Prechádzka

Keď sa niečo nepodarí tak ako by sa malo. Dvaja vyšetrovatelia hľadajú niekoho, koho nájsť nemali.
Filmová história scifi
,,Haló, polícia? Chchchcela by som nahlásiť... Niekto tam je, kričí! Skláňa sa nad nííím. Pomóc. On kričí. Reže ho!!! Rýchlo dôjdite. Prosím!
,,Tu je polícia. Kde sa nachádzate?“
,,Som v... Prosím!!! On ho...“
,,Zostaňte doma a zamknite sa. Nevyliezajte von a neupozorňujte na seba! Hliadka je na ceste!!!“
Modré majáky blikali naliehavo ako svetelná šou DJa, ktorá lákala do tanca alkoholom podgurážených tínedžerov na pravej dedinskej diskotéke. Majáky ožarovali fasády a okná domov prebudených k životu. V oknách sa rysovali postavy zvedavcov, ktorí sa ukrývali v tme a za záclonami. Ľudská zvedavosť však prevyšovala nad opatrnosťou. Z dverí a dvorov vychádzali prví odvážni zvedavci, ktorí chceli vedieť čo je príčinou nočného humbugu.
Pred tým, než prišla polícia, ľudia počuli hrôzostrašný krik, z ktorého naskakovali zimomriavky. Niektorí to videli z klamlivo bezpečného úkrytu domova na vlastné oči, tých čakal v blízkej dobe výsluch. Ľudia osmelení tým, že prišla polícia sa teraz snažili dostať za policajné pásky. Tie ohraničovali miesto činu v ich tichej dedine, kde sa väčšinou nič iné, okrem krčmových bitiek a nevery nedialo.
,,Toto je miesto činu! Nepribližujte sa. Budeme vás postupne volať ako svedkov!“ strážnik v tmavozelenej zimnej uniforme stál pred páskou a odháňal drzých odvážlivcov.
,,Zatiaľ tu nie je nič k videniu! Ustúpte!“ opakoval strážnik.
Para sa zrážala pred ústami s mrazivým vzduchom a miešala sa s jedovatým dymom, ktorý vydychoval kapitán Tomek zo zapálenej cigarety. Ten prišiel na miesto ako prví a ihneď zburcoval všetky okolité stanice, vyšetrovateľov a aj psovodov, ktorí mali prísť onedlho. Takmer všetci sa triasli zimou, ktorá bola mimoriadna aj tamojšie pomery. Tomek ako keby ju nevnímal, ďalej vydychoval a vydychoval dym Na sebe mal len tenkú šuštiakovú bundu a tepláky. Zamyslene pozoroval miesto činu.
Do blikania majákov sa pridali silné, stroboskopické blesky ako pri letnej búrke, ktorá sa teraz odohrávala v januárovom počasí. Vyšetrovatelia začali fotografovať. Všetci sa pokúšali pracovať rýchlo, nie len kvôli zime ale aj kvôli dôkazom miznúcim pod čerstvým snehom.
,,Malebná a tichá dedinka ale...kurva to je bordel. Kto toto dokáže?“ skláňal sa nad zohavenou mŕtvolou jeden z detektívov, ktorý len pred chvíľou odložil foťák do čierneho puzdra zaveseného na ramene. Rukou prešiel do vrecka bundy, vytiahol krabičku LMiek a zapálil si. V tom k nemu prišiel kapitán Tomek, ktorý po ceste odhodil nedopalok na zem. Fotograf ho ponúkol a Tomek bez váhania prijal ďalšiu jedovatú tyčinku a zapálil si. Slastne tri krát zašlukoval a začal obzerať zohavenú obeť ležiacu na zemi.
Hlava bledej, tuhnúcej mŕtvoly bola oddelená od tela čistým rezom a ležala v záveji neďaleko. Z tela trčali vnútornosti z ktorých sa ešte dymilo. Teplý, nasladnutý zápach orgánov, ktoré sa dostali na svetlo alebo skôr tmu sveta sa niesol na niekoľko metrov ďaleko. Črevá vyliezali z brušnej dutiny ako červenohnedé hady vyliezajúce z útrob tmavej jaskyne. Jedna ruka bola čisto odťatá a ležala vedľa rozpáraného tela. Ľavá noha bola prehnutá v pravom uhle na druhú stranu. Detektív s fotoaparátom a kapitán Tomek už počas svojej kariéry videli všeličo ale obom zvieralo žalúdky od nevoľnosti.
,,Kde je krv? Obzerali sme to tu ale krv, až na pár striekancov chýba.“
,,Toto som ešte nevidel. Psychopat s veľkým nožom alebo sekerou? Nohu takto len tak niečo nezlomí a...“ kapitán Tomek začal rozvíjať prvé hypotézy a nevšímal si čo mu rozpráva detektív fotograf.
,,Ani ja, ale to nevysvetľuje to, že nemáme zhruba šesť litrov krvi, ktorá niekam zmizla. V snehu naokolo nie je,“ skočil znova Tomkovi do reči detektív.
,,Neprerušuj ma! Krv tu musí niekde byť, nie je možné, aby len tak zmizla. Bude niekde v snehu, padá toľko, že ani nestíhame odhrabávať nový sneh.“
Obaja rozvíjali konverzáciu ale mleli a niečom inom. Vzduch bol plný dymu z cigariet, vyzrážaného dychu a pachu vnútorností, ktoré spolu s telom chladli.
,,Jedno vieme isto. Bol to muž!“ ruka s cigaretou ukázala na bezzubé ústa na oddelenej hlave.
V ústach sa pravdepodobne nachádzal úd nešťastníka. Na prvý pohľad to vyzeralo ako keby obeť pred smrťou jedla jaternicu alebo klobásu. Na tele, v oblasti medzinožia obete sa nachádzala iba kaluž vyzrážanej krvi. Tá bola na pár ďalších mláčok jediná, ktorú sa im podarilo doposiaľ objaviť.
,,No to ti je teda objav kapitán! A čo ďalej? Bol to beloch, stredného vzrastu, krátke vlasy...“ detektív ukázal na oddelenú hlavu s údom v ústach. Obaja nechceli ale predstavovali si, že to je ich hlava a ich penis.
,,Nebuď drzý, lebo ti najebem a prídeš o prémie!“ vyhrážal sa Tomko ale myslel to skôr ako žart.
,,Vieme obeť už identifikovať?“ spýtal sa kapitán.
,,Zatiaľ nie ale tá krv.“
,,Muž bol na nočnej prechádzke, alebo išiel z krčmi a vrah ho napadol zo zálohy...“
,,Kurva, nefajčite mi tu!!! Dojebete všetky dôkazy! Kokoti! Zmiznite. Chcem mená a dám vás do hlásenia!!!“ ozval sa za nimi rozrušený a nahnevaný hlas.
K obeti prihliadajúci Tomko a detektív boli k novému hlasu, plnému nervozity otočení chrbtom, takže ich hlas nemohol spoznať. Náhle sa naraz otočili. Ráznym krokom k ním kráčal major Farkaš. Keď ich spoznal tak prehltol ďalšie urážky avšak nespomalil, skôr sa zdalo, ako keby svoj krok ešte zrýchlil.
,,Prepáč Milan, nevedel som že si to ty, ale kurva! Nevieš že ešte musíme odobrať vzorky? Celé to tu zaseriete. Čo tu vlastne robíš?“ spýtal sa teraz o niečo kľudnejšie zadýchaný Farkaš.
,,Bol som na ceste domov, išiel som na služobnom a mal som zapnutú vysielačku. Začul som hlásenie a tak som tu. Prišiel som skôr ako chlapci. Keď som to videl, tak som zburcoval všetkých naokolo. Telo bolo ešte teplé. Chvíľku som sledoval stopy.
Doviedli ma ku kraju lesa. Tam som nechcel ísť sám, nie som degeš. Radšej som počkal na posily, nechcem aby ma niekto odpravil v takomto počasí a ešte v tejto diere.. Už sa pripravujeme na prečesávanie lesa, o chvíľu k nám majú dôjsť aj psovodi.“
,,Čo to bolo za stopy? Si si istý že boli jeho? Zahliadol si niečo iné?“
,,Neviem kurva! Ponáhľal som sa, nemal som čas na pozorovanie nejakých stôp. Videl som odtlačky v snehu a išiel po nich ku kraju lesa.“
,,Všetko si rozdupal čo?“
,,Asi áno. Čo som mal robiť? Čakať kým dôjdete a stopy zapadajú snehom?“
,,Časy, kedy si prenasledoval a strieľal disidentov sú preč. Rovnako aj takéto policajné metódy Milan. Je nová doba s iným prístupom. Podľa nových metód dokážeme nájsť oveľa viac páchateľov ako keď ich naháňaš a strieľaš na vlastnú päsť a ani si nie si istý že niečo spáchali. Mám ťa vo veľkej úcte, rovnako si v podstate žijúca legenda a si môj kamarát ale pochop. Za komunistov ti to možno prechádzalo ale...“
,,Ale čo? Stále som kapitán a vyriešil som toľko prípadov o ktorých sa tebe môže iba snívať. Tým nechcem zhadzovať teba a tvoje metódy ale niekedy je lepšie byť ráznejší, agresívnejší, nech si z teba a tvojich chlapcov serú zloduchovia do gatí,“ rozohnil sa Tomko, až mu blikali iskričky v chladných, hnedých vypočítavých očiach, ktoré toho za život už videli dosť.
,,Máte tu nejaké teplé oblečenie? Vyzerá to že sa začína lov. Pridáš sa pokiaľ ho máme šancu chytiť alebo tu budeš zbierať dôkazy?“ pokračoval už kľudnejšie Kapitán, keď v tom na kraj zasneženej cesty dorazil policajný anton, z ktorého bolo počuť brechot nemeckých ovčiakov.
,,Tak tu zbytočne netliachajme, nech nám neutečie. Chlapci to hravo zvládnu aj bezo mňa.“ Farkaš sa nevrlo pozrel na vedľa stojaceho detektíva, ktorý radšej namiesto ďalšej cigarety znova vytiahol fotoaparát z puzdra.
,,Psovodi vpred! Zbytok rojnica v dvojiciach a päťdesiat metrov rozostup. Je nás málo! Dávajte pozor. Nech má aspoň jeden z dvojice Kosu (SA.vz.58) a vysielačku. Je to nebezpečný psychopat a je pravdepodobne ozbrojení Dávajte pozor aby na vás nevybafol z poza stromu a neodreže vám hlavu keď nebudete dávať pozor. Ak neveríte tak sa bežte pozrieť na hentoho chudáka čo za sebou nechal. Strieľajte po vyzvaní!“ Kapitán sa temne usmial na Farkaša, ktorý stál pri ňom.
Farkaš svietil silnou baterkou. Bol vo dvojici s Kapitánom. Stromy boli na začiatku lesa riedke a stále padajúce vločky zachytávali iba sporadicky. Major si kľakol nad jednou z mála viditeľných stôp, ktoré neboli zničené snehom alebo Kapitánovým bezmyšlienkovitým počínaním, pretože našťastie v sebe Kapitán našiel rozum a nepokračoval sám na vlastnú päsť v prenasledovaní páchateľa. V kľači stopu pozoroval.
Okolie sa hemžilo ozbrojenými policajtami v rojnici, ktorí istili krídla. Ďalší sa postupne presúvali k potencionálnym únikovým cestám na autách alebo po svojich, kde mali čakať, pokiaľ sa neukáže podozrivý alebo neodvolajú akciu. Tomko naozaj zburcoval takmer všetky bezpečnostné zložky v okolí okrem armády.
,,Čo tam zas toľko študuješ?“ spýtal sa Tomko.
,,Logicky chcem aspoň odhadnúť čo mal obuté. Môže nám to pomôcť. Pri niektorých stopách je vidno nejaká krv, buď je zranený alebo je to krv obete.“
,,A čo ti z toho logicky vychádza? Na obeti nebola takmer žiadna.“
,,Stihol som si cez ten cigaretový dym všimnúť,“ Major sa odmlčal, ,,je bosý!“
,,Bosý? Tak to nám nemôže utiecť ďaleko.“
,,Hmmm, asi nie ale... Kto niekoho rozreže na kusy uprostred noci, treskúcej zimy a snehu a uteká bosý do lesa? Nezdá sa mi to, videl som všeličo ale stále ma vie raz za čas niečo prekvapiť. Navyše v podstate žiadna krv, z tej čo máme nebudeme vedieť spraviť ani poriadnu analýzu“
,,Tá krv sa nejako vysvetlí. Hovorím že to je nebezpečný psychopat. Asi je na drogách a nevníma zimu ani únavu, videl som takých veľa,“ na potvrdenie svojich slov, Kapitán natiahol záver na svojej pušky.
Farkaš len zakrútil hlavou a vstal z pokľaku.
Postupne sa vnárali čoraz hlbšie do hustého lesa. Všetci členovia pátrania sa v pravidelných intervaloch hlásili do vysielačiek. Farkaš s Tomkom ďalej sledovali odtlačky, ktoré Farkaš ako zázrakom stále dokázal rozoznávať. Počasie sa zhoršovalo. Koruny stromov nezvládali nápor snehových vločiek, husté, biele, padajúce chumáče trhalo jasné svetlo bateriek. Mrazom skrehnuté prsty Kapitána zvierali pažbičku a predpažbie útočnej pušky. Nemal rukavice, ktoré by ich ochránili pred neúprosnými ihlami zabodávajúcimi sa do kostí.
Pátrači sa čoraz viac a viac sa vzďaľovali jeden druhému a už nevideli ani na desať metrov. Psí brechot spolu s krikom zanikal v záplave bielej periny. Po chvíli nebolo počuť nič, okrem zrýchleného dychu a vŕzgania pod ťažkými topánkami.
,,Mali by sme to odvolať. Prečo sme si nezobrali psa? Nevidíme si pod nos. Hnusné počasie. Ak bol bosí, trebárs aj na drogách, tak ho nájdeme zamrznutého ráno, prípadne na jar. Tak ako tak to nemá zmysel.“
Kapitán Tomko sa zamyslel: ,,Hmm... Počkajme ešte. Sme blízko, cítim to. Vedieš nás správne, dajme tomu ešte chvíľu a na čo psa keď máme teba Major?“ Tomko podpichol svojho kolegu.
,,Ty a tvoje inštinkty. Pomrzneme tu, zbytočne, odvolajme to, psom už tiež mrznú čumáky. Mne tiež.“ Kapitán sa zamyslel a po pár dlhých sekundách dal Majorovi za pravdu.
Stromy sa dookola týčili ako neprestupná stena z ihličia. Zakaždým, keď do nich narazili, tak sa na oboch z vrchu spustila lavína snehu.
Sekundy sa menili na minúty, ktoré neúprosne ubiehali. S každou jednou minútou a s každým jedným krokom v ťažkom teréne boli hľadači slabší a otrávenejší.
,,Som úplne dezorientovaný, kade sme prišli? Už nie je poriadne vidno ani naše stopy“
,,Asi tadeto,“ Farkaš ukázal na približný smer.“
,,Nerád ti dávam za pravdu ale odvoláme to... všetci toho máme dosť. Ráno sem osobne prídem a vyhrabem jeho zmrznutú mŕtvolu zo snehu a donesiem ti ju na analýzu. Budeš sa môcť s ním spolu s tvojimi kamarátmi patológmi vyhrať.“
Farkaš prikývol: ,,Podaj mi vysielačku.
Tomko nahmatal vysielačku, ktorú mal v puzdre na hrudi. Puzdro bolo cele stuhnuté mrazom a snehom, rovnako aj oni obaja. Ťažkopádne ho otvoril a vybral ju. Našťastie bola kvalitná a vydržala aj veľmi nepriaznivé podmienky.
,, +VŠETKÝM, VŠETKÝM tu ALFA 2, tu ALFA 2, odvolávame pátraciu akciu. +PRÍJEM+“
Čakali ale z vysielačky sa neozvalo nič okrem statického šumu.
,,+OPAKUJEM+ VŠETKÝM, VŠETKÝM tu ALFA 2, tu ALFA 2, odvolávame pátraciu akciu. +PRÍJEM+“
Stále nič okrem statického praskania.
,,Skurvené počasie, skús to znova!“
,, +VŠETKÝM, VŠETKÝM tu ALFA 2, tu ALFA 2, odvolávame pátraciu akciu. +PRÍJEM+“
Obaja boli čoraz viac nervóznejší.
,,+OPAKUJEM+ VŠETKÝM, VŠETKÝM tu ALFA 2, tu ALFA 2, odvolávame pátraciu akciu. +PRÍJEM+“
Čakali na odpoveď, ktorá neprichádzala.
,,Nič, tak sa nejako vrátime, hádam ich napadne, že sa majú vrátiť. Skúsime to znova z auta, tam je lepšia anténa.“
,,No neviem, v poslednom čase som na nich začal byť prísnejší, boja sa ma,“ Tomko sa usmial.
,,Akciu mám ale na starosti ja!“
,,Viem, lenže si na nich moc mäkký.“
,,Nie sme v armáde, toto je polícia a ešte k tomu kriminálka, žiadne komando.“ zakrútil hlavou Major.
Kráčali naspäť vytipovaným smerom. Topánky a oblečenie mali kompletne tuhé. Sneh aj pod stromami siahal už takmer pod kolená. Obaja boli k smrti unavení. Noc ako keby bola čoraz tmavšia. Bez bateriek by nevideli na krok.
BUM!
BUM!
BUM!
Ticho prehlušili tri, ako zvon hlasné ozveny výstrelov miešané so zanikajúcim brechotom a krikom. Možno sa im to nezdalo a aj napriek stromom a blizárdu záblesky z hlavne pušky.
Ihneď zrýchlili a bežali za výstrelmi a krikom ktoré ihneď utíchli.
,,Nestrieľaj! Ideme k vám!“ kričal Farkaš pre istotu do prudkého vetra, ktorý sa spustil s výstrelmi ako na zavolanie.
Odkryli ihličnaté konáre, ktoré im bránili vo výhľade na čistinu, z ktorej sa ozvali výstrely. Najskôr uvideli iba tri čierne chumle ležiace na zemi. Kapitán odistil pušku a Major na chumle namieril svetlo baterky.
,,Kurva!!!“ nahlas zaklial kapitán Milan Tomko.
Pred tým len čierne telesá na zemi sa pod svetlom ukázali byť dve ležiace postavy a pes, z ktorých sa neúprosne odparovalo životné teplo. Krvavé striekance vytvárali okolo mužov a zvieraťa abstraktné obrazy ako od šialeného umelca. Šarlátové slzy kropili čerstvo napadaný sneh. Farbili ho a vpíjali sa doň ako farba do bieleho maliarskeho plátna. Všetka krv z tiel sa už takmer vytratila von. Tiekla už len pri slabých záchvevoch tuhnúcich svalov a tepien. Neúprosný mráz takmer pred očami premieňal krv z tekutého skupenstva cez želatínu až po tvrdú, červenú škrupinu. Tieto obrazce nemali dlhú životnosť, takmer okamžite ich zakrývalo biele páperie.
,,Isti ma!“
Kapitán stál s pripravenou dlhou zbraňou a pozorne sledoval okolie.
Farkaš prišiel k tomu čo zostalo z policajtov.
,,Kurva, tak teraz je to osobné!“
Končatiny a hlavy nebohých policajtov boli čisto oddelené od tiel. Pes mal vykrútenú hlavu a zlomenú čeľusť. Pri týchto obetiach však nechýbala krv, ako pri tej prvej. Tu jej bolo príliš.
,, +VŠETKÝM, VŠETKÝM tu ALFA 2, tu ALFA 2, dávajte pozor, útočník je extrémne nebezpečný, stratili sme dvoch mužov. +PRÍJEM+“
Už sa neozýval ani statický šum. Prístroj vôbec nereagoval a zrejme podľahol krutému počasiu.
,,Haraburdie skurvené!“ Farkaš hodil v afekte vysielačku do snehu.
,,Skúšaj to ešte!“ povedal Kapitán. S prstom na spúšti stále pozoroval tmu a stromy dookola.
Major sa ukľudnil, zodvihol vysielačku zo snehu a snažil sa ju nejako sfunkčniť ale bez očividného výsledku.
,,Sú tuhí, musel ich prekvapiť, ako je to možné že to dokáže jeden človek. Veď mali aj psa. Musel ho cítiť, veď chytil stopu. Nahmatal by som im tep ale nemajú hlavy! KURVA ONI NEMAJÚ HLAVY!!!“ to posledné Major zakričal viac zlostne ako vystrašene.
,,Vrátime sa po nich ráno! Musíme toho hajzla dostať. Ak ho náhodou dostaneme živého, tak ho osobne obesím na šnúrkach v cele!!! Ešte je vidno stopy. RÝCHLO!!!“
Nefunkčnú vysielačku si Farkaš schoval do puzdra, namiesto nej vytiahol obstarožný Makarov. Natiahol záver a uvoľnil poistku.
Sledovali behom rozrytý sneh, ktorý ich znova doviedol do hustého porastu. Konáre bez listov, ostré tŕne a ihličie trhali hrubé zimné bundy oboch prenasledovateľov.
,,Pomóóóóc!!!“ ozvalo sa celkom blízko od nich.
Neváhali a šprintom, ak sa tak dalo nazvať rýchle brodenie snehom bežali za prosbou o pomoc. Nový adrenalín im začal prúdiť do žíl.
Obaja sa potkýnali korene stromov, haluze a kamene ukryté pod snehom. Doposiaľ si len so šťastím a vďaka pevnej obuvi nevytkli chodidlo alebo nezlomili nohu.
,,Pozor!“ vykríkol Kapitán.
BUM!
BUM!
BUM!
BUM!
Za sebou vypálené jednotlivé výstrely sa zliali do jedného.
Les sa opäť otriasol ozvenami. Strieľal kapitán. Obom z bezprostrednej blízkosti paľby zaľahlo v ušiach.
,,Hov...som..poz.r!“
,,Č...t...kur...?“
,,T...j.b..!“
Major sa spamätal hneď ako videl kapitána bežiaceho so zbraňou do húštiny a hneď ho nasledoval. Svetlo baterky sa húpalo s natriasajúcim sa telom v behu.
Nepríjemné pískanie v ušiach rýchlo odznievalo.
,,Tam! Bežal tam! Videl si ho? Bol nahý!!! Alebo sa mi to aspoň zdalo!“ zadýchane ukazoval Tomko smer, kam utekal vrah.
Kapitán s Majorom boli na pokraji síl aj napriek neustálemu prísunu adrenalínu do krvného obehu. Zimná fujavica bola ako pijavica vysávajúca všetku energiu. Obaja však museli vytrvať. Boli to lovci. Vo svojom obore to najlepšie čo mohla slovenská polícia ponúknuť. Ako oheň a voda, protiklady, ktoré sa však dokonale doplňovali. Vyriešili spolu veľa ťažkých prípadov. Vždy dolapili a potrestali páchateľa. Nikdy sa však nestretli s niečím takýmto ale nemali v sebe ani tieň pochybností o ich úlohe.
Tomko si stihol vziať od mŕtveho kolegu baterku. Prekrížil ruku s ňou cez hlaveň. Svetlo nasledovalo trubicu pľujúcu instantnú smrť kalibrom 7,62x39.
Obaja mu už boli pätách. Ich zmysli pracovali na plné obrátky. Boli vybičované aj napriek extrémnej únave k plnej koncentrácii. Vnímali každú padajúcu vločku. Každé vrzgnutie snehu a svoj dych.
,, +VŠETKÝM, VŠETKÝM tu ALFA 2, tu ALFA 2, máme kontakt. +PRÍJEM+“
+Šum. +
Ukľudnili sa a znovu postupovali opatrne. Za každým stromom mohla číhať zubatá s kosou, ktorá by si ich vzala do náručia.
Niečo ešte temnejšie ako tma naokolo sa mihlo na konci lúču jedného zo svetiel.
BUM.
BUM.
Oboch opäť na pár sekúnd ohlušil a oslepil kapitánov výstrel.
,,Tam!!!“
Konečne ho zazreli. Odhalilo ho svetlo. Bol nahý a bosí, ale predsa utekal ako lesné zviera. Ani jeden krát sa nepotkol alebo nenarazil do prekážky. Major sa zastavil a tri krát vystrelil z Makarova.
Bum!
Bum!
Bum!
Výstrely a záblesky boli z malej pištoľky znesiteľnejšie.
Zrazu im tmavá postava zmizla. Ako keby sa vyparila alebo prepadla pod zem. Spomalili lebo sa báli, že na nich čaká za niektorým zo stromov.
,,Kde je?“ spýtal sa Major.
Opatrne sa dostali k hlbokej ryhe, ktorú pred stáročiami vyryl malý horský potôčik. Teraz bol zamrznutý.
Prenasledovaný prízrak bežal po ľade pod nimi.
Mali skvelý uhol. Namierili na bežca. Pol sekundy váhali, pretože to chceli mať predpisovo, tak radšej zakričali: ,,stoj hajzel!!! Lebo strieľame!!!“ ani sa neotočil a bežal ďalej.
Naraz vystrelili.
Projektily z pušky a pištole ryli do ľadu ryhy. Drvivá väčšina z nich zasiahla ciel. Tmavá postava sebou trhala ako do nej vnikali guľky.
Po zdanlivo veľmi dlhej chvíli padla na zem a zostala nehybne ležať.
,, +VŠETKÝM, VŠETKÝM tu ALFA 2, tu ALFA 2, dostali sme ho, sme pri nejakom potoku +PRÍJEM+“
+Šum. +
,,Kryjem ťa!“
,,Toto nemohol prežiť.“
,,Bež!“
Tomko mieril hlavňou a lúčom svetla na nehybného naháča.
Farkaš sa spustil dole kopcom k potôčiku zadkom a skĺzol dole. Počul zurčanie vody pod hrubým ľadom.
Ihneď sa postavil a namieril zbraň.
Kryl kapitána.
Za ním dole po zadku skĺzol Tomko.
Obaja sa opatrne približovali, svetlá a zbrane oboch namierené a pripravené. Začali rozoznávať detaily. Okolo bolo konečne množstvo krvi, ktorá patrila vrahovi.
,,Máme ho!“
,,Máme!“ potvrdil Farkaš.
,, +OPAKUJEM VŠETKÝM, VŠETKÝM tu ALFA 2, tu ALFA 2, dostali sme ho, sme pri nejakom potoku +PRÍJEM+“
,,Stále nič. Uistime sa že je mŕtvy. Vrátime sa a prídeme s ostatnými. Treba zobrať aj našich chlapcov čo zostali v lese,“ so smútkom v očiach sa na seba temne pozreli.
,,Ty zkurvysyn!!!“ Major začal strieľať od zlosti deväť milimetrové projektily do nehybného tela.
Keď skončil, tak mal slzy na kraji.
,,Kľud kamarát,“
,,Kľud? Kľud? Videl si čo im spravil? Toto nebol človek ale zviera!!!“ Farkaš kričal.
,,Videl.“
,,Na, daj si!“ Kapitán nahmatal dokrčenú a mokrú krabičku cigariet vo vrecku. Našiel dve, ktoré sa nezlomili alebo neboli rozmočené. Jednu podal Majorovi a druhú si dal do úst a obom pripálil.
,,To som prestal fajčiť.“
,,Stále môžeš začať.“
,,Čo teraz? Vrátime sa? Čo keď ho odnesie zver?“
,,Zver vyplašili výstrely, nemáme sa čoho báť.“
Nastala odmlka.
,,Vieš, no...dá sa to logicky vysvetliť. Myslím si, že bol na drogách. Kokaín dokáže s človekom všeličo., možno mal nejakú inú sračku,, počul som že Ukrajinci...“
,,Pozri sa, nemá ani omrzliny a kde je krv prvej obete?“
Sklonili sa nad nehybným telom s baterkami.
,,Nadrogovaný psychopat.. Kde ten náš slávny štát a svet spejú?“
Tomko nevedel odtrhnúť pohľad od rán po projektiloch z pušky a pištole.
,,Okolo huby má krv! Pozri na tie ruky a nechty! Kde má zbraň? Snáď si nemyslíš že ich zamordoval iba holými rukami. Musí tu byť niekde pohodená zbraň, nejaká sekera alebo niečo...“
Ďalšia odmlka. Obaja sa ticho zamýšľali.
,,Pozri! Tie rany...oni, oni sa zaceľujú!“
Farkaša tomkové slová vytrhli z myšlienok až sebou trhol.
,,Ččco? Nemožné. To bude mrazom!“ hovoril Farkaš.
,,Aha!“ Kapitán sa sklonil nad mŕtvolou.
Zrazu sa od nehybného tela vymrštila ruka s dlhými a zakrivenými pazúrmi. Zovrela Kapitánovi hrdlo. Cítil sa, ako keby ho zvierali ostré oceľové kliešte. Zachoval si zbytok duchaprítomnosti a pokúšal sa brániť avšak bez výsledku. Ruka ho odhodila asi päť metrov do snehového záveja. Prudký náraz mu vyrazil dych a stratil vedomie. Kosa dopadla niekam do snehu vedľa.
Farkaš ani poriadne nevedel čo sa deje, len roky tréningu a praxe pomohli k tomu aby inštinktívne vymenil zásobník a namieril Makarov na chlapa. Mal byť už niekoľko krát mŕtvy on však vstával ako keby sa nič nestalo. Počasie mu nebránilo v tom aby vstal ako po opaľovaní na nuda pláži.
Lesom praskali ďalšie výstrely z malej ručnej zbrane sovietskych dôstojníkov. Guľky mali iba malý účinok. So záhadným mužom, ktorý nahý, behom pár desiatok minút, uprostred mrazivej noci a víchrice zlikvidoval niekoľko skúsených policajtov aj so psami iba jemne šklbalo. Posledný, ôsmy projektil, sprevádzaný horiacimi plynmi a pušným prachom opustil vývrt kratučkej hlavne.
Všetkých osem guliek neomylne zasiahlo cieľ. Farkašovi sa zdalo, ako keby bolo telo z nejakej mäkkej hliny alebo plastelíny. Projektily pohlcovalo a kinetická energia výstrelu s ním iba mykala, po vniknutí zostávali diery a rany ale tie sa okamžite hojili a zaceľovali. Bolo to neuveriteľné.
,,Čo to kurva je?“ udivene vykríkol Farkaš, ktorému práve došli náboje aj v poslednom zásobníku.
Kapitán Tomko stále nehybne ležal v záveji a zapadal snehom, ktorý prenikal cez husté koruny stromov.
Farkaš chcel utiecť, ale v tom strese sa nevedel ani pohnúť. Spúšť stále stláčal ale na prázdno.
Naháč už bol na nohách. Stál priamo pred ním. Hlavu mal od tej jeho asi pätnásť centimetrov. Pohľadom sa mu vpíjal do očí. Tmavé, ako priepasť hlboké oči. Bez zreničiek. Boli ako dve čierne korále. Obyčajný človek nemohol prežiť po tom čo ho niekto rozstrieľal na kusy. Nemohol mať takéto oči. Na ľavom líci cítil obrovský chlad. Chladnejší ako všetok sneh a ľad dookola. Prechádzala mu po ňom ruka so zahnutými pazúrmi. Nohami ako keby bol prikovaný k zmrznutej zemi. Nevedel sa ani pohnúť. Zo všetkých síl chcel utiecť. Vykašlal by sa na Tomka, na chlapcov, ktorý doteraz blúdia po lese, na tých čo boli rozsekaní na kusy. Nechcel sa ani vôbec narodiť a existovať. Tak sa bál. Ten strach mu rozožieral vnútornosti. Ruka, ktorá ho hladila po líci mu zovrela bradu a bez námahy ju otočila na bok. Druhá strhla čierny šál aby Majorovi odhalila krk.
Prebudil sa s vyrazeným dychom. Bolel ho celý chrbát a rebrá, sneh však našťastie stlmil pád. Ležal na bruchu, tak sa hneď obrátil na druhú stranu.
,,Čo sa to stalo?“ spýtal sa sám seba.
Pozrel sa tam, odkiaľ prichádzalo nejaké nezrozumiteľné chrčanie.
,,Bože, ochraňuj nás!“ pomodlil sa.
Chrčanie prichádzalo od úst prebratého vraha, ktorý mal hlavu ponorenú vo farkašovom krku. Zvuky slastného mľaskania sa miešali s chrčaním.
Tomko nemal čas aby začal viac premýšľať. Prekonal strach. Hnali inštinkty nadobudnuté lovom tých najhorších vrahov a násilníkov. Nahmatal studenú hlaveň svojej útočnej pušky.
V sekunde odsunul záver a skontroloval či má náboj v komore. Zbraň bola odistená. Namieril na bok hrudníka tvora, ktorý mal práve zaborené ústa v krku jeho dlhoročného kolegu. Podľa tmavého prúdu, ktorý dopadal na sneh pod nimi mu za živa pil krv. Nebál sa že minie alebo omylom zasiahne Farkaša.
Dych sa mu ustálil.
Bum.
Bum.
Bum.
Bum.
Prvá guľka sa zaryla do tela tvora. Okamžite odhodil Majora do chladného snehu. Kinetická energia projektilov šklbala s kreatúrou a trhala z neho kusy mäsa. Toto už tvor neustál. Všade dookola boli kusy mäsa a tkaniva, tie sa miešali s krvou Farkaša. Takto blízko mali projektily devastujúci účinok.
,,Skap!!!“
Bum!
Bum!
Bum!
Bum!
...
Kapitán strieľal.
Cvak. Prázdny záver sa otvoril.
Rýchlo vyhodil prázdny zásobník a vymenil ho za nový.
Obtiahol záver, prepol na automat a začal páliť znovu.
Z hlavne sa parilo. Vločky sa roztápali ešte skôr ako sa jej dotkli.
Po pár sekundách bol fuč aj druhý zásobník.
To už bolo telo roztrhané na nepoznanie.
Záver zostal otvorený. Cvakol druhý krát.
Sneh vŕzgal pod podrážkami topánok. Tomko sa opatrne približoval k Farkašovi. Nehybne ležal na ľade sfarbenom na nepoznanie.
Zrazu prestalo snežiť. Z počiatku si to Kapitán ani nevšimol.
V diaľke bol počuť brechot psov a krik približujúcich sa policajtov, ktorý zrejme počuli dlhú streľbu. Svetlá húpajúcich sa bateriek prenikali skrz husté stromy.
Kľakol si k svojmu kolegovi a pozrel zranenia. Krk bol celý od krvi a nechcel sa ho dotýkať.
Tep vyskúšal na zápästí. Bol veľmi slabí, z Farkaša postupne unikal život.
,,Neboj sa! Už tu budú, zachránime ťa, nie je to také strašné,“ utišoval Tomko Farkaša.
Nemal pri sebe žiaden obväz. Tak si rozopol vypožičanú zimnú bundu a aj napriek zime si vyzliekol tričko, ktoré hneď pretrhol a jal sa obväzovať krk Majorovi.
Cez biele tričko krv okamžite presakovala. Tep mal ešte slabší ako pred pár sekundami.
,,Kurva! Prečo? Ten hajzel!“ vykrikoval Tomko.
Krv zabublala na krku a vyšla aj z úst Majora.
Vydýchol. Oči vytreštené.
,,Zbohom kamarát,“ zatvoril mu viečka na znamenie úcty.
Kapitán Milan Tomko vstal. Triasol sa po celom tele.
Dorazili prví policajti, ktorí pátrali v lese.
Po pohľade na scenériu sa nikto neodvažoval prehovoriť ani slovo.
Aj napriek zime si dali dole čiapky a so zvesenými rukami sa postavili k majorovmu telu.
Ubehlo asi päť minút úplného ticha.
Už sa chceli zberať zabezpečovať dôkazy, keď sa náhle spustil silný vietor, ktorý rozfúkaval napadaný sneh všade na okolo a tvoril obrovské záveje. Všetci sa snažili ukryť.
Vietor ustal.
Chcel zakryť telo svojho mŕtveho kolegu, aby ho neskôr osobne preniesol do sanitky.
V tom niečo zbadal. Niečo zvláštne.
Tomko si myslel že ho klame zrak, že sa mu to iba zdá, že je v nejakom zlom hollywoodskom filme.
Krk Majora roztrhaný zubami psychopata sa začal zaceľovať pred očami. Ako pred tým rany po guľkách, ktoré schytal vrah.
Ohlušujúci animálny výkrik majora Farkaša preťal vzduch a ozval sa celým lesom.
Tomko si musel zapchať uši.
Nádych.
Major sa hlboko a dusivo rozkašlal.
Oči sa otvorili.
Kapitán sa pozrel do nich pozrel.
Boli iné.
Temnejšie.

Tony Palko

Tony Palko
Nekonečnosť vesmíru ukrytá v ľudskej hlave.

Diskusia

Olex
Ahoj,
v prvom rade by som chcela napísať, že veľmi fandím všetkým autorom, ktorí sa snažia písať detektívky, pretože je to taký štát v štáte ako aj poézia. Veľmi ťažká disciplína. Myslím, že tempo príbehu je výborné. Od začiatku až po koniec poviedky nenechávaš čitateľa vydýchnuť, dej napínavo napreduje. Mal by si si dať pozor na charakteristiky postáv, stáva sa, že to ako sú opísané a ako sa neskôr chovajú si protirečí. Píšeš, že policajti to chceli mať predpisovo (chcú postupovať podľa predpisov) a potom ich necháš zahlásiť: ,,stoj hajzel!!! Lebo strieľame!!! – tak to neviem, neviem. Chcelo by to príbeh ešte učesať, odstrániť gramatické chyby a doplniť čiarky.
07.06.2022

Tony Palko
Ahoj, veľmi pekne ďakujem za povzbudzujúci a konštruktívny komentár, keď som si to prečítal po uverejnení, tak som to množstvo chýb videl a následne som chcel, až to radšej nezverejním 😀
Učím sa a chcem sa zlepšovať Veľmi mi pomáha kritika na základe ktorej môžu byť ďalšie veci len lepšie a lepšie.
07.06.2022

Ray Janonoff
Ktosi tu má rád zbrane:)
Až na (SA vz. 58) sa mi k nim páčilo všetko, tu si mohol pokojne napísať "päťdesiatosmičku, vzor päťdesiatosem" a nedávať zbytočne Kosu s vysvetlením, ak vieš, že tú prezývku nepozná zas tak veľa ľudí. Alebo ju použiť, nevysvetľovať a naviesť čitateľa synonymom neskôr.
Každopádne, to je len detail od niekoho, kto má tiež rád zbrane, inak boli tieto pasáže fajn.
Zvyšok mal svoje chyby, ako už Olex spomínala, gramatika (ý/í), niekde tuším chýbali aj bodky. Trochu ma rušili opakujúce sa slová, niektoré asi nespisovné (v kľači?).
Verím, že z tohto sveta máš aj pokračovanie, pretože si ich viem predstaviť hneď niekoľko.
26.06.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.