. Pozerám filmy a hrám hry považované za najlepšie príbehy v histórií(aj tie, čo nespadajú do mainstreamu začo mainstreamom, aj silno opovrhujem). Často tieto príbehy ani nemajú moc skvelé postavy- napríklad tie od Nolana alebo Kubricka, lebo buďme k sebe úprimný- tie postavy sú tam zväčša(sú aj výnimky), len ako nástroj autora pre to dôležité a hlavne- originálny dej. Vždy som čítal kvôli deji nie kvôli textu a jeho štruktúre. Vždy by som si vybral radšej niekoho kto to napíše hnusne ako kedysi ja s vedomím, že vidím, ako do toho autor dal nejakú myšlienku, pointu, dušu. Taktiež si písal, že si mám nájsť niekoho v okruhu známych kto to pozrie- hľadal som a našiel som skoro nikoho. A tí, čo mi to sľúbili to nikdy nesplnili. Neznášam túto radu-ako keby mal každý človek automaticky radu čítacích milovníkov. Iba na môj prvý cyberpunkový 312 stranový román sa našlo aspoň zopár celkom významných ľudí v oblasti čítania. A ľúbi sa im len trpí problémami ako moje posledné poviedky, ale to chcem vyriešiť všetko poslednou opravou. Takže toľko k tomu No a zodpoviem na ešte jednu otázku: prečo píšeš? Asi, preto prečo každý iný umelec. Hľadám ľudí, ktorí sa s cítia s mojim nápadmi. Ktorý ma budú chápať. Ktorý rozmýšľajú ako ja. Snáď sa mi to podarí, ale už nemám moc silu. Herná žurnalistika ma až moc začala baviť a nešuká ma za tie roky toľko do riti, koľko toto celé písanie. Ale to už je na iný príbeh.
Ukončím to celé tým, že umenie bolo pre mňa vždy o tom vysloviť svoju myšlienku a ukázať svoje predstavy iným ľuďom.
Inak tvoja poukázanie na môj vek ma ako jediné troška uráža- čítal som a videl som príbehy päťkrát staršie jak ja a milujem ich.
29.10.2022
Timotej
Posledná vec: poviedky mám aj nato, aby som dal zo seba nápady von v nejakej forme. A asi pre teba fajn- mám aj character driven veci nejaké. Mali by výjsť po týchto. Možno nie sú typy týchto príbehov pre mňa top, ale sú stále kvalitné a súhlasím s tým, že najlepší autori majú oboje zvládnuté. No nie som fakt fanúšik tvrdenia, že každý príbeh taký musí byť. A tvoju kritiku k textu, beriem si k srdcu: len už to nemôžem zmeniť no a nerád sa vraciam ku starým veciam
29.10.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.