Mestská móda

keďže som pomalšia - dvojhodinová PNP, nesúťažná, pre pobavenie
2% 2021
Keď si Beny s manželkou kúpil dom na hranici centra, za výhodnú cenu. Na otázku, že čo tak lacno, sa realiťák chvíľu ošíval, no potom priznal farbu. Dom patril mágovi, ale len takému treťotriednemu, ktorý si to pohnojil u iného mága a tak dosť narýchlo opustil mesto. Susedia a prví kupci sa občas sťažujú na podivné ticho, ktoré je tichšie ako obyčajné a tlmí hluk natoľko, že si nepočuli ani vlastné myšlienky. Ale to bolo už dávno, teraz by už mal byť dom v poriadku, už sa sem tam aj nejaký duch mihne v okne. “A s tými si naša agentúra vie poradiť, nebojte sa. Ak by ste sa predsa len rozhodli odísť do troch mesiacov a troch dní, vrátime vám kúpnu cenu,” sľuboval realiťák.
Beny mykol plecami. Ako svetaznalý vidiečan na duchov neveril a ticho mu nevadilo. Na iný dom aj tak nemal dosť kreditu, takže sa musel uspokojiť. Navyše, s domom získal aj kompletné zariadenie, dokonca aj zubnú kefku a ako bonus mnoho užitočných vecí v garáži a na pôjde. Medzi nimi aj neveľkú rolku akejsi látky, ťažkej, primerane tuhej, príjemnej na dotyk.
“Aká zvláštna plstenka, škoda že je jej tak málo. Bol by z toho nádherný plášť,” prekrúcala látku v rukách a jemne hladila. Jej praktická duša však hneď našla riešenie. “Vieščo? Ušijem z toho kalap, taky panský, ako majú toti džentlmeni v centre. S peknou úzkou karimou a plochym vrchom. Špicatý netreba, ešte si ťa pomýlia s čarovníkmi a bude zle.”
Do práce sa pustila už ten večer. Napriek šikovným prstom sa jej práca vliekla, látka jej pripadala raz primäkká, raz pritvrdá, všakovako sa krútila, ale po týždni trápenia a formovania bol klobúk na svete. Ozdobila ho abstraktnou vlnkou z čiernej lesklej stuhy. „Beny, ta tumaš!“ oznámila mu týždni.
Beny sa tiež potešil, perfektne sa hodil k čiernemu obleku, ktorý zdedil po bratovi.
„Výborne drahá, hneď ráno ho môžem zobrať na pohovor.“ Hneď si klobúk aj vyskúšal. Pootáčal sa pred zrkadlom. Zdalo sa mu že je trochu úzky a trochu pichľavý, ale nechcel sklamať svoju manželku, tak so širokým úsmevom pochválil. „Je úplne že skvelý! Pozri na tú nádhernú šeď, vyzerá ako temná oceľ a to dokonalé matné prevedenie! Ako z najnovšieho katalógu.“ Jeho žena sa zapýrila a po chvíli aj klobúk sedel na hlave lepšie.
***
Na druhý deň ráno, oblečený navoňaný, už pripravený odísť, sa začal obzerať po predsieni. „Viola? Nevidela si moje rukavice a puzdro s okuliarmi?“
„Tam na komode pod klobúkom.“
„Tam nič nie je.“
„Ta musí byť.“
„Ale nie je. Nevadí nemám už čas hľadať “
„Očkaj, ber tieto brýle. Sú fajnové. A náhradné rukavice máš v hornom šuplíku.“ Podala mu cviker s retiazkou. V dnešnej dobe pohovor bez okuliarov by bol takmer faux pas, veď druhé oči svedčili o sčítanom človeku, že áno.
„Juuuj, ta vyzeraš jak lord Drákul, eštek dobre že už nežije, aspoň dočasne, bo by ti závidel.“
Beny galantne, ako sa na džentlmena patrí, nadvihol klobúk, usmial sa a odišiel.
***
Dostal sa až na koniec ulice, keď sa z dvora jedného zo susedov vyrútil na ulicu špic, a pustil sa rovno za Benom. Bol kus väčší, ako by jeho plemenu prislúchalo a zúrivo štekal hneď dvomi hlavami. Beny sa zľakol, zamrzelo ho, že nemá vychádzkovú palicu. Zišla by sa. Preto len celkom nepatrične na niekoho s jeho lookom poskočil a pobehol. Klobúk však zotrval v pôvodnom tempe, elegantne sa mu zviezol z hlavy, zakrúžil a padal. Katastrofa - zaúpäl Beny, no nechcel nechať klobúk, ktorý jeho Viola tak prácne šila napospas psisku, sa s rozhodným výrazom a zaťatými päsťami otočil. „Ty hnusné psisko!“ Klobúk si ležal na zemi, a psa nikde. Zarazene sa poobzeral. Vydýchol.
Opatrne ho zdvihol zo zeme, bol to len obyčajný klobúk. Vydýchol, láskyplne ho očistil. „Som rád, že si v poriadku.“ S novým elánom vykročil na pohovor.
***
„Pán Wood, meškáte,“ privítal ho asistent riaditeľa, poverený personalistikou.
„Prepáčte, pán Taylor, ešte sa v meste nevyznám,“ pokúsil sa Ben vyžehliť polminútové meškanie s profesionálnym úsmevom.
„Hmm, hmmm HMMMM.“ Pán Taylor študoval odporúčania a výučné listiny. „tak vy sa chcete zamestnať ako asistent predaja. Viete, že na to nemáte požadovanú kvalifikáciu?“
„Ako to že nie?“ zamrzol Benov úsmev.
„Nemáte právne minimum.“
„To ale v podmienkach nebolo!“ Ohradil sa Beny, pripravený vymenovať všetkých trinásť priložených certifikátov ale nestihol.
„Nemáte právne a pedagogické minimum,“ zmeral si ho Taylor, pohľadom ponad lem svojich okulirov.
„Ale...“
„Viete aká je táto práca nevyspytateľná? Predávať domácich maznákov nie je len tak! Fantastický prvok v ich rodokmeni priam volá po komplikáciách!“
„Ale...“ Ben ani druhýkrát nestihol dopovedať, že doma na vidieku takých maznáčikov choval.
„Navyše ten vás outfit je naprosto nevhodný! Naši klienti by sa mohli cítiť menejcenný. Čo vás to napadlo zobrať si klobúk, ktorý je vhodný pre osoby vyššej kategórie? Aspoň si ho zložte, tak ako sa patrí, nech vidíme čo ste zač. Tam na vešiak.“ Chvíľu čosi čarbal na papier, potom ho podal Benovi. „Viete však čo? Choďte s tým do vedľajšej kancelárie, možno oni Vás prijmú.“ Vystrkal Bena von.
***
Keď za ním zaklapli dvere, uškrnul sa. Bol by blázon niekoho prijať na miesto, na ktoré by sám rád postúpil. A ten buran môže makať aj v sklade. Záľubne sa pozrel na klobúk. Hnedastý odtieň šedej bol presne v tónoch jeho obleku, hodil by sa. Dnes sú klobúky úzkoprofilový tovar. Možno presvedčí mamľasa, aby mu ho daroval a on sa za neho prihovorí v skladoch.
Natiahol sa po klobúk a nasadil si ho.
***
Ben sa pred dverami pozrel na hárok hlavičkového papiera. Škrabopis sa ťažko lúštil, ale nakoniec vyrozumel, že ho Taylor úplne odpísal drístami o nedostatočnom intelekte a odporúča práce nižšej triedy. Ben sa zamračil. Pokrčil papier a vrátil sa k dverám kancelárie. Už zdvíhal ruku, že zaklope, ale nakoniec len prudko dvere otvoril. Kancelária bola prázdna, jeho klobúk, oceľovosivej farby ležal na zemi. Zazdalo sa mu, že sa klobúk bleskovo oblizol jazýčkom a na miniatúrnych nožičkách o kúsoček prisunul bližšie k nemu.
Po jednom neveriackom nádychu, Ben nezaváhal a zohol pre klobúk. So širokým úsmevom prehlásil. „Vieš čo, kamarát? Myslím, že budeme skvelá dvojka, ja a ty. A naša Viola.“
Obzrel sa po kancelárii. Nie celkom podľa jeho vkusu, ale to nebude problem. „A myslím, že tu sa práve uvoľnilo miesto.“ Klobúk na jeho hlave tíško zapriadol.

Kei

Kei
.

Diskusia

xius
Pekne sa ti tam rozvija fantasticke pozadie v zdanlivo beznom svete. "Kalap" prekvapil a chvilu som lovil v hlave, co to je? :) Pokojne hod aj viac tychto "nasich" slov nabuduce, zasluzia si to. :) Solidna, hoc dvojhodinova, PNP s otvorenym koncom a dobrodruzstvami na obzore. Tak to ma byt! :)
24.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.