Izba

Viac krát na dovolenku nejdem
Podporte scifi.sk
Nemám rád dovolenky. Nechce sa mi cestovať, baliť sa niekoľko dní dopredu, báť sa či som na niečo nezabudol (čo sa obyčajne stane), stresy pred odchodom... Radšej si užívam voľný čas doma, v pokoji kde ma nikto neotravuje, nikam sa neponáhľam. Posledná dovolenka môj názor potvrdila.
Už ani neviem koho to bol nápad. Možno to ten dotičný ani nemyslel vážne. No semienko zasadilo korene v našich mysliach, a už ich neopustilo. Nedokázali sme sa o ničom inom ropzrávať, na nič iné myslieť. Tak sme premýšľali: Kam pôjdeme? Chorvátsko? Každý sa tam trepe. Ostrovy? Stále tam prší a neznášam Angličanov. Francúzsko? Ešte skončíme v nejakom proteste, akoby sme ich doma nemali dosť. Španielsko? Ešte sme tam neboli, a v najhoršom prípade by sme skončili na Ibize. Takže Španielsko.
Formality boli vybavené rýchlo, dovolenky nahlásené (u tých pár čo mali prácu), letenky zakúpené ešte v ten večer. Ubytovanie? Nájdeme nejaké na mieste. Na druhý deň sme odlietali, smer Barcelona.
Horúčavy. Páliace slnko. Ospalí domáci užívajúci si siestu. A v strede Barcelony štyria debili zo Slovenska, snažiac sa nájsť ubytovanie alebo aspoň prijateľný bar. Dovolenka ako sa patrí.
To miesto našiel Dozko na Airbnb. Inzerát vyzeral celkom dobre, centrum mesta, jedna noc za 15 Eur. Povedali sme si že sa tam vyberieme večer, teraz v takejto horúčave predsa nebudeme blúdiť betónovou džungľou, a pobrali sme sa do najbližšieho baru. Snažil som sa ich mierniť, veď sa predsa musíme dostať na byt chalani, no po štyroch ultra rýchlych kolách v znamení pivo a poldecák som vedel že na mňa vystala úloha dopraviť tie hovädá na byt. Ako obvykle. Tak som si objednal Pepsi a snažil sa ich prehovoriť nech aspoň nemiešajú.
Bola už noc keď sme vyšli z toho baru, ani si nepamätám ako sa volal. Zato viem že barman sa potešil našej návšteve, veď dvadsať eurové tringelty nedostáva každý deň. Na ulici som rýchlo zastavil taxík, ukázal mu adresu a už sme šli. Vďaka Bohom za angličtinu. Ale Angličanov stále neznášam.
Rýchlo sme vystúpili, nech Jakub a Kubo stihnú tyčku hodiť na chodník, a nie do taxíku. Už len to by mi chýbalo, čistiť ešte aj ten. Ešte v taxíku som zavolal správcovi, či vôbec má voľný byt. Na(ne)šťastie mal. Privítal nás vysoký postarší muž, niečo medzi päťdesiat a šesťdesiat. Predstavil sa ako Renner, nečakal na naše mená a už nás viedol dnu. Tá budova bola v podstate glorifikovaná bytovka, vraj pozostatok Francovho režimu. Priznám sa, príliš som už ani neregistroval čo nám hovoril, snažil som sa ich čo najskôr dostať do izby. Lámanou angličtinou nám Renner povedal že raňajky, obed ani večeru nepodáva, budeme sa musieť stravovať sami. S tým sme nemali problém, len som sa ho pred odchodom spýtal či nemá nejaké lavóry alebo kýble, nech mu chalani neovracajú izbu. Chápajúco prikyvoval, a asi o päť minút priniesl zopár hlbokých misiek. Vďačne som sa mu poďakoval a rozlúčil sa. Ihneď na to som šiel porozdávať misky a po zvyšok noci som ich strážil. Okolo jednej som usúdil že už viac vracať nebudú, tak som sa pobral na menšiu obhliadku bytu. Typický troj izbový byt. Jediné čo ma udivovalo boli obrazy, pre ktoré je aj makabrózne slabé slovo, a dvere, zdanlivo vedúce nikam. No príliš som to neriešil, len som otočil pár najnechutnejších obrazov, preniesol som krátku modlidbu Velesovi, a šiel som si ľahnúť. Aby som nezabudol, na tých obrazoch boli vyobrazené výjavy mučenia, vrážd a iných kratochvíľok z ktorých by Charlie Manson slintal blahom. A oči. Veľmi veľa očí.
Na druhý deň ráno sme sa zobudili okolo desiatej, ja celkom čerstvý, zvyšok partie bol, jemne povedané, rozjebaný. Tak som zbehol za Rennerom, ktorý mal byt na prízemí, spýtať sa ho kde sú najbližšie potraviny, a šiel som nakúpiť potrebné zásoby. Našťastie mi to netrvalo dlho, a tak som už asi o pol hodinu bol späť v byte, rozdával minerálky a občerstvoval som im pamäť spomienkami na minulý večer. Po hodnej chvíli sa ma Jakub spýtal: "Jarik, čo za skurvené obrazy sú tu?" Až vtedy som si všimol že obrazy boli otočené, no pamätám si že som ich obracal. Nechcel som sa nad tým pozastavovať, tak som zahral do stratena: "Ty si sem došiel skúmať obrazy alebo chlastať?" Po tomto zhodnotení už nemal nikto námietky, a reč sa zvrtla na to, kde pôjdeme večer piť, a či si pôjdeme pozrieť aj nejaké pamätihodnosti. No mne tie obrazy nedali pokoj. A tak som každý večer, tesne pred spaním, otáčal obrazy naopak a opakoval motlitbu ku Velesovi. A každé ráno boli normálne.
Nastal posledný deň, odlietať sme mali poobede, tak sme si naplánovali že z bytu vyrazíme na obed. Jakub, Kubo aj Dozik boli pobalení a fajčili už vonku pri bráne, keď v tom som si spomenul že som si tam zabudol mobil. Rýchlo som im to povedal a rozbehol sa dnu, dúfajúc že Renner bude ešte v byte a podá mi ho.
Dvere boli pootvorené, dnu nikto nebol. Telefón som našiel v kuchyni, s úľavou som si ho zobral a schoval. Už som bol skoro vonku, ale v tom mi prišlo na um urobiť si zopár rýchlych fotiek obrazov, a naposledy ich otočiť. V momente ako som otočil posledný obraz sa otvorili tie nezmyselné dvere, ktoré som spomínal, a v nich stál Renner. Doteraz ma vždy na sebe voľnú košeľu a bermudy, teraz mal ale oblečené maliarsky overal, a v rukách držal malý obraz, asi 20 krát 20 centimetrov. Bez slova mi ho podal a zavrel za sebou dvere, ktoré sa v tom momente stratili. Bol som taký prekvapený že som obraz opatrne strčil do vaku a pobral sa s kamošmi na letisko, a počas cesty taxíkom som na túto príhodu zabudol.
Spomenul som si na to až dnes podvečer, keď som sa vybaľoval. Obraz má jednoduchý rám, tipujem dub. No to čo je na ňom... ma zarazilo, prekvapilo, doslova posadilo na zadok. Som to ja, v našej izbe v Španielsku, zachytený v momente ako sa modlím ku Velesovi. Uhoľ pohľadu na celú scénu sa zhoduje s postavením tých tajomných dverí. A na zadnej strane, úplne na spodku je napísané:
"Jarikova Modlidba"
Navyše s venovaním, po slovenky navyše: "Nech ťa Veles sprevádza"
Viac krát na dovolenku nejdem.

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

Marquis
Sympatické, pripomenulo mi to vlastné pocity z El Prat, lenivú a tajomnú povahu Španielov a tiež Luisa Buñuela, Hellraisera, lokálne víno, Luisa Roya... :) Good Feeling, ďakujem!
24.07.2021

Myrmarach
Neviem prečo, ale z nejakého dôvodu verím, že sa to fakt stalo :D
24.07.2021

siliante
Výborná atmosféra. A áno, tiež súhlasím s tým, že to pôsobí veľmi uveriteľne :)
24.07.2021

10Geek
Mne tam práve naopak atmosféra chýbala. Pôsobilo to na mna ako obyčajne prerozprávanie zážitku a od záveru som nejak čakal trochu viac.
25.07.2021

xius
Rozpravanie byva tazke. Spravidla sklzne do "a potom, a potom". Tu sa ti to darilo drzat farbiste, s dostatkom diania, aby dej neplynul ako na motuze! Kombinacia vlastnych zazitkov a nejakej fantastiky funguje velmi dobre, to je casto najlepsia volba, specialne v PNP. :) Pekne! A s oboma temami!
26.07.2021

xius
A este som chcel: udavat rozmer niecoho nebyva dobry napad. "Maly obraz" uplne stacilo. 20 x 20 cm si vie bleskovo ukotvit v realite len niekto, kto sa rozmermi zivi. :) Potom to kazi fantaziu. (rozmer je dolezity, ak je to jadro poviedky, v Ramovi malo vsetko rozmery! vsetko!)
26.07.2021

YaYa
... ani ja by som už nešla. Poviedka ma celkom bavila, predstavovala som si obrazy od Goyu v sídliskovom byte. Chcelo by to zapracovať na atmosfére, viac reálií, aby to dostalo taký španielskejší vibe, to sa ale za hodinu nedá. Inak sa modlil k bohovi Velesovi alebo k autorovi textu? Lebo to druhé by bol pekný trik :D
27.07.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.