Meče

...
Panteón majstrov hrôzy
„Niekedy je nutné pristúpiť k drastickým opatreniam, dieťa moje,“ prihováral sa k Derenovi kardinál Everpure s badateľným smútkom v hlase. „Nevieme ti pomôcť. Sám Spasiteľ nás oboznámil, že to nie je v silách nikoho z nás.“
„Tak to prosím ukončite. Očistite ma v plameňoch, nech smiem postúpiť na posmrtný život čistý,“ žiadal Deren so slzami v očiach.
„Nevieme ti zaručiť ani jedno. A vziať život nevinnému je ťažký hriech, synak. Čo s tebou nepriateľ vykonal sme ešte nevideli. Nenesieš žiadnu poškvrnu, ani v tebe nie je cítiť prítomnosť zla. No pre svetlo už nejestvuješ. Ani Spasiteľ sa ťa nedokázal dotknúť. Ako by si nejestvoval. Musíš nás opustiť dieťa. Bolí ma to, ale niet inej cesty. V tomto meste by si našiel len trápenie. Choď do sveta a možno nájdeš spôsob ako napraviť túto krivdu.“
Každé slovo Derenovi spôsobilo takmer fyzickú bolesť. Vyrastal vo viere. Bol cvičený a vychovávaný k jedinému. A teraz mu tvrdili, že jeho doterajší život je nenávratne preč. Len tak akoby šmahom ruky prišiel o všetko, na čom mu kedy záležalo. Padol pred oltárom na kolená a s plačom sa posledný krát pomodlil. Everpure mu položil ruku na temeno: „Hoc si bol ukradnutý svetlu, nezabudneme na teba. Budeš v našich modlitbách a žiaden z bratov ti neodmietne pomoc. Kdekoľvek na svete nájdeš chrám Stvoriteľov, privítajú ťa ako hrdinu.“
Deren si ešte tej noci zbalil batoh a pobral sa na cesty. Nechcel sa hanbiť pri opúšťaní mesta. Nočné hliadky vedeli čo vykonal. Keď okolo nich prechádzal, s úctou mu salutovali. Zanedlho už kráčal tmou. Svetlá Godlichu mizli v tme a tichu noci.
„Tak to teda kurva ani náhodou!“ Bola jediná odpoveď ktorú dal Tellri každému, kto sa pokúšal odobrať mu jeho meče. „To ti skôr rozsekám údy na malé kúsky a vopchám ti ich do zadku. Moje meče ostanú v mojich rukách, chápeš?“ Chlapík domobrany sa snažil neoblomne trvať na svojom, ale nemal najmenšiu nádej na úspech.
„Ak mi nedáš svoje meče, nesmieš prejsť bránou. Také sú pravidla.“
„Bránou? Robíš si srandu? Tento plot na ovce môžem preskočiť kde sa mi zachce, lenže ja nie som nejaký lapaj, aby som na to bol odkázaný. Nejedol som už dva dni a pekne mi škvŕka v bruchu kamoško. Idem si len niečo nakúpiť a idem ďalej po svojom.“
„Ak mi nedáš meče, nepôjdeš nikam. Naše mestečko, naše pravidlá.“
„Šľachetné pomenovanie pre zasranú dedinu s tromi domčekmi a dvomi stodolami. Ak to nepôjde po dobrom, dostanem sa dnu aj po zlom. Ver mi, to sa ti nebude páčiť.“
Chlapík mu veril a nepáčilo sa mu to.
„Páni, len zachovajte pokoj. Ako vám pomôžem?“
„Tento čurák ma nechce pustiť ďalej, nech si môžem kúpiť nejaké jedlo.“
„Tento vandrák sa neustále vyhráža násilím a čuduje sa keď ho odmietam pustiť do mesta ozbrojeného.“
„Že mesta!“ fľochol Tellri akoby mimochodom.
„Páni čo keby som sa ponúkol, že pôjdem zohnať všetko potrebné namiesto tu prítomného a tak budete obaja spokojní?“
„Ja ti mám dať svoje peniaze, aby si mi zdupkal niekam do čerta alebo sa ožral do nemoty? Taký veľký býkov...“
„Nechám tu svoje veci ako zástavu. Pozri priateľu, ponúkam ti pomoc. Buď to, alebo tu dôjde na násilie. A nikto z toho nebude mať radosť.“
„Ukáž čo máš v tom svojom batohu.“ Chvíľu si prezeral majetok neznámeho pútnika a nebola to žiadna sláva. No mal celkom pekný meč. Ten vyzeral kvalitne a draho.
„Stačí keď mi necháš svoj meč,“ súhlasil napokon. Tellri napľul obrancovi pod nohy a odkráčal k najväčšiemu stromu neďaleko brány. Zhodil veci na zem a posadil sa.
„Nespím ty zmrd zlodejský...“ vykríkol akosi vyplašene.
„Som Deren, keby ťa to zaujímalo,“ predstavil sa a položil nákup vandrákovi k nohám.
„Tellri, teší ma. Máš všetko? Koľko ti ostalo?“
„Všetko máš v batohu vrátane zvyšku peňazí. Prečo si tomu chlapíkovi nechcel dať meče? Nemám pocit, že by na teba čosi skúšal. A naozaj vyzeráš, no dosť nebezpečne. Asi bol aj rád, že som vás prerušil.“
„Iste si bude večer prať gate. Moje meče sú kurva moje a nehnú sa z mojej blízkosti ani na okamih.“
„To s nimi aj spíš?“
„Líham s nimi, jem s nimi, kúpem sa s nimi a hádaj čo, aj s nimi seriem. Aj keď to nie je vždy pohodlné.“
„A to prečo?“
„Ta hovno do toho. Ďakujem za pomoc. Inak máš pekný meč, nechcel by si mi ho darovať?“
„Priznám sa, že nemám tak silný vzťah k oceli ako ty, ale môže sa stať, že ho budem potrebovať. Koľko ich vlastne máš?“
„Koľko si napoičítal?“
„Štyri?“
„Poviem ti len, že si blízko.“
„Hádam aj celkom slušne bojuješ keď ich máš toľko. Nemám pravdu?“
„Kamarát ja som s mečom v ruke neporaziteľný.“
„To môže tvrdiť hocikto.“
„Ja mám ale pravdu.“ Tellri sa už celkom prebral a začal zubami trhať kus chleba.
„Dobrú chuť.“
„Najem sa aj bez tvojich blbých rečí. Čo ešte chceš, zachránil si túto dedinu pred krvavým kúpeľom z rúk monštra v deravých nohaviciach.“
„Pripadáš mi ako spriaznená duša. A už dlhšie som sa s nikým nezhováral.“
„Takže to padlo na mňa? Počúvať tvoje plakanie a životné múdra nazbierané po pár dňoch na ceste? Tipujem, že si nejaký lordíkov synak ktorý sa nevedel zmieriť s nedôstojným osudom a vydal si sa na vlastnú päsť dobyť svet.“
„Nie tak celkom. Kam máš namierené? Môžeme ísť kus cesty spolu a zároveň sa ochrániť.“
„Vieš ty vôbec tým mečom aj máchnuť? Už viem, ty si na chlapcov. Hneď som videl podľa tvojho účesu a šiat, že si z tých pobožných vypatlancov. Ty ma chceš v noci zneužiť ty hajzlík jeden.“
„Toto si už prehnal. Chápem, že si protivný. Asi je k tebe protivný každý kto ťa stretne, tak sa snažíš byť vopred ešte horší. Ja som ti ponúkal úprimnú pomoc a ty mi venuješ len urážky a zosmiešňovanie. Bol som mužom viery. Je to tak. Tvoje reči špinia a hania teba viac než čím som bol.“
„Bol? Takže si zutekal? Dobre si spravil, určite ti poškodili mozog tými modlitbami. Choď už. Nechaj ma.“
„Ako chceš, povedal by som, že mi bolo cťou. Nemám však klamstvá veľmi v láske.“
Deren mal pred sebou dlhú cestu. Mal v pláne dostať sa na ďaleký sever a požiadať o pomoc ich bohov. Možno dokážu prelomiť čokoľvek mu ten démon vykonal. Kráčal dlho do noci a nakoniec sa zložil uprostred rozvalín bývalej pevnosti. Zaspal celkom rýchlo a jeho sny mu znova priniesli nočné mory. Neustále sa vracal k okamihu svojho znesvätenia a prežíval ho odznova.
„Vstávaj. Vstávaj!“ Začul Deren a pocítil ako ho niekto kopol do stehna.
„Čo to...“
„Neboj neprišiel som na teba skočiť kým spíš. Iste by sa ti to páčilo. Celkom náhodou som mal podobnú trasu ako ty. Áno náhodou a nekývaj hlavou. Počuj, nie sme sami. Niečo je tu s nami a mám taký pocit, že to bude démon.“
„Démon? Ako vieš?“ Deren vstal a vzal do ruky meč.
„No povedzme, že ich v poslednej dobe stretávam často.“
„Ako to?“
„Prestaň mi klásť tie sprosté otázky a priprav sa na boj.“
Uprostred rozpadnutých stien rozvaliny sa mihal tieň. Jeho tance však nemali nič spoločné s dopadajúcim svetlom. Tieň prechádzal okolie a hľadal svoju korisť. Už cítil jej chuť na jazyku. Noc bola slabo osvetlená pár hviezdami a štvrtkou mesiaca. Proti tieňu sa pustil nový ešte rýchlejší. Pokropil ho v hustej sprche kvapiek nejakej tekutiny. Namiesto tieňa na tom mieste stála bytosť červená ako víno. Mala krídla, dlhý chvost a jašteričiu hlavu s radmi ostrých zubov.
„No tak poď sem nech si ťa vezmeme. Už na teba máme chuť. Neschovávaj sa. Nemal si zapredať dušu keď si chcel mať pokoj, teraz ťa vyňucháme kdekoľvek.“ Démon sa snažil vyprovokovať korisť, aby sa mu odhalila a mohol zaútočiť.
Proti démonovi však vyskočili z úkrytu dve postavy. Nečakal dvoch útočiacich. Cítil svoju korisť a postil sa do nej. Druhého útočníka švihol chvostom a ten odletel niekoľko metrov do tmy. Ostal po ňom len jeho žiarivý meč. Telri sa na démona vrhol ako tornádo čepelí. Každý jeho pohyb akoby bol vopred premyslený. Reagoval na útoky démona vopred a s takou precíznosťou, až by si človek povedal, že to majú nacvičené. Démon vedel o jeho schopnostiach. Preto sa vyzbrojil pekelným brnením, ktoré malo zdolať akúkoľvek ľudskú zbraň. Nemusel korisť poraziť, stačilo mu počkať kým si doláme všetky meče na jeho brnení. Potom už bude neškodný ako červ.
Tellri bojoval ako stelesnený zázrak. Ale aj keď robil všetko správne, démon bol príliš dobre chránený. Keď sa mu zlomil aj posledný meč, zachvátila ho panika. Démon mal konečne príležitosť zasadiť mu prvý úder a ten ho okamžite vzal k zemi. Vypľul prúžok krvi a v kašli si všimol Derenov krásny meč. Teraz dokonca žiaril. Rýchlo ho uchmatol a znova nabral sebavedomie. Démon sa už iba uškŕňal, pretože ho nový elán koristi pobavil.
„Zbytočne sa snažíš. Aj tento sa ti zlomí ako tie ostatné, potom ti pekne rozpáram hrdlo.“
Žiariaci meč pri náraze na démonovo brnenie vydal vysoký tón až Tellrihgo zaboleli zuby. Ale brnenie sa na tom mieste rozpadlo. Meč zažiaril jasnejšie a tak Tellri útočil ďalej.
„Teraz si ťa ošúpem ako mandarínku.“
Boj vyzeral veľmi nádejne. Brnenie z démona opadávalo ako lístie zo stromu a objavili sa na ňom aj prvé zranenia. No meč zrazu pohasol. Spoza rohu vyskočil Deren s dýkou v ruke a zabodol ju démonovi do oka. Ten ho udrel chrbtom ruky aby sa ho zbavil. Vytiahol si dýku z oka a pustil ju na zem. Urobil na Derena zvláštne gesto a ostal chvíľku stáť. Nič sa nedialo. Démon sám bol prekvapený. Tellri mu odsekol pažu a potom aj druhú. Démonovi ostali len čeľuste a silný chvost. Deren si vzal dýku zo zeme a vrhol ju netvorovi do druhého oka. Tellri dokončil porciovanie nepriateľa skrátením jeho tela o hlavu.
„Fakt dobrý meč. Nechceš mi ho predať?“ Zadýchane sa dožadoval Tellri.
„Ako to? Ani kurva, chlape.“
„Nesnaž sa byť vtipný. Inak vieš, že žiaril kým si tu nebol? Nechce ťa. Mal by byť môj.“
„Nesvieti lebo v mojej prítomnosti nadprirodzené veci strácajú moc. Videl si ako zlyhala kliatba toho démona.“
„Odkiaľ máš takú moc?“
„Preklial ma iný, mocnejší démon.“
„To je hlúpe.“
„Bohužiaľ. Mňa to trápi viac než teba. A čo ty? Bojuješ lepšie ako ja v plnej moci božej. Preto si zapredal dušu? Aby si bol najlepší bojovník?“
„Aby som bol neporaziteľný s čepeľou v ruke.“
„Ty mi vrav o tom čo je hlúpe.“
„Preto mám vždy plnú riť mečov. Tvoj by sa mi teraz zišiel.“
„Požičiam ti ho. Ale len kým pocestujeme spolu.“
„Súhlasím.“

Grimbur

Grimbur
Memento mori amor fati.

Diskusia

Zlodejisnov
No ako to vidím, je to pokračovanie tvojho príbehu z FP. Na jednej strane super. Páčilo sa mi to aj keď si mohol trochu ubrať z nadávok, a takého trochu divného správania. Na druhej strane ma štve to, že je to druhá kapitola! Prečo?! Goran mal aspoň tú slušnosť, že pri príbehu Nepravdepodobný hrdina dal, ktorá je to časť, a potom aj záver. Tu nie je nič! To mám teraz čakať na pokračovanie, ktoré pribudne o pol roka alebo už žiadne nebude? Serieš ma :D No teraz vážne. To, že si ubral boje, bol dobrý krok. No trochu sa mi miešali postavy a spočiatku som si myslel, že ten hrubián, čo sa chce dostať do mesta, je vlastne ten prekliaty paladin. Tiež je škoda, že sa trochu nevysvetlilo, čo je s mestom ďalej. To tam stále straší alebo sa démon stiahol? Proste napíš aspoň, ktorá to je kapitola a koľko ich bude!
06.08.2021

Goran
Aj keď je to ťažké klišé, tak predsa len zaujme to spojenie (bývalého) svätého muža - paladina a ultra drsného namachrovaného desperáta (aj keď miestami to už bolo trochu prehnané - niekedy tie jeho hlášky fungovali, inokedy vôbec nie) ma potešilo. Vrchol poviedky (ono, ťažko to ale nazvať poviedkou, je to prozaické rozprávanie) bol moment, keď Deren zahrešil.
Chce to ale naozaj trochu viac profesionality - aspoň zaujímavú anotáciu, aspoň číslovanie týchto epizód: koľko toho čitateľa čaká? A dočká sa vôbec, ako sa pýtal kolega vyššie?
Mám pri tomto texte dva problémy. 1. Zas je to triviálne vygenerované videoherné dobrodružstvo. Týpek ide a ide a do toho dorúbe nejakú potvoru? uf... ja naozaj od literatúry čakám viac. A ak mi je ponúknuté úplne jednoduché a priamočiare rozprávanie, potom aspoň požadujem, prepožičiam si Tellriho slovník, aby bolo kurevsky dobre napísané. A to nie je. Najväčšou slabinou je práve ten boj. Nemalo by to byť práve najsilnejšou stránkou Tvojej prózy? Ten boj jednoducho nie je opísaný tak, aby ma zaujal, vtiahol, pohltil. Vety ako: "Tellri bojoval ako stelesnený zázrak. Tellri dokončil porciovanie nepriateľa skrátením jeho tela o hlavu." Nuž ja neviem, mne to príde skôr vtipné.
2. Na záver ešte musím spomenúť spôsob, akým sa hlavný hrdina vyberie na cesty: "Choď do sveta a možno nájdeš spôsob ako napraviť túto krivdu." Ak by si písal báj, rozprávku, niečo s takým zafarbením, v poriadku, ale to, ako sa začala hrdinova cesta (v atkejto próze), to mi skrátka pripomína text Ako sa vybralo vajce na vandrovku.
07.08.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.