Mama Slovák

Vraveli, že ľudia ktorí tu bývali, boli vraj zaostalí. Ale ako mojli byť zsstalí, keď mali Iphone či Wi-Fi. Určite nám spoločnosť niečo zatajila.
Podporte scifi.sk
Včera moja mama vydýchla posledný krát. Ešte mi slzy tečú dole tvárou, kým ťukám do
notebooku. Pred sebou mám starý čierny Iphone mojej mamy. Dobitý,
doškriabaný a silne dopukaný displej. Mama si ho chránila ako to
najcennejšie dedičstvo, hoci už pri mojom narodení dávno nefungoval.
Vraj po mojom dedkovi.
Podarilo sa mi ho prepojiť s notebookom a na obrazovke si pozerám
neznáme tváre. Toto bol môj dedko. Mama ho volala Alioša a myslel som
si, že bol rus, no mama hovorila, že bol slovák ako ona. Ja som nikdy
nevedel, čo meno „slovák“ znamená. Iba otec, americký američan, čo
prišiel sem do Trendin ako vojak, zvykol mojej vychudnutej mame
hovoriť „stupid slovak“. Ja som vlastne z prvej generácie
euroameričanov, čo sa narodili tu. V škole nám vraveli, že tu žili
zaostalé generácie ľudí a  američania ich prišli zachrániť a
vyzdvihnúť na vyššiu úroveň. V Iphone však vidím Facebook a Tiktok,
Minecraft a iné aplikácie na primitívnej úrovni, no možno
najmodernejšie v tej dobe. Vždy som sa čudoval, ako mohli byť tí ľudia
sprostí, keď mali Iphone, fungovala im wifi a mali aj internet.
Prv než moja mama umrela, rozpovedala mi svoj životný príbeh. Jej muž,  môj otec už
bol dávno mŕtvy a už ju nemohol biť, keď hovorila v materinskej reči.
Aj mne hovorila Alioška, hoci som sa správne volal Alex.
Keď mala dvanásť, tak Alioša, môj dedko jej kúpil Iphone. Nežili
spolu, stále o ňom vravela, že chodila ku nemu na návštevu. Moju babku
avšak nikdy nespomínala, no nestihla mi povedať prečo.  V tom čase
vraj zúrila pandémia akéjsi choroby a Alioša jej vždy hovorieval:
„Toto nie je choroba, toto je vojna.“ Nechápala tomu, ale vravela, že
počas niekoľkých rokov poumierali všetci, čo sa neočkovali. Vlny
choroby boli čoraz silnejšie. A aj môj dedko jednej várke podľahol.
Jedného dňa jej neodpísal na Messenger, babke nedvíhal telefón. Babka
si myslela, že dedko si našiel frajerku a ich nadobro nechal tak. Ale
keď podali oznámenie na políciu, že dedko neplatí výživné, došla
odpoveď, že zomrel.
O pár rokov, mama mohla mať asi šesťnásť-sedemnásť choroba skončila,
no ľudia umierali ďalej. Medzitým zomrela i zaočkovaná babka podobne ako ostatní
očkovaní na rôzne choroby. Prežili ľudia možno do tridsať, niektorí s
ťažkými zdravotnými problémami. Mama asi rok prežívala o hlade,
starala sa o seba aj spolu s mladšou kamarátkou. Obchody sa postupne
vyprázdnili, nik ich nedopĺňal a nebolo nikoho, kto by niečo kupoval
alebo predával. Pretĺkala sa ako sa len dalo, no keď sa objavili
američania, pomizli i chlapi z jej národa. Nie, moja mama nebola
američanka, ona bola slovák.
Vraj ani môjho otca nemilovala, len chcela prežiť. Trpela, lebo bola
otcovi nielen slúžka, ale bil ju, kedykoľvek nehovorila anglicky.
Pohŕdala ním. Ako mi povedala pred smrťou, až keď jej zakázali hovoriť
rodnou rečou, spomínať, čo tu bolo pred príchodom američanov,
uvedomila si, že dedko mal pravdu. Biologická vojna zničila ľudí v
celej Európe. Nie, američania neprišli vyzdvihnúť ľudí z prachu zeme,
možno boli zaostalejší, no nežili v stredoveku. Neprišli pomôcť,
vakcína bola tichý zabiják, ktorý otrávil milióny ľudí. Nie, nik ich
nevítal s otvorenou náručou, lebo tu nebol nik na uvítanie. Áno, bola
tu chudoba, ale tu spôsobila choroba, nie zaostalosť ľudí. Američania
proste prišli biologicky dobiť krajinu.
Kvapky sĺz mi vlhčia klávesnicu i kalia zrak. Zdrtený pravdou si
púšťam pesničky v mne neznámej reči. Pripomína mi však moju mamu,
slováka, i môjho dedka, ktorý sa vzdialene podobal na mňa. Podľa fotiek
vidím, že to bol moderný človek, ktorý ľúbil moju mamu a veľa s ňou
zažil. Bolo super vidieť, ako sa mama skutočne usmieva a nie umelo ako
na fotkách s mojim otcom američanom.
No nemá zmysel toto niekde písať, pravda umrie so mnou. Pre spoločnosť
budem klamár, hoci spoločnosť oklamala nás. O pár rokov sa notebook
vybije a nik ho už nezapne, aby si prečítal môj denník. Tak ako Messenger môjho dedka, ktorý už
nikdy neodpísal mojej mame.

Aleš Horváth

Aleš Horváth
Memento vivere!

Diskusia

xius
Celkom dobre rozpravanie. Pekny napad s notebookom! Zvysok je trochu prvoplanovy, ale ma to aj svoje plusy. Posobi to ako take freeform pisanie, ktore si nejaku formu predsalen udrzalo. :)
22.08.2021

Monika Kandriková
Takto vyjadriť, že všetko zbytočné nie je zbytočné a niečo sa stratí kým niečo iné sa zachová sa mi celkom páčilo. :D
22.08.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.