Sedel v bare a pil. Vlastne len sedel. A predstieral, že pije.

„Smiem?“ oslovila ho žena v uniforme a sadla si. Vôbec nečakala na odpoveď. Mlok v duchu prevrátil očami – obyvatelia Zeme mu nevoňali. Akoby to boli tie najvzdialenejšie formy života. Takmer im rozumel, bolo to na dosah… a potom ho vždy prekvapili.

„Som tu prvýkrát,“ neudržala sa prísediaca. „Pracovne, ale mám dosť času. Zem je krásna,“ vzdychla ešte. „Nejaký nápad, čo určite vyskúšať?“

Mlok oboma rukami objal svoj pohár. „Prvýkrát?“ opýtal sa hľadiac stále na hladinu číreho nápoja. „Nenaháňajte sa za jedlom, kašlite na pamiatky. Choďte von a nasávajte,“ radil potichu. „Atmosféru!“ zachechtal sa sucho.

Žena prikývla, konečne jej doniesli objednaný drink. „To nie je zlá rada. Každý doma mi dal nejaké tipy. Asi si myslia, že čas je naťahovací,“ zasmiala sa.

Neisto zdvihla pohár smerom k Mlokovi. „Na... zdravie?“

„Na zdravie!“ súhlasil.

„Emíliina,“ ukázala na seba. „A vy?“

„Mlok,“ odpovedal stroho. „Prezývka,“ dodal ešte, ale spýtavý pohľad to neuspokojilo. „Lebo neobsedím,“ ukončil.

Toto sa mu páčilo. Vedľa neho sedel človek, ale nie pozemšťan. Mohol si ich pripomenúť a pritom sa neľakať zvláštnej cudzoty. Jej oblečenie, strih vlasov, dikcia reči, ba dokonca aj pohyby ho miatli. Ale to bolo v poriadku. Turisti sú zvláštny druh všade.

„Čo vy? Vyznáte sa tu?“

Mlok sa takmer neudržal a prikývol. Ale to by klamal.

„Nevyznám. Len to tu mám rád. Najväčšia malá planéta vo vesmíre!“ usmial sa a konečne si odpil. Obsah pohára voňal ako mal, ale chuť bola úplne nesprávna. Niesla si v sebe podtón syntetickej napodobeniny, ktorú miestni nemali najmenšiu šancu rozoznať. Rozkašľal sa.

Súcitne pozorovala jeho súboj s pľúcami. „Vyzeráte ako pilot.“

Trafila. Až podozrivo rýchlo. Mlokova uniforma a vybavenie bolo pritom diabolsky zastaralé. Tak dvesto rokov, najmenej. A pozemské. Cudzinka by také pozorné oko mať nemala, ale možno len mala šťastie.

Prikývol.

„Och! Neverím! Učili sme sa o vás!“ oči sa jej rozšírili ako dieťaťu, ktoré stretlo svojho hrdinu. „Ozajstný PILOT?“ zasmiala sa a vystretým ukazovákom doňho šťuchla. „Ozajstný!“ zamávala nohami na vysokej stoličke a plesla pohárom o pult. „Vy ste pozemšťan!“

A do hája! Mlok sa zháčil. Čo mu zase ušlo?

„Nikto nemá pilotov, nikto! Všetko je automatika. Už strašne dlho. Ani moja babka si nepamätá posledného pilota…! Má ich len Zem. Lebo tu na vás čakajú. Kým priletíte…“

Vlastne ho prekvapilo, že to trvalo tak dlho. Jeho prvý návrat ho očaril. Nevedel sa nabažiť civilizácie, ktorá poskočila o takmer storočie. Toľko filmov, kníh, technického pokroku! Urobili mu „generálku“ a nikdy v živote sa necítil tak dobre ako keď vtedy ráno vstal z postele. Ako tínedžer s mozgom nadšeného starca. Jeho chuť objavovať a skúmať ho hnala do ulíc, medzi ľudí a každý deň chutil ako využitý až po okraj.

Po týždni sa prihlásil na ďalší let. Vraveli mu, že nie je jediný. Vraj ich budú dôkladne sledovať. Nevedeli, čo to môže urobiť s človekom. Pre istotu si vybral ten najvzdialenejší cieľ – vraj to potrvá takmer stopäťdesiat rokov. Priam sa chvel vzrušením, čo tu nájde!

A Zem nesklamala. Zažil veci, o ktorých sníval ako malý chlapec. A pre ľudí okolo neho to bol úplne bežný pondelok. Rozčuľovala ho ich zhovievavosť. Musel ísť zase preč. Dvesto rokov!

Po návrate sa bál ohlásiť. Bál sa vyliezť z prístavu. A tak v ňom našiel bar, objednal si vodku a nevedel, čo ďalej. Všade videl smiešne pokusy o návrat starých čias. Popletené a neúplné. Ako tá vodka pred ním. Bol si istý, že ho už nikam nepustia. A skoro úplne istý, že táto Zem sa mu páčiť nebude. Prestrelil.

„Nechcete to skúsiť so mnou? Nasávať atmosféru! Má to v sebe istú romantiku, nie? Pre mňa je to prvýkrát a pre vás-“

„Posledný,“ prikývol Mlok a dopil.