Žiarovka

Taká obyčajná, klasická guľatá, 40 wattová. Svoj prvý deň si pamätá akoby to bolo včera.
Podporte scifi.sk
Žiarovka
Taká obyčajná, klasická guľatá, 40 wattová. Nasadená do akcie v miestach a časoch kam slnko nedočiahne. Tá naša bola presne taká. Hrdinsky vrhala svoje svetlo na tento, miestami pochmúrny, uponáhľaný svet. Dôležité je to s tým svetlom nepreháňať. To by sa mohlo stať, že citlivejšia ľudská bytosť siahne po dekoračnom doplnku, v kuloároch tiež známom pod menom tienidlo. A to predsa nechce. Prišla by o hlavnú radosť - výhľad na dianie okolo seba.
Tá naša mala šťastie, na rozdiel od jej kamarátok, ktoré skončili na záchodoch, či v garážovom osvetlení. Prémiová lokalita, obývačkový luster! Taký ten pseudo kryštálový, s minimálnym tienením.
Svoj prvý deň si pamätá akoby to bolo včera. Možno preto že to bolo včera. Neviem či viete, ale na tak pokročilý level osvietenia je priemerná žiarovka celkom blbá.
Prvé pocity boli zmiešané. Po dlhom čase ležania v tme sa pohla zem. Litosferické dosky v podobe papierovej krabičky, ktoré ju obopínali z oboch strán, sa na ňu pritisli. Cítila ich hnedo-drapľavý, kartónový povrch. Zrazu sa rozvidnelo a na chladnom metalickom závite pocítila nežný dotyk silnej mužskej ruky.
- To je nádhera! Pomyslela si a podľa všetkého na chvíľu zamdlela.
Prebrala sa až na špirálovitý pohyb, ktorým sa ladne zavŕtavala stále hlbšie a hlbšie.. až na doraz. Následne to prišlo. Iskra, nával energie a tepla. A bolo svetlo!
Pod sebou zahliadla neoholenú tvár s veľavravným spokojným výrazom. Onedlho pribehli dve menšie bytosti a nakoniec ešte jedna. Okolo pása mala zásteru, niečo miešala v hrnci, prevrátila oči a frflala si pod nos. „..no konečne“.
- Novákovci.
Milá rodinka. Nekonfliktná. Otec pravidelne ráno odchádzal a večer sa vracal. Deti mali podobný režim, aj keď o niečo kratší. Mama ostávala doma. Varila, prala, žehlila, pozerala pri tom televíziu a upratovala. Raz za čas prišiel na radu aj luster. Na ten mala mama špeciálny nástroj, s kopou pierok. Krásne to šteklilo.
Sem tam sa zastavila jedna, alebo druhá suseda na kávu. Toľko klebiet nepočula ani v obchodnom regále! Škoda tej pamäte veru, bolo by to na slušný bulvár.
Cez víkendy bola sranda. Hlavne v zime. To sa svietilo už oveľa skôr a väčšinou boli všetci doma, pekne pokope v teple. Leto nemala rada. Vtedy bol každý niekde rozlietaný vonku, alebo sa sedelo po večeroch na balkóne a hlavne po tme, aby nenalietali komáre. Aj tak nalietali a nielen komáre, ale všelijaká iná otravná háveď od výmyslu sveta.
- A hádajte čo? Okolo koho to všetko lietalo keď ma zapli?!
Až na pár incidentov si ale naozaj žila ako v bavlnke. Raz v telke bežal hokej a naši prehrali vo štvrťfinále s Rusmi. To už sa otec, neštandardne sfarbený do červena, zahnal že rozbije luster, ale v poslednej chvíli ho mama zahamovala.
Tu a tam sa stretli s otcom hlavami, ale okrem pár vulgarizmov a mierneho zachvenia volfrámového vlákna sa nič tragické nestalo.
Jedného jesenného večera bola mama preč a otec prišiel neobvykle skoro domov. Zvŕtal sa v kuchyni, prestrel v obývačke, zapálil sviečky, vysypal cestičku od dverí z lupeňov ruží a pustil maminu obľúbenú platňu.
- 15. výročie!
Onedlho vošla mama do dverí, od prekvapenia jej vypadli tašky z rúk a podlomili sa jej kolená. Otec ju galantným skokom ratoval a usadil k romantickej večery. Chopil sa vychladenej fľaše sektu a pomaly začal otvárať, aby si pripili.
- „Milan, musím ti niečo povedať. Už rok mám milenca“
Milan zbledol, neveriacky si odfúkol, až zhaslo sviečku a v tom momente vystrelil korok sektu. Ten akcelerovaný tlakom situácie vo fľaši, ale aj mimo nej, vyletel a priamym zásahom knokautoval žiarovku jedným úderom. Rozletela sa na márne kúsky, ktoré v smutnom takte dopadli na sviatočný stôl.
Opäť sa raz potvrdilo, že alkohol zabíja.

Cestovateľ

Cestovateľ
Emócie do slov

Diskusia

Goran
Mňooo... milené to bolo, to je pravda. Páčilo sa mi to. Pekne napísané to tiež bolo (chyby boli síce taktiež, ale nič také, čo by brzdilo čítanie a znižovalo sústredenie čitateľa), lenže, lenže, lenžeee ono to vlastne ani nie je fantastika :) a to mám podstatne uvoľnenejšie, nie prísne žánrové požiadavky a očakávania od fantastickej literatúry. Azda magický realizmus? No aj to vari len tak, tak. V podstate jediné, čo by poviedku klasifikovalo ako akúsi fantazijnú prózu je personifikácia neživého predmetu. Aj to však malo väčšmi symbolický, či snáď alegorický charakter, než, že by sa jednalo o "skutočné" oživenie, o mýticko-magickú manifestáciu - o reálnosť či aspoň pokus o reálne vnímanie nadprirodzeného - fantastického. Nič proti, ja osobne takéto príbehy mám rád, občas ich aj píšem (a potom som tu skritizovaný :D), ale aj tie majú väčší obsah fantastiky a väčší presah do žánru... Bolo tu toho na môj vkus primálo, a to nevyžadujem žiadnych drakov ani vesmírne lode :) Rozuzlenie bolo prirýchle a vykonštruované, naozaj by asi nik takýmto spôsobom neoznámil svoju neveru, hoci viem, že poviedka sa na realistickosť nehrala, tak aj tak mi to pôsobilo ako päsť na oko. Posledná veta by bola super, skoro nejaký aforizmus či bonmot, ale nekorešpondoval s predošlým dejom... keby si to prepojil, keby tam hral už predtým alkohol nejakú úlohu, ale o ten tam predsa vôbec nešlo...
Erotické narážky a dvojzmysly v podaní žiarovky pobavili.
Bola by to taká krátka príjemná poviedočka, ktorej čítanie spôsobilo čitateľovi potechu :) a stále je, ale nemôžem si pomôcť, mám dojem - možno je to len môj dojem a celkom nesprávny, ale neviem sa ho zbaviť - že akoby celá poviedka vznikla na podnet nejakého literárneho workshopu, kde bola zadaná istá téma... ja neviem, snáď by som tam chcel viac Teba, a chcel by som celkovo dačo viac, niečo výraznejšie, aspoň trošku dlhšie, čosi s príbehom... Takto som mal pocit milej práce, ktorá vznikla na dajakom seminári kreatívneho písania.
15.05.2021
Zlodejisnov
Zaujímavý nápad, no chýbalo tomu čosi viac. Pokojne si to viem predstaviť ako rozprávanie všetkého neživého v dome. No len ak by sa to nezvrtlo na buchty a klobásy :D
16.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.