Keď Ramon zabúchal na dvere kláštora, už dlhú chvíľu pršalo. Statný mladík sa tisol ku stene, ale rímsa na kláštore v Sigene len sťažka prekrývla jeho postavu.

„Milosrdný Bože, prosím, nech ma bratia príjmu v tento čas, prosím, na kolenách ťa prosím,“ šeptal Ramon horúčkovito.

No už dva razy zabúchal a stále nebolo počuť vŕzganie brány, či štrngot kľúčov. Ramon usilovne hľadal nejakú špáru, či by sa nezablyslo aspoň matné svetielko, či ucho nezachytilo tlmené kroky.

„Bože, zmiluje sa nado mnou,“ mladík opakovane vyslovoval slová modlitby a oči dvíhal k nebu.

Avšak miesto odpovede mu do očí spadlo niekoľko kvapiek. Mladý muž sa striasol a rukami si utieral zrak.

No sotva zdvihol hlavu, z úst sa mu vydral vydesený výkrik. Pred ním totiž stál starý, zhúževnaelý a zvráskavený mních držiac fakľu vysoko nad hlavou ukrytú v kapucňi, miesto tváre na Ramona sálala tma.

„Kto si?“ ozval sa mních, no na starca znel Ramonovi hlas až príliš mlado.

„Ramon, sedliak zo Sierry Nevada. Žena mi pred rokom zomrela a putujem krajinou ako zadosťučinenie za moje a jej hriechy. Môžem u vás dnes prespať?“ posledné slová mladý muž už netrpezlivo vyhŕkol.

„Áno,“starec sa šuchtavo otočil a pomaly sa strácal v útrobách kláštornej predsiene.

Ramon vkročil a ovanula ho zvláštna vôňa. Lahodná, príjemne prúdila jeho telom a obnažovala jeho dušu ako teplý kúpeľ. Pocestný zamľaskal, hoci pred zotmením zjedol kôrku chlebu, neváhal by, ak by ho ponúkli tým horkosladkým jedlom.

„Čokoláda! Námorníci to rok čo rok nosia z Novej Zeme!“

„Môžem ochutnať?“ nedočkavo zašuškal mladý vdovec.

Mních neodpovedal, habit sa zavlnil a kapucňa sa pohla na znak súhlasu.

Ramonovi začali tiecť slinky. Mysľou si predstavoval čokoládu ako nejaké zviera, ktoré sa nad ohňom otáča a vydáva chutnú vôňu. Ktovie, či je to veľké zviera. Možno má štyri oči. Bratranec Paolo vravel, že kedysi pristál na takom čudnom ostrove, kde žilo veľa zvláštnych zvierat.

Pútnik sa zrazu zatriasol. Ani nevedel ako a už sedel za stolom. Pred ním stál malý pohárik, horko-ťažko by troma naplnil korbeľ piva. No ako sa sklonil, že pozrie, čo je v pohári, v nose ho pošteklila vôňa nápoja. Áno, toto je asi čokoláda.

Ramon chytro chytil pohár, ale ho aj hneď pustil. Drevený pohárik bol žeravý ako uhlie strýka Fernandeza, keď koval podkovy. Na druhý raz si pohár chytil končekmi prstov a pomaly pritiahol pohárik k sebe. Hlboko dýchol arómu do seba. Od nedočkavosti sa sklonil k nápoju a srkol malý glg do seba.

Na jeho perách sa objavil raj, ktorý po prehltnutí plával celým telom ako životodárna tekutina, opantávala jeho myseľ až ani nevedel ako a pred očami sa mu zjavila krásna krajina plná kvetov a všadeprítomného slnka.

„Ramon! Ramon!“ starcov hlas ho nástojčivo prebúdzal.

Hlava mu trešťala. Skúšal pohnúť rukou, no ani jedna mu nešla pohnúť. Akonáhle sa prebral, Ramon si uvedomil, že je v okovách pripútaný o stenu. Starec už nemal prekrytú tvár.

Vydesený výkrik už druhýkrát drásal Ramonové hlasivky i uši. Čierna hlava, špicaté uši a kopytá spopod sutany prezrádzali starcov pôvod.

„Vieš z čoho sa vyrába čokoláda?“

Mladík zakýval bojazlivo hlavou.

„Z ľudskej krvi, ktorá je príjemné sladká a ľudskej pečienky, zaživa vytrhnutej z mužského tela,“ starec sa zachechtal a načiahol ruku.

Miestnosť naplnil posledný Ramonov výkrik. Pred očami mu starec vytrhol pečen a hodil ju do obrovského korbeľa, ktorý podstrčil pod otvor v mladíkovom boku.

„Mňam, mňam, toto bude fajnová čokoláda, heh!“

Ramon ešte uvidel ako jeho krv tečie špicatým jazykom, potom mu oči zaliala tmavá červeň.